Slovo života - August 2014

„Odpusť svojmu blížnemu, ak ti uškodil: lebo aj tebe odpustia viny, ak o to poprosíš.“ (Sir 28, 2) [1]

Tieto slová života pochádzajú z jednej knihy Starého zákona. Napísal ju v rokoch 180 až 170 pred Kristom Ben Sira (Sirachov syn), mudrc, vzdelaný „pisár“, ktorý pôsobil v Jeruzaleme ako učiteľ. Učil o veciach drahých celej biblickej múdroslovnej tradícii, že Boh je k hriešnikom milosrdný a my máme toto jeho konanie nasledovať. Pán odpúšťa všetky naše previnenia, „je milostivý a milosrdný, zhovievavý a nesmierne dobrotivý“ (porov. Ž 103, 3. 8). Zaviera oči, aby už nevidel naše hriechy (porov. Múd 11, 23), zabúda na ne a hádže ich za chrbát (Iz 38, 17). A keďže pozná našu malosť a úbohosť, ako píše Sirachovec, „odpúšťa vždy znova”. Boh odpúšťa, lebo ako každý otec a každá matka aj on miluje svoje deti a zakaždým im prepáči, zahladzuje ich poblúdenia, dôveruje im a neúnavne ich povzbudzuje.
No keďže Boh je otcom i matkou, nestačí mu, že svojich synov a dcéry miluje a odpúšťa im. Jeho veľkou túžbou je, aby sa k sebe správali ako bratia a sestry, aby sa znášali, chceli si dobre a mali sa radi. Boh má s ľudstvom veľký plán. Je ním všeobecné bratstvo. Bratstvo, ktoré by bolo silnejšie ako nevyhnutné rozdelenia, napätia a nevraživosti, ktoré pre nepochopenia a chyby veľmi ľahko vznikajú.

Rodiny sa často rozpadávajú, lebo sa v nich nevie odpúšťať. Staré hnevy vyvolávajú rozdelenia medzi príbuznými, spoločenskými vrstvami a medzi národmi. Dokonca sú takí, ktorí priam učia, že na spôsobené príkoria sa nemá zabúdať, ale treba sa pomstiť... A tak slepá nenávisť otravuje dušu a ničí srdce.

Niektorí si myslia, že odpúšťanie je znakom slabosti. V skutočnosti je to však prejav najvyššej odvahy, skutočná láska, tá najrýdzejšia, lebo je nezištná. „Ak milujete tých, ktorí vás milujú, akú odmenu môžete čakať?“ – to dokážu všetci; Ježiš však vraví: „Vy milujte aj svojich nepriateľov!“ (porov. Mt 5, 44 – 47).

Aj od nás sa žiada, aby sme tak ako on mali otcovskú a materinskú lásku, plnú milosrdenstva ku každému, koho stretneme počas dňa, najmä k tomu, čo urobil chybný krok. Od tých, ktorí sú povolaní žiť spiritualitu spoločenstva, teda kresťanskú spiritualitu, chce Nový zákon ešte viac: „Odpúšťajte si navzájom“ (porov. Kol 3, 13). Vzájomná láska žiada od nás určitú dohodu: máme byť vždy ochotní jeden druhému odpustiť. Len tak pomôžeme vytvoriť všeobecné bratstvo.

„Odpusť svojmu blížnemu, ak ti uškodil: lebo aj tebe odpustia viny, ak o to poprosíš.“ (Sir 28, 2)

Tieto slová nás nielen vyzývajú, aby sme si odpúšťali, ale nám zároveň pripomínajú, že odpúšťanie je nevyhnutnou podmienkou toho, aby aj nám odpustili. Boh nás vypočuje a odpustí nám v miere, v akej my sami vieme odpúšťať. Sám Ježiš nás na to nabáda: „Akou mierou budete merať vy, takou sa nameria aj vám“ (Mt 7, 2). „Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo“ (Mt 5, 7). Ak totiž srdce zaryto nenávidí, nie je schopné uznať ani prijať Božiu milosrdnú lásku.

Ako teda žiť toto slovo života? Iste tak, že ak je tu ktosi, s kým ešte nie sme zmierení, ihneď mu odpustíme. Lenže to nestačí. Potrebné bude dôkladne preskúmať aj tie najodľahlejšie zákutia svojho srdca a odstrániť odtiaľ bežnú ľahostajnosť, nedostatok zhovievavosti, ale i akúkoľvek nadradenosť a nevšímavosť k tým, čo sú práve vedľa nás.
Ba ešte viac. Nechcenému treba predchádzať. Preto každé ráno budem hľadieť novými očami na každého, s kým prídem do styku, či v rodine, v škole, na pracovisku alebo pri vybavovaní vecí, vždy ochotný povzniesť sa nad to, čo sa mi v ich správaní nepozdáva, pripravený neposudzovať, ale dôverovať im a stále dúfať a veriť. Ku každému budem v srdci pristupovať s touto úplnou amnestiou, s týmto univerzálnym odpúšťaním. Vôbec si nebudem pripomínať jeho poklesky, všetko prikryjem láskou. A počas dňa sa budem usilovať svoju nepozornosť či prejavenú netrpezlivosť napraviť prosbou o prepáčenie alebo nejakým priateľským gestom. V prípade inštinktívneho odmietavého postoja toho druhého sa ho vynasnažím naplno prijať, s nikdy nekončiacim milosrdenstvom, dokonalým odpustením, pochopením a pozornosťou k jeho potrebám.

Keď sa potom v modlitbe povznesiem k Otcovi, najmä keď ho budem prosiť o odpustenie vlastných pokleskov, uvidím, že moja prosba bude vypočutá; veď s plnou dôverou budem môcť hovoriť: „A odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom“ (Mt 6, 12).

Chiara Lubichová

[1] Slovo života 2002, pôvodný text bol uverejnený v časopise Città Nuova č. 15 – 16/2002, s. 7.

PrílohaVeľkosť
SZ_august_2014.doc30.5 KB
SZ_prezentacia_august2014.pps2.64 MB