Giorgio Martelli - Turnea

Jeden z prvých fokolarínov, Giorgio Martelli, známy tiež ako Turnea, zomrel 26. januára 2016 vo veku 89 rokov. Chiara mu ako prvému zverila vetvu volontárov.

Giorgio Martelli - Turnea (15. mája 1927 – 26. januára 2016) – Profil čítaný na pohrebe

Chiara povolala Turneu ako prvého zodpovedného za novozrodenú vetvu božích dobrovoľníkov spolu s Clarettou dal Ri, ktorá sa stala zodpovednou za vetvu volontárok.

Mal neľahkú úlohu uviesť do života definitívnu podobu novej vetvy. Bolo to v roku 1968 a okolo Claretty a Turneu sa začali vytvárať prvé centrá božích dobrovoľníkov. Turnea ostal zodpovedným za vetvu až do roku 1976.

Počas týchto ôsmich rokov sa vytvorili všetky štruktúry potrebné pre to, aby sa vetva volontárov stále viac konkretizovala a vyhranila sa vedľa ostatných súčastí tvoriacich Hnutie. Turnea sa veľmi nasadzoval pre toto nádherné povolanie, ktorému dala Chiara život v roku 1956. Vďaka svojej dlhej a závažnej práci dokázal zachytiť a zadefinovať profil a identitu tohto povolania ako aj špecifikum „laika“. Dal vetve prvý „zárodok“ jej pravidiel, nazvaných „Smernice pre život“, ktoré Chiara prijala v roku 1971 ad experimentum a zverila ich volontárom, aby o nich rozjímali, snažili sa ich pochopiť a predovšetkým žili.

Stále neúnavne „búšil na to“, že volontári nie sú nejakým „príveskom“ fokoláre, ale že ich povolanie je autentickým povolaním od Boha. Formácia spočívala v živote siedmich aspektov a zakladala sa na celej spiritualite. Na kongresoch volontárov dával Turnea prednosť priestoru pre rozhovory o problémoch a otázkach, týkajúcich sa konkretizácie Ideálu v každodennom živote. Často opakoval výrok Chiary, že volontári majú byť prvými kresťanmi dnešnej doby.

Turnea je a zostane pre volontárov otcom, učiteľom a bratom. Pomáhal nám ako svojim deťom, aby sme rástli ľudsky, plným prijatím svojej zodpovednosti za rodinu a taktiež odborne v práci. Nikdy neposudzoval naše limity. Pomáhal nám tiež rozvíjať našu osobnú jednotu s Bohom i medzi sebou žitím Ideálu a ukazoval nám celú krásu a nový život, ktorý Ideál plodí v spoločnosti; i jeho charakteristické svetlo, ktoré nám daroval plným priehrštím.

Osobne som s ním prežil hlboké chvíle. Bol vždy k dispozícii a prítomný na každé moje zavolanie a pri najrôznejších požiadavkách – od aggiornamenta po rozhovor, od poskytnutia kňazskej služby až po radu v osobných veciach. Skutočný spoločník na ceste – niekedy tichý, inokedy konštruktívny a bojovný.

Vždy ma povzbudzoval a pomáhal mi, aby som žil vzťahy s volontármi, so všetkými, počínajúc tými fyzicky najvzdialenejšími. Žiadal odo mňa správy o ich živote a ponúkal svoje modlitby a skúsenosti. Vždy mi nechával slobodu a ponúkol mi svoju jednotu. To, čo zanechávalo dojem, bola Turneova radikálnosť v každom aspekte života. Bol skutočným svedkom a tvorcom „novinky“, s akou sa Ideál konkretizuje v službe ľudstvu.

Minulý rok, prvého decembra, po skončení medzinárodnej školy zodpovedných za volontárov, ho niektorí z nás navštívili v jeho fokoláre; bol už pripútaný na lôžko.

Náš všeobecný dojem bol, že sme sa ocitli pred človekom veľkej duše. Davis z Brazílie hovorí: „Tam, na svojom lôžku, ma objal a dal mi Ježiša zmŕtvychvstalého, pretože on sám už naplno prijal Ježiša opusteného.“

Eusebio z Nigérie hovorí: „Keď mi silno stisol ruky, nebol som viac schopný hovoriť. Bolo to, ako by mi ruky stisol Boh. Bol som veľmi dojatý. Pomyslel som si: keby som bol ja na jeho mieste, bol by som pripravený ako on?...Po návrate do Afriky chcem žiť svoj život, ako ho žil on a stimulovať všetkých, aby konali ako on.“

A nakoniec Martin z citadely Lia: „Odnášam si Turneov pohľad, aký som predtým videl u dvoch ľudí: u Chiary a u Vittoria Sabbioneho. … Videl som, že hľadí na mňa, ale jeho pohľad objímal všetkých.“

Spomienka na posledné stretnutie je silná. Myslím na jeho posledné slová:
„Dávam vám veľké požehnanie…“, zašepkal a povedal: „Mám dojem, že Panna Mária vám má čo povedať a vy by ste ju mali počúvať…“ A ešte silno znie v mojej duši, ako toto svoje „požehnanie“ zakončil: „Nie je to len pre vás, ale preto, aby v Máriinom Diele bolo počuť celého Ducha svätého.“

Miloval naše povolanie až do krajnosti. Videl v ňom spôsob, ako znova prinášať Ježiša do ulíc tohto sveta: „Človek vedľa človeka.“ Tým „požehnaním“ z 1. decembra nám Turnea zanechal veľký testament. A nakoniec to, ako žil svoju chorobu a svoje utrpenie: premieňal ich v milosť, aby ešte vnútornejším spôsobom spájal tých, ktorých miloval, a nielen to.
Je na nás, aby sme prijali za svoje jeho svedectvo s dôverou, že v nebi teraz máme „odborára“, ktorý pracuje pre nás a s nami.

Ďakujeme, Turnea!

Tvoji Boží dobrovoľníci.

Paolo Motroni
29.01.2016