Doriana (Dori) Zamboni

Vo veku nedožitých deväťdesiat rokov zomrela 26. decembra 2015 Doriana Zamboni, jedna z prvých fokolaríniek. Bola po boku Chiary Lubichovej už od samých počiatkov vznikajúceho Hnutia fokoláre a priniesla túto spiritualitu tiež do mnohých krajín.

Doriana Zamboniová, známa jednoducho ako Dori, sa narodila v Tridente 23. júna 1926, detstvo prežila vo veriacej rodine, mala jednu staršiu sestru. Keď mala Dori 17 rokov, jeden kapucín jej ponúkol, aby sa zoznámila s učiteľkou z tretieho rádu sv. Františka, Chiarou Lubichovou. O dva dni na to ju Chiara pozvala k sebe domov, aby jej „povedala niečo pekné“. Dori to pozvanie prijala a práve tu sa jej otvoril nový svet, plný svetla. Spoznala, že Boh je Láska.

Dori bola v nižšom ročníku ako jej vrstovníčky. Chiara jej navrhla, že ju bude súkromne doučovať, aby zvládla dva ročníky počas jedného roka. Dori súhlasila, len aby mala príležitosť byť s Chiarou. Počas štúdia jej Chiara okrem iných vecí vysvetľovala i rôzne vety z evanjelia. Pre Dori to bolo niečo veľmi nové a často ako by ju zasiahol blesk. Snažila sa tie vety žiť, a tak vo všetkom nasledovala Chiaru – chodila skoro ráno na omšu a začala navštevovať chudobných.

Prežívala jednu skúsenosť za druhou a tie napĺňali jej život predtým nepoznanou radosťou. Pri jednej z týchto návštev sa nakazila infekciou na tvári. Dori o tom rozpráva: „Bola zima, a pretože mi rodičia zakázali vychádzať von, Chiara poprosila jedného kapucína, aby mi priniesol eucharistiu. Pri tej príležitosti ten kňaz povedal Chiare, že Ježiš najviac trpel vo chvíli, keď volal: ´Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?´ Len čo kňaz odišiel, obrátila som sa na Chiaru s istotou, že mi to vysvetlí. Povedala mi: ´Ak Ježišovou najväčšou bolesťou bola opustenosť od jeho Otca, my si ho zvolíme ako svoj ideál a takto ho budeme nasledovať.´ Od tej chvíle som bola aj ja presvedčená, že naším ideálom je Ježiš so strýznenou tvárou, ktorý volá k Otcovi. A moje úbohé rany na tvári, ktoré sa mi javili ako odtieň jeho bolesti, mi spôsobovali radosť, lebo som bola trocha podobná jemu. Od toho dňa mi Chiara rozprávala často, alebo skôr stále, o Ježišovi Opustenom. Bol živou osobou nášho života.

Neskoršie Chiara rozdelila svet na päť častí, päť svetadielov, ktoré zverila niektorým z prvých fokolaríniek. Dori pripadla Európa. Keď v roku 1958 Hnutie prekročilo Alpy, pre Dori začína spoznávanie niektorých európskych národov. Od roku 1958 do roku 1975 je vo Francúzsku, v Belgicku, vo Veľkej Británii a v škandinávskych krajinách. Všade zasieva a žne Lásku, plod svojho hlbokého zjednotenia s opusteným Ježišom v tých, ktorí sa mu najviac podobajú.

Od roku 1976 do roku 2002 Chiara zverila Dori vetvu volontárok a menovala ju jej centrálnou zodpovednou. O Dorinom prínose hovoria Maria Ghislandi (ktorá v roku 2002 vystriedala Dori v úlohe centrálnej zodpovednej) a Patience Lobe (súčasná centrálna zodpovedná).

Maria Ghislandi: Pre naše povolanie to boli rozhodujúce roky. Ako nám napísala Chiara v jednom svojom posolstve, „po neúnavnej a cennej práci vykonanej Clarettou a Turneom prišla chvíľa pre nové naštartovanie vetvy volontárok a volontárov ako v srdci Diela, v Centre, tak aj na periférii.“ To znamená, že sa treba „stať duchovne dospelými“. S vernosťou týmto slovám nás Dori viedla, aby sme robili kroky potrebné pre uskutočňovanie tejto Chiarinej požiadavky. S ňou sme vždy nachádzali svetlo pre vteľovanie Ideálu do každodenného života, ale s pohľadom zameraným na obzory, aké nám otvára charizma.

Patience Lobe na pohrebe okrem iného povedala: Vďaka, Dori, vďaka za to, že si dokázala milovať v každej z nás to, čo ostane. Preto, aby sa Boží plán mohol uskutočniť na každom z nás, nešetrila si sily pri liečení tela aj ducha. Môžem to dosvedčiť na svojom živote. Tvoja pravá láska nenechávala miesto starému človeku a ty si vždy usilovala o naše šťastie. Prostredníctvom svojho života si nám vložila do duše spiritualitu, predovšetkým svojimi skúsenosťami z prvých čias, ktoré nám Chiaru veľmi priblížili.

Keď nám Emmaus dávala správu o Dorinom odchode, napísala: „S vďačnosťou sa spájame v zborovej modlitbe a prosíme Máriu, aby ju prijala a dala jej slávu odpovedajúcu tomu, čím ona bola pre nás všetkých ako prvá svedkyňa Chiarinho objavu opusteného Ježiša a ako tá, kto ho verne odzrkadľovala.“

Čo sa týka vernosti, bolo to 7. decembra roku 1993, keď sa Dori sama seba pýtala: „Zostala som v týchto päťdesiatich rokoch verná?“

Dori: Teraz neviem povedať, či som v priebehu všetkých týchto 50 rokov zostala úplne verná svojmu prvému „áno“ povedanému Ježišovi. Zdá sa mi, že pri veľkých bolestiach Diela aj pri mojich malých tu istotne bol Niekto, pravdepodobne Duch Svätý, ktorý ma pobádal, aby som mu povedala „áno“. Vždy mi prichádzala na myseľ pieseň, ktorá hovorí: „Nie, neopustím ťa, pretože ťa mám rád,“ a tá mi pomáhala prekonať veľa ťažkých chvíľ nášho života, ktoré vy všetci poznáte: vo fokoláre, mimo fokoláre, s ľuďmi, so zdravím – to všetko. Keď som sem prichádzala, niekto sa ma pýtal, čo môžem povedať teraz, v tomto okamihu. Možno aj to, že sa necítim dobre, táto choroba, ktorá sa tak preťahuje – neviem, čo mi priniesla. ... Verila som, že som sa naučila byť trpezlivá, ale zbadala som, že je to niečo, čomu sa človek musí učiť stále. A potom som sa ocitla pred otázkou Božej vôle, čo všetci poznáme; verila som, že ju konám, ale často krát som ju azda robila podľa svojho. Avšak v poslednej dobe, aj kvôli okolnostiam, kvôli tomu, že som musela robiť to, čo chceli lekári, to, čo vyžaduje môj fyzický stav, som ani v tých najmenších veciach nemohla robiť to, čo som chcela. Povedať „konám vôľu Božiu“ je niekedy namáhavé, pretože som videla, že sa to musím ešte len naučiť, že musím začať, pretože Ježiš hovorí „Nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane“ – to je niečo, čo máme konať v každej chvíli. Dokonca mám taký dojem, že milovať znamená konať Božiu vôľu, pretože to hovorí Ježiš a je to ako kyvadlový pohyb, ktorý povie: „Ja ju chcem konať.“ Nie, že „musím konať vôľu Božiu“, ale práve ako On: „Nie moja, ale tvoja vôľa...“ Ježiš hovorí „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil“, a potom povie „Do tvojich rúk...“. Láska spočíva práve v tom, že vychádzame zo seba a vstupujeme do božského, a pravdepodobne je to Duch Svätý, ktorý poháňa toto kyvadlo, aby sme to dokázali.

Spracované podľa profilu čítaného na pohrebe a taktiež z www.focolare.org