Slovo života - Marec 2015

„Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma.“ (Mk 8, 34)

Cestou do severnej Galiley, v dedinkách na okolí Cézarey Filipovej, sa Ježiš obrátil na svojich učeníkov s otázkou, čo si o ňom myslia. Peter v mene všetkých vyznal, že on je Kristus, stáročia očakávaný Spasiteľ. Aby sa však predišlo nedorozumeniam, Ježiš im jasne vysvetlil, ako mieni uskutočniť svoje poslanie. Áno, oslobodí svoj ľud, no neočakávaným spôsobom, za všetko zaplatí on osobne: bude musieť mnoho trpieť, zavrhnú ho, zabijú, a po troch dňoch vstane z mŕtvych. Peter nechcel prijať takýto obraz mesiáša – predstavoval si ho podobne ako mnohí vtedajší súčasníci skôr ako človeka, ktorý svojou mocou a silou porazí Rimanov a zabezpečí Izraelu miesto, ktoré mu vo svete právom patrí – a dohovára Ježišovi. Ten ho však pokarhal: „Ty nemáš zmysel pre Božie veci, len pre ľudské“ (porov. Mk 8, 31 – 33).
Ježiš sa opäť vydal na cestu, tentoraz do Jeruzalema, kde sa jeho poslanie zavŕši smrťou a zmŕtvychvstaním. Budú ho chcieť jeho učeníci nasledovať aj teraz, keď už vedia, že ide na smrť? Ježišove podmienky sú jasné a náročné. Ježiš zhromaždil zástup a svojich učeníkov okolo seba a vraví im:

„Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma.“

Fascinoval ich ten učiteľ, čo bol na brehu jazera, keď spúšťali siete, i ten, ktorý sa zastavil pri mýtnikovom stole. Bez váhania opustili člny, siete, svoj stôl, otca, dom, rodinu a nasledovali ho. Videli ho robiť zázraky a počúvali jeho slová plné múdrosti. Až dosiaľ ho s radosťou a entuziazmom nasledovali.
Byť Ježišovým nasledovníkom však vyžaduje omnoho viac. Teraz už bolo zrejmé, že to znamená plnú účasť na jeho živote a na jeho údele – na neúspechu, nepriateľstve, dokonca na smrti a ešte akej smrti! Najbolestivejšej, najpotupnejšej, určenej len pre vrahov a najbezcitnejších zločincov. Takúto smrť Sväté písmo označuje za prekliatie (porov. Dt 21, 23). Už len samotné slovo kríž vyvolávalo hrôzu a bolo takmer zakázané. Prvý raz sa toto slovo spomína v evanjeliu až tu. Ktovie, aký dojem vyvolalo v Ježišových poslucháčoch.
Teraz, keď jasne vyjadril svoju identitu, môže rovnako jednoznačne predostrieť charakteristiku svojich učeníkov. Ak on, učiteľ, tak miluje svoj ľud, že berie na seba kríž a dá zaň život, aj učeník, ak ním skutočne je, musí dať bokom vlastný spôsob rozmýšľania a vo všetkom sa podieľať na učiteľovej ceste, počnúc krížom.

„Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma.“

Byť kresťanom znamená byť druhým Kristom: „Zmýšľať tak ako Kristus Ježiš,“ ktorý „sa uponížil, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži“ (porov. Flp 2, 5 – 8); byť ukrižovaný spolu s Kristom, až tak, aby sme mohli spolu s Pavlom povedať: „Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus“ (Gal 2, 20); nevedieť nič iné, „iba Ježiša Krista, a to ukrižovaného“ (1 Kor 2, 2). Ježiš v nás, skrze nás, naďalej žije, umiera a vstáva z mŕtvych. Túžbou a najvyššou métou kresťana, ktorá viedla najväčších svätých, je byť ako Ježiš. Ako však nasledovať Ježiša, aby sme boli jeho skutočnými učeníkmi?
Prvým krokom je zaprieť sám seba, zbaviť sa vlastného spôsobu zmýšľania. Tento krok žiadal Ježiš od Petra, keď mu vyčítal, že nemá zmysel pre Božie veci, ale len pre ľudské. Aj my chceme niekedy podobne ako Peter dosiahnuť svoje egoistickým spôsobom, alebo aspoň nech to je podľa našich kritérií. Páči sa nám ľahký a okamžitý úspech, aby sa dostavil hladko, bez akýchkoľvek ťažkostí, závistlivo hľadíme, keď sa niekomu darí, snívame o súdržnej rodine, o kresťanskej komunite, o vytvorení bratskej spoločnosti okolo seba, avšak bez toho, aby sme za to poriadne zaplatili.
Zapierať seba samého znamená osvojovať si Božie zmýšľanie, tak ako nám to svojím vlastným správaním ukazoval Ježiš – v logike obilného zrna, ktoré musí zomrieť, aby prinieslo úrodu, vo väčšej radosti z dávania než z prijímania, v obetovaní života z lásky, jedným slovom vziať na seba svoj kríž.

„Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma.“

Kríž – ten na „každý deň“, ako hovorí Lukášovo evanjelium (9, 23) – môže mať najrozličnejšiu podobu: choroba, strata zamestnania, neschopnosť zvládať rodinné či pracovné problémy, pocit zlyhania po neúspechu v budovaní pravých vzťahov, pocit bezmocnosti pri veľkých svetových konfliktoch, rozhorčenie pri opakujúcich sa škandáloch v našej spoločnosti... Nemusíme ho hľadať, sám nám príde v ústrety, možno práve keď ho najmenej čakáme a doslova nepredstaviteľnými spôsobmi.
Ježišovo pozvanie nabáda vziať ho, nie strpieť ho s odovzdanosťou ako nevyhnutné zlo, nedopustiť, aby na nás doľahol a zgniavil nás, a takisto bez stoického, indiferentného postoja. Prijímajme ho ako podiel na jeho kríži, ako možnosť byť jeho učeníkmi aj v danej situácii a žiť v spoločenstve s ním aj v danej bolesti, veď on ako prvý vzal náš kríž. Keď Ježiš bral na seba svoj kríž, kládol si s ním na plecia aj všetky naše kríže. Preto za každou bolesťou, nech má akúkoľvek formu, môžeme nachádzať Ježiša, ktorý ju už vzal na seba.
Igino Giordani vidí v tejto súvislosti akoby zrkadlový priemet/obraz úlohy Šimona z Cyrény, ktorý niesol Ježišov kríž, a hovorí: „Kríž tak neťaží, ak nám Ježiš robí Šimona.“ A je ešte ľahší, pokračuje, ak ho nesieme spolu: „Keď kríž nesie jednotlivec, nakoniec ho pritlačí, ak ho nesú viacerí a majú medzi sebou Ježiša, alebo si prizvú Ježiša podobne ako Šimona, kríž začne byť ľahký, stane sa príjemným jarmom. Keď sú pri horskom výstupe naviazaní na lane viacerí a sú svorní, je to radosť a tak ubehne aj výstup.“
Vziať kríž a niesť ho s ním, s vedomím, že naň nie sme sami, lebo on ho nesie s nami, znamená patriť k Ježišovi, mať s ním vzťah až po plné spoločenstvo s ním, až sa staneme druhým Kristom. Toto je nasledovanie Ježiša, takto sa stávame jeho skutočnými učeníkmi. Potom sa tak, ako pre Ježiša, stane pre nás kríž „Božou mocou“ (1 Kor 1, 18) a cestou k spáse. V každej slabosti nájdeme silu, v každej temnote nájdeme svetlo, v každej smrti život, pretože sme našli Ježiša.

Fabio Ciardi