Slovo života na máj 2011

„Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou“ (Mt 22,37).1

Debata o tom, ktoré je prvé spomedzi toľkých prikázaní Písma, bývala klasickou náplňou v rabínskych školách za Ježišových čias. Ježiš, považovaný za učiteľa, sa teda vôbec nevyhýba otázke: „Ktoré prikázanie v Zákone je najväčšie?“ A odpovedá svojsky: spája lásku k Bohu s láskou k blížnemu. Jeho učeníci tak už nikdy nemôžu oddeľovať tieto dve lásky, ako pri strome nemožno odpojiť korene od koruny, takže čím viac milujú Boha, tým väčšia je ich láska k bratom a sestrám. A čím viac milujú bratov a sestry, tým viac prehlbujú svoju lásku k Bohu.
Ježiš vie lepšie ako ktokoľvek iný, že je to práve Boh, ktorého máme milovať. A vie i to, ako ho treba milovať: on je jeho Otec i náš Otec, jeho Boh i náš Boh (porov. Jn 20,17). Je to Boh, ktorý miluje každého osobne. Miluje mňa, miluje i teba. On je môj Boh i tvoj Boh („Milovať budeš Pána, svojho Boha“).
I my ho môžeme milovať, lebo on nás miloval ako prvý. Takže láska, ktorá sa nám prikazuje, je len odpoveďou na Lásku. Môžeme sa k nemu vinúť s tou istou nádejou a dôverou, akú mal Ježiš, keď ho nazýval Abba, Otče. I my, ako Ježiš, môžeme sa s ním rozprávať a často, predostierať mu všetky svoje potreby, predsavzatia, zámery a opakovane mu hovoriť o svojej výlučnej láske k nemu. I my chceme netrpezlivo očakávať príchod chvíle, keď s ním budeme v hlbokom spojení cez modlitbu, ktorá je rozhovorom, spoločenstvom, pevným vzťahom priateľstva. V takej chvíli môžeme dať svojej láske voľný priebeh: klaňať sa mu prítomnému v stvorenstve, oslavovať ho, lebo je prítomný v celom vesmírnom svete, chváliť ho prítomného v hĺbke svojich sŕdc alebo živého vo svätostánkoch, myslieť na neho tam, kde sme: v miestnosti, na pracovisku, v úrade, napriek tomu, že nie sme tam sami...

„Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou.“

Ježiš nás učí aj iný spôsob, ako milovať Pána Boha. Pre Ježiša milovať znamená plniť Otcovu vôľu, dať mu k dispozícii myseľ, srdce, sily, ba i sám život: Otec mal s ním plán a on sa mu oddal celý. Evanjelium nám ukazuje, ako je vždy a úplne zameraný na Otca (porov. Jn 1,18), vždy v Otcovi, vždy s úmyslom hovoriť jedine to, čo počul od Otca, a plniť len to, čo mu káže konať Otec. Aj od nás žiada to isté. Milovať znamená plniť vôľu milovaného, a to bezhranične, celým svojím bytím, „celým srdcom, celou dušou a celou mysľou“. To preto, lebo láska nie je iba cit. Ježiš sa pýta všetkých, čo mu prejavujú lásku len slovami: „Čo ma oslovujete: ,Pane, Pane,‘ keď nerobíte, čo hovorím?“ (Lk 6, 46).

„Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou.“

Ako teda žiť tento Ježišov príkaz? Treba mať k Bohu vzťah synovstva a priateľstva, no predovšetkým plniť jeho vôľu. Náš postoj k Bohu, tak ako Ježišov, bude spočívať v tom, že budeme vždy upriamení na Boha, budeme počúvať, čo hovorí, a poslúchať ho, aby sme plnili jeho dielo; iba to, nič inšie.
Vyžaduje to od nás tú najväčšiu dôslednosť, lebo Bohu nemožno dať menej než všetko: celé srdce, celú dušu, celú myseľ. No to znamená robiť dobre a úplne každý skutok, ktorý od nás žiada.
Na to, aby sme žili jeho vôľu, a zjednotili sa s ňou, bude často potrebné „spáliť“ svoju vôľu, obetovať všetko, čo máme v srdci alebo v mysli, a netýka sa to prítomného okamihu. Môže to byť myšlienka, cit, názor, túžba, spomienka, vec, osoba...
Takže všetci si vezmeme na mušku to, čo od nás bude vyžadovať prítomný okamih. Hovoriť, telefonovať, načúvať, pomáhať, študovať, modliť sa, jesť, spať, žiť jeho vôľu bez otáľania; čo robíme, treba robiť dôsledne, dôkladne, dokonale, s celým srdcom, dušou a mysľou. Jedinou pohnútkou každého skutku má byť láska, aby sme v ktorejkoľvek chvíli počas dňa mohli povedať: „Áno, môj Bože, v tomto okamihu, v tomto skutku som ťa miloval celým srdcom, celou svojou bytosťou.“ Jedine tak budeme môcť povedať, že milujeme Boha, že primerane sebe ponúkame to, čo je jeho podstatou, že ponúkame Lásku.

„Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou.“

Na to, aby sme žili tieto slová, bude osožné z času na čas skúmať samých seba, aby sme videli, či Boh má v našej duši naozaj prvé miesto.
Takže na záver, čo nám treba robiť v priebehu tohto mesiaca? Opätovne si zvoliť Boha za svoj jediný ideál, ako toho, kto je pre náš život všetkým, dať ho na prvé miesto, dokonale žiť jeho vôľu v prítomnom okamihu. Dokážme mu úprimne povedať: „Môj Boh a moje všetko“, „Milujem ťa“, „Som len tvoj/tvoja“, „Si Boh, si môj Boh, si náš nesmierne milujúci Boh!“.

Chiara Lubichová

1 Slovo života, október 2002, pôvodný text bol uverejnený v časopise Città Nuova č. 18/2002, s. 7.

PrílohaVeľkosť
SZmaj2011_def.pdf90.67 KB
SZmaj2011_def.doc32 KB
SZmaj2011 pre deti.pdf356.26 KB