Začiatky hnutia

Z rozprávania Chiary Lubichovej

Nástroj v rukách Umelca
Prvá intuícia
Boh je láska! Životný obrat
Ako odpovedať na túto Lásku? Plnením Božej vôle
Všetko, čo evanjelium sľubuje, sa splní
Srdce evanjelia: „Milujte sa, ako som ja miloval vás“
Ježišova prítomnosť prináša svetlo, radosť, lásku...
„Aby všetci boli jedno“: pre toto sme sa narodili
„Kto vás počúva, mňa počúva“
Skúšky a plody
Vrchol lásky, kľúč jednoty
Druhé malé Márie, aby sme svetu prinášali Lásku

Nástroj v rukách Umelca

Svedectvo môjho života a viery kráča zarovno so založením a vývojom Hnutia fokoláre. Bola to ojedinelá skúsenosť.

Keď Boh vezme do rúk nejaké stvorenie, aby tak vytvoril v Cirkvi nejaké dielo, vyvolený človek nevie, čo má robiť. Stáva sa nástrojom. Myslím, že toto je môj prípad.

Hnutie, ktoré sa zrodilo, má povahu Božieho diela: bezhraničnú jednotu s hierarchiou Cirkvi, plody a rozšírenie neúmerné každému ľudskému úsiliu. Kríže, kríže a kríže, ale i plody, prehojné plody.

Božie nástroje majú obvykle jednu charakteristiku: malosť, slabosť. Pavol hovorí, že „Boh si vyvolil, čo je svetu slabé, vyvolil si Boh, čo je ničím, aby sa pred Bohom nik nevystatoval“ (1 Kor 1, 27-29). Zatiaľ čo sa nástroj hýbe v Božích rukách, on ho formuje skrze tisíce bolestných i radostných situácií. Tak ho činí neustále schopnejším na prácu, ktorú má vykonať. Až kým, nadobudnúc hlboké poznanie o sebe a určité tušenie o Bohu, môže zodpovedne povedať: ja som nič, Boh je všetko.

Keď sa to všetko začalo v Tridente, nemala som nijaký program, nevedela som nič. Myšlienka o tomto Diele bola v Bohu, plán bol v nebi. Takto to bolo na začiatku. Takto to bolo v priebehu viac než šesťdesiatich rokov vývoja Hnutia fokoláre.
obsah

Prvá intuícia

Rok 1939. Pozývajú ma na stretnutie katolíckych študentiek do mesta Loreto. Loreto sa stalo štartovacím bodom mojej duchovnej skúsenosti.

Zúčastňujem sa na kurze spolu s ostatnými. No hneď, keď je to možné, bežím vo voľných chvíľach do domčeka, ktorý chráni veľká svätyňa. Nemám čas presvedčiť sa, či je historicky overená pravdivosť tradície, podľa ktorej sa hovorí, že v tomto prostredí žila Svätá rodina, nazaretská rodina. Kľakám si pri múroch čiernych od lámp. Nedokážem zo seba dostať ani slovo. Niečo nové a božské ma preniká, takmer drví.

V mysli kontemplujem panenský život tých troch. Tu teda bývala Mária. Po tejto miestnosti prechádzal Jozef. Malý Ježiš medzi nimi prežil roky na tomto mieste. Tieto steny počuli znieť jeho detský hlas... slzy mi nekontrolovateľne padajú. Tak to bolo prvýkrát. Ale potom tam utekám počas každej prestávky. Súžitie osôb v panenstve s Ježišom medzi nimi ma neodolateľne priťahuje.

Nadišiel posledný deň. Kostol bol plný mladých ľudí. Hlavou mi prebleskne jasná myšlienka, ktorá sa už nevymaže: „bude ťa nasledovať zástup panien“.

Po návrate do Tridentu sa stretávam so svojimi žiakmi a s farárom. Zbadá ma celú šťastnú a pýta sa ma: „Našla si svoju cestu?“ „Áno,“ odpovedám. „Je to manželstvo?“ „Nie.“ „Kláštor?“ „Nie.“ „Zostaneš pannou vo svete?“ „Nie. Je to štvrtá cesta,“ uzatváram. Ale nepoznám ju.

Keď raz konám jeden skutok lásky, cítim, že ma Boh volá, aby som sa mu navždy darovala. Žiadam o dovolenie kňaza. Dostávam ho. Je 7. decembra 1943. Moja vnútorná radosť je nevysloviteľná, tajomná a nákazlivá. Pri rôznych okolnostiach sa začínajú okolo mňa združovať mladí môjho veku. Chceli by ísť mojou cestou.
obsah

Boh je láska! Životný obrat

1944. Vojna zúri aj v Tridente. Skaza, trosky, mŕtvi. Bombardovania pokračujú a s nimi sa strácajú veci a ľudia, ktoré tvorili ideály našich mladých sŕdc. Jedna z nás sa tešila svojmu domu, avšak bol zbombardovaný. Druhá čakala na sobáš, ale snúbenec sa už nevrátil z frontu. Mojím ideálom bolo štúdium, no vojna mi zabránila pravidelne navštevovať univerzitu.

Každá udalosť sa nás hlboko dotýka. Lekcia, ktorú nám Boh ponúka skrze okolnosti, je jasná: Všetko je márnosť nad márnosť. Všetko sa pominie. Rodí sa v nás otázka: Existuje ideál, ktorý nezomiera, ktorý by nemohla zničiť nijaká bomba?

Existuje, je ním Boh. Uprostred zúrenia vojny, výsledku nenávisti, svetlo charizmy nás vedie k novému pochopeniu. Akoby prvý raz nás oslepuje pravda o Bohu: „Boh je Láska“ (1 Jn 4, 8). Každá okolnosť, ktorá sa nás dotýka, či radostná, smutná alebo bezvýznamná, všetko sa nám javí ako prejav jeho lásky. Naša radosť a obdiv sú také veľké, že neváhame ani okamih, aby sme si zvolili práve jeho, Boha Lásku, ako ideál nášho života. Hneď aj hovoríme o tomto našom objave všetkým okolo nás – príbuzným, priateľom: Boh je Láska, Boh nás miluje, Boh ťa miluje!
obsah

Ako odpovedať na túto Lásku? Plnením Božej vôle

Naši rodičia evakuovali do údolia. My zostávame v Tridente. Niektorá z dôvodu práce, iná kvôli štúdiu. Ja, aby som bola nablízku rodiacemu sa hnutiu. Ubytujeme sa v malom byte s niekoľkými miestnosťami: hovoríme mu „domček“.

Vo dne v noci utekáme do úkrytov. Nosíme si so sebou len evanjelium.
Našli sme ideál, pre ktorý má cenu žiť: Boha! Ako odpovedať na jeho lásku?

Evanjelium odpovedá: „Nie každý, kto mi hovorí: ,Pane, Pane‘, vojde do nebeského kráľovstva, ale iba ten, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach“ (Mt 7, 21). Teda žiadny pesimizmus alebo sentimentalizmus. Plniť Božiu vôľu, na tom záleží. Môžu ju konať všetci, preto ona je vstupnou kartou ku svätosti pre davy!
obsah

Všetko, čo evanjelium sľubuje, sa splní

Už dávnejšie som vyniesla všetky svoje knihy na povalu. Ako osemnásťročná som mala jedinú túžbu: poznať Boha. Filozofia, ktorú som na strednej škole mala vo veľkej obľube, ma neuspokojila. Keďže som chcela ísť na univerzitu, predstavovala som si, že na katolíckej univerzite azda bude niekto hovoriť o Bohu a učiť, aký je Boh. Z rôznych dôvodov som sa na ňu nedostala. Zronená som preto veľmi plakala. Avšak práve v tej chvíli som mala dojem, akoby som v duši zachytila tieto slová: Ja budem tvojím Učiteľom.

Dnes, po mnohých rokoch, môžem potvrdiť, že Ten, kto mi to vtedy povedal, zostal verný svojmu prísľubu. Vykonal to tak, že zoslal dar svetla, charizmu Ducha Svätého, ktorá nám bola svetlom pre celé evanjelium. Jeho slová sa nám ukázali príťažlivými a prenikavými. Dajú sa previesť do života, sú svetlom pre každého človeka, ktorý prichádza na tento svet, čiže sú univerzálne. Ak podľa nich žiješ, všetko sa zmení: tvoj vzťah s Bohom, s blížnymi, s nepriateľom. Tieto slová kladú všetky hodnoty na svoje miesto a odsúvajú nabok aj otca, matku, súrodencov, zamestnanie... aby v srdci človeka bol na prvom mieste Boh.

Evanjeliové prísľuby sú mimoriadne: stonásobok už v tomto živote a večný život. Kam sa podela zbožnosť pánbožkárov, melódie prázdnych modlitieb, viera zo zvyku, neprístupný Boh? Nie, nie, nie toto je náboženstvo Ježiša! On koná ako Boh. Za to málo, čo mu dáš, ťa zahrnie darmi. Bol si sám a teraz si obklopený tisícimi matkami, otcami, tisícimi bratmi, sestrami, nesmiernou hojnosťou, z ktorej rozdeľuješ tomu, kto nemá. Nieto ľudskej situácie, na ktorú by sa nenašla priama či nepriama odpoveď v tejto malej knihe, ktorá prináša Božie slovo.

Žijeme, jednu po druhej, vety z evanjelia s uceleným významom. Jedného dňa čítame: „Milovať budeš blížneho ako seba samého“ (Mt 19,19). Blížny. Kto je náš blížny? Vidíme, že je vedľa nás, sú ním všetky vojnou postihnuté osoby, zranení, nezaodetí, bez domova, hladní a smädní.

„Čokoľvek ste urobili jednému z týchto najmenších bratov, mne ste urobili“ (Mt 25, 40). Varíme obrovské hrnce polievky, ktorú im potom roznášame. Niekedy chudobní klopú na dvere nášho domu; pozývame ich sadnúť si spolu s nami a tak za stolom sedí jeden chudobný a jedna z nás, ďalší chudobný a ďalšia z nás.

Evanjelium uisťuje: „Žiadajte a dostanete“. V mnohých potrebách žiadame o každú vec. A uprostred vojny dostávame vrecia a vrecia múky, mlieko v prášku a jablká, drevo, šatstvo pre všetkých chudobných nášho mesta.

Jedného dňa stretám chudobného: „Daj mi topánky číslo 42.“ Hovorím si: „Kde uprostred vojny zoženiem pánske topánky číslo 42?“ Prechádzam okolo kostola sv. Kláry. Vojdem do prázdneho kostola. Zapálené svetielko prezrádza Ježišovu prítomnosť. Hovorím mu: „Ježišu, daj mi topánky číslo 42, pre teba v chudobnom.“ Vychádzam z kostola. Oproti mi ide jedna pani s balíčkom v ruke: „Chiara, to je pre tvojich chudobných.“ Sú v ňom topánky číslo 42!

Evanjelium je pravdivé! Táto okolnosť nám dala krídla na ceste, na ktorú sme sa práve pustili. Chceme, aby evanjelium bolo jedinou regulou rodiaceho sa hnutia. Na základe ďalšieho podnetu Ducha Svätého začíname si medzi sebou hovoriť o tom, ako sa nám darilo žiť. Naša radosť je obrovská. V týchto smutných časoch a hodinách evanjelium vzbudzuje záujem. Nové nadchýnajúce skúsenosti s ním sa nesú od jedných k druhým. Sú akousi malou ozvenou slov apoštolov: Kristus vstal z mŕtvych. My zase vravíme: Kristus je živý!

Spomedzi všetkých slov žijeme mesačne jedno z nich. Charizma osobitným spôsobom zdôrazňuje slová týkajúce sa predovšetkým evanjeliovej lásky k blížnemu. Táto láska je stále nová: nasmerovaná na všetkých, vyžadujúca od každého chopiť sa iniciatívy, je konkrétna, v každom blížnom vidí a miluje Ježiša.
obsah

Srdce evanjelia: „Milujte sa, ako som ja miloval vás“

Úkryt, v ktorom sa ukrývame, nie je istý. Neustále sme vystavené smrti. Doľahne na nás ďalšia otázka: Existuje Božia vôľa, ktorá by sa Bohu najviac páčila? Ak by sme mali zomrieť, chceli by sme uviesť do praxe, aspoň v posledných okamihoch, práve tú.

Evanjelium hovorí o novom prikázaní, ktoré Ježiš nazýva svojím: „Toto je moje prikázanie: Aby ste sa milovali navzájom ako som ja miloval vás. Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov“ (Jn 15, 12-13). Pozrieme sa jedna druhej do tváre – bolo nás šesť, sedem dievčat – a vyjadrujeme si: „Som pripravená zomrieť za teba.“ „Som pripravená zomrieť za teba.“ „Som pripravená zomrieť za teba.“ Hoci sa od nás nežiadalo dať fyzický život, museli sme byť stále pripravené určitým spôsobom zomrieť duchovným anulovaním sa pred sestrami a bratmi, aby sme im porozumeli, milovali ich a podelili sa s nimi o každú vec, o tých pár duchovných i hmotných dobier. Bol to slávnostný pakt, ktorý sa stal základňou, na ktorej stojí celé hnutie.
obsah

Ježišova prítomnosť prináša svetlo, radosť, lásku...

Keďže uvádzame do praxe vzájomnú lásku, v našom vnútornom živote došlo ku kvalitatívnemu skoku: uvedomili sme si novú istotu, pevnejšiu vôľu, radosť a pokoj, ktorý sme nikdy predtým nezakúsili, plnosť života, hojnosť svetla. Ako to? Evanjelium odpovedá: „Kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene – čiže v jeho láske, ako tvrdia cirkevní otcovia – tam som ja medzi nimi.“ (Mt 18, 20). Ježiš ako neviditeľný brat potichu vstúpil do našej skupiny. Nechceme ho už nikdy stratiť!

Neskôr, oveľa neskôr pochopíme: Hľa, toto je v zárodku a svojím spôsobom malá napodobenina nazaretskej rodiny. Ojedinelé spolužitie osôb v panenstve i v manželstve, s Ježišom medzi nimi, čiže fokoláre. Aby však bol stále medzi nami, je potrebné ho stále milovať a byť pripravený dať život jeden za druhého. Ježiš je duchovne naplno prítomný medzi nami, ak sme zjednotení týmto spôsobom. Odvtedy sa usilujeme vždy obnovovať pakt vzájomnej lásky, aby sme – ako povedal pápež Pavol VI. – „rodili“ medzi sebou Ježiša. A o toto sa usilujú všetci tí, ktorí patria do hnutia.
obsah

„Aby všetci boli jedno“: pre toto sme sa narodili

So svojimi novými priateľkami sa ocitám jedného dňa v tmavej pivnici so zapálenou sviecou a s evanjeliom v ruke. Otvorím ho. Je to Ježišova modlitba pred smrťou: „Otče... aby všetci boli jedno“ (Jn 17, 11). Pre dievčatá, ako sme boli my, to nebol jednoduchý text, no slová sa nám zdali byť ožiarené jedno po druhom a vložili nám do srdca presvedčenie, že sme sa zrodili pre túto stať evanjelia, aby sme prispievali k jednote ľudí s Bohom a medzi nimi a uskutočňovali takto Boží plán s ľudstvom.

Na sviatok Krista Kráľa sa zhromažďujeme okolo oltára. Hovoríme Ježišovi: „Ty vieš, ako možno dosiahnuť jednotu. Sme tu, ak chceš, použi nás.“ Liturgia toho dňa nás ohromuje: „Žiadaj si odo mňa a dám ti do dedičstva všetky národy a do vlastníctva celú zem.“ (Ž 2, 8). A my s vierou prosíme. Boh je všemohúci.

Ježiš povedal: „...aby aj oni boli v nás jedno, aby svet uveril, že si ma ty poslal“ (porov. Jn 17, 21). Ak je Kristus prítomný v jednote bratov, svet uverí. Tak sa to dialo okolo nás. Za pár mesiacov asi 500 ľudí najrozličnejšieho veku, mužov a žien, rozmanitých povolaní a zo všetkých sociálnych vrstiev sa chce k nám pridať a podieľať sa s nami na našom ideáli. Všetko je medzi nami spoločné, tak ako to bolo v prvotných kresťanských komunitách.
obsah

„Kto vás počúva, mňa počúva“

Jedno slovo z evanjelia na nás zapôsobilo mimoriadne silno: „Kto vás počúva, mňa počúva“ (Lk 10,16). Aby sme ho uviedli do praxe, predstavujeme sa svojmu biskupovi v Tridente Mons. Carlovi De Ferrarimu. Rozprávame mu o tom, čo sa okolo nás deje. Sme však pripravené skončiť so všetkým, ak by si to prial.

Biskup nás počúva s úsmevom a hovorí: „Tu je Boží prst!“ Jeho schválenie a požehnanie nás sprevádza až do jeho smrti. Uisťuje nás, že svetlo, ktoré nasledujeme, je pravým kresťanským svetlom. Neskôr, v osobách viacerých pápežov, nás schvaľuje aj Katolícka cirkev.

Vojna sa končí. Tí, ktorí patria do hnutia, sa môžu rozísť za štúdiom, za prácou alebo vydávať svedectvo. Volajú ich totiž do mnohých miest, aby tam rozprávali o tom, čo zažili, čo videli.

Medzitým vedľa ženských fokoláre, ktoré sa rozrástli, vznikajú aj mužské fokoláre, a čo je veľká novinka, do fokoláre sú prijatí, nakoľko im je to možné, aj ľudia žijúci v manželstve, ktorí túžia po úplnom darovaní sa.

Od severu k juhu Talianska začínajú v tichosti kvitnúť kresťanské spoločenstvá typu ako v Tridente.

Rímska cirkev so svojou skúsenosťou a stáročnou múdrosťou začína otcovsky študovať nové hnutie.
obsah

Skúšky a plody

Šťastie, milosti, dobývanie. To je určite evanjelium. Od začiatku sme však chápali, že všetko má aj svoju druhú tvár, že strom má svoje korene.

Evanjelium ťa zahrnie láskou, no vyžaduje od teba všetko.

„Kto chce ísť za mnou,“ hovorí Ježiš, „nech zaprie sám seba, vezme svoj každodenný kríž a nasleduje ma“ (Lk 9, 23). Teda bolesť.

„Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie,“ pokračuje Ježiš, „ostane samo. Ak ale odumrie, prinesie veľkú úrodu“ (Jn 12, 24). Treba teda zomrieť.

„On (Otec) každú ratolesť, ktorá neprináša ovocie,“ hovorí ešte Ježiš, „orezáva, a každú, ktorá ovocie prináša čistí, aby prinášala viac ovocia“ (Jn 15, 2). Opäť bolesť.

Toto dielo zakúsilo bolesť vo všetkých svojich formách, ako dôsledok žitého evanjelia, ako prozreteľnostnú nevyhnutnosť na očistenie svojich členov. Za pomoci Božej milosti však každý dokázal milovať bolesť a privlastniť si Pavlove slová: „Nechcem medzi vami vedieť nič iné, iba Ježiša Krista, a to ukrižovaného“ (1 Kor 2, 2).
obsah

Vrchol lásky, kľúč jednoty

Ukrižovaný Ježiš! Pri jednej príležitosti sa dozvedáme, že najväčšou Ježišovou bolesťou, ktorú pretrpel, vrcholom jeho lásky bolo, keď na kríži zakúsil opustenosť od Otca: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ (Mt 27, 46). Ježiš na sebe zakúsil oddelenie vzďaľujúce ľudí od Boha i navzájom medzi sebou. Mal pocit, že Otec je od neho ďaleko. V návale veľkodušnosti, v ktorej zaiste nechýbala osobitná pomoc Zhora, sa rozhodujeme nasledovať tohto Ježiša. Aj my chceme milovať takto.

Od tej chvíle sa nám jeho tvár ukazuje všade. Rozpoznávame jeho tvár v osobných bolestiach, v bolestiach blížnych, často samých, opustených, zabudnutých. Ale aj vo všetkých rozdeleniach, ranách, trhlinách, vo veľkých i malých prejavoch vzájomnej ľahostajnosti panujúcej v rodinách, medzi generáciami, medzi chudobnými a bohatými, avšak niekedy aj v samotnej Cirkvi. Neskôr aj medzi rôznymi cirkvami, a taktiež medzi náboženstvami a medzi tými, čo veria, a tými, čo sú iného presvedčenia.

Ale všetky tieto bolestné trhliny nás nezastrašili; pre lásku k nemu opustenému nás priťahujú. Veď Ježiš na kríži po výkriku v opustenosti zveril svojho ducha do Otcových rúk: „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha“ (Lk 23, 46). Konštatujeme, že keď ho milujeme v každej bolesti a tak ako on sa opäť odovzdáme Otcovi a potom ho pokračujeme milovať konaním Božej vôle v nasledujúcom okamihu, bolesť, ak je duchovná, sa zvyčajne stratí a t fyzická bolesť sa stáva ľahkým jarmom. Boha nachádzame novým spôsobom, vo väčšej miere zoči-voči, v plnšej jednote. Navráti sa nám svetlo a radosť a s nimi aj pokoj, dar Ducha Svätého, ktorý je Láska. A naštrbená jednota sa scelí.
obsah

Druhé malé Márie, aby sme svetu prinášali Lásku

Jedného dňa v protileteckom úkryte za hrozného bombardovania, ležiac doluznačky na zemi, pokrytá hustým prachom, ktorý napĺňal vzduch, som sa napokon zdvihla, zázračne zachránená uprostred kriku prítomných. Bez vzrušenia, plná pokoja som si uvedomila, že vo chvíli nebezpečenstva smrti som v duši pocítila hlbokú bolesť, že sa už nebudem môcť modliť Zdravas´, Mária. Úplný zmysel tejto myšlienky som si vtedy neuvedomila. Až neskôr, keď sa začala vytvárať prvá skupina fokolarínok a začalo sa vytvárať toto dielo, som pochopila tento svoj žiaľ.

Boh mal možno v pláne, aby sa Márii vzdala patričná chvála v tomto období. Avšak toto Zdravas´ mali tvoriť živé slová, osoby, ktoré sťa druhé malé Márie prinesú svetu Lásku. A to je dôvod, prečo sme s nadprirodzeným inštinktom nazvali toto hnutie Máriino dielo.

Po tomto prvom zviditeľnení Mária dlhší čas nevystupovala do popredia. Mysleli sme si, že sa k nám chce zachovať podobne ako v prvotnej Cirkvi: nevystupovala do popredia, ale nechávala všetok priestor Ježišovi. Prirovnávali sme ju k bráne, ktorá vedie ku Kristovi, a brána – hovorievali sme si – nie je bránou, ak nie je otvorená, aby sa ňou dalo prejsť.

Iba neskôr sme pochopili, že všetko, čo sa dialo na začiatku s rodiacim sa hnutím, by sa nebolo stalo bez jej vplyvu, bez jej prítomnosti, hoci nám ostáva stále skrytá. Totiž nový štýl života, spiritualita jednoty, ktorej základné body Duch Svätý vrýval do našich sŕdc ohnivými písmenami, sa ukázal akoby Máriiným mliekom, ktoré živilo naše duše. Pravdy z evanjelia, podľa ktorých sme žili: Boh Láska, Božia vôľa, Slovo života, láska k blížnemu, ukrižovaný a opustený Ježiš, jednota, a ktoré zapadali jedna do druhej, umožňovali, aby sme cez vzájomnú lásku – ako sa vyjadril Pavol VI. – „rodili“ medzi nami Ježiša: „Lebo kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene – v mojej láske, ako vysvetľujú cirkevní otcovia –, tam som ja medzi nimi“ (Mt 18, 20). Ježiš je teda duchovne prítomný medzi nami! Ten istý Ježiš, ktorý mal svoj fyzický život z Márie.
obsah