Slovo života - December 2014

„Kto má dvoje šiat, nech dá tomu, čo nemá nijaké, a kto má jedlo, nech urobí podobne!“ (Lk 3, 11)

V advente, v čase, ktorý nás pripravuje na Vianoce, sa nám znova predkladá postava Jána Krstiteľa. Boh ho poslal pripraviť cestu na príchod Mesiáša. Preto od všetkých, čo prichádzali k nemu, požadoval dôslednú zmenu života: „Konajte skutky hodné pokánia“ (porov. Lk 3, 8). A tým, čo sa ho pýtali: „Čo teda máme robiť?“ (Lk 3, 10), odpovedal:

„Kto má dvoje šiat, nech dá tomu, čo nemá nijaké, a kto má jedlo, nech urobí podobne!“

Prečo mám však dávať druhému z toho, čo je moje? Preto, lebo ten druhý, stvorený od Boha ako ja, je mojím bratom, sestrou, čiže je časťou mňa. „Nemôžem ťa raniť bez toho, aby som neublížil sebe,“ hovorieval Gándhí (pozri: Wilhelm Mühs: Parole del cuore, Miláno 1996, s. 82). Boli sme stvorení jeden pre druhého ako dar, na obraz Boha, ktorý je Láska. V krvi máme vpísaný božský zákon lásky. Keď Ježiš prišiel medzi nás, celkom jasne nám ho odhalil vtedy, keď nám dal svoje nové prikázanie: „Milujte sa navzájom, ako som ja miloval vás“ (porov. Jn 13, 34). Je to „zákon neba“, život Najsvätejšej Trojice prinesený na zem, samo srdce evanjelia. Ako v nebi Otec, Syn a Duch Svätý žijú v dokonalom spoločenstve, natoľko, že sú jedno (porov. Jn 17, 11), tak i my na zemi sme sami sebou v miere, v akej žijeme vzájomnosť lásky. A ako Syn hovorí Otcovi: „Všetko, čo je moje, je tvoje, a čo je tvoje, je moje“ (Jn 17, 10), tak i medzi nami sa uskutočňuje plnosť lásky tam, kde sa ľudia delia nielen o duchovné, ale aj o hmotné dobrá.

Potreby našich blížnych sú potrebami nás všetkých. Je niekto bez zamestnania? Som aj ja. Ochorela niekomu mamička? Pomáham mu, akoby to bola moja. Sú takí, čo hladujú? To akoby som ja bol hladný, takže sa im snažím obstarať pokrm, ako keby som to robil pre seba.

Ide vlastne o skúsenosť prvých kresťanov v Jeruzaleme: „Mali jedno srdce a jednu dušu. A nik z nich nehovoril, že niečo z toho, čo mal, je jeho, ale všetko mali spoločné“ (porov. Sk 4, 32). Spoločenstvo majetku, hoci nebolo povinné, sa medzi nimi žilo veľmi intenzívne. Pritom nešlo o to, aby niekto bol ukrátený na úkor iného, ako to vysvetľuje svätý Pavol, „ale aby všetci si boli rovnými“ (porov. 2 Kor 8, 13).

Svätý Bazil Cézarejský (Veľký) píše: „Chlieb, ktorý si odkladáš, patrí hladnému; plášť, ktorý prechovávaš vo svojom cestovnom kufri, patrí nahému; peniaze, ktoré ukrývaš, patria núdznemu“ (Aforismi e citazioni cristiane, Piemme, 1994, s. 44).

A svätý Augustín: „Všetko, čo majú bohatí nadbytočné, patrí chudobným“ (ID, s. 45).

„Aj chudobní si majú navzájom v čom pomáhať: niekto môže poskytnúť svoje nohy chromému, iný oči slepému, aby ho sprevádzal; ďalší môže navštevovať tých, čo sú chorí“ (tamže).

„Kto má dvoje šiat, nech dá tomu, čo nemá nijaké, a kto má jedlo, nech urobí podobne.“

Aj my dnes môžeme žiť ako prví kresťania. Evanjelium nie je utópia. Svedčia o tom napríklad nové hnutia v Cirkvi, ktoré vzbudil Duch Svätý, aby znova oživil čerstvosťou evanjeliovú radikálnosť prvých kresťanov a aby odpovedal na nástojčivé potreby dnešnej spoločnosti, v ktorej je veľmi veľa nespravodlivosti a veľkej chudoby.

Spomínam si na začiatky Hnutia fokoláre, keď nám nová charizma vlievala do sŕdc celkom osobitnú lásku k chudobným. Keď sme ich stretávali na ulici, poznamenávali sme si ich adresy do notesa, aby sme ich potom mohli vyhľadať a pomôcť im; boli pre nás Ježišom: „Mne ste to urobili“ (porov. Mt 25, 40). Na konci návštevy v ich chatrčiach sme ich pozývali na obed do našich príbytkov. Pre nich sa prestrel najkrajší obrus, dalo sa im najlepšie miesto a čo najlepšie časti jedla. V prvom fokoláre pri našom stole sa sedávalo tak, že sedela fokolarínka, vedľa chudobný, fokolarínka, chudobný...

V určitej chvíli sa nám videlo, že Pán aj od nás žiada, aby sme boli i my chudobné, a tak slúžili chudobným a všetkým ostatným. Tak došlo k tomu, že v prvom fokoláre každá z nás dala do stredu miestnosti to, o čom si myslela, že to má nazvyš: blúzku, rukavice, klobúk, ba i kožuch... A dnes? Dnes máme podniky a prevádzky, ktoré poskytujú chudobným prácu a dávajú ako výpomoc časť svojich ziskov!

Stále je však potrebné veľa robiť pre „chudobných“.

„Kto má dvoje šiat, nech dá tomu, čo nemá nijaké, a kto má jedlo, nech urobí podobne!“

Máme vždy dosť toho, čo môžeme dať do spoločného, hoci sa to nezdá! Máme zmysel pre zdokonaľovanie, vieme, ako by sme mohli konkrétnym spôsobom pomáhať, či ako nájsť spôsob, ako bratsky spolunažívať. Máme v srdci lásku, ktorú môžeme rozdávať, srdečnosť, ktorú môžeme prejavovať, radosť, ktorú môžeme šíriť. Máme čas, ktorý môžeme venovať, modlitby, bohatstvo svojho vnútra – to všetko môžeme dávať do spoločného, či už slovom, alebo písmom. No často máme i mnohé iné veci, ako napríklad tašky, písacie potreby, knihy, peniaze, domy, dopravné prostriedky, ktoré môžeme dať k dispozícii... Azda zhromažďujeme mnohé veci v presvedčení, že nám budú jedného dňa užitočné, a pritom je v našej blízkosti niekto, kto ich veľmi potrebuje práve teraz.

Podobne ako rastlinka prijíma z pôdy len toľko vody, koľko potrebuje, tak i my majme len to, čo potrebujeme. Ba je lepšie, keď nám občas čosi aj chýba; je lepšie, keď sme o niečo chudobnejší, než o niečo bohatší.
Svätý Bazil hovorieval: „Keby sme sa všetci uspokojili len s tým, čo skutočne potrebujeme, a prebytok dali núdznym, nebolo by viac ani bohatých, ani chudobných“ (Aforismi e citazioni cristiane, s. 44).

Skúsme teda a začnime takto žiť! Ježiš sa iste nedá zahanbiť a vynahradí nám to stonásobne. Tak budeme mať možnosť, aby sme v darovaní pokračovali! Potom, na konci nám povie, že čokoľvek sme niekomu dali, dali sme to jemu.

Chiara Lubichová

(1) Slovo života 2003, pôvodný text bol uverejnený v časopise Città Nuova č. 22/2003, s. 7.