Magnificat Matky Terezy z Kalkaty

„Ty robíš to, čo nemôžem robiť ja. Ja robím to, čo nemôžeš robiť ty". To bol zvyčajný pozdrav Matky Terezy z Kalkaty, akým zdravila Chiaru Lubichovú zakaždým, keď ju stretla, a príležitostí bolo veľa.

Slová hovoriace o „jednoduchosti“ ich priateľstva, ktoré, ako povedala Chiara Lubichová, bolo „veľké, dôverné, hlboké".

Takto opísala ich stretnutie koncom mája 1997 v chudobnom dome v Bronxe, v New Yorku, v jednej izbe kláštora Misionárok lásky.

„Viedla som s ňou dlhý a nezabudnuteľný rozhovor. Ležala v posteli so silnými bolesťami chrbtice, v chudobnom prostredí (...). Keďže jej zdravotný stav bol vážny, toto stretnutie bolo výnimkou. Bolo osobné a veľmi radostné. (...) Potom začala rozprávať a rozprávať. Bola to zakladateľka Božieho diela, ktorá hovorila k inej zakladateľke, síce nehodnej, avšak mohla jej komunikovať plody celého svojho života: domy kontemplatívneho a aktívneho života (...) rozšírenie do 120 krajín, projekty, ktorým vládnuce sily kládli prekážky (...). Rozprávala o štvrtom sľube slúžiť celým srdcom najchudobnejším z chudobných, sprevádzať zomierajúcich do Raja (...). Bol to jej Magnifikat. Z pár minút, ktoré nám lekár povolil, bolo dvadsať. Škoda, že sme nemohli urobiť žiadnu fotografiu, ktorá by zachytila Život, ktorý pulzoval v tej izbe, tento rozhovor, ktorý mal príchuť Raja. Potom sme sa rozlúčili a objali sme sa. Nikdy nezabudnem na tú tvár, na tú radosť (...). Som rada, že som ju mohla spoznať a že sme si boli také blízke. Začala som sa modliť ani nie tak za ňu, ale k nej za všetkých nás."

A pri inej príležitosti dodala: „Uskutočnila to, čo pápež (Ján Pavol II.) nazval ženským géniom, ktoré spočíva v tom, čo charakterizovalo Pannu Máriu. Nebola poverená vedením nejakého úradu, ale (...) milovala, bola láskou, a to je ten najväčší dar, ktorý pochádza z neba."

25. septembra 1997 pri jednom telefonickom spojení s členmi Hnutia fokoláre vo svete, Chiara Lubichová povedala:

«Matka Tereza je (...) veľkolepou učiteľkou umenia milovať.
Milovala skutočne všetkých. Nikdy sa blížneho nepýtala či je katolík, hinduista, moslim a pod. (...)
Matka Tereza milovala ako prvá. Sama sa vybrala hľadať tých, ku ktorým ju vyslal Pán.
Matka Tereza videla - azda ako nikto iný -, Ježiša v každom blížnom, veď jej mottom bolo: „Mne si to urobil". Matka Tereza sa zjednocovala so všetkými. Stala sa chudobnou s chudobnými, no predovšetkým chudobnou ako boli jej chudobní a to ju odlišovalo od obyčajnej sociálnej pracovníčky (...) alebo od príležitostného dobrovoľníka.
Prijímala pre seba len to, čo vlastnili jej chudobní.
Ako je známe, Matka Tereza nechcela vlastniť ani len obyčajnú práčku, a podobne konali aj jej dcéry. Toto jej zriekanie narážalo u mnohých na nepochopenie. Ona takto konala, pretože ani jej chudobní ju nemali, a preto ju nechcela mať ani ona. Brala na seba všetku ich úbohosť, trápenie, choroby, smrť.
Matka Tereza milovala všetkých ako seba a všetkým komunikovala svoj ideál. Napríklad pobádala dobrovoľníkov, ktorí vykonávali dočasnú službu v jej diele, aby objavili Kalkatu aj v mestách, do ktorých sa vracali. Veď chudobní - hovorievala - žijú všade.
Matka Tereza milovala aj nepriateľa. Nikdy sa neobhajovala voči absurdnému obviňovaniu na jej adresu, ale odplácala sa modlitbou».

Komunite Hnutia fokoláre z Emilia Romagna Chiara povedala: „Matku Terezu
som obdivovala najmä pre jej rozhodnosť. Mala svoj ideál: najchudobnejších
z chudobných a zostala mu verná. Celý svoj život zamerala na tento jediný cieľ.
Aj v tomto je pre mňa vzorom vernosti ideálu, ktorý mi Boh zveril.“

Prevzaté z: www.focolare.org