Claretta Dal Rì a dobrodružstvo jednoty

25. februára od nás odišla jedna z prvých priateliek Chiary Lubichovej. Z časopisu Cittá nuova online prinášame článok spred niekoľkých rokov, v ktorom rozpráva o svojom stretnutí s ideálom jednoty.

«December 1948. V pracovni môjho otca sa dnes večer zhromaždila celá smotánka katolíckeho sveta z Rovereta: prezidenti mladých z Katolíckej akcie, od sv. Vincenta, od Dcér Panny Márie, Tretieho rádu sv. Františka, a samozrejme, pán farár. A som tu i ja, 18-ročná prezidentka Študentskej mládeže.

Rečníkom je Valeria Ronchetti. Je v nej niečo, čo ma prekvapuje. Rozpráva o Bohu, ale nie tak, ako som o ňom počula rozprávať od iných osôb; nie je to niečo zvonku, naštudované: Valeria ho vlastní! Vyjadruje niečo, čo naliehavo cíti vo svojom srdci a čo preteká von...Zažívam šok.

Príbeh z vojny, skúsenosti o tom, čo našla v evanjeliu so svojimi spoločníčkami, o tom, ako objavili Boha, ktorý je Láska; je to prúd živej vody, do ktorej sa ponáram. Pretože vypli elektrický prúd, sedeli sme pri svetle sviečky a jeden starší, veľmi vážny pán sa jej spýtal tak trocha ironicky: “Slečna, nebojíte sa, že takto nadchnete mladých a potom by to tu vzbĺklo ako slama?

Valéria je veľmi nadšený typ, rozpráva i odpovedá so zápalom. Postaví sa a prudko povie: ´Ako? Nemáme strach nadchýnať mladých pre šport, hudbu, maľovanie, hory, všetko pekné veci, ale pominú; a mali by sme mať strach nadchýnať pre Boha, pre toho, ktorý jediný zostane?

Hlboké ticho. Ja som doslova uchvátená. Hory, hudba, maľovanie…Neskúšala som to všetko doteraz aj ja? Dotkla som sa všetkého zdravého a krásneho, čo len človek môže mať, možno ma to zamestnávalo roky, ale nič ma opravdivo nenaplnilo. Pri tomto hľadaní som cítila vždy nespokojnosť. A teda to je ono, čo hľadám: Boh je odpoveďou na to posledné obdobie nespokojnosti, samoty, zmätku v priateľstvách, v aktivitách, v nude.

Všetci odchádzajú z pracovne a pozdravujú Valériu prívetivo a s úsmevom. Ale nezdá sa mi, že by boli skutočne pochopili niečo z toho, čo povedala. Kladiem si otázku: ak ona môže mať to, o čom práve hovorila - a je to očividné - prečo to nemôžem mať aj ja? A v tom okamihu mi prichádza na myseľ veta sv. Augustína: “Ak títo a tieto to dokázali, prečo nie ja?” Podávam Valérii ruku: “Chcem robiť ako ty, pomôž mi!” Pozdravili sme sa a dohodli sa na stretnutí o 2 dni.
Dobrodružstvo začína. »

Zdroj: Cittá nuova online
Prevzaté z: www.focolare.org