František Petrík

„Dávajte a dajú vám: mieru dobrú, natlačenú, natrasenú, vrchovatú vám dajú do lona.“ (Lk 6, 38)
Program života Františka Petríka, ktorý od nás náhle odišiel 19.októbra 2016.

František Petrík pochádzal z malej dedinky Ptičie pri Humennom. Narodil sa ako najstarší z piatich súrodencov do rodiny poctivých, pracovitých rodičov. V dobe totality študoval na Strednej všeobecnovzdelávacej škole v Humennom a neskôr medicínu na Lekárskej fakulte v Košiciach. Ako hovoria jeho deti, ocko bol rebel – aktívny v podzemnej cirkvi, vo vysokoškolskom spoločenstve okolo otca Urbanca, bol vylúčený z vysokoškolského internátu za šírenie náboženskej literatúry a hrozilo mu aj vylúčenie z fakulty. Bol sledovaný štátnou bezpečnosťou a počas vyšetrovaní a vypočúvaní tajnej polície vždy nebojácne a neústupne obhajoval vieru.
To, aký bol Fero Petrík už ako študent dokresľuje jedna príhoda – v roku 1968, v čase, keď to politická situácia dovoľovala, išiel na stretnutie so sv. otcom Pavlom VI. do Ríma – ale namiesto skúšky z patológie poslal skúšajúcemu profesorovi z Ríma pohľadnicu!

Aj napriek ťažkostiam dokončil Lekársku fakultu a po promócii už ako lekár začínal na internom oddelení v Bardejove. Následne na popud otca Rudolfa Baláža, neskoršieho banskobystrického biskupa, odchádza ako čerstvý novomanžel na psychiatrické oddelenie do Dubnice nad Váhom. Primára oddelenia chcelo vtedajšie vedenie nemocnice odvolať z náboženských dôvodov; reakcia doktora Petríka - jemu vlastná - na protest dáva výpoveď a sťahuje sa s rodinou do Starej Ľubovne, kde obaja s manželkou Máriou dostávajú ponuku zriadiť si ambulancie. Tu sa rodí jeho neúnavná a hlavne nezištná práca ako psychiatra tohto okresu. Súčasťou jeho života sú vyhrážania, predvolávania pred komisie napr. kvôli odmietnutiu účasti v totalitných voľbách. Následne pracuje 2 roky ako vychovávateľ v internátnej škole v Podolínci.

So svojou budúcou manželkou Máriou zdieľal školské lavice od strednej školy až do konca vysokej školy. Z ich manželstva sa narodilo 5 detí: 4 dcéry a jeden syn.
Keď sa František presťahoval so svojou mladou rodinou do Ľubovne, v Plavči bol v tej dobe farárom o. Anton Konečný, neskorší dekan Teologickej fakulty v Košiciach.
Otec Anton spomína: „Ako študenti v Košiciach sme o sebe vedeli, ale potom, keď som bol v Plavči farárom a on býval s rodinou v Novej Ľubovni, stali sme sa blízkymi, rozumeli sme si. Spýtal som sa ho, či majú nejaké spoločenstvo. Odpovedal, že nie, a že by ho privítali. Tak začalo pred skoro 40 rokmi naše spoločenstvo v Diele Máriinom – Hnutí fokoláre.
Profesionálne bol vynikajúci psychiater. Hovoril málo, ale počúval s neskutočnou trpezlivosťou. Rozprával – možno i zámerne – potichšie, a tak sa vytvárala pokojná, blahodarná atmosféra. Vedel sa vžiť do ľudských problémov a najrôznejších situácií. Keďže bol duchovne založeným človekom, vedel dobre pochopiť duchovné osoby. Cítili sa prijaté a pochopené a to bolo dôvodom, že bol známy nielen na celom Slovensku. Pri našom poslednom nedávnom stretnutí sme s vďačnosťou konštatovali, že ešte môžeme pracovať. Ferko s určitým dôrazom povedal, že treba pri tom dávať na seba pozor. Ja som si pomyslel, že pre neho to platí viacnásobne.
Nemal pracovný čas, pri starostlivosti o pacientov zabúdal na starostlivosť o seba. Napriek svojmu ťažkému povolaniu človek mal vždy pocit, že je iba pre neho. Jeden z jeho spolubratov to vyjadril « keď si predstavím Ferka, vždy len v službe iným. Inak som ho ani nepoznal.»“

Jeho láska k blížnemu mala « božský odtieň » - miloval blížnych tak, aby sa cítili byť milovaní.
Na rôznych stretnutiach si vždy sadal na zadné miesta, akoby bol rád, že ho nie je vidieť.
Koncom roku 2002 František dostal infarkt. Tanino Minuta, fokolarín z Talianska, ktorý prišiel práve v tej dobe na Slovensko, si veľmi dobre spomína na tie chvíle. “Osobne som Fera v tom čase ešte nepoznal, ale zvesť o ňom prišla až do Talianska. Stretol som ho po prvý krát vo Svite na jednom stretnutí. Videl som človeka, ktorý dokáže byť blízko tomu, s kým práve hovorí. O svojej zdravotnej situácii nehovoril, ale otázku vždy presmeroval na toho, koho mal pred sebou.
Keď som odchádzal zo Slovenska, Fero mi nechal vyhotoviť veľký drevený kríž, celý pokrytý čokoládkami “Merci”.

Aj svedectvo jeho krstnej dcéry Majky nám ukazuje ďalšie odtiene jeho osobnosti. « Ferko bol vďaka rozhodnutiu mojich rodičov krstným otcom všetkých nás troch sestier. Som im za túto voľbu nesmierne vďačná. Darovali mi špeciálneho krstného otca. Otca, ktorý ma viedol životom, smeroval ma v živote na Boha a sprítomňoval mi Jeho nesmiernu lásku. Krstný otec ma mal veľmi rad, osobitnou láskou ma sprevádzal tvrdými i radostnými obdobiami. Jeho láska bola neustála, pravdivá a priama, bez hraníc. Raz, keď tej lásky bolo tak veľa, že som ju akosi nevedela už prijať, som mu povedala: stačí, krstný otec. Ja neviem, ako sa ti v živote za to všetko odmeniť! Ako ti to všetko raz "splatiť". A on svojím priamym pohľadom, ale s úsmevom na tvári a s ľahkosťou odpovedal: "Mne nič nevracaj, nech ti to ani nenapadne! Obráť sa k iným a rob podobne."
Jeho domov bol aj mojím domovom. Kedykoľvek som sa potrebovala stíšiť a nájsť vnútorný pokoj, šla som za ním. Vždy si našiel čas, ktorý som v tej chvíli potrebovala a pomohol mi prejsť rôznymi etapami môjho zivota. Mnoho krát, keď som vyšla do ich záhrady, som ho našla v kresle s ružencom v ruke.
S manželkou Máriou mali vzťah založený na láske a slobode. Učil ma zachovať si vnútornú slobodu za každých okolností a načúvať hlasu srdca. Miloval konkrétne a jednoducho.
Pamätám si, keď som ako dieťa chodievala k nemu do pracovne. Mala atmosféru niečoho, čo mi dávalo pokoj. Miloval prácu, bola jeho vášňou. Vstával veľmi skoro ráno a napriek tomu, že pracoval z domu, každý deň si dal kravatu a sako a o 6-tej prijímal prvých pacientov. Bol pripravený. Ráno potreboval byť sám, robiť všetko vo svojom režime a pokoji. Na prichádzajúci deň sa pripravoval modlitbou a rozjímaním.
Keď som sa ho pýtala, krstný otec, kedy si ty počas dňa oddýchneš, veď sa nezastavíš od rána do večera, s láskou a humorom odpovedal: „Nájdem si čas, v aute, na ceste (rád šoféroval), ale aj vo výťahu: kým sa vyvezieme z prízemia na posledné poschodie, pospím si!“
Posledné obdobie bolo pre neho ťažké. Prijať svoje limity, chorobu a pomoc od iných. Bol to pre neho očistec - krátky a intenzívny, sprevádzaný zhoršujúcim sa zdravotným stavom.

Na záver ešte slová kolegyne Moniky Zgolovej: „Vždy kládol Boha na prvé miesto a keď sa stal lekárom, začal mu slúžiť vo všetkých, ktorí hľadali u neho pomoc. Iste ho Nebo privítalo, pripomenúc mu slová...bol som hladný a smädný, chorý a ty si mi pomohol. Kedy? Vždy, keď som to potreboval. Sú to známe otázky, na ktoré pri záverečných pohovoroch budeme odpovedať. A verím, že on prešiel týmto pohovorom s vyznamenaním.“