“Ružový butik” za mrežami

V preplnenej ženskej väznici v Pozzuoli (Taliansko) je malý obchodík s mydlami a voňavkami znamením prijatia a ekumenického dialógu. Podporou pre opätovné nájdenie vlastnej dôstojnosti.

V roku 2011 sa čerstvá dôchodkyňa Maria Clara presťahuje do blízkosti ženskej väznice v Pozzuoli (Neapol), veľkého väzenského zariadenia, ktoré patrí medzi najviac preplnené v Taliansku. Je zasiahnutá výkrikom bolesti, ktorý vychádza spoza zamrežovaných okien a rozpráva o tom s priateľmi z miestnej komunity fokoláre; 25 z nich (mladí, deti, rodiny....) sa rozhodnú odpovedať na túto výzvu. Po vzájomnej dohode s diecéznou charitou a inými hnutiami sa skupina takto ponára do trpiaceho ľudstva, prítomného za mrežami.

Skúsenosť nie ľahká; v znamení milosrdenstva privádza k tomu, aby sa každé gesto a slovo stali tou blízkosťou lásky, na ktorú svet čaká. Každý si stále viac uvedomuje, že tam nejde, aby „dával rozhrešenie“, posudzoval, alebo sa jednoducho o niekoho staral, ale aby len miloval a bol zameraný na znovuvybudovanie človeka. A možno práve pre tento postoj je vidieť, ako sa u každej väzenkyne vynárajú tie pozitívne stránky.

„Keď odtiaľto odídem, chcem sa stať novým človekom“ zveruje sa jedna z nich. A iná: „Teraz, keď viem, čo to znamená byť kresťankou, chcem žiť podľa evanjelia a milovať svoje spolubývajúce z cely, aj keď mi robia život nemožným.“ A ďalšia: „Pochopila som, že pravá pomoc prichádza od Ježiša v Eucharistii a nie od „mocných“ sveta.“

Tento prúd svetla a milosti sa nezíska čarovným prútikom. Je plodom neustálej pozornosti na potreby väzenkýň, a podpory, aby znova našli vlastnú dôstojnosť v jemnej a vytrvalej formácii žitia evanjelia. Znamená to ísť s nimi na nedeľnú omšu, spolu pripraviť spevy a byť k dispozícii pri príprave kaplnky. A tiež prosiť a dostať povolenie od vedenia väznice pre organizovanie rôznych kurzov zdravotnej výchovy, varenia, jogy, šitia a pod. v Dome rodiny „Nová žena“, kde sú umiestnené ženy v domácej väzbe.

Jednou z potrieb väzenkýň – nevyslovenou ale veľmi vypuklou – je starostlivosť o osobný vonkajší vzhľad. A tak sa vlastne zrodila myšlienka „Ružový butik“, bezplatná miestnosť vo vnútri väznice so stenami namaľovanými na ružovo, s farebnými záclonami a skrinkami, ktoré kontrastujú so šeďou ciel. Je to miesto, na ktorom ženy, často opustené alebo vzdialené od vlastnej rodiny, môžu každý týždeň dostať hygienické a kozmetické potreby, ošatenie, bielizeň, atď. Skrátka všetko to, čo môže vylepšiť ich „look“ a podporiť úctu k sebe samým. A popritom si porozprávajú vzájomne o ťažkostiach so spoluväzenkyňami, s pracovníkmi, môžeme ich utešiť v utrpení, že sa nemôžu starať o svoje deti, čo buduje stále užšie vzájomné vzťahy. A je to tiež príležitosť pre podelenie sa o malé alebo veľké radosti, ako sú napríklad skrátenie trestu, nečakaná návšteva, či kroky pri začínaní odznova.

Mnohé z nich sú odlišných kultúr a patria do rôznych cirkví a náboženstiev. „Spomínam si na jednu pravoslávnu ženu – rozpráva Maria Clara – ktorá počas týždňa modlitieb za jednotu kresťanov sa na nej chcela zúčastniť so svojím spevom – modlitbou. S plačom mi vtedy povedala, že obetuje nesmiernu bolesť väzenia za jednotu cirkví. Potom sme šli do Neapolu, aby sme spoznali manžela a 5 detí a priniesli sme im materiálnu pomoc.

Podelili sme sa s touto skúsenosťou s niekoľkými osobami z iných kresťanských cirkví a rôznych vierovyznaní, s ktorými máme v diecéze otvorený ekumenický dialóg a navrhli sme im, aby nám prišli do väzenia pomôcť s „Ružovým butikom“. Na nič iné ani nečakali! Teraz s nami spolupracujú aj 4 evanjelické sestry. Vďaka nim sa kontakty s väzenkyňami z iných cirkví stávajú stále užšími a teraz v nich pokračujú aj po opustení väznice.“

Prevzaté z: www.focolare.org