2017

Slovo života - Február 2017

„A dám vám nové srdce a nového ducha vložím do vás.“ (Ez 36, 26)

Slovo srdce v nás hneď vyvoláva myšlienky na city, náklonnosti či vášne. Pre biblického autora však srdce značí omnoho viac: spolu s duchom je centrom života a človeka, je miestom rozhodnutí, vnútorných záležitostí a duchovného života. Srdce z mäsa je vnímavé na Božie slovo, nechá sa ním viesť a formuluje „myšlienky pokoja“ k bratom. Srdce z kameňa je uzavreté do seba, neschopné načúvať a byť milosrdné.
Potrebujeme nové srdce a nového ducha? Stačí sa porozhliadnuť navôkol. Násilnosti, korupcia a vojny sa rodia z kamenných sŕdc uzavretých pred Božím plánom so stvorenstvom. Keď sa úprimne pozrieme aj do svojho vnútra, nemáme pocit, že aj nás často ovládajú egoistické túžby? Naozaj sú naše rozhodnutia vedené láskou a dobrom druhého?
Pri pohľade na toto úbohé ľudstvo sa v Bohu ozval súcit. Veď on nás pozná lepšie ako my sami a vie, že potrebujeme nové srdce. Sľúbil to prorokovi Ezechielovi a nemyslel pritom len na jednotlivé osoby, ale na celý svoj ľud. Božím snom je znovu vybudovať veľkú ľudskú rodinu osvietenú zákonom vzájomnej lásky, tak ako to bolo v jeho pôvodnom zámere. Naše dejiny viac ráz ukázali, že na jednej strane sami nie sme schopní naplniť jeho zámer, na druhej strane zas Boh zakaždým neúnavne zasiahol, dokonca nám prisľúbil, že on sám nám dá nové srdce a nového ducha. Svoj prísľub naplnil, keď poslal na zem svojho Syna a keď v deň Turíc zoslal svojho Ducha. Takto sa v Jeruzaleme zrodila komunita prvých kresťanov a tá sa stala ikonou, modelom ľudstva, pre ktoré je charakteristické, že „malo jedno srdce a jednu dušu”[1].
Aj ja, čo píšem toto stručné sprievodné slovo, i ty, čo ho čítaš alebo počúvaš, všetci sme povolaní byť súčasťou tohto nového ľudstva. Ba ešte viac, sme povolaní budovať ho okolo nás, sprítomňovať ho v našom prostredí, tam, kde žijeme a pracujeme. Pozri, aké významné poslanie nám bolo zverené a koľkú dôveru vkladá Boh do nás. Namiesto deprimovanosti zo spoločnosti, ktorá tak často pôsobí skorumpovane, namiesto ustupovania pred zlom, ktoré nás prevyšuje, a namiesto uzatvárania sa do nevšímavosti rozšírme svoje srdce „podľa miery Ježišovho Srdca. Koľko práce! No len toto jediné je potrebné. Ak to dokážeme, urobili sme všetko“. Je to pozvanie Chiary Lubichovej, ktorá pokračuje: „Každého, kto sa ocitne vedľa nás, treba milovať tak, ako ho miluje Boh. A keďže žijeme v čase, milujme vždy jedného blížneho, neprechovávajme v našom srdci nejaké citové pozostatky k bratovi, s ktorým sme boli pred minútou.“[2]
Nespoliehajme sa na vlastné nedostatočné sily a schopnosti, ale na dar od Boha: „Dám vám nové srdce a nového ducha vložím do vás.“
Ak budeme vnímaví na pozvanie milovať každého a necháme sa viesť hlasom Ducha v nás, staneme sa bunkami nového ľudstva, tvorcami nového sveta v rozmanitosti národov a kultúr.

Fabio Ciardi

[1] Porovn. Sk 4, 32.
[2] Ch. Lubich, La dottrina spirituale, Città nuova, 2002, s. 135.

Slovo života – apríl 2017

„Zostaň s nami, lebo sa zvečerieva“ (Lk 24, 29)

Takto pozývali dvaja pocestní neznámeho človeka, ktorého stretli cestou z Jeruzalema do dediny Emauzy. Po ceste sa „zhovárali a spoločne uvažovali“ o všetkom, čo sa v meste udialo v uplynulých dňoch.
Zdalo sa, že bol jediný, kto o tom ešte nič nevedel, a tak dvojica prijala jeho spoločnosť a rozprávali mu o „prorokovi, mocnom v čine i v reči pred Bohom aj pred všetkým ľudom“, do ktorého vkladali svoju nádej. Ich veľkňazi a poprední muži ho vydali Rimanom, potom bol odsúdený na smrť a ukrižovaný. Bola to obrovská tragédia a vôbec nechápali jej zmysel.

Cestou im neznámy na základe Písma pomohol pochopiť význam týchto udalostí a zažal v ich srdciach iskierku nádeje. V Emauzoch ho pozvali na večeru: „Zostaň s nami, lebo sa zvečerieva.“ A keď boli spolu za stolom, neznámy požehnal chlieb, lámal ho a podával im ho. Podľa tohto gesta ho spoznali: Ukrižovaný bol mŕtvy a teraz vstal z mŕtvych! Obaja ihneď zmenili program, vrátili sa do Jeruzalema a začali hľadať ostatných učeníkov, aby im oznámili veľkú novinu.

Aj my by sme mohli byť sklamaní, pobúrení a rozčarovaní z tragického pocitu bezmocnosti pred nespravodlivosťami, ktoré sa páchajú na bezbranných a nevinných. Ani v našom živote nechýba bolesť, neistota, nejasnosti... Ako radi by sme ich premenili na pokoj, nádej či svetlo, pre nás i pre druhých.
Chceli by sme stretnúť niekoho, kto nám bude rozumieť až do hĺbky a bude nám svetlom na našej životnej ceste?

Ježiš, Bohočlovek, aby mal istotu, že je nablízku každému z nás v akejkoľvek situácii, sa slobodne rozhodol prejsť tunelom bolesti tak ako my. Okúsil fyzickú, ale aj vnútornú bolesť zo zrady svojich priateľov až po pocit opustenosti od Boha, ktorého vždy volal Otcom. Vďaka svojej nezdolnej dôvere v Božiu lásku prekonal nesmiernu bolesť, opätovne sa odovzdal Bohu a dostal od neho nový život.

Na tú istú cestu privádza aj nás a chce nás na nej sprevádzať.
„... Prítomný je vo všetkom, v čom je príchuť bolesti... Skúsme ho spoznať vo všetkých úzkostiach, v životných ťažkostiach, nejasnostiach, v osobných tragédiách i v tragédiách druhých, v utrpení ľudstva vôkol nás. To všetko je on, pretože ich vzal na seba... stačí urobiť niečo konkrétne na zmiernenie ,jeho‘ utrpenia v chudobných... a nájdeme novú plnosť života“.

Sedemročné dievčatko rozpráva: „Veľmi som trpela, keď uväznili môjho otca. Milovala som v ňom Ježiša. Preto som pred ním neplakala, keď sme ho chodili navštevovať.“

Podobne jedna mladá manželka: „Po diagnóze, ktorá nedávala žiadnu nádej, som sprevádzala môjho manžela počas jeho posledných mesiacov. Celý čas som bola stále pri ňom. Keď som naňho pozrela, videla som Ježiša... Róbert bol naozaj na kríži.“ Ich vzájomná láska sa však stala svetlom pre ich známych, ktorí sa zapojili do reťaze pomoci, ktorá sa však neskončila, ale rozšírila sa na ďalších, až vzniklo združenie pre sociálnu pomoc Svetové objatie (Abraccio planetario). „Skúsenosť, ktorú sme prežili s Róbertom,“ hovorí jeden z priateľov, „nás viedla, aby sme ho nasledovali po skutočnej ceste k Bohu. Často sa pýtame, aký zmysel má utrpenie, choroba a smrť. Myslím, že všetci, ktorí dostali dar prejsť tento úsek cesty po Róbertovom boku, majú teraz jasno, aká je odpoveď.“

V tomto mesiaci všetci kresťania slávia tajomstvo Ježišovej smrti a zmŕtvychvstania. Je to príležitosť, aby sa opäť rozhorela naša viera v Božiu lásku, ktorá umožňuje premieňať bolesť na lásku; každý odstup, rozdelenie, omyl i samotná smrť sa aj pre nás môžu stať zdrojom svetla a pokoja. S istotou v Božiu blízkosť pre každého z nás, v akejkoľvek situácii, s dôverou opakujme modlitbu emauzských učeníkov: „Zostaň s nami, lebo sa zvečerieva.“

Letizia Magriová

Slovo života - Máj 2017

„Ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta.“ (Mt 28, 20)

V závere svojho evanjelia opisuje Matúš posledné udalosti Ježišovho pozemského života. Ježiš vstal z mŕtvych a naplnil svoje poslanie ohlasovať obnovujúcu Božiu lásku ku každému stvoreniu a znovu otvoriť v dejinách ľudstva cestu k bratstvu. Pre Matúša Ježiš znamená „Boh je s nami“, je Emanuel, ktorého sľubovali proroci a ktorého izraelský národ očakával.

Pred svojím návratom k Otcovi zhromaždil najbližších učeníkov, ktorí sa najviac podieľali na jeho misii, a poveril ich, aby pokračovali v jeho diele.

Náročná vec! No Ježiš ich uisťuje, že ich nenechá samotných, ba naopak, sľubuje im, že každý deň „až do skončenia sveta“ bude s nimi, aby ich podporoval, sprevádzal a povzbudzoval.

S jeho pomocou budú svedčiť o stretnutí s ním, o jeho slovách, o tom, ako vľúdne a milosrdne každého prijímal, aby sa s ním skrze toto svedectvo mohlo stretnúť čo najviac ľudí, a spoločne vytvoriť nový Boží ľud, založený na prikázaní lásky.
Dá sa povedať, že Boh má radosť práve z toho, že môže byť s nami, so mnou, s tebou deň čo deň, až do konca nášho osobného príbehu i dejín ľudstva.

No je to naozaj tak? Skutočne sa dá s ním stretnúť?

On „je za rohom, pri tebe, pri mne. Ukrýva sa v chudákovi, v opovrhovanom, v maličkom, v chorom, v tom, kto žiada o radu, v tom, kto stratil slobodu. Je v mrzkom, v odvrhnutom... Sám to povedal: ‚... bol som hladný a dali ste mi jesť...‘ ... Učme sa objavovať ho tam, kde je“.

Je prítomný vo svojom Slove a ono, keď ho uskutočňujeme, obnovuje naše bytie. Všade vo svete sa nachádza v Eucharistii a pôsobí aj prostredníctvom svojich nástupcov, služobníkov jeho ľudu. Je tam, kde do nášho prostredia prinášame svornosť , naša modlitba k Otcovi má potom väčší účinok a nachádzame svetlo pre každodenné rozhodnutia.

„Ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta.“ – Koľko nádeje prýšti z tohto prísľubu, čo nás pobáda hľadať ho všade, kde sa ocitneme. Roztvorme svoje srdcia aj náruč, aby sme dokázali prijímať a podeliť sa osobne či ako spoločenstvá v rodinách, v Cirkvi, na pracoviskách, alebo pri slávnostných okamihoch, v občianskych i náboženských združeniach. Všade sa budeme stretávať s Ježišom a on nás zahrnie radosťou a svetlom, znakmi svojej prítomnosti.

Keď budeme každé ráno vstávať s myšlienkou: „Dnes by som rád zistil, kde ma chce Pán stretnúť!“, môžeme aj my zažiť radostnú skúsenosť podobnú tejto:
„Moja svokra tak ľúbila svojho syna – môjho manžela, že to prechádzalo až do žiarlivosti. Pred rokom jej zistili nádor: podstupovala liečbu a potrebovala starostlivosť, ktorú jej však jej jediná dcéra nebola schopná poskytnúť. V tom období som sa zúčastnila na mariapoli a stretnutie s Bohom – Láskou zmenilo môj život. Prvým dôsledkom tejto premeny bolo rozhodnutie prekonať všetky obavy a vziať svokru ku nám domov. V srdci sa mi rozhorelo svetlo, vďaka ktorému som ju videla novými očami. Teraz som vedela, že v nej opatrujem Ježiša a pomáham mu.

Na moje prekvapenie ona takisto opätovala každý skutok s láskou.
Takto ubehli celé mesiace, a keď sa naša svokra vyrovnaná pobrala k Pánovi, vo všetkých zanechala pocit pokoja.
V tých dňoch som tiež zistila, že čakám dieťatko, túžili sme po ňom už deväť rokov! Tento syn sa pre nás stal hmatateľným dôkazom Božej lásky.“

Letizia Magri

Slovo života - Júl 2017

„Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním.“ (Mt 11, 28)

Vy, čo sa namáhate a ste preťažení – tieto slová nám vnukajú obraz tých ľudí, mužov a žien, mladých aj detí alebo starých, ktorí na svojej životnej ceste nesú najrozličnejšie bremená a dúfajú, že raz príde deň, keď sa od nich oslobodia.

V tomto úryvku z Matúšovho evanjelia vyslovuje Ježiš jedno pozvanie: „Poďte ku mne...“

Mal okolo seba zástup, ktorý ho chcel uvidieť a vypočuť si jeho slová. Bolo tam veľa jednoduchých, chudobných a málo vzdelaných ľudí, ktorí neboli schopní ani ovládať a ani zachovávať celú spleť vtedajších náboženských predpisov. Okrem toho na nich doliehalo často nezvládnuteľné bremeno daní a požiadaviek rímskej správy. Hľadali východisko z tohto súženia, nejakú možnosť lepšieho života.

Ježiš, so svojím učením, venoval osobitnú pozornosť týmto ľuďom a tiež všetkým, ktorých spoločnosť považovala za hriešnikov a odsúvala na okraj. Túžil po tom, aby mohli všetci porozumieť a prijať ten najdôležitejší zákon – zákon lásky, zákon, ktorý otvára dvere Otcovho domu. Boh totiž svoje obdivuhodné diela zjavuje tým, ktorí majú otvorené a jednoduché srdce.

No Ježiš aj nás dnes pozýva, aby sme pristúpili k nemu bližšie. Predstavil sa ako viditeľná tvár Boha, ktorý je láska, Boha, ktorý nás nesmierne miluje, takých, akí sme, s našimi schopnosťami aj obmedzeniami, s našimi ambíciami aj neúspechmi! Vyzýva nás, aby sme dôverovali jeho „zákonu“, lebo nie je ťarchou, čo by nás gniavila, ale bremenom, ktoré je ľahké, je to zákon schopný naplniť radosťou srdcia tých, čo podľa neho žijú. Jeho zákon vyžaduje úsilie, a nie uzavretosť do seba samých. Naopak, náš život má byť deň za dňom čoraz väčším darom pre druhých.

„Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním.“

Ježiš dáva aj prísľub: „... a ja vás posilním.“

Ako? Predovšetkým svojou prítomnosťou, ktorá v nás nadobúda väčšiu hĺbku a stáva sa silnejšou, keď si ho zvolíme za základ nášho bytia. Ďalej mimoriadnym svetlom, ktoré osvecuje naše každodenné činnosti, pomáha nám nachádzať zmysel života aj v ťažkých situáciách. Ak okrem toho začneme milovať tak, ako Ježiš, v láske nájdeme silu napredovať a plnosť slobody, pretože sa v nás bude udomácňovať Boží život.

Chiara Lubichová píše: „... kresťan, ktorý nie je v trvalom napätí milovať, si nezaslúži označenie kresťan. A to preto, lebo všetky Ježišove prikázania sú zhrnuté v jednom jedinom, ktoré požaduje lásku k Bohu a k blížnemu – v ktorom vidíme a milujeme Ježiša. Láska to nie je len niečo citové, ale prejavuje sa konkrétnym životom, službou bratom, najmä tým, ktorých máme vedľa seba, počnúc malými vecami a od tých najprostejších služieb. Charles de Foucauld hovorí: ,Keď niekomu preukazujeme lásku, vlastne doňho veľmi reálne vstupujeme: sme v ňom svojou láskou, žijeme v ňom svojou láskou, nežijeme už sebe, sme odpútaní od seba, sme mimo seba.‘ A práve touto láskou sa v nás vytvára cesta pre Ježišovo svetlo, ktoré prisľúbil: ,Kto ma miluje,... tomu zjavím seba samého.‘ Láska je prameňom svetla: keď milujeme, väčšmi chápeme Boha, lebo je Láska...“

Prijmime Ježišovo pozvanie prísť k nemu a spoznajme, že on je žriedlo našej nádeje a nášho pokoja.
Prijmime jeho „prikázanie“ a snažme sa milovať tak ako on, v najrôznejších každodenných príležitostiach, v našich rodinách, vo farnosti či v práci. Na urážky odpovedajme odpustením, namiesto múrov budujme radšej mosty a pomáhajme tým, ktorí sa ocitli v ťažkostiach.

Objavíme, že tento zákon nám nie je na príťaž, naopak, poskytuje krídla, s ktorými poletíme vysoko.

Letizia Magriová

(1) Ch. de Foucauld, Scritti Spirituali, VII, Città Nuova, Roma 1975, s. 110.
(2) Porov. Jn 14, 21.
(3) Porov. Ch. Lubichová, Parola di vita/maggio – La luce s‘accende con l‘amore (Slovo života na máj 1999), Città Nuova XXXVII, 1999/8, s. 49.

Slovo života - August 2017

Dobrý je Pán ku každému a milostivý ku všetkým svojim stvoreniam. (Ž 145, 9)

Tento žalm je chválospevom na oslavu Pánovej kráľovskej moci, ktorá ovláda celé dejiny: je večná a majestátna, no prejavuje sa spravodlivosťou a dobrotou, viac pripomína blízkosť otca než moc vládcu.

Protagonistom tohto hymnu je Boh, ktorý dáva najavo až materinskú prekypujúcu láskavosť: je milostivý a milosrdný, zhovievavý a veľmi láskavý, dobrý ku každému...

Božia dobrota sa prejavila na izraelskom národe, ale rozlieva sa aj na všetko, čo pochádza z jeho stvoriteľských rúk, na každého človeka, na všetko stvorenstvo.

V závere žalmu autor vyzýva všetko živé, aby sa pridalo k tomuto chválospevu, nech sa jeho slová znásobia v harmonickom mnohohlasnom chóre:

„Dobrý je Pán ku každému a milostivý ku všetkým svojim stvoreniam.“

Boh sám zveril stvorenstvo do pracovitých rúk mužov a žien ako otvorenú „knihu“, ktorá opisuje jeho dobrotu. Oni sú povolávaní k spolupráci na diele Stvoriteľa, majú kráčať podľa jeho plánu lásky a pridávať stránky plné spravodlivosti a pokoja. Žiaľ, navôkol však vidíme množstvo rán spôsobovaných neraz bezbranným osobám a prírode. Zapríčiňuje ich častá nevšímavosť, egoizmus a chamtivosť tých, čo využívajú veľké prírodné bohatstvo len pre vlastné záujmy a na úkor spoločného dobra.

V posledných rokoch sa v kresťanských spoločenstvách šíri nové povedomie a vnímavosť, ktoré prospievajú rešpektovaniu stvorenia. V tomto zmysle zaznievajú aj kompetentné výzvy, ktoré nabádajú na znovuobjavenie prírody ako zrkadla Božej dobroty a ako majetku celého ľudstva.

Ekumenický patriarcha Bartolomej I. sa pre minuloročný Deň stvorenstva vyjadril takto: „Potrebná je trvalá bdelosť, formácia a vzdelávanie na objasňovanie vzťahu súčasnej ekologickej krízy s ľudským utrpením... čoho ... výsledkom a plodom je súčasná kríza životného prostredia. Jediné východisko pre návrat k pôvodnej kráse predstavujú v súčasnosti... miernosť a odriekanie, ktoré nás môžu doviesť k múdremu spravovaniu prírodného prostredia. Zvlášť nenásytnosť pri uspokojovaní materiálnych potrieb je istou cestou k duchovnej chudobe človeka a tá prináša ničenie prírodného prostredia.“[1]

A v encyklike Laudato si‘ pápež František píše: „Starostlivosť o prírodu je súčasťou životného štýlu, ktorý zahŕňa schopnosť žiť spolu a spoločne. Ježiš nám pripomenul, že Boh je naším spoločným Otcom, ktorý z nás robí bratov. Bratská láska môže byť jedine nezištná... Táto nezištnosť nás vedie, aby sme milovali a prijímali vietor, slnko či mraky, aj keď nepodliehajú našej kontrole... Musíme znova precítiť, že sa navzájom potrebujeme, že máme zodpovednosť jedni za druhých a za svet, že stojí za to byť dobrí a poctiví.“[2]

Využívajme teda chvíle voľna, keď nie sme zaneprázdnení pracovnými povinnosťami, alebo príležitosti, ktoré sa naskytnú počas dňa, a zahľaďme sa na bezodnú nebeskú oblohu, na majestátne končiare či nekonečné more alebo čo i len na stebielko trávy na kraji cesty. Pomôže nám to uvedomovať si veľkosť Stvoriteľa, „milovníka života“, a znovuobjaviť korene našej nádeje v jeho nekonečnej dobrote, ktorá všetko obopína a sprevádza.

Zvoľme si pre seba a pre našu rodinu triezvy životný štýl, ktorý rešpektuje požiadavky životného prostredia a je úmerný potrebám ostatných, aby sme sa obohacovali láskou. Deľme sa o prírodné zdroje aj plody našej práce s chudobnejšími bratmi a dosvedčujme túto plnosť života a radosti tým, že sa staneme nositeľmi jemnosti, dobroprajnosti a uzmierenia v našom prostredí.

Letizia Magriová

[1] Porov. Ekumenický patriarcha Bartolomej I., Messaggio per la Giornata delcreato, 1. septembra 2016.
[2] Porov. Svätý Otec František, encyklika Laudato si’, 24. mája 2015 (č. 228-229)

Slovo života - September 2017

„Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma.“ (Mt 16, 24)

Ježiš je uprostred svojho verejného života, naplno ohlasuje blízkosť Božieho kráľovstva a pripravuje sa na cestu do Jeruzalema. Jeho učeníci vytušili veľkosť jeho poslaniaa vidia v ňom Božieho posla, ktorého očakával celý izraelský ľud, a predpokladajú, že konečne nastane oslobodenie spod rímskej moci a začne svitať na lepšie časy, čo prinesú mier a prosperitu.

Ježiš však nechce živiť tieto ilúzie. Jasne hovorí, že jeho cesta do Jeruzalema nepovedie k triumfu, ale k jeho odmietnutiu, k utrpeniu a smrti, vyjavil tiež, že na tretí deň vstane z mŕtvych. Tieto slová však len ťažko možno pochopiť a akceptovať. Peter na ne reaguje odmietnutím, považuje to za absurdný plán a dokonca sa snaží Ježiša odhovoriť.

Po príkrej výčitke na Petrovu adresu sa Ježiš obracia na všetkých učeníkov s ohromujúcim pozvaním:„Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma.“Čo však Ježiš týmito slovami požaduje od svojich vtedajších aj dnešných učeníkov? Chce, aby sme pohŕdali sami sebou? Aby sme sa všetci oddali asketickému životu? Požaduje od nás, aby sme vyhľadávali utrpenie, a tak za viac zapáčili Bohu?

Toto slovo nás predovšetkým vyzýva, aby sme kráčali v Ježišových šľapajach a prijímali evanjeliové hodnoty a požiadavky, aby sme sa mu čoraz viac podobali. A to znamená žiť život v plnosti so všetkým, čo prináša, tak ako to robil Ježiš, aj keď sa na ceste objaví tieň kríža.
„Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma.
“Nemožno poprieť, že každý má svoj kríž: bolesť, v jej najrozličnejších podobách, je súčasťou ľudského života, zdá sa nám to však nepochopiteľné, prieči sa to našej túžbe po šťastí. Lenže práve tu nás Ježiš učí objavovať neočakávané svetlo. Podobne ako keď vstúpime do nejakého kostola a zistíme, aká nádherná a celá presvetlená je výplň jeho okien, napriek tomu, že zvonku sa okná zdali tmavé a nebolo na nich nič pekné.

Od tých, čo ho chcú nasledovať, Ježiš požaduje úplné obrátenie hodnotového rebríčka, nepovažovať viac za stred sveta samých seba a odmietať logiku, ktorá sleduje osobné záujmy. Navrhuje nám, aby sme venovali viac pozornosti potrebám druhých ako našim vlastným, aby vynakladanie našich síl prinášalo šťastie druhým, podobne ako on nevynechal jedinú príležitosť na povzbudenie a posilnenie nádeje u tých, ktorých stretol. A s touto snahou oslobodiť sa od egoizmu môže začať rast našej ľudskosti, nadobúdanie slobody a plná realizácia našej osobnosti. „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma.“

Ježiš nás volá, aby sme sa stali svedkami evanjelia, aj keď je táto vernosť vystavená skúškam pre malé alebo veľké nedorozumenia v spoločenskom prostredí, v ktorom žijeme. Ježiš stojí pri nás a praje si, aby sme boli s ním pri tomto životnom zápase o najušľachtilejší ideál – univerzálne bratstvo a civilizáciu lásky.

Takáto radikálnosť v láske je hlbokou požiadavkou ľudského srdca, dosvedčujú to aj osobnosti, ktoré išli dôsledne za hlasom svedomia a sú z nekresťanských náboženstiev. Gándhí napísal: „Keby ma niekto zabil a ja by som zomieral s modlitbou na perách za môjho vraha, s myšlienkou na Boha a s vedomím jeho živej prítomnosti vo svätyni môjho srdca, až potom by bolo možné povedať, že som si osvojil nenásilie mocných.“[1]

Chiara Lubichová našla v tajomstve Ježiša ukrižovaného a opusteného liek, ktorý uzdravuje každé ľudské zranenie, každú nejednotu medzi ľuďmi, skupinami či národmi a podelila sa o tento objav s mnohými. V roku 2007 pri príležitosti zhromaždenia hnutí a spoločenstiev z rôznych cirkví v Stuttgarte napísala:
„Aj každý z nás prežíva v živote bolesti, ktoré sú aspoň trochu podobné na tie jeho. (...) Keď pociťujeme tieto bolesti, (...) spomeňme si na neho, ktorý ich vzal na seba, sú takpovediac jeho prítomnosťou, spoluúčasťou na jeho bolesti. Robme tak ako Ježiš, ktorý neuviazol v tejtobolesti, ale slovami ‚Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha‘ (Lk 23, 46) sa opätovne zveril Otcovi.

Tak ako on aj my môžeme prejsť cez bolesti a prekonávať skúšky slovami: ,Milujem v nej teba, Ježiš Opustený, milujem ťa, pripomína mi ťa, je jedným z tvojich prejavov, je to tvoja tvár.‘ A keď sa v nasledujúcom okamihu pustíme milovať brata a sestru a konáme to, čo od nás chce Boh, väčšinou zakúsime, ako sa bolesť premení na radosť (...). Malé skupiny, v ktorých žijeme (...), môžu zakúšať malé alebo veľké rozdelenia Aj v takejto bolesti môžeme vidieť jeho tvár, prekonať danú bolesť v nás a urobiť všetko pre obnovenie bratstva s ostatnými. (...) Vzorom a cestou pre kultúru spoločenstva je ukrižovaný a opustený Ježiš.“ [2]

Letizia Magriová

[1] M. K. Gándhí, Antiche come le montagne, Ed. di Comunità, Miláno 1965, s. 95-96.
[2] Chiara Lubichová, Per una cultura di comunione – Incontro Internazionale „Insieme per l’Europa“ (Spoločne preEurópu) – Stuttgart, 12. máj 2007, http://www.together4europe.org

Slovo života - Október 2017

„Zmýšľajte tak ako Kristus Ježiš.“ (Flp 2, 5)

Apoštol Pavol počas väznenia za svoje hlásanie napísal list kresťanskému spoločenstvu v meste Filipy. Evanjelium tam ako prvý priniesol on, mnoho ľudí tam uverilo a s nasadením sa zapojili do nového života a svedčili o kresťanskej láske aj po Pavlovom odchode. Z takýchto správ mal Pavol veľkú radosť, a aj preto je jeho list plný lásky k Filipanom.
Povzbudzuje ich, aby napredovali, aby rástli ako jednotlivci aj ako spoločenstvo, a preto im pripomína vzor, od ktorého si majú osvojovať evanjeliový životný štýl.

„Zmýšľajte tak ako Kristus Ježiš.“

A ako „zmýšľa“ Kristus? Ako sa dajú spoznať najhlbšie Ježišove priania, aby sme ho mohli napodobňovať?
Pavol to pochopil: Ježiš Kristus, Boží Syn, sa úplne daroval, zostúpil medzi nás, stal sa človekom a bol naplno oddaný službe Otcovi, aby nám umožnil stať sa Božími deťmi .
Svoje poslanie napĺňal skrze spôsob, akým žil celý svoj pozemský pobyt: nepretržite sa znižoval na úroveň, z ktorej sa mohol priblížiť k tomu, kto bol najmenší, slabý či neistý, aby ho pozdvihol, aby sa konečne mohol cítiť milovaný a zachránený: malomocný, vdova, cudzinec, hriešnik.

„Zmýšľajte tak ako Kristus Ježiš.“

Aby sme v sebe spoznávali a pestovali Ježišovo zmýšľanie, uvedomme si predovšetkým prítomnosť jeho lásky a silu jeho odpustenia v nás samotných, potom hľaďme na neho a osvojme si jeho spôsob života, ktorý nás pobáda otvoriť si srdce, rozum a náruč a prijímať každého takého, aký je. Vyhýbajme sa akémukoľvek posudzovaniu druhých a od osôb, ktoré stretáme, sa radšej nechajme obohatiť tým pozitívnym, aj keby bolo pod nánosom nedostatkov a omylov a my máme pocit, že hľadaním pozitívnych stránok len strácame čas.
Nezištná láska je ten najsilnejší cit, ktorý môžeme od Ježiša prebrať. Je to vedomé odhodlanie dať sa ostatným k dispozícii s našimi malými či veľkými schopnosťami, aby sme odvážne a konkrétne budovali pozitívne vzťahy vo všetkých našich životných prostrediach. Je to tiež schopnosť vedieť čeliť ťažkostiam, nedorozumeniam a nezhodám s duchom pokoja a s rozhodnutím nájsť cestu dialógu a súladu.

„Zmýšľajte tak ako Kristus Ježiš.“

Chiara Lubichová, ktorá sa po celý život nechala viesť evanjeliom a zakúsila jeho silu, napísala:
„Napodobňovať Ježiša znamená pochopiť, že my kresťania máme zmysel, ak žijeme pre druhých, ak svoju existenciu chápeme ako službu bratom, ak celý svoj život založíme na tomto základe. Takto budeme uskutočňovať to, čo Ježišovi najviac leží na srdci. Pochopili sme evanjelium. A budeme skutočne blažení."

Letizia Magriová

[1] Porov. Gal 4, 6: „Pretože ste synmi, poslal Boh do našich sŕdc Ducha svojho Syna a on volá: ‚Abba, Otče!‘“ Tiež Jn 1, 12: „Ale tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi.“

[2] Porov. Chiara Lubichová, Beati quelli che si amano a vicenda, Città Nuova, 26, (1982) 6, s. 43.

Slovo života - November 2017

„Kto je medzi vami najväčší, bude vaším služobníkom.“ (Mt 23, 11)

Ježiš sa obrátil k zástupu, čo ho nasledoval, a vysvetľoval, v čom spočíva novinka v životnom štýle tých, ktorí sa chcú stať jeho učeníkmi. Je to štýl „proti prúdu“ najrozšírenejšieho správania. [1]
Podobne ako dnes aj v jeho časoch bolo ľahké robiť moralizujúce príhovory a potom nežiť v súlade s nimi, ale hľadať si prestížne spoločenské postavenie, spôsob, ako na seba upozorniť a poslúžiť si druhými pri získavaní osobných výhod.
Ježiš však od svojich požaduje, aby vo vzťahoch k druhým používali celkom inú logiku, tú, podľa ktorej žil a praktizoval ju aj on sám:

„Kto je medzi vami najväčší, bude vaším služobníkom.“

Na jednom stretnutí s ľuďmi, ktorí chceli žiť podľa evanjelia, sa Chiara Lubichová takto podelila o svoju duchovnú skúsenosť:
„Svoj pohľad treba mať vždy zameraný na jediného Otca mnohých detí. A na všetky stvorenia hľadieť ako na deti jediného Otca... Náš vzor Ježiš nás naučil len dve veci, ktoré sú jednou jedinou: byť deťmi jediného Otca a byť bratmi medzi sebou navzájom... Boh nás teda povoláva k univerzálnemu bratstvu.“ [2]
Novinka spočíva v tomto: milovať všetkých tak, ako to robil Ježiš, pretože všetci – tak ja, ako aj ty a takisto všetci ostatní ľudia na zemi – sú Božími deťmi, on ich vždy miluje a očakáva.
Takto prídeme na to, že brat, ktorého máme milovať konkrétne, aj svalmi, je každá osoba z tých ľudí, ktorých každodenne stretávame. Je to otec, svokra, malé či vzdorovité dieťa, väzeň, žobrák aj invalid. Je to vedúci v práci aj upratovačka, kolega v strane, aj ten, kto má iný politický názor ako my, príslušník nášho náboženstva a kultúry, takisto ako aj cudzinec.
Charakteristický kresťanský postoj, ako milovať brata a slúžiť mu, je:

„Kto je medzi vami najväčší, bude vaším služobníkom.“

A ešte Chiara: „Trvale sa usilovať o evanjeliové prvenstvo tým, že sa budeme snažiť druhému čo najviac slúžiť. (...) A aký je najlepší spôsob služby? Zjednocovať sa s každým, koho stretneme, prežívať jeho pocity v nás, pristupovať k nim ako ku vlastným, aby sa stali mojimi z lásky. (...) Nežiť uzatvorení do seba samých, snažiť sa niesť ťarchy druhého a vedieť s ním prežívať jeho radosť. [3]
Každá naša dobrá vlastnosť a schopnosť, všetko, čo nás robí „veľkými“, je príležitosťou poslúžiť, ktorú nemôžeme premeškať: pracovné skúsenosti, umelecké cítenie, kultúra, ale aj schopnosť usmiať sa a rozdávať dobrú náladu, čas, ktorý môžeme venovať vypočutiu toho, kto má pochybnosti alebo prežíva bolesť, mladícka energia, ale aj sila modlitby, keď už tá fyzická chýba.

„Kto je medzi vami najväčší, bude vaším služobníkom.“

Takáto nezištná evanjeliová láska skôr alebo neskôr zapáli v bratovom srdci tú istú túžbu podeliť sa, obnoví vzťahy v rodine, vo farnosti, na pracoviskách alebo pri odpočinku, a tak vytvára základy novej spoločnosti.
Hermez, dospievajúci mladík zo Stredného východu, hovorí: „Bola nedeľa, a hneď ako som sa zobudil, poprosil som Ježiša, aby mi cez deň dával svetlo, ako môžem milovať. Videl som, že rodičia išli na svätú omšu, a tak mi napadlo doma upratať. Dôsledne som sa venoval každému detailu, nezabudol som ani na kvety na stole! Potom som prestrel a pripravil raňajky. Po návrate boli rodičia zo všetkého, čo tu našli, šťastní a milo prekvapení. Tú nedeľu sme raňajkovali v takej radostnej atmosfére ako ešte nikdy. Rozprávali sme sa o mnohých veciach a mohol som sa s nimi podeliť o veľa skúseností, ktoré som cez uplynulý týždeň prežil. Tento malý skutok lásky udal tón jednému prekrásnemu dňu.

Letizia Magriová

[1] Porov. Mt 23, 1 – 12.
[2] Chiara Lubichová, L’unità agli albori del Movimento dei focolari – Payerne (Švajčiarsko), 26. septembra 1982.
[3] Tamtiež

Slovo života - December 2017

„Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova.“ (Lk 1, 38)

V Palestíne na bezvýznamnej periférii mocnej Rímskej ríše prišla k mladej žene neočakávaná, prekvapujúca návšteva. Boží posol jej priniesol pozvanie a čakal na jej odpoveď.
„Raduj sa!“ pozdravil ju anjel a potom jej vyjavil nezištnú Božiu lásku k nej a požiadal ju o spoluprácu na jeho zámere s ľudstvom.
Mária s úžasom a s radosťou prijíma dar tohto osobného stretnutia s Pánom a s plnou dôverou v Božiu lásku sa celá oddáva tomuto ešte neznámemu plánu.
Svojím veľkodušným a úplným: „Hľa, služobnica Pána“ sa Mária pevne rozhodla pre službu Pánovi a ľuďom. Vlastným príkladom tak všetkým ukázala žiarivý spôsob priľnutia k Božej vôli.

„Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova.“

Pri meditácii tejto vety Chiara Lubichová napísala: „Pre napĺňanie svojich plánov Boh potrebuje len ľudí, ktorí sa mu odovzdajú v plnej pokore a pripravenosti ako sluhovia. Mária týmto postojom necháva všetok priestor Bohu pre jeho stvoriteľskú činnosť, stáva sa skutočným predstaviteľom ľudstva, preberá na seba jeho osud. Lenže výraz „Boží sluha“ nie je len vyjadrením pokory, je to aj vznešený titul, akým označovali osoby významné pre dejiny spásy, napríklad Abraháma, Mojžiša, Dávida a prorokov. Mária týmito slovami potvrdzuje svoju veľkosť.“ [1]

„Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova.“

Aj my môžeme vo svojom živote objaviť Božiu prítomnosť a zachytiť „slovo“, ktorým sa ku nám obracia s pozvaním stať sa v dejinách, práve tu a teraz, súčasťou jeho plánu lásky. Môže sa stať, že nás brzdí naša krehkosť a pocit nehodnosti. Nezabúdajme preto na anjelove slová: „Bohu nič nie je nemožné.“[2] Dôverujme viac jeho moci než vlastným silám.
Takáto skúsenosť nás zbaví rôznych vplyvov a domýšľavosti, že si vystačíme sami. Pomôže nám, aby sa prejavila všetka naša pozitívna sila a schopnosti, o ktorých sme ani nevedeli, že ich máme, až nakoniec budeme aj my schopní milovať.
Jeden manželský pár k tomu povedal: „Hneď od začiatku nášho manželstva sme poskytovali náš dom príbuzným detí, ktoré ležali v nemocnici v našom meste. Cez náš dom prešlo vyše sto rodín, vždy sme sa však snažili byť pre nich aj rodinou. Ekonomickú stránku takejto pohostinnosti nám často pomáhala zvládať aj Prozreteľnosť, no najskôr tu musela byť naša ochota. Nedávno nám prišla určitá suma peňazí a my, presvedčení o tom, že sa iste niekomu bude hodiť, sme sa rozhodli odložiť ju bokom. Krátko nato naozaj prišla jedna požiadavka. Celé to je hra lásky s Bohom a my len musíme dbať na to, aby sme sa vedeli prispôsobiť a nevypadli z tejto hry.

„Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova.“

V žití tejto vety z evanjelia nám môže pomôcť Chiarina rada, aby sme prijímali Božie slovo tak ako Mária: „V úplnej odovzdanosti, lebo vieme, že to nie je ľudské slovo. Keďže ide o Božie slovo, zahŕňa v sebe aj Kristovu prítomnosť. Prijmi teda Krista prítomného v jeho slove a s aktívnou ochotou ho okamih za okamihom uvádzaj do života. Ak budeš takto postupovať, svet opäť uvidí kráčať Krista po uliciach našich moderných miest, Krista v tebe, oblečeného ako všetci ostatní, pracujúceho v úradoch, v školách, v najrozličnejších prostrediach, medzi všetkými ostatnými.“ [3]
V tomto období príprav na Vianoce sa aj my snažme podobne ako Mária nájsť si trochu času na osobný dialóg s Bohom, napríklad aj čítaním evanjelia.
Skúsme rozpoznávať Boží hlas v našom Slovom osvietenom svedomí, ktoré bude takto vnímavejšie na potreby bratov a sestier, ktorých stretávame.
Pýtajme sa sami seba: Ako môžem dnes sprítomňovať Ježiša tak, aby som, tam, kde žijem, prispieval k vytváraniu rodiny v ľudskom spoločenstve?
Naša odpoveď: „Hľa, služobnica Pána“ umožní Bohu rozosievať okolo nás pokoj a v našom srdci sa bude rozhojňovať radosť.

Letizia Magriová

[1] Porov. Chiara Lubichová, Non perdere l’occasione, Città Nuova, 25, [1981], 22, s. 40.
[2] Porov. Lk 1, 37.
[3] Porov. Chiara Lubichová, Non perdere l’occasione, Città Nuova, 25, [1981], 22, s. 40-41.