Slovo života február 2011

„Všetci, ktorých vedie Boží Duch, sú Božími synmi.“ (Rim 8, 14)1

Tieto slová sa nachádzajú uprostred oslavnej state, v ktorej Pavol ospevuje krásu kresťanského života, jeho novosť a slobodu, plod krstu a viery v Ježiša, ktoré nás zakotvujú naplno do neho a skrze neho do dynamizmu trojičného života. Ako sa stávame jednou osobou s Kristom, máme s ním podiel aj na Duchu a na všetkých jeho plodoch, v prvom rade na Božom synovstve.
Keď tu Pavol spomína „adoptívne synovstvo“ (porov. Rim 8, 15; Gal 4, 5), robí to len preto, aby ho odlíšil od postavenia prirodzeného syna, lebo to prislúcha iba jedinému Božiemu Synovi.
Náš vzťah k Otcovi nie je iba čisto právny, ako je to u adoptívnych detí v bežnom živote, lež je čímsi podstatným, čo mení našu prirodzenosť, ako keď sa niekto znova narodí. Veď celý náš život dostáva novú dušu z nového princípu, z nového ducha, ktorým je sám Boží Duch.
Ospevovať spolu s Pavlom tento zázrak smrti a vzkriesenia, ktorý v nás spôsobuje krstná milosť, by sme nemali nikdy skončiť.

„Všetci, ktorých vedie Boží Duch, sú Božími synmi.“ (Rim 8, 14)1

Tieto slová nám prezrádzajú čosi, čo súvisí s naším kresťanským životom, do ktorého Duch Svätý vnáša ten dynamizmus a to úsilie, ktoré Pavol sústreďuje do protikladu tela a ducha, pričom pod telom má na mysli celého človeka (telo i dušu) so všetkou jeho krehkosťou a sebectvom, ktoré sa ustavične stavia proti zákonu lásky, dokonca i proti samotnej Láske, ktorá je rozliata v našich srdciach (porov. Rim 5, 5).
Tí totiž, ktorých vedie Duch, sú nútení každý deň bojovať „dobrý boj viery“ (1 Tim 6, 12), aby dokázali premôcť všetky náklonnosti k zlému a žiť podľa viery, vyznanej v krste.
Lenže ako?
Vieme, že ak má konať Duch Svätý, treba, aby sme spolupracovali. Keď svätý Pavol písal tieto slová, mal na mysli predovšetkým tú povinnosť Kristových nasledovníkov, ktorou je sebazapieranie, boj proti sebectvu v jeho najrôznejších podobách.
Lenže práve toto odumieranie sebe vytvára život, lebo každý rez, každé otesávanie, každé „nie“ nášmu sebeckému „ja“ je zdrojom nového svetla, pokoja, radosti, lásky a vnútornej slobody, je otvorenou bránou pre Ducha Svätého.
Čím viac voľnosti dáme Duchu Svätému, ktorý je v našich srdciach, tým štedrejšie dary nám bude môcť udeliť a viesť nás po ceste života.

„Všetci, ktorých vedie Boží Duch, sú Božími synmi.“ (Rim 8, 14)1

Ako teda žiť tieto Slová?
Predovšetkým si musíme čoraz viac uvedomovať prítomnosť Ducha Svätého v sebe. Vo svojom vnútri nosíme ohromný poklad, pričom tomu nevenujeme dostatočnú pozornosť. Vlastníme mimoriadne bohatstvo, zostáva však zväčša nevyužité.
Po druhé, ak máme jeho hlas počúvať a nasledovať, musíme povedať nie všetkému, čo sa protiví Božej vôli, a povedať áno všetkému, čo Boh chce: nie pokušeniam postavením sa proti vnuknutiam, ktoré ich sprevádzajú; áno povinnostiam, ktoré nám Boh zveril; áno láske ku všetkým blížnym; áno skúškam a ťažkostiam, ktoré stretneme...
Ak si budeme takto počínať, Duch Svätý nás bude viesť a nášmu kresťanskému životu dodá tú chuť, tú silu, tú bojovnosť a tú jasnosť, ktoré – ak je skutočný – nemôže nemať.
Potom každý, kto je blízko nás, bude vidieť, že nie sme len synmi veľkej ľudskej rodiny, ale že sme synmi Boha.
Chiara Lubichová

Slovo života, jún 2000, pôvodný text bol uverejnený v časopise Città Nuova č. 10/2000, s. 7.

PrílohaVeľkosť
SZ-2011-02-skladacka.doc43.5 KB
SZfebr2011_def.doc29.5 KB
SZfebr2011prezent.pps1.26 MB