Slovo života - November 2015

„Aby všetci boli jedno.“ (Jn 17, 21)

Ide o poslednú úpenlivú prosbu, s ktorou sa Ježiš obrátil na Otca. Vie, že žiada o skutočnosť, ktorá mu najviac leží na srdci. Veď Boh stvoril ľudstvo ako svoju rodinu, s ktorou sa chce o všetko podeliť vrátane svojho Božieho života. Čo si prajú rodičia pre svoje deti, ak nie, aby sa mali rady, aby si pomáhali a žili medzi sebou vo svornosti? A čo ich najviac zarmúti, ak nie to, keď vidia ako ich žiarlivosť či majetkové záujmy rozdeľujú tak, že sa spolu ani nerozprávajú? Aj Boh si od večnosti prial vlastnú rodinu zjednotenú s ním v spoločenstve lásky a detí navzájom medzi sebou.

Dramatický príbeh vzniku ľudstva nám hovorí o hriechu a postupnom rozpade ľudskej rodiny. V Knihe Genezis čítame, ako muž obvinil ženu, Kain zabil vlastného brata, Lámech sa pýšil svojou neprimeranou pomstou, Babylon spôsobil neporozumenie a rozptýlenie národov... Vyzerá to, akoby Boží plán stroskotal.

On sa však nevzdal a húževnato pokračoval v obnove svojej rodiny. Nový začiatok dejín sa začína s Noemom, voľbou Abraháma, zrodom vyvoleného národa a pokračuje až po okamih, keď Boh zveril svojmu synovi významné poslanie a rozhodol sa poslať ho na zem. Jeho úlohou bolo zhromaždiť rozptýlené deti do jedinej rodiny, priviesť stratené ovečky do jediného stáda, zbúrať múry rozdelenia a nepriateľstva medzi národmi a vytvoriť jediný nový ľud (porov. Ef 2,14 – 16).
Boh neprestáva snívať o jednote, preto ho Ježiš o ňu žiada ako o ten najväčší dar, aký len môže pre nás všetkých vyprosiť. Otče, prosím ťa,

„Aby všetci boli jedno.“

Každá rodina nesie stopy svojich rodičov. Aj tá, ktorú stvoril Boh. Boh je Láska nielen preto, lebo miluje svoje stvorenia, ale preto, lebo je Láskou v sebe samom, vo vzájomnosti darovania sa a spoločenstva každej z troch božských osôb voči ostatným.

Keď teda stvoril ľudstvo, formoval ho na svoj obraz a podobu a dal mu rovnakú schopnosť vytvárať vzťahy, akú má on sám, aby tak každý človek žil vo vzájomnom darovaní samého seba. Veď celá veta z Ježišovej modlitby, ktorú chceme žiť tento mesiac, znie: „aby všetci boli jedno ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás jedno“. Vzorom pre našu jednotu nie je nič menej ako jednota existujúca medzi Otcom a Ježišom. A ona je taká hlboká, že sa to zdá až nemožné. Umožňuje ju však to ako, ktoré znamená aj pretože – môžeme byť zjednotení, ako sú zjednotení Otec a Ježiš, pretože nás vťahujú do ich vlastnej jednoty, dávajú nám ju ako dar.

„Aby všetci boli jedno.“

Práve toto je Ježišovo dielo, spojiť nás všetkých v jedno, tak ako je on jedno s Otcom, aby sme boli spojení do jednej rodiny, do jedného ľudu. Preto sa stal jedným z nás, vzal na seba naše rozdelenia a hriechy a pribil ich na kríž.

On sám ukázal, po akej ceste sa bude uberať, aby nás priviedol k jednote. „Až budem vyzdvihnutý od zeme, všetkých pritiahnem k sebe“ (Jn 12, 32). Tak ako prorokoval veľkňaz: „má zomrieť (...) preto, aby zhromaždil vedno rozptýlené Božie deti“ (Jn 11, 51 – 52). Vo svojom tajomstve smrti a zmŕtvychvstania všetko zhrnul v sebe (porov. Ef 1, 10), znovu nastolil hriechom porušenú jednotu, obnovil rodinu okolo Otca a nás znovu urobil navzájom bratmi a sestrami.

Ježiš splnil svoje poslanie. Teraz zostáva naša časť, naše nasadenie a naše áno jeho modlitbe:

„Aby všetci boli jedno.“

Aký je náš príspevok pre naplnenie tejto modlitby?

Predovšetkým ju musíme prijať za vlastnú. Môžeme dať Ježišovi k dispozícii naše pery a srdcia, aby sa mohol naďalej obracať týmito slovami na Otca, každý deň môžeme s dôverou opakovať jeho modlitbu. Jednota je dar zhora, treba oň neúnavne a s vierou žiadať.

Okrem toho jednota má zostávať na prvom mieste v našich myšlienkach a túžbach. Ak je Božím snom, chceme, aby sa stala aj naším. Pred každým rozhodnutím, voľbou alebo činnosťou sa z času na čas skúsme opýtať sami seba: poslúži to na budovanie jednoty, je to to najlepšie z hľadiska jednoty?

A nakoniec, musíme sa ponáhľať tam, kde je nejednota najciteľnejšia, a vziať ju na seba tak ako Ježiš. Môže sa vyskytnúť nejaká zvada doma alebo medzi známymi, napätie v našej štvrti, nezhody v práci, vo farnosti alebo medzi cirkvami. Neunikajme pred spormi a nedorozumeniami, nezostávajme nevšímaví, ale prinášajme tam svoju lásku prejavenú načúvaním, pozornosťou k druhým a účasťou na bolesti, ktorú tieto roztržky spôsobujú.

Predovšetkým žime v jednote so všetkými, ktorí sú ochotní osvojiť si Ježišov ideál a jeho modlitbu, neprikladajme váhu nejakému nepochopeniu a odlišnostiam v názoroch, uspokojme sa s „menej dokonale v jednote namiesto dokonalejšie, ale v nejednote“, s radosťou prijímajme rozdielnosti, ba považujme ich za obohatenie jednoty, ktorá nikdy nepredstavuje obmedzovanie alebo uniformitu.

Áno, ocitneme sa preto niekedy na kríži, lenže práve toto je cesta, ktorú si Ježiš zvolil na obnovenie jednoty ľudskej rodiny, a teda cesta, ktorou chceme ísť aj my.

Fabio Ciardi