V Katolíckej cirkvi

Spoločenstvo medzi cirkevnými hnutiami a novými komunitami

Prečo sa bezprostredne pred Druhým vatikánskym koncilom, ale najmä po ňom, objavili v Cirkvi toľké hnutia a nové komunity?
„Preto, lebo kým v Cirkvi po koncile boli ľudia, čo namiesto o ohlásenej jari hovorili o zime, Duchu Svätému sa takpovediac zachceli nové slová. V mladých mužoch a mladých ženách nechal rozkvitnúť vieru žitú naplno v jej celosti ako dar, vzácny dar, ktorý oživuje.“
Toto povedal kardinál Joseph Ratzinger na začiatku svojho teologického prejavu počas Kongresu zakladateľov a predstaviteľov cirkevných hnutí deň pred turíčnou vigíliou v roku 1998.
Vtedy sa ešte nedal predvídať ďalší vývoj týchto hnutí. Medzi nimi sa totiž hneď potom začalo rozvíjať vzájomné „spoločenstvo“. Bola to ich odpoveď Jánovi Pavlovi II., ktorý počas veľkého stretnutia na turíčnu vigíliu 1998 naznačil cirkevným hnutiam a novovzniknutým spoločenstvám novú etapu: dať Cirkvi „zrelé plody vzájomného spoločenstva“.
Tak sa medzi hnutiami začalo oduševnene praktizovať prikázanie vzájomnej lásky: „Miluj hnutie druhého ako svoje vlastné!“ Pritom každý zostával verný svojej charizme. Takéto spoločenstvo napriek rozličnosti chariziem a cieľov totiž umožňuje cítiť aj v iných hnutiach svojich bratov a rozpoznať v nich Kristových učeníkov.
Začali sa modliť jedni za druhých a odhaľovať krásu i užitočnosť charizmy ostatných. Takýmto vzájomným duchovným obohacovaním sa začala faktická spolupráca jednak vzájomným oboznamovaním sa so svojimi ťažkosťami i úspechmi pri vydávaní evanjeliového svedectva, jednak spoločným napomáhaním života miestnych cirkví a ich štruktúr. V srdci každého z nich našla viac miesta celá Cirkev, veď každá charizma patrí ako dar vlastne jej.
Rástla aj ich láska k pápežovi, ktorý hnutia výdatne podporoval a požehnával. Priateľstvo, ktoré sa vytvorilo medzi jednotlivými hnutiami, sa pociťovalo ako rozkvet mladosti.

Spoločenstvo medzi hnutiami zrodené v Ríme sa rozširuje v celom svete

Toto spoločenstvo, ktoré sa začalo rozvíjať v Ríme, sa napodiv rozšírilo do všetkých častí sveta. Pre predstavu o zemepisnom rozšírení spoločenstva medzi hnutiami môžeme povedať, že od roku 1998 podnes sa podľa vzoru stretnutia hnutí s Jánom Pavlom II. na Námestí svätého Petra uskutočnilo vo svete 306 „dní turíčnych stretnutí“ za účasti vyše pol milióna príslušníkov z 331 cirkevných hnutí a komunít.

Povzbudenia zo strany pápeža i biskupov

Túto iniciatívu povzbudil sám Ján Pavol II. vo vlastnoručne písanom liste zakladateľke Hnutia fokoláre: „Spolupráca medzi cirkevnými hnutiami v úsilí dospieť k ich jednote pri zachovaní rôznosti rozličných chariziem... je veľmi nádejnou novotou..., lebo táto nevyhnutná spolupráca medzi jednotlivými cirkevnými prúdmi prinesie iste mnoho ovocia.“
Jeden z biskupov po dni strávenom medzi hnutiami v takejto jednote to charakterizoval slovami: „Nastal čas jednoty chariziem v Cirkvi. Prišla hodina ekleziológie spoločenstva, ako sa prežívalo v Cirkvi na začiatku. A táto novosť má budúcnosť. To je budúcnosť Cirkvi!“
Mnohí diecézni biskupi zaregistrovali a podporujú toto spoločenstvo hnutí, lebo – ako povedali – ide o novú evanjeliovú miazgu v samotnom ľude. Uveďme aspoň jeden príklad o takejto vzájomnej spolupráci z Belgicka. Tam v bruselskej diecéze vyzval kardinál Daneels všetky hnutia, aby pripravili stretnutie „Brusel 2006“, ktoré malo za cieľ zaviesť vo veľkomestách nový spôsob evanjelizácie.