Slovo života - Júl 2015

„Dúfajte, ja som premohol svet!“ (Jn 16, 33)

Týmito slovami sa končí rozlúčková reč, s ktorou sa Ježiš obrátil na učeníkov počas svojej poslednej večere, predtým než bol vydaný do rúk tých, čo ho zabili. Ide o hutnú reč, v ktorej vyjavil najhlbšiu podstatu svojho vzťahu k Otcovi a poslania, ktoré mu Otec zveril.
Ježiš sa chystá opustiť zem a vrátiť sa k Otcovi, zatiaľ čo učeníci zostanú vo svete, aby pokračovali v jeho diele. Podobne ako jeho aj ich budú nenávidieť, prenasledovať dokonca ich vydajú na smrť (porov. Jn 15, 18. 20; 16, 2). Aj ich poslanie bude ťažké, podobne ako to jeho. Ježiš dobre pozná ťažkosti a skúšky, ktorým budú musieť jeho priatelia čeliť. Veď im práve povedal: „Vo svete máte súženie“ (Jn 16, 33).
Ježiš sa obracia na apoštolov zhromaždených okolo neho pri poslednej večeri, má však pred sebou všetky generácie učeníkov, ktorí ho budú počas stáročí nasledovať, aj nás.
Je to naozaj tak. Aj keď je naša cesta posiata radosťami, nechýbajú na nej súženia: neistá budúcnosť, komplikácie v práci, chudoba a choroby, utrpenia, ktoré prinášajú živelné pohromy a vojny, šíriace sa násilie doma aj medzi národmi. Sú tu tiež súženia spojené s kresťanským životom: každodenný boj zostať verný evanjeliu, pocit bezmocnosti v spoločnosti, ktorá, zdá sa, je ľahostajná k Božiemu posolstvu, výsmech, opovrhnutie, dokonca otvorené prenasledovanie od tých, čo Cirkev nechápu alebo sa stavajú proti nej.
Ježiš pozná tieto súženia, zažíval ich na vlastnej koži, hovorí však:

„Dúfajte, ja som premohol svet!“

Takéto rozhodné a presvedčivé vyjadrenie nám pripadá ako protirečenie. Ako môže Ježiš tvrdiť, že premohol svet, keď len pár chvíľ po vyrieknutí týchto slov ho uväznia, zbičujú, odsúdia a zabijú tým najukrutnejším a najpotupnejším spôsobom? Nevyzerá ako víťaz, skôr ako odmietnutý, zradený, úplne zneplatnený, skrátka jednoznačne porazený.
V čom spočíva jeho víťazstvo? Zaiste v zmŕtvychvstaní: smrť ho nemôže držať vo svojom vlastníctve. Jeho víťazstvo má takú moc, že aj my sa na ňom podieľame: sprítomňuje sa medzi nami, vedie nás so sebou k plnému životu, k novému stvoreniu.
No ešte predtým jeho víťazstvom je ten samotný skutok najväčšej lásky, pri ktorom dal za nás svoj život. Práve tu, v porážke, naplno slávi víťazstvo. Tým, že prenikol všetky zákutia smrti, oslobodil nás od všetkého, čo nás ťaží, a všetko, čo je v nás negatívne, každú našu temnotu a bolesť premenil na stretnutie s ním, s Bohom, Láskou, plnosťou.
Keď Pavol premýšľal nad Ježišovým víťazstvom, vždy sa išiel až pominúť od radosti. Hovorieval, že ak on takto čelil každému protivenstvu, až po to najväčšie – smrť, a vyhral, potom aj my môžeme s ním a v ňom zvíťaziť nad každou ťažkosťou. Dokonca vďaka jeho láske „slávne víťazíme“: „A som si istý, že ani smrť, ani život (...) ani nijaké iné stvorenie nás nebude môcť odlúčiť od Božej lásky, ktorá je v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi“ (Rim 8, 37; porov. 1 Kor 15, 57).
Čiže je pochopiteľné Ježišovo pozvanie ničoho sa viac nebáť:

„Dúfajte, ja som premohol svet!“

Majme tieto Ježišove slová živé v pamäti po celý mesiac a ony nám budú dodávať dôveru a nádej. Nech sa ocitneme v akokoľvek tvrdých a náročných situáciách, máme istotu, že Ježiš ich už vzal na seba a prekonal.
Aj keď nemáme jeho vnútornú silu, máme však jeho samého a on žije a bojuje po našom boku. Keď máme pocit, že nás premáhajú ťažkosti, skúšky a pokušenia, môžeme mu povedať: „Ak si premohol svet, dokážeš zvíťaziť aj nad týmto mojím trápením. Keď sa mne, mojej rodine, alebo kolegom v práci stane niečo, čo vyzerá ako neprekonateľná prekážka, máme dojem, že to nezvládneme. Ale keď si ty medzi nami, nájdeme odvahu a silu čeliť tejto nepriazni až po ‚slávne víťazstvo‘.“
Nejde o to mať triumfálny pohľad na kresťanský život, akoby už bolo všetko vyriešené. Ježiš víťazí práve v okamihu, keď prežíva drámu utrpenia, neprávosti, opustenosti a smrti. Jeho víťazstvo je víťazstvom toho, kto čelí bolesti z lásky, kto verí v život po smrti.
Možno aj my budeme musieť podobne ako Ježiš a mučeníci počkať až na nebo, aby sme uvideli úplné víťazstvo nad zlom. Často máme obavy hovoriť o raji, ani čoby pomyslenie naň bolo dákou drogou, a nepostavili by sme sa potom ťažkostiam dosť odvážne, alebo akousi anestéziou na zmiernenie utrpenia, či alibi nebojovať proti neprávostiam. Lenže nádej na nebo a viera vo vzkriesenie sú silnými impulzmi, aby sme čelili rôznym protivenstvám, boli oporou druhým v ich skúškach, aby sme verili, že posledné slovo patrí láske, ktorá víťazí nad nenávisťou, a životu, ktorý premáha smrť.
Takže zakaždým, keď sa potýkame s nejakou ťažkosťou, či už my, alebo niekto z nášho okolia, alebo sa o tom dozvieme z rôznych končín sveta, obnovme si vieru v Ježiša, prítomného v nás a medzi nami, ktorý vyhral nad svetom a dáva nám podiel na jeho vlastnom víťazstve, otvorí nám dokorán raj, do ktorého nám išiel pripraviť miesto. Takto nájdeme odvahu čeliť každej skúške. Všetko budeme môcť prekonať s tým, ktorý nám dodáva silu.

Fabio Ciardi