Slovo života - November 2017

„Kto je medzi vami najväčší, bude vaším služobníkom.“ (Mt 23, 11)

Ježiš sa obrátil k zástupu, čo ho nasledoval, a vysvetľoval, v čom spočíva novinka v životnom štýle tých, ktorí sa chcú stať jeho učeníkmi. Je to štýl „proti prúdu“ najrozšírenejšieho správania. [1]
Podobne ako dnes aj v jeho časoch bolo ľahké robiť moralizujúce príhovory a potom nežiť v súlade s nimi, ale hľadať si prestížne spoločenské postavenie, spôsob, ako na seba upozorniť a poslúžiť si druhými pri získavaní osobných výhod.
Ježiš však od svojich požaduje, aby vo vzťahoch k druhým používali celkom inú logiku, tú, podľa ktorej žil a praktizoval ju aj on sám:

„Kto je medzi vami najväčší, bude vaším služobníkom.“

Na jednom stretnutí s ľuďmi, ktorí chceli žiť podľa evanjelia, sa Chiara Lubichová takto podelila o svoju duchovnú skúsenosť:
„Svoj pohľad treba mať vždy zameraný na jediného Otca mnohých detí. A na všetky stvorenia hľadieť ako na deti jediného Otca... Náš vzor Ježiš nás naučil len dve veci, ktoré sú jednou jedinou: byť deťmi jediného Otca a byť bratmi medzi sebou navzájom... Boh nás teda povoláva k univerzálnemu bratstvu.“ [2]
Novinka spočíva v tomto: milovať všetkých tak, ako to robil Ježiš, pretože všetci – tak ja, ako aj ty a takisto všetci ostatní ľudia na zemi – sú Božími deťmi, on ich vždy miluje a očakáva.
Takto prídeme na to, že brat, ktorého máme milovať konkrétne, aj svalmi, je každá osoba z tých ľudí, ktorých každodenne stretávame. Je to otec, svokra, malé či vzdorovité dieťa, väzeň, žobrák aj invalid. Je to vedúci v práci aj upratovačka, kolega v strane, aj ten, kto má iný politický názor ako my, príslušník nášho náboženstva a kultúry, takisto ako aj cudzinec.
Charakteristický kresťanský postoj, ako milovať brata a slúžiť mu, je:

„Kto je medzi vami najväčší, bude vaším služobníkom.“

A ešte Chiara: „Trvale sa usilovať o evanjeliové prvenstvo tým, že sa budeme snažiť druhému čo najviac slúžiť. (...) A aký je najlepší spôsob služby? Zjednocovať sa s každým, koho stretneme, prežívať jeho pocity v nás, pristupovať k nim ako ku vlastným, aby sa stali mojimi z lásky. (...) Nežiť uzatvorení do seba samých, snažiť sa niesť ťarchy druhého a vedieť s ním prežívať jeho radosť. [3]
Každá naša dobrá vlastnosť a schopnosť, všetko, čo nás robí „veľkými“, je príležitosťou poslúžiť, ktorú nemôžeme premeškať: pracovné skúsenosti, umelecké cítenie, kultúra, ale aj schopnosť usmiať sa a rozdávať dobrú náladu, čas, ktorý môžeme venovať vypočutiu toho, kto má pochybnosti alebo prežíva bolesť, mladícka energia, ale aj sila modlitby, keď už tá fyzická chýba.

„Kto je medzi vami najväčší, bude vaším služobníkom.“

Takáto nezištná evanjeliová láska skôr alebo neskôr zapáli v bratovom srdci tú istú túžbu podeliť sa, obnoví vzťahy v rodine, vo farnosti, na pracoviskách alebo pri odpočinku, a tak vytvára základy novej spoločnosti.
Hermez, dospievajúci mladík zo Stredného východu, hovorí: „Bola nedeľa, a hneď ako som sa zobudil, poprosil som Ježiša, aby mi cez deň dával svetlo, ako môžem milovať. Videl som, že rodičia išli na svätú omšu, a tak mi napadlo doma upratať. Dôsledne som sa venoval každému detailu, nezabudol som ani na kvety na stole! Potom som prestrel a pripravil raňajky. Po návrate boli rodičia zo všetkého, čo tu našli, šťastní a milo prekvapení. Tú nedeľu sme raňajkovali v takej radostnej atmosfére ako ešte nikdy. Rozprávali sme sa o mnohých veciach a mohol som sa s nimi podeliť o veľa skúseností, ktoré som cez uplynulý týždeň prežil. Tento malý skutok lásky udal tón jednému prekrásnemu dňu.

Letizia Magriová

[1] Porov. Mt 23, 1 – 12.
[2] Chiara Lubichová, L’unità agli albori del Movimento dei focolari – Payerne (Švajčiarsko), 26. septembra 1982.
[3] Tamtiež