Slovo života

V tejto sekcii nájdete Archív Slova života, zoradený podľa rokov a mesiacov. Pri každom Slove života sú priradené aj súbory, ktoré je možné si stiahnuť. Štandartne sú priradené Slová života vo worde. V príprade, že sme mali k dispozícii aj Slovo života pre Gen 4, Gen 3, tzv. skladačku, alebo Power Point, sú tieto súbory taktiež k dispozícii na stiahnutie.

Vaše fokoláre

2007

December 2007

„Naplnením zákona je láska.“ (Rim 13,10)

Tieto slová sú v závere rozsiahlej časti Listu Rimanom, v ktorej svätý Pavol charakterizuje kresťanský život ako život lásky prejavovanej našim bratom a sestrám. Ide o nový duchovný kult, spôsob, ako prinášať Bohu obetu, k čomu je kresťan povolaný a vedený Svätým Duchom (porov. Rim 12,1), ktorý žitie v láske v našich srdciach vzbudzuje ako prvé.
Na konci tejto časti listu to apoštol zhŕňa a hovorí, že láskou k blížnemu plníme Božiu vôľu, obsiahnutú v Zákone (čiže v prikázaniach), a to úplne a dokonale. Láska k našim bratom a sestrám je najkrajším a najskutočnejším spôsobom prejavovania našej lásky k Bohu.

„Naplnením zákona je láska.“

V čom však spočíva konkrétne táto úplnosť a dokonalosť? Dá sa to usúdiť z predchádzajúcich veršov, v ktorých nám apoštol opisuje rozličné prejavy a účinky tejto lásky. V prvom rade pravá láska k blížnemu mu nespôsobuje nijaké zlo (porov. Rim 13,10). Umožňuje nám teda žiť všetky prikázania a nevylučuje ani jedno z nich (porov. Rim 13,9), lebo ich prvotným zámerom je pomôcť nám vyhnúť sa akémukoľvek zlu, ktoré by sme spôsobili sebe samým, alebo našim bratom a sestrám.
Okrem toho, aby sme neupadli do akéhokoľvek zla, nás táto láska pobáda vykonať každé dobro, ktoré blížny potrebuje (porov. Rim 12,6-8).
Tieto slová života nás pobádajú k láske, ktorá je solidárna a vnímavá na potreby, očakávania a zákonné práva našich bratov a sestier; k láske, ktorá rešpektuje ľudskú a kresťanskú dôstojnosť; k láske, ktorá je čistá, chápavá, schopná podeliť sa, otvorená ku všetkým, tak ako nás to učil Ježiš.
Táto láska však nie je možná bez toho, aby sme vyšli zo svojho individualizmu a svojej sebestačnosti. Preto tieto slová života nám pomáhajú premáhať všetky egoistické sklony (pýchu, lakomstvo, smilstvo, ctižiadostivosť, samoľúbosť atď.), ktoré nosíme v sebe a ktoré sú pre nás hlavnou prekážkou (porov. Rim 12,9-21).

„Naplnením zákona je láska.“

Ako žiť podľa týchto slov života v mesiaci blížiacich sa Vianoc? Tak, že budeme mať pred očami rozličné požiadavky lásky k blížnemu, ku ktorým nás táto láska vyzýva.
V prvom rade nebudeme robiť blížnym zle v žiadnej podobe. Budeme trvalo vnímaví na tie prikázania, ktoré súvisia s naším povolaním, s našou činnosťou na pracovisku a v okolí, v ktorom žijeme. Základnou podmienkou pri uskutočňovaní kresťanskej lásky je nikdy nejsť proti Božím prikázaniam.
Okrem toho budeme zohľadňovať to, čo je dušou, hybnou silou a zámerom všetkých prikázaní. A ako sme videli, každé z nich nás vedie k láske, ktorá bude k našim bratom čoraz pozornejšia, jemnejšia, ohľaduplnejšia a konkrétnejšia.
Zároveň tým budeme v sebe rozvíjať ducha odpútanosti od seba, premáhania svojho sebectva, čo je vlastne dôsledkom uskutočňovania kresťanskej lásky.
Takto budeme uskutočňovať Božiu vôľu naozaj „naplno“ a Bohu budeme prejavovať svoju lásku vo svete spôsobom, ktorý je mu najmilší (porov. Rim 12,2).

„Naplnením zákona je láska.“

Také čosi zažil aj právnik, ktorý pracuje na Ministerstve práce. Povedal o tom:
„Jedného dňa som majiteľa firmy upozornil, že zamestnancom neplatí podľa platných predpisov. Boli to dva týždne intenzívneho hľadania, kým som našiel dokumenty dokazujúce porušovanie predpisov. Poprosil som pritom Ježiša o silu, aby som ostal verný pravde, no aby som bol zároveň nástrojom jeho lásky.
Po predložení dôkazov sa majiteľ bránil, že niektoré zákony sa mu zdajú nespravodlivé. Na to som uviedol, že naše omyly nemožno ospravedlňovať nedôslednosťou iných. V nasledujúcom rozhovore som zistil, že súhlasí s mojimi požiadavkami na spravodlivosť a rovnosť, ale že sa nechal strhnúť zmýšľaním prostredia. Nakoniec mi povedal: „Mohli ste ma ponížiť a tvrdo proti mne postupovať, no neurobili ste to. Preto mám morálnu povinnosť začať odznova a postupovať správne.“ Dostal teda len pokutu a nebolo potrebné oznámiť jeho konanie ako priestupok. Nato mi podal čistý list papiera, na ktorý sa podpísal, čím mi dal dôkaz, že je okamžite pripravený zmeniť sa.

Chiara Lubichová

PrílohaVeľkosť
Slovo života vo worde27 KB
Pre Gen4926 KB
Pre Gen3331.5 KB

November 2007

„A kde je národ taký slávny, ktorý by mal (také) spravodlivé prikázania a ustanovenia, ako je celý tento zákon...?“ (Dt 4,8)

Štyridsaťročné putovanie izraelského ľudu po púšti bolo preň časom skúšky i milosti. Boh mu tak očisťoval srdce a preukazoval svoju nesmiernu lásku.
Teraz, keď sa tento ľud chystá vstúpiť do prisľúbenej zeme, Mojžiš mu pripomína, čo všetko pritom zakúsil. Osobitným spôsobom poukazuje na veľmi veľký dar, ktorý spoločne prijali, totiž Boží zákon obsiahnutý v desiatich Božích prikázaniach. Všetkých pritom vyzýva, aby tento zákon zachovávali.
Keď uvádza jednotlivé Božie príkazy, ostáva priam očarený tým, ako blízko stál Boh pri svojom ľude, ako sa oň staral a vštepoval mu životne dôležité múdre ustanovenia, takže zvolá:

„A kde je národ taký slávny, ktorý by mal (také) spravodlivé prikázania a ustanovenia, ako je celý tento zákon...?“

Boh vpísal svoj zákon do srdca každého človeka. Prihováral sa všetkým národom, hoci rozličným spôsobom a v rôznom čase. Všetci ľudia sa môžu tešiť z jeho lásky, ktorú preukazuje každému z nich. Lenže nie vždy je ľahké pochopiť a prijať Boží zámer s ľudstvom. Preto si Boh vyvolil malý izraelský národ, aby svoj plán vyjavil jasnejšie. Napokon poslal Ježiša, svojho vlastného Syna, ktorý naplno zjavil Boha, jeho tvár. Ukázal ho ako Lásku a jeho zákon zhrnul do jedného prikázania, prikázania lásky k Bohu a k blížnemu.
Veľkosť národa i každého jednotlivca sa prejavuje prijatím Božieho zákona osobným súhlasom.
Toto prijatie nie je dajakou umelou nadstavbou a ešte menej dajakým odcudzením sa sebe samému. Nejde tu iba o odovzdanie sa viac-menej dobrému osudu ani o odovzdanie sa osudu v tom zmysle, že je to tak stanovené, tak to musí byť, nedá sa tomu vyhnúť. Práve naopak! Ide o to najlepšie, čo sa dá pre človeka vymyslieť! Ide o spoluprácu s Bohom, aby sa uskutočnil jeho nádherný zámer s človekom a s celým ľudstvom, totiž vytvoriť z neho jednu veľkú rodinu zjednocovanú láskou a doviesť ju k tomu, že i ona bude účastnou na jeho božskej láske.
Na základe toho i my môžeme zvolať ako Mojžiš:

„A kde je národ taký slávny, ktorý by mal (také) spravodlivé prikázania a ustanovenia, ako je celý tento zákon...?“

Ako však žiť tieto októbrové slová života? Tak, že budeme mať v srdci boží zákon, ktorý Ježiš zhrnul do jediného prikázania lásky.
Ak si postupne prezrieme Desatoro, ktoré nám dal Boh v Starom zákone, zistíme, že keď opravdivo milujeme Boha a blížneho, zachovávame zároveň dokonale všetkých desať prikázaní. Veď či neplatí, že kto miluje Boha, v jeho srdci nie je miesto pre nijaké iné božstvo? A že kto miluje Boha, vyslovuje jeho meno s posvätnou úctou a nie nadarmo? Vari ten, kto miluje, nie je šťastný, že môže Bohu z lásky zasvätiť aspoň jeden deň v týždni? Či nie je pravda, že kto miluje blížneho, nemôže nemilovať i svojich rodičov? Nie je očividné, že kto miluje druhých, tak ich neokradne, ani nezabije, ani ich nezneužije pre svoje egoistické chúťky, ani proti nim nebude krivo svedčiť? Nie je pravdou to, že srdce takého človeka je už naplnené a spokojné, takže nebude túžiť po majetku ani po ničom inom, čo patrí druhým?
Je to tak: kto je v láske, ten nehreší a zachováva celý Boží zákon. Veľa ráz som to zakúsila na svojich cestách, kde som sa stretla s rôznymi národmi a kmeňmi. Spomínam si, aký veľký dojem na mňa urobili ľudia kmeňa Bangwa vo Fontem v africkom Kamerune, keď roku 2000 nanovo prijali výzvu k vzájomnej láske.
Čo teda budeme robiť? Počas dňa sa občas pristavme a overme si, či naše skutky ovplyvňuje láska. Ak je to tak, potom svoj život nepremárnime, ale prispeje k zámeru, ktorý má Boh s ľudstvom.

Chiara Lubichová

PrílohaVeľkosť
Slovo života vo worde25.5 KB
Pre Gen4628 KB

Október 2007

„Hlásaj slovo, naliehaj vhod i nevhod, usvedčuj, karhaj a povzbudzuj so všetkou trpezlivosťou a múdrosťou.“ (2 Tim 4,2)

Vskutku treba hovoriť! Všetkým a stále!
Slovo života nás mnoho ráz vyzýva, aby sme mali lásku a boli láskou! Lenže slová života treba odovzdávať aj ostatným, ohlasovať ich, kým aj ich nestrhne život darovania sa, život v bratstve. Aj Ježišove posledné slová zneli: „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium...“ (porov. Mk 16,15; Mt 28,19-20).
Aj Pavla pobádala táto vášeň putovať po vtedajšom známom svete a venovať sa ľuďom z rôznych kultúr a rôzneho náboženstva: „Veď ak hlásam evanjelium, nemám sa čím chváliť; to je moja povinnosť a beda mi, keby som evanjelium nehlásal“ (1 Kor 9,16).
Vďaka svojmu neobyčajnému zážitku sa Pavol stal mocnou ozvenou Ježišových slov. Byť takým zaväzuje aj svojho verného učeníka Timoteja, ale aj každého z nás:

„Hlásaj slovo, naliehaj vhod i nevhod, usvedčuj, karhaj a povzbudzuj so všetkou trpezlivosťou a múdrosťou.“

Ak má byť naše hovorenie účinné, ešte predtým – nakoľko je to možné – máme mať s ľuďmi, na ktorých sa obraciame, dobrý vzťah.
Aj keď sa nedá hovoriť zakaždým priamo ústami, vždy je možné hovoriť srdcom. Často to môžeme prejaviť jednoducho ohľaduplným mlčaním, úsmevom, záujmom o svet toho druhého, o jeho záľuby a problémy, či prípadným oslovovaním blížneho menom, čo ho upozorní, že nám na ňom záleží. A je to pravda, lebo ten druhý nám nie je nikdy ľahostajný!
Na takéto vhodne volené, hoci „nezvučné“ slová sa srdce človeka otvorí a aj on sa začne zaujímať o nás a klásť nám otázky. A práve to je chvíľa na naše ohlasovanie. Netreba váhať. Treba hovoriť otvorene a stručne porozprávať o dôvodoch nášho kresťanského života.

„Hlásaj slovo, naliehaj vhod i nevhod, usvedčuj, karhaj a povzbudzuj so všetkou trpezlivosťou a múdrosťou.“

Ako teda žiť slová života na tento mesiac? Ako už iba prejdením popri niekom ohlasovať evanjelium? A ako ho rozdávať všetkým? Tak, že budeme milovať všetkých bez rozdielu. Ak budeme skutočnými kresťanmi, ak budeme žiť, ako nás to učí evanjelium, naše slová nebudú iba prázdnymi rečami.
Naše zvestovanie bude zdrojom väčšieho svetla, keď budeme vydávať svedectvo o tom, čo je srdcom evanjelia, teda o našej jednote, pripomínajúc si Kristove slová: „Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať“ (Jn 13,35).
Práve to je všeobecným znakom kresťanov, či mužov alebo žien, manželov alebo slobodných, dospelých alebo detí, chorých alebo zdravých, že každý z nich môže vždy a všade svedčiť vlastným životom o Ježišovi, v ktorého verí a ktorého miluje.

Chiara Lubichová

PrílohaVeľkosť
Slovo života vo worde24 KB

September 2007

„Usiluj sa o spravodlivosť, nábožnosť, vieru, lásku, trpezlivosť, miernosť.“ (1Tim 6,11)

Ako žiť všetky tieto spomínané cnosti v každodennom živote? Zdá sa totiž, že je ťažké uskutočňovať ich všetky jednu po druhej. Ale čo tak skúsiť prežívať prítomnosť radikálnosťou v láske? Ak totiž niekto prežíva prítomnosť v Božej vôli a ak je Boh v ňom, je v ňom i láska.
Kto žije prítomnosť s ohľadom na okolnosti, je trpezlivý, vytrvalý, mierny, nepripútaný k ničomu, čistý a milosrdný, keďže je v ňom láska vo svojej najvznešenejšej a najpôvodnejšej podobe. Taký miluje Boha z celého srdca, z celej duše a zo všetkých síl. Má vnútorné svetlo a vedie ho Duch Svätý. Preto neposudzuje, nemyslí o nikom zle, miluje blížneho ako seba samého, ba je v ňom bláznivá evanjeliová sila „nastaviť aj druhé líce“ a „ísť s niekým aj dve míle...“ (Porov. Mt 5,41)

„Usiluj sa o spravodlivosť, nábožnosť, vieru, lásku, trpezlivosť, miernosť.“

Túto výzvu adresuje apoštol Pavol Timotejovi, svojmu vernému spolupracovníkovi, spoločníkovi na apoštolských cestách a priateľovi, ktorému dôveroval ako vlastnému synovi. Vo svojom prvom liste mu Pavol po vymenovaní nerestí, ako pýcha, závisť, zvady, láska k peniazom, píše: „Ale ty, Boží človek, utekaj pred tým“ (1 Tim 6,11). A vyzýva ho viesť život, ktorý žiari ľudskými a kresťanskými cnosťami.
Týmito slovami mu Pavol pripomína záväzok prijatý pri krste, že sa má zriekať zla („utekaj“) a konať dobro („usiluj sa“). Na uskutočnenie tohto povzbudenia a radikálnej premeny dáva schopnosti i silu Duch Svätý.

„Usiluj sa o spravodlivosť, nábožnosť, vieru, lásku, trpezlivosť, miernosť.“

Skúsenosti prežité prvou skupinou dievčat roku 1944 v Tridente dali zrod fokoláre. To umožnilo vidieť, ako uskutočňovať slová života, najmä lásku, trpezlivosť a miernosť.
Lenže hlavne na začiatku nebolo vždy ľahké dokázať žiť lásku ozaj radikálne. Aj na našich vzájomných vzťahoch sa sem-tam usadil prach a upadala jednota. Stávalo sa to napríklad vtedy, keď sme si všímali na druhých skôr chyby a nedostatky a posudzovali sme ich. Vzájomná láska tým slabla.
Reagovali sme na to tak, že jedného dňa sme medzi sebou uzavreli pakt, ktorý sme nazvali „paktom milosrdenstva“. Tým sme sa rozhodli každé ráno vidieť blížneho, s ktorým sme sa stretli, novými očami, či to bolo priamo vo fokoláre, či v škole alebo v práci a pod. Videli sme ho ako úplne nového, nepripomínali sme si vôbec jeho chyby, ale všetko sme zakrývali láskou. S takouto kompletnou amnestiou v srdci, s takýmto všeobecným odpustením sme pristupovali ku všetkým.
Bola to náročná úloha, na ktorú sme sa podujali spoločne. Ale pomáhalo nám to byť ihneď v láske a milovať ako prvé. Nasledovali sme tak milosrdného Boha, ktorý odpúšťa a zabúda.

Chiara Lubichová

PrílohaVeľkosť
Slovo života vo worde24 KB

August 2007

„Vytrvalo bežme v závode, ktorý máme pred sebou, s očami upretými na Ježiša.“ (Hebr 12, 1-2)

Kresťania, ktorým je adresovaný tento List Hebrejom, veľmi dobre poznajú, čo sú to skúšky a utrpenia. A tak niekedy akoby strácali odvahu a kládli si otázku: Prečo si nezvoliť ľahší život, prečo sa radšej nevzdať?
Autor tohto listu ich preto vyzýva, aby pokračovali v začatej ceste: je síce ťažká, niečo to stojí, ale práve evanjeliová cesta je tá, čo vedie k plnému životu. Autor dokonca kresťanov vyzýva, aby po nej bežali a vytrvali napriek rôznym ťažkostiam.
Tak ako pretekár aj každý z nás, kto sa rozhodol nasledovať Ježiša, ak má dobehnúť do cieľa, musí vytrvať, dokázať vzdorovať a vydržať. Silu dostávame z presvedčenia, že Boh je s nami, a z pevného rozhodnutia toto presvedčenie naplniť.
Ale na prvom mieste je tu výzva, aby sme svoj pohľad upierali na Ježiša, ktorý išiel touto cestou pred nami a aj nás po nej sprevádza. On, pribitý na kríži, najmä keď sa potom cíti opustený od Otca, je pre nás príkladom odvahy, vytrvalosti, ale i v tom, ako znášal utrpenie: v skúške ostal rozhodný a odovzdal sa do rúk Boha, o ktorom si myslel, že ho opustil (porov. Mk 15, 34; Lk 23, 46).

„Vytrvalo bežme v závode, ktorý máme pred sebou, s očami upretými na Ježiša.“

Chiara Lubichová často poukazuje práve na Ježiša, ktorý s odvahou a nepoddajne podstupuje tú najväčšiu skúšku: je vzorom pre náš životný „beh“, a tiež v tom, ako sa prekonávajú skúšky. Každú našu bolesť alebo skúšku on prežil počas opustenosti na kríži ako svoju. Nech práve tieto skúšky sú pre nás pohnútkou, aby sme upierali svoj pohľad na neho.
„Ťaží nás úzkosť? A či sa nám Ježiš na kríži nejaví vo svojej opustenosti priam ovládnutý úzkosťou, že naňho nebeský Otec zabudol?“
Keď na nás doliehajú ťažkosti, ešte stále môžeme hľadieť na Ježiša, ktorý v takejto chvíli „vyzerá, akoby ho priam gniavil pocit, že mu v jeho utrpení chýba Otcova útecha, a budí dojem, že stráca odvahu dokončiť svoju najbolestnejšiu skúšku... Nachádzame sa v situácii, že strácame hlavu? Ježiš vo svojom obrovskom utrpení taktiež akoby vôbec nechápal, čo sa s ním deje, takže tiež kričí: Prečo?!... Vždy, keď nás niečo sklame, keď nás prekvapí nejaká ťažkosť, nečakané nešťastie, choroba či neriešiteľná situácia, v každom z týchto prípadov si spomeňme na utrpenie opusteného Ježiša, ktorý všetky tieto skúšky a tisíce iných zakúsil osobne“1.
Opustený Ježiš je pri nás v akejkoľvek našej ťažkosti pripravený znášať s nami každú bolesť.

„Vytrvalo bežme v závode, ktorý máme pred sebou, s očami upretými na Ježiša.“

Ako teda budeme žiť tieto slová života? Tak, že budeme upierať oči na Ježiša a naučíme sa „pomenovať ho v našich životných skúškach. Budeme mu hovoriť: opustený Ježiš – moja osamotenosť; opustený Ježiš – moja pochybnosť; opustený Ježiš – moja rana; opustený Ježiš – moja skúška; opustený Ježiš – moje zúfalstvo atď.
Keď ho takto nazveme menom, objavíme ho a spoznáme pod každou bolesťou a on nám odpovie oveľa láskavejšie. A keď ho objímeme, stane sa naším pokojom, našou silou, našou odvahou, našou vyrovnanosťou, naším zdravím, naším víťazstvom. On bude vysvetlením i riešením všetkého“2.

„Vytrvalo bežme v závode, ktorý máme pred sebou, s očami upretými na Ježiša.“

Aj Luigia pred rokmi prežila niečo podobné s týmto slovom života. Hovorí o tom: „Strašná správa na mňa zapôsobila ako bomba: Môj prvorodený 29-ročný syn je po ťažkej autohavárii vo veľmi vážnom stave! Bežím do nemocnice so srdcom až v hrdle. Syn tam leží nehybný, v bezvedomí. Som zúfalá. V nasledujúcich dňoch plných úzkosti som zašla náhodou do nemocničnej kaplnky, kde som našla slová života, ktoré ma vyzývali mať pohľad upretý na opusteného Ježiša. Pozorne si ich čítam: Hovoria presne o mojej skúške... Izba na oddelení ARO mi doteraz pripadala ako miesto beznádeje, no už sa mi viac takou nezdá: spojila ma s Božou láskou. Držím syna za ruku a som schopná prosiť za neho, ktorý ma opúšťa. A hoci je po chvíli mŕtvy, nikdy som ho necítila takého živého.“

P. Fabio Ciardi a Gabriella Fallacarová

__________
1 Ch. Lubichová, In cammino col risorto – Na ceste so Zmŕtvychvstalým, Città Nuova, Roma 1994, s. 148 -149.
2 Ch. Lubichová, CH., tamže, s. 149.

PrílohaVeľkosť
Slovo života vo worde28 KB

Júl 2007

„Vy ste povolaní pre slobodu.“ (Gal 5, 13)

V päťdesiatych rokoch prvého storočia navštívil apoštol Pavol Galáciu, ktorá sa nachádza v strede Malej Ázie v dnešnom Turecku. Žili tam kresťanské komunity, ktoré prijali vieru s veľkým nadšením. Pavol im predstavil ukrižovaného Ježiša a oni prijali krst, čím si obliekli Krista. Uviedol ich tak do slobody Božích detí. Novou cestou „bežali dobre“. Uznal to aj sám Pavol.
No zrazu začali hľadať svoju slobodu v inom. Pavla zarazilo, že tak rýchlo sa ku Kristovi obrátili chrbtom. Tam je dôvod jeho naliehavej výzvy, aby znovu našli slobodu, ktorú im priniesol Kristus:

„Vy ste povolaní pre slobodu.“

K akej slobode sme povolaní? Vari už nemôžeme robiť to, čo chceme? „Nikdy sme neboli nikomu otrokmi,“ vyhlasovali napríklad Ježišovi súčasníci, keď ich učil, že ich oslobodí pravda, ktorú prináša. Ježiš im na to odpovedal: „Ktokoľvek pácha hriech, je otrokom hriechu“ (porov. Jn 8, 31-34).
Ide o zákerné otroctvo, ktoré je plodom hriechu a zviera človeka ako kliešte. A my veľmi dobre poznáme jeho rôzne podoby: zameriavanie sa na seba samého, na materiálne dobrá; pôžitkárstvo, pýcha, hnev...
Z tohto otroctva sa nikdy nebudeme schopní úplne vymaniť sami. Sloboda je Ježišov dar. Vyslobodil nás tým, že sa stal naším otrokom a položil za nás i svoj život. Tu má korene Pavlova výzva, aby sme boli verní slobode, ktorú sme dostali.
Sloboda „nie je iba možnosť voľby medzi dobrom a zlom, ale skôr čoraz väčšie smerovanie k dobru“, ako to povedala Chiara na stretnutí mladých. A pokračovala: „Zistila som, že dobro oslobodzuje, kým zlo zotročuje. No aby sme mali slobodu, musíme milovať. Lebo to, čo nás čoraz väčšmi zotročuje, je naše ja. Keď však pri plnení si svojich povinností myslíme vždy na druhých, keď máme na zreteli Božiu vôľu alebo blížneho, nemyslíme na seba a sme slobodní od seba samých“1.

„Vy ste povolaní pre slobodu.“

A ako žiť tieto slová života? Naznačuje nám to sám apoštol Pavol, hneď ako nám pripomenul, že sme povolaní pre slobodu. Vysvetľuje, že sloboda spočíva v tom, že „si navzájom slúžime v láske“, lebo celý zákon „je naplnením jediného prikázania: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!“ (porov. Gal 5, 13-14).
Práve to je paradoxom lásky, že sme slobodní najmä vtedy, keď z lásky slúžime druhým, keď odmietame egoizmus, lebo keď milujeme, zabúdame na seba a všímame si potreby druhých.
Sme povolaní pre slobodu zakotvenú v láske, slobodu máme na to, aby sme milovali! Naozaj, „aby sme mali slobodu, je potrebné milovať“.

„Vy ste povolaní pre slobodu.“

Biskup František Nguyen Van Thuan bol uväznený pre vieru. Vo väzení strávil 13 rokov. Ale aj tam sa cítil slobodný, lebo stále mal možnosť preukazovať lásku aspoň svojim dozorcom.
Rozprával o tom: „Keď ma dali na samotku, strážilo ma päť skupín dozorcov, ktoré sa striedali. Dvaja boli neustále pri mne. Nadriadení im povedali: Po každých dvoch týždňoch vás vystriedajú iné skupiny, aby vás tento nebezpečný biskup nenakazil. No neskôr rozhodli: Už skupiny nebudeme striedať, inak tento biskup nakazí všetkých dozorcov.
Zo začiatku sa dozorcovia so mnou nerozprávali. Odpovedali mi iba áno alebo nie. Bolo to naozaj bezútešné, pretože nechceli so mnou hovoriť. Raz v noci mi blyslo hlavou: František, ty si stále veľmi bohatý, veď máš vo svojom srdci Krista! Miluj ich teda tak, ako Ježiš miluje teba!
Nasledujúceho dňa som ich teda začal mať ešte radšej. Miloval som v nich Ježiša. Usmieval som sa, sem-tam som si s nimi vymenil zdvorilé slová. Neskôr som im začal rozprávať o svojich zahraničných cestách... Chceli sa odo mňa naučiť po anglicky a po francúzsky... Moji dozorcovia sa stali mojimi žiakmi!“2.

P. Fabio Ciardi a Gabriella Fallacarová

__________
1 Odpovede na otázky mladých, Olympijský štadión, Rím, 20. mája 1995.
2 Testimoni della speranza – Svedectvá nádeje, Vydavateľstvo Città Nuova, Roma 2000, s. 98.

PrílohaVeľkosť
Slovo života vo worde26.5 KB
Pre Gen4649.5 KB

Jún 2007

„Duch pravdy vás uvedie do plnej pravdy.“ (Jn 16, 13)

Evanjelium svojimi slovami pravdy priam fascinuje. Hovorí v ňom totiž ten, ktorý povedal: „Ja som pravda“ (Jn 14, 6). Odhaľuje nám tým nekončiace tajomstvo Boha a umožňuje nám poznať jeho plán lásky s ľudstvom, ktorým je: dať pravdu.
Lenže táto pravda má v sebe tajomstvo nekonečnej hĺbky. Ako ju teda pochopiť a žiť ju v celej jej plnosti? Ježiš vie, že nie sme schopní zvládnuť jej „závažnosť“. Preto počas svojej poslednej večere s apoštolmi, skôr ako sa mal vrátiť k Otcovi, im sľubuje, že pošle svojho vlastného Ducha, aby im vysvetlil slová, ktoré vyriekol, a aby umožnil im i nám žiť ich.

„Duch pravdy vás uvedie do plnej pravdy.“

Spoločenstvo veriacich túto pravdu pozná, lebo žije z Ježiša. Pod bezpečným vedením Ducha Svätého je zároveň na ceste k „plnosti pravdy“. Dejiny Cirkvi sa tak dajú čítať ako dejiny postupného a čoraz hlbšieho poznávania tajomstva skrytého v Ježišovi a v jeho slovách. Na tejto ceste vedie Duch Cirkev mnohorakými spôsobmi: cez meditovanie a konanie samotných veriacich; cez charizmy svätcov a napokon cez Učiteľský úrad Cirkvi (porov. vieroučnú konštitúciu Dei Verbum, 8).
Duch Svätý sa prihovára aj v srdci každého veriaceho. Všade, kde prebýva, necháva počuť svoj „hlas“. V každej chvíli vnuká odpúšťať, slúžiť, darovať sa, milovať. Učí, čo je dobré a čo zlé. Pripomína a povzbudzuje žiť tie slová života, ktoré do nás evanjelium zasieva každý mesiac.

„Duch pravdy vás uvedie do plnej pravdy.“

Ako teda budeme žiť tieto slová života? Tak, že budeme počúvať „hlas“, ktorý sa ozýva v našom vnútri a vyzýva nás k poslušnosti voči Duchu Svätému, ktorý nás vedie, napomína a povzbudzuje.
Chiara Lubichová to vysvetľuje takto: „Kresťan má kráčať pobádaný Duchom Svätým, ktorý potom môže pôsobiť v jeho srdci svojou tvorivou mocou a doviesť ho k svätosti, zbožšteniu a vzkrieseniu.“
Na lepšie pochopenie, akoby zosilnenie tohto „hlasu“ Ducha Svätého nás Chiara vyzýva žiť v jednote. To nás naučí počúvať v sebe nielen hlas Ducha Svätého, ale aj „hlas Ježišov, lebo keď sme v ňom – Zmŕtvychvstalom – zjednotení, je medzi nami prítomný.“ A keď je medzi nami Ježiš, Duch Svätý „zdokonaľuje v každom z nás spôsob, akým počujeme jeho hlas.“
A dodáva: „Overili sme si, že najlepší spôsob, ako milovať Ducha Svätého, ako mu vzdávať úctu a udržiavať si ho vo svojich srdciach, je počúvať jeho hlas, lebo vie nám dať svetlo v každom okamihu nášho života. Keď sme počúvli «tento» hlas, s veľkým prekvapením sme zisťovali, ako sa kráča k dokonalosti: nedokonalosti sa postupne strácali a oveľa výraznejšie sa prejavovali čnosti“1.

„Duch pravdy vás uvedie do plnej pravdy.“

Tieto slová života, ktoré sa čítajú na slávnosť Najsvätejšej Trojice, nás priam vyzývajú vzývať Ducha Svätého:
„Duchu Svätý, neprosíme ťa o nič inšie, ako o Boha kvôli Bohu... Daj, aby sme život, ktorý nám ešte zostáva, prežili iba tak, že až do konca a v každom okamihu bude v tvojej službe, lebo jedine teba chceme milovať a jedine tebe slúžiť.
Bože, ty najčistejší Duch, daj, nech sme ako prázdny kalich, ktorý ty naplníš...
Boh, ktorý by mal vyžarovať z nášho ducha, z nášho srdca, z nášho výzoru, z našich slov, z našich skutkov, z nášho mlčania, z nášho života, i z nášho umierania, mal by tu zostať aj po našom odchode z tohto sveta, v ktorom môžeme, ba musíme zanechať po sebe jedine žiarivú stopu jeho prítomnosti v nás, ale i vo svete, v tom, čo zostáva a žije, i v tom, čo sa rúca; máme ho zviditeľňovať chválou aj pominuteľnosťou všetkých vecí, aby sa uvoľnilo miesto pre toho, ktorý je Všetko, ktorý je Jediný, ktorý je Láska“2.


P. Fabio Ciardi a Gabriella Fallacarová

__________
1 Ch. Lubichová, Lo Spirito Santo e il Movimento dei Focolari (Duch Svätý a Hnutie fokoláre), nevydaný príhovor z 3. 10. 1989.
2 Ch. Lubichová, Scritti spirituali (Duchovné spisy), I. diel, Città Nuova, Roma 1991, 3. vydanie, str. 250.

PrílohaVeľkosť
Slovo života vo worde27 KB
Pre Gen4571 KB

Máj 2007

„Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať.“ (Jn 13, 35)

Ježiš si zasadol k stolu so svojimi priateľmi. Bola to posledná večera pred jeho odchodom z tohto sveta. Ozaj slávnostná chvíľa na to, aby oznámil svoju poslednú vôľu, svoj závet, ktorý znel: „Milujte sa navzájom, ako som ja miloval vás“ (Jn 13, 34). Po stáročia toto bude charakteristikou Ježišových učeníkov. Tým sa budú vyznačovať a podľa toho ich všetci budú poznať!
A tak to bolo už od začiatku. Už prvá komunita v Jeruzaleme budila u ľudí práve pre svoju jednotu taký veľký obdiv a sympatie (porov. Sk 2, 47; 4, 32; 5, 13), že každý deň rástol počet tých, čo sa k nej pridávali (porov. Sk 2, 47).
Preto už o niekoľko rokov mohol Tertulián, jeden z prvých kresťanských spisovateľov, napísať, že o kresťanoch sa hovorí: „Pozri, ako sa majú radi a sú pripravení jeden za druhého i zomrieť“ (Apologeticum, 39, 7). Plnili sa tak Ježišove slová:

„Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať.“

Vzájomná láska sa tak stáva „odevom (habitus) pre všetkých kresťanov, starých i mladých, pre mužov i ženy, manželov i slobodných, dospelých i deti, chorých i zdravých. Odevom, ktorým sa majú zaodiať, aby tak vždy a všade ohlasovali svojím životom toho, v ktorého veria a ktorého chcú milovať.“1
V jednote, ktorá sa rodí zo vzájomnej lásky medzi Ježišovými učeníkmi, sa odzrkadľuje a zviditeľňuje Boh, ktorého Ježiš zjavil ako Lásku: Cirkev je tak ikonou Trojice (porov. Lumen gentium, 2-4).
Dnes viac ako inokedy je toto cesta na ohlasovanie evanjelia. Spoločnosť je dnes priam unavená záplavou slov, preto hľadá skôr svedectvá než učiteľov, chce skôr vzory než reči. Ľudí skôr pritiahne, keď vidia žité evanjelium, ktoré je schopné vytvárať nové vzťahy vyznačujúce sa bratstvom a láskou.

„Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať.“

Ako žiť tieto slová života? Tak, že medzi nami bude vzájomná láska neustále živá a budeme vytvárať všade „živé bunky“.
Chiara Lubichová o tom napísala: „Keby sa v niektorom meste, najmä v častiach s najväčšou biedou, roznietil oheň, ktorý priniesol na zem Ježiš, a tento oheň by sa silou dobrej vôle obyvateľov postavil proti chladu sveta, onedlho by toto mesto vzplanulo láskou k Bohu. Veď tým ohňom, ktorý Ježiš priniesol na zem, je on sám, je to láska. Tá láska, ktorá spája nielen dušu s Bohom, ale aj duše medzi sebou...
Dve alebo viaceré duše spojené v Kristovom mene, ktoré sa nielen neboja a nehanbia povedať si navzájom jasne a jednoznačne o svojej túžbe milovať Boha, ale sa dokonca zjednotia v Kristovi, svojom Ideáli, predstavujú vo svete určitú božskú moc.
Takéto duše sa môžu objaviť v každom meste. Môžu sa nájsť v rodinách: otec a mama, otec a syn, nevesta a svokra; môžu sa nachádzať vo farnostiach, v rozličných občianskych združeniach a spoločenstvách, v školách, v úradoch, vlastne všade.
Pritom netreba, aby tieto duše boli už sväté, lebo Ježiš by to bol povedal. Stačí, aby boli zjednotené v Kristovom mene a aby táto jednota neustávala. Prirodzene, že istý čas budú len dvaja či traja. No keďže láska sa šíri sama od seba, bude sa zväčšovať do netušených rozmerov.
Každá takáto malá bunka, vznietená Bohom na rozličných miestach zeme, bude nutne rásť. Prozreteľnosť bude roznecovať tieto plamienky, tieto duše-ohníky všade tam, kde to uzná za vhodné, aby sa svet obrodzoval na viacerých miestach teplom Božej lásky a nadobudol novú nádej.“2


P. Fabio Ciardi a Gabriell Fallacarová

__________
1 Ch. Lubichová, L'abito dei cristiani (Odev kresťana), v knihe La dottrina spirituale (Duchovná náuka), Vyd. Città Nuova, Roma 2006, str. 139.
2 Ch.Lubichová, Se in una città s'appiccasse il fuoco (Keby sa v nejakom meste založil oheň), v knihe La dottrina spirituale (Duchovná náuka), Vyd. Città Nuova. Roma 2006, str. 163-4.

PrílohaVeľkosť
Slovo života vo worde27 KB
Pre Gen4637.5 KB

Apríl 2007

„Ja som medzi vami ako ten, čo obsluhuje.“ (Lk 22, 27)

V deň Nekvasených chlebov, na sviatok Veľkej noci, slávi Ježiš s učeníkmi v „hornej sieni“ svoju poslednú večeru. Po lámaní chleba a kolovaní kalicha s vínom im dáva posledné ponaučenie: v jeho spoločenstve bude najväčším ten, kto je najmenší, a vodcom ten, kto slúži.
Podľa Jánovho podania to Ježiš spojil s významným skutkom, aby poukázal na novosť vzťahov, ktoré prišiel zaviesť medzi tých, čo ho budú chcieť nasledovať: umyl im nohy, čo bolo proti vtedajšej spoločenskej logike o nadradených a vládnucich (aj apoštoli sa počas poslednej večere dohadovali medzi sebou, ktorý z nich má byť považovaný za „najväčšieho“).

„Ja som medzi vami ako ten, čo obsluhuje.“

„Milovať znamená slúžiť. Ježiš je nám v tom príkladom,“ hovorí Chiara Lubichová v jednom svojom príhovore.1
Obsah slova „slúžiť“ pôsobí dojmom, že to človeka ponižuje. Veď či tých, čo slúžia, nepovažujú bežne za ľudí na nižšej úrovni? Napriek tomu všetci chceme, aby nám slúžili. Požadujeme to od verejných inštitúcií (najvyšší úradníci sa nazývajú „ministri“, čo doslova znamená služobníci), od sociálnych služieb (dosvedčuje to samotné slovo „služby“). Sme vďační predavačovi, keď nás dobre obslúži, úradníkovi, keď rýchlo vybaví našu záležitosť, lekárovi a zdravotnej sestre, keď sa o nás náležite a pozorne starajú...
Keď toto všetko očakávame od iných, asi to isté očakávajú aj oni od nás.
Ježišove slová nám pripomínajú, že sme povinní milovať všetkých. V prípade každého človeka, s ktorým žijeme alebo sa stretávame na pracovisku, by sme teda mali spolu s Ježišom a ako on povedať:

„Ja som medzi vami ako ten, čo obsluhuje.“

Chiara Lubichová tiež pripomína, že byť kresťanom znamená „slúžiť“. Slúžiť všetkým a vo všetkých vidieť svojich nadriadených. Ak sme služobníci, tí druhí sú nadriadení. Čiže slúžiť a slúžiť, znovu a znovu sa podriaďovať; dosahovať evanjeliové prvenstvo tým, že budeme slúžiť všetkým... Kresťanstvo je naozaj vážna vec, nie iba akási patina, trochu súcitu, trochu lásky a nejaká tá almužna. Veru nie! Dať almužnu, upokojiť si tým svedomie a potom prikazovať a utláčať, to by bolo veľmi ľahké!“
Ako však slúžiť? V uvedenom príhovore Chiara o tom povedala tri jednoduché slová, a to „žiť toho druhého“, to znamená „snažiť sa preniknúť do jeho vnútra, zistiť, čo cíti, a spolu s ním znášať jeho ťažkosti.“ A pokračovala: „Ako to robím s deťmi? Tie chcú, aby som sa s nimi hrala. Tak sa hrám!“ A čo s človekom, ktorý chce pozerať televíziu, alebo ísť na prechádzku? Chcelo by sa povedať, že pridať sa k nemu je stratou času. „Ale nie! Nie je to stratený čas, lebo to všetko je láska! Ten čas je ziskom, lebo kvôli láske sa máme zjednocovať...“ „Mám teda podať odchádzajúcemu kabát, alebo zaniesť na stôl misu?“ Presne tak, lebo „služba, ktorú Ježiš požaduje, to nie je abstraktná ani citová ochota slúžiť. Ježiš hovorí o konkrétnej službe, kde sú zapojené svaly, nohy, hlava. Treba slúžiť skutkom!“2

„Ja som medzi vami ako ten, čo obsluhuje.“

Takže už vieme, ako žiť tieto slová života: budeme pozorní voči druhým, budeme pripravení ochotne reagovať na ich potreby, budeme milovať skutkami.
Často pôjde o lepšie vykonávanie vlastnej práce. Budeme ju vykonávať zodpovednejšie a dokonalejšie, lebo tým slúžime spoločnosti.
Inokedy zas vyjdeme v ústrety osobným potrebám, ktoré sa vyskytnú medzi našimi blízkymi, ale i vzdialenými, ako sú starí ľudia, nezamestnaní, telesne postihnutí, opustení... Alebo pomôžeme ľuďom, ktorí sú postihnutí prírodnými katastrofami; tiež to môžu byť adopcie, podpora humanitárnych projektov atď. Ten, kto je za niečo zodpovedný, si dá pozor, aby jeho vystupovanie nebolo rozkazovačné a tiež by mal brať ohľad na to, že sme všetci bratmi a sestrami.
Ak budeme všetko konať v láske, zistíme pravdivosť starého kresťanského príslovia, že „slúžiť znamená kraľovať“.

P. Fabio Ciardi a Gabriella Fallacarová

__________
1 Prejav Chiary Lubichovej v Payerne (Švajčiarsko) dňa 26. septembra 1982
2 Chiara Lubichová, Scritti spirituali/2, Città nuova, Rím 1997, str. 194-195.

PrílohaVeľkosť
Slovo života vo worde27 KB
Pre Gen4516.25 KB

Marec 2007

„Tí, čo sejú v slzách, s jasotom budú žať.“ (Žalm 126 [125], 5)

Tieto slová života sú zo žalmu, ktorý ospevuje mocný a rozhodný zásah Boha, vyslobodenie jeho ľudu z babylonského zajatia. Boh neustále zasahoval do dejín vyvoleného národa; zakaždým, keď videl, že je skľúčený a stráca odvahu alebo je vystavený nástrahám zla.
Je to však aj stručný a výstižný obraz o živote každého z nás v osobe rozsievača: na jednej strane jeho neistota a obava, keď zveruje pôde semená (Vydarí sa žatva? Ujme sa zrno?), na druhej strane radostné očakávanie nádejnej žatvy.

„Tí, čo sejú v slzách, s jasotom budú žať.“

„Keď si plánujeme svoj život, často si myslíme, že všetky dni budú harmonické, jeden dokonalejší ako druhý, s úspechom v práci, v škole a s časom na odpočinok. Budú tam hodiny strávené v rodine, na rozličných stretnutiach, dni venované športu a rekreácii, všetko prežité podľa našich predstáv a v pokoji. (...) V ľudskom srdci je odveká nádej, že to bude prebiehať tak, a nie inak.
Lenže neskôr sa ukáže, že naša ,svätá cesta‘ bude iná, lebo Boh ju chce mať inou. Do nášho programu vkladá ďalšie prvky, ktoré sám určuje alebo ich dopúšťa, aby náš život získal pravý zmysel, žeby sme dospeli k cieľu, pre ktorý sme stvorení. A tak na nás doliehajú telesné i duchovné bolesti, choroby a tisícoraké trápenia, ktoré hovoria skôr o smrti než o živote.
Prečo je to tak? Vari Boh chce smrť? Nie! Boh predsa miluje život, lenže taký plný a plodný, že si to my nikdy nebudeme vedieť predstaviť napriek nášmu úsiliu po dobre, po tom, čo je pozitívne, a po pokoji“1.
Vari to nepripomína obraz rozsievača, čo seje zrno určené na odumretie (obraz našich námah a utrpení), a zároveň obraz ženca, ktorý zberá plné klasy, vyklíčené z odumretých zŕn, ktoré boli zasiate? Veď platí: „Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu“ (Jn 12, 24).
„Boh chce, aby sme za svojho života zakúsili aj určitú smrť, niekedy aj rôzne typy smrti, ale preto, aby sme priniesli plody a vytvorili diela, ktoré sú hodné jeho, nie iba nás ľudí. Podľa neho je zmyslom nášho života to, aby to bol bohatý, plný, radosťou oplývajúci život, ktorý by bol odbleskom jeho božského života“2.

„Tí, čo sejú v slzách, s jasotom budú žať.“

Ako žiť tieto slová života? Aj to nám Chiara Lubichová naznačuje a vedie nás pri uskutočňovaní Božieho slova: „Treba ťažiť aj z bolesti bez ohľadu na to, či je malá alebo veľká, a pokladať ju za dôležitú! (...) Významná je najmä námaha a obeta, ktorú si vyžaduje láska k blížnemu, lebo to je naším typickým poslaním“3. Ide totiž o bolesť, ktorá plodí život!
Nesmieme sa nikdy vzdať, ani vtedy, keď nevidíme výsledok, lebo vieme, že „rozsieva jeden a žne druhý“ (Jn 4, 37). Nech ma netrápi, aká bude budúcnosť detí, ktoré sa snažím vychovávať čo najlepšie, ani to, kto uvidí výsledky mojej práce v sociálnej oblasti či v politike! My len neúnavne konajme dobro (porov. Gal 6, 9). Plody iste prídu, azda oveľa neskoršie, prípadne inde, ale prídu.
Na konci našej životnej cesty nás čaká jasný cieľ, zdroj nádeje a istoty. Ťažkosti, skúšky a protivenstvá, s ktorými sa na tejto ceste stretávame, sú ako nevyhnutné prechody, ktoré nám otvárajú cestu k blaženosti a radosti.
„Takže do toho! A hľaďme až za bolesti! Nedajme sa zneistiť, neostaňme stáť pri tej či onej skúške... Majme pred očami budúcu žatvu!“4.

„Tí, čo sejú v slzách, s jasotom budú žať.“

Dvadsaťdvaročná Patrícia, študentka práva, je už určitý čas zamestnaná ako asistentka predsedu krajského úradu. Hovorí: „Od samého začiatku som bola odhodlaná neustále zlepšovať svoju prácu a mať dobré vzťahy s kolegyňami a kolegami, aby každý cítil, že si ho vážim.“
Často však musela pri bránení svojich zásad ísť dôsledne proti prúdu. Povedala o tom: „Jeden významnejší človek z nášho pracovného kolektívu, ktorý mal aj vyššie zaradenie, sa navonok neslušne správal, takže som na to musela reagovať.“ Lenže v dôsledku toho Patrícia stratila zamestnanie. „Veľmi som vtedy trpela,“ vraví, „no ostala som vo svojom vnútri pokojná, lebo som konala správne.“
Nestratila nádej, lebo vedela, že má nebeského Otca, ktorý je všemocný a ktorý ju nesmierne miluje. A hoci vzhľadom na vtedajšiu hospodársku a zamestnaneckú situáciu v Paraguaji nájsť si zamestnanie sa zdalo nemožné, ešte v ten večer dostala dve pracovné ponuky. Jej nové pracovné miesto je dokonca lepšie, než bolo predošlé, a aj náplňou viac vyhovuje tomu, čo študuje.

Spracovali: P. Fabio Ciardi a Gabriella Fallacarová

__________
1 pozri Ch. Lubichová, Cercando le cose di lassù – Hľadať to, čo je hore, Città Nuova, Roma 1992, str. 83-84
2 Ch. Lubichová, tamže, str. 84
3 Ch. Lubichová, tamže, str. 102
4 Ch. Lubichová, tamže, str. 85

PrílohaVeľkosť
Slovo života vo worde28.5 KB
Pre Gen4758.74 KB

Február 2007

„Požehnaný je muž, ktorý dôveruje v Pána.“ (Jer 17, 7)

Najrozumnejším spôsobom žije človek vtedy, keď vloží svoj život do rúk toho, kto mu ho dal. Nech sa stane čokoľvek, svojmu Tvorcovi sa vždy môžeme slepo odovzdať, lebo on je Láska a chce naše dobro.
Prorok Jeremiáš tu hovorí, kto je „požehnaný“. Odvoláva sa pritom na obraz, ktorý sa v biblickej tradícii často používal. Takého človeka prirovnáva k stromu zasadenému na brehu potoka bohatého na vodu, ktorý sa nebojí obdobia horúčav, jeho korene majú stály dostatok živín, jeho lístie je stále zelené a on dáva bohatú úrodu.
Naopak človeka, ktorý nevkladá svoju nádej do Boha, ale skôr do moci, bohatstva alebo vplyvných známostí, toho prirovnáva ku kroviu na pustatine, ktoré živorí a neprináša nijaké plody.

„Požehnaný je muž, ktorý dôveruje v Pána.“

Na Pána sa obraciame obyčajne vtedy, keď sa ocitneme v mimoriadnych a beznádejných situáciách, akými sú nevyliečiteľná choroba, neschopnosť splácať dlžobu, ohrozenie života a pod. Lenže tak by to nemalo byť! Či nevieme, že čo je nemožné ľuďom, je možné Bohu? Ak mu je však možné všetko (pozri Mt 19, 26), prečo sa k nemu neutiekame v každom okamihu života?
Toto slovo života nás vyzýva, aby sme boli s Pánom v trvalom spoločenstve, a to nielen v ťažkostiach, ktoré nás nútia sa na neho obracať, ale vždy, pretože jeho pomoc potrebujeme neustále. Kto dôveruje Pánovi a má k nemu úprimný vzťah, ktorý vyplýva z viery v jeho lásku, je skutočne „požehnaný“, lebo našiel radosť a plnosť života.
On je Boh, ktorý je nám blízky a je hlbšie v našom vnútri ako my sami; sprevádza nás a vie o každom záchveve nášho srdca. Môžeme sa s ním deliť o svoje radosti, bolesti, starosti i plány... Nie sme nikdy sami, ani v tých najťažších chvíľach. Na neho sa môžeme spoliehať stále a nikdy nás nesklame.

„Požehnaný je muž, ktorý dôveruje v Pána.“

Chiara Lubichová hovorí, že osobitný spôsob ako vyjadriť túto dôveru je „práca vo dvojici“.
Niekedy sa stane, že sú situácie alebo sa na nás obrátia ľudia, a my nevieme, čo robiť, čo od nás Boh žiada v danej chvíli, takže nami zmietajú rôzne myšlienky. Chceli by sme sa napríklad viac priblížiť k človekovi, ktorý nám je drahý a ktorý práve trpí, prežíva ťažkú skúšku alebo je chorý. Alebo túžime, aby sa vyriešila nejaká zamotaná situácia, túžime pomôcť národom zmietaným vojnou, utečencom, hladujúcim...
Cítime sa bezmocní! A práve to sú chvíle dôvery v Boha, ktorá môže byť niekedy až hrdinskou. Chiara cituje niekoľko príkladov: „Pane, nemôžem urobiť nič pre túto vec, no budem sa snažiť urobiť dobre to, čo odo mňa chceš v tejto chvíli: budem usilovne študovať, dobre zametať, nábožne sa modliť, postarám sa s láskou o svoje deti... a Boh sa postará o to, aby vyriešil tú zamotanú situáciu, aby dal silu tomu trpiacemu, aby vyriešil danú okolnosť...“
Chiara končí slovami: „Toto je tá „práca vo dvojici“, v dokonalom vzájomnom spojení, ktorá od nás vyžaduje veľkú vieru v Božiu lásku ku svojim deťom a zároveň dáva Bohu príležitosť, aby na základe nášho konania mal aj on možnosť dôverovať nám.
Táto vzájomná dôvera robí zázraky! Uvidíme, že kde nie sme schopní zasiahnuť my, zasiahne on, a oveľa lepšie ako my! Aj hrdinský prejav dôvery bude odmenený. Náš život, hoci je obmedzený len na určitú oblasť, nadobudne nový rozmer: budeme cítiť, že sme v spojení s čímsi nekonečným. A bude to ešte zreteľnejšie, pretože budeme zakúšať, že sme deťmi Boha, ktorý môže všetko.“1

„Požehnaný je muž, ktorý dôveruje v Pána.“

Zazvonil telefón – spomína Rita, ktorú vysoký vek prinútil žiť utiahnuto v byte. Bola to jedna staršia pani, ako ja, ktorej posielam Slovo života. Zomiera jej brat a ona nevie, čo robiť. Je práve obdobie dovoleniek a ťažko nájsť niekoho, kto by sa oňho postaral. Navyše situáciu komplikuje to, že sa z neho v poslednom čase stal tulák... Priateľkinu bolesť pociťujem ako svoju a cítim sa rovnako nemohúco ako ona. Bývam ďaleko od nej a chodiť nevládzem. Čo tu môžem urobiť? Chcela by som jej povedať aspoň nejaké povzbudivé slová, ale ani tie mi neprichádzajú na um, už ani to nedokážem! Neostávalo mi nič iné ako ju uistiť, že budem na ňu myslieť a o to viac sa modliť.
Večer, keď sa moje spolubývajúce vrátili z práce, spoločne sme celú záležitosť zverili Bohu. Jeho srdcu sme odovzdali všetky svoje obavy a neistotu.
Tej noci som sa zobudila a pred očami sa mi vynoril ten umierajúci opustený tulák. Nato som zadriemala a znovu som sa zobudila. Pritom som sa zakaždým obrátila na nebeského Otca s prosbou: „Je to tvoj syn, nemôžeš ho opustiť! Mysli naňho!“
O pár dní mi moja priateľka telefonovala. Oznámila mi, že po poslednom rozhovore so mnou pocítila veľký vnútorný pokoj. A dodala: „Vieš, že sa nám podarilo dopraviť ho do nemocnice? Tam mu pomohli, zmiernili bolesti. Utrpenie ho očistilo. Pripravil sa na smrť a zomrel vyrovnaný. Ešte predtým prijal Eucharistiu.“
Nato sa moje srdce naplnilo vďakou a ešte väčšou dôverou v Pána.

P. Fabio Ciardi a Gabriella Fallacarová

____________
1 Chiara Lubichová, Scritti spirituali/2, Cittá nuova, Rím 1997, str. 194-195.

PrílohaVeľkosť
Slovo života vo worde29.5 KB
Pre Gen4527.02 KB

Január 2007

„Dobre robí všetko: aj hluchým dáva sluch, aj nemým reč.“ (Mk 7,37)

Umlazi je jednou z mnohých prímestských usadlostí v Južnej Afrike, ktoré vznikli v päťdesiatych rokoch minulého storočia pre obyvateľstvo s inou farbou pleti než bielou. Býva tam okolo 750 000 ľudí. Trpia nedostatkom škôl, nemocníc i dôstojného bývania. Nie je tam ani ihrisko, kde by sa dal hrať futbal. Nezamestnanosť prevyšuje 40 %. Chudoba rodí násilie, zlé zaobchádzanie s ľuďmi a spôsobuje veľký výskyt nakazených obetí chorobou AIDS. Mnohí sa cítia opustení, boja sa hovoriť o svojom utrpení aj o svojich mnohých ťažkostiach.
Predstavitelia rozličných kresťanských spoločenstiev v Umlazi si preto položili otázku: „Čo sa tu dá robiť?“ Došli k záveru, že treba „prelomiť mlčanie“ a začať dialóg s každým, kto tam žije a je ochotný pristúpiť k tomu, aby sa ťažkosti riešili spoločne. Začali s mladými. Nadviazali s nimi tvorivý dialóg a to viedlo k čoraz hlbším vzťahom.
Kresťania v Umlazi na základe tejto skúsenosti navrhli využiť Týždeň modlitieb za jednotu kresťanov, ktorý prebieha v januári na mnohých miestach po celom svete, a v modlitbách sa zamerať na citát z Evanjelia podľa Marka, ktorý je zároveň slovom života na tento mesiac. Úsilie o jednotu kresťanov, ako aj reagovanie na rôzne formy ľudského utrpenia sú úmyslami tohtoročného Týždňa modlitieb, ako sa to uvádza v príručke k Týždňu modlitieb za jednotu kresťanov na rok 2007.

***

Ježiš bol práve na cestách, keď k nemu priviedli hluchonemého. On ho uzdravil vyrieknutím slova effeta, t. j. otvor sa. Keď to ľud uvidel, zmocnil sa ho údiv i radosť a zvolal:

„Dobre robí všetko: aj hluchým dáva sluch, aj nemým reč.“

Ježišove zázraky boli prejavom jeho lásky ku všetkým, ktorých stretával na svojej ceste. Boli aj znameniami nového sveta, ktorý prišiel nastoliť. Uzdravenie hluchonemého je znamením, že Ježiš prišiel, aby nás naučil rozumieť a hovoriť po novom.
Effeta bolo vyrieknuté i nad nami pri našom krste.
Effeta nás otvára, aby sme počúvali Božie slová a nechali sa nimi preniknúť.
Effeta je Ježišova výzva, aby sme boli vnímaví a ochotní počúvať každého človeka. Predovšetkým sú to maličkí, chudobní a úbožiaci. Je to zároveň Ježišova výzva viesť dialóg lásky s každým, kto k nám príde, aby sa s nami podelil o svoju evanjeliovú skúsenosť.
Buďme teda Ježišovi vďační, že v nás neprestáva pôsobiť, a volajme podobne ako kedysi ľudia pri uzdravení hluchonemého:

„Dobre robí všetko: aj hluchým dáva sluch, aj nemým reč.“

A ako budeme žiť toto slovo života? Tak, že budeme prekonávať svoju hluchotu a zároveň umlčovať v sebe i mimo seba všetok hluk, ktorý nám bráni počuť Boží hlas v našom svedomí i hlasy našich bratov a sestier.
Veď skoro z každej strany na nás dolieha žiadosť o pomoc, hoci je často nevyslovená: je to dieťa, ktoré sa domáha našej pozornosti, manželský pár, ktorý je v kríze, alebo chorý, starý, možno i väzeň, kto potrebuje našu pomoc. Je to aj volanie obyvateľov miest, aby sa v nich dalo ľudskejšie žiť, hlasy robotníkov volajúcich po väčšej spravodlivosti, ba aj volanie celých národov, ktorým sa upiera právo na existenciu...
Pritom uši nášho srdca, rozptyľované tisícorakými záujmami a lákadlami, prestávajú byť vnímavé voči ľuďom okolo nás. Aj ťarcha vlastných potrieb nás môže zvádzať k tomu, aby sme sa tvárili, že nepočujeme.
Toto slovo života však od nás vyžaduje „načúvať“, spolu s ostatnými znášať ich starosti a ťažkosti, ale aj podieľať sa s nimi na ich radostiach a očakávaniach a obnovovať vzájomnú solidaritu. Vyzýva nás, aby sme neostávali „nemí“, aby sme mali odvahu hovoriť; deliť sa o skúsenosti a prehlbovať svoje presvedčenie; brániť bezmocných; konať diela zmierenia a presadzovať nové myšlienky, riešenia a stratégie...
A keď sa nás bude zmocňovať pocit, že nedokážeme zvládnuť situáciu, podporí nás istota, že je tu Ježiš, ktorý nám otvára uši aj ústa, veď:

„Dobre robí všetko: aj hluchým dáva sluch, aj nemým reč.“

Zakúsila to aj Lucy Shara z Južnej Afriky, ktorá sa s rodinou presťahovala do Durbanu, takže musela čeliť životu veľkomesta. Našla si aj nové a pritom zodpovedné zamestnanie. Bolo to ešte za čias appartheidu, keď nebolo zvykom, aby africká žena bola na vedúcom mieste.
Jedného dňa spozorovala, že medzi robotníkmi sa šíri akútna forma astmy, spôsobovaná nezdravými podmienkami na pracovisku. V dôsledku toho nečakane odchádzali mnohí pracovníci, alebo boli celé mesiace práceneschopní. Hovorila o tom so zástupcom riaditeľa a navrhla aj riešenie: na pracovisku treba nainštalovať účinný prístroj na filtrovanie ovzdušia. Keďže to vyžadovalo veľkú investíciu, vedenie podniku to odmietalo.
Lucy sa už určitý čas snažila žiť podľa slova života. V ňom našla i teraz potrebné svetlo a silu. Vo svojom vnútri pocítila akoby oheň, ktorý jej dal odvahu. Počas vyjednávania s vedením ostala pokojná a úprimne si vypočula jeho názory. „Potom,“ ako neskôr rozprávala, „mi prišli na um správne slová na obranu tých, čo nemali nijaký hlas. Podarilo sa mi vedenie podniku presvedčiť. Pochopili, že tieto počiatočné veľké náklady sa amortizujú zlepšením zdravia zamestnancov, ktorí nebudú nútení zostávať doma kvôli chorobe.“
Jej slová ich presvedčili. Filter nainštalovali, výskyt astmy klesol z 12 % na 2 %, rovnako práceneschopnosť. Vedenie podniku jej poďakovalo, dokonca dostala príplatok ku mzde. Zamestnanci sa tešili a v továrni zavládlo úplne nové „ovzdušie“.

Chiara Lubichová

PrílohaVeľkosť
Pre Gen42.8 MB

2008

December 2008

„Nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane!“ (Lk 22,42)

Spomínaš si, že sú to slová, ktorými sa Ježiš obracia na Otca v Getsemanskej záhrade? Ony dávajú zmysel Ježišovmu utrpeniu, po ktorom prišlo zmŕtvychvstanie. Svojím silným obsahom vyjadrujú všetku drámu, ktorá sa odohrávala v Ježišovom vnútri. Bola to vnútorná trýzeň vyvolaná hlbokým vzpieraním sa jeho ľudskej prirodzenosti zoči-voči smrti, ktorú si prial Otec.
No Ježiš nečakal až na tento deň, aby sa jeho vôľa zhodovala s Božou. On to robil celý život. Takéto Kristovo správanie má byť aj postojom každého kresťana. Aj ty máš vo svojom živote opakovane hovoriť:

„Nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane!“

Možno si sa doteraz nad tým nezamyslel, hoci si pokrstený a si synom Cirkvi.
Možno si význam tejto vety zúžil na odovzdanosť, ktorá sa vyslovuje, keď sa už nedá robiť nič inšie. Lenže jej pravé vysvetlenie je iné. Počúvaj teda!
V živote máš možnosť zvoliť si dve cesty: konať podľa vlastnej vôle, alebo sa slobodne rozhodnúť konať Božiu vôľu.
Budeš mať tak dvojakú skúsenosť: tá prvá ťa veľmi rýchlo sklame, keďže chceš vyliezť na končiar života len pomocou vlastného ohraničeného rozumu, vlastnými prostriedkami, s biednymi predstavami a len vlastnými silami.
Preto skôr či neskôr človek začne žiť v trvalom zhone, ostáva znechutený, ťaží ho prázdnota a jednotvárnosť, ba niekedy i beznádej. Preto sa taký život stane plytký, aj keď ho chceš mať pestrý, lebo človekovo vnútro ostáva neuspokojené. Priznaj si, že to nemôžeš poprieť. A preto ani smrť, ktorá to zakončí, nespôsobí nijaký rozruch. Azda sem-tam nejaká slza, no potom neúprosné a úplné zabudnutie.
Tá druhá skúsenosť nastane, keď budeš vravieť s Ježišom:

„Nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane!“

Všimni si, že Boh je ako slnko, z ktorého vychádza mnoho lúčov. Tie láskajú každého človeka a zviditeľňujú mu Božiu vôľu. Kresťan, ale i každý človek dobrej vôle, je povolaný kráčať k tomuto slnku vo svetle svojho lúča, rozdielneho a odlišného od ostatných. Plní tým nádhernú a jemu osobitne určenú Božiu vôľu.
Keď i ty budeš takto konať, zistíš, že si účastníkom božského dobrodružstva, o akom sa ti ani nesnívalo. Budeš pritom zároveň hercom i divákom v čomsi vznešenom, čo Boh koná v tebe a cez teba v ľudstve.
Všetko, čo sa ti stane, či to budú bolesti alebo radosti, šťastie či nešťastie, všetky udalosti, nielen významné (uznania, bohatstvo, nehody, smrť blízkych), ale i všedné (každodenná práca v domácnosti, vo firme, v škole), teda naozaj všetko nadobudne nový význam, lebo sa ti to dáva z Božích rúk, a Boh je Láska. Čokoľvek chce alebo dopustí, je to pre tvoje dobro. Ak si to doteraz vnímal len silou viery, odteraz očami duše uvidíš zlatú niť, ktorá spája všetky udalosti a záležitosti a vytvára z nich nádhernú výšivku: je to Boží zámer s tebou.
Predpokladám, že ťa takéto videnie skutočnosti priťahuje. Veď sa iste úprimne snažíš dať svojmu životu hlbší zmysel.
Počúvaj teda! Najskôr ti poviem, kedy máš plniť Božiu vôľu.
Ale predtým trochu uvažuj: minulosť prešla a nevieš ju prinavrátiť. Neostáva ti iné ako odovzdať ju Božiemu milosrdenstvu. Budúcnosť ešte nenastala. Budeš ju prežívať, keď príde. V rukách máš jedine prítomný okamih. Jedine v ňom budeš plniť slová:

„Nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane!“

Keď cestuješ – a život je tiež cestou –, ostávaš spokojne sedieť na svojom sedadle. Nenapadne ti chodiť hore-dole po vagóne. Tak by to robil ten, kto by chcel žiť svoj život snívajúc o budúcnosti, ktorá ešte nie je, alebo predstavujúc si minulosť, ktorá sa už nikdy nevráti.
Skutočnosť je však iná: čas plynie sám od seba. Svoj pozemský život zavŕšime úspešne len vtedy, keď budeme stáť pevne v prítomnosti.
Nato sa ma opýtaš: lenže ako rozpoznám, čo je Božia vôľa a čo moja?
V prítomnosti nie je ťažké spoznať, aká je Božia vôľa. Naznačím ti ako: Započúvaj sa do svojho vnútra: počuť tam určitý jemný hlas, hoci ho azda často prehlušuješ, takže sa skoro nedá ani vnímať. Práve ten dobre počúvaj, to je Boží hlas (pozri Jn 18,37 a Zjv 3,20). Ten ti hovorí, že je čas učiť sa, čas prejaviť lásku niekomu, kto to práve potrebuje, čas pracovať, čas premôcť nejaké pokušenie či splniť si niektorú svoju kresťanskú alebo občiansku povinnosť. Ten hlas ťa vyzýva aj počúvnuť niekoho, kto k tebe hovorí v Božom mene, alebo aby si s odvahou čelil ťažkým situáciám …
Teda počúvať a počúvať. Neumlčovať tento hlas, lebo ide o vzácny poklad, ktorý máš! Riaď sa ním!
Takto okamih za okamihom budeš vytvárať svoj príbeh, ktorý je zároveň ľudský a božský, lebo ho uskutočňuješ ty v spolupráci s Bohom. A uvidíš zázrak: uvidíš, čo dokáže Boh vykonať cez človeka, ktorý celým svojím životom hovorí:

„Nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane!“

Chiara Lubichová

November 2008

„Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme každý deň svoj kríž a nasleduje ma.“ (Lk 9,23)

Never, že tu na svete budeš plávať ľahko ako ryba vo vode.
Never, že keď k tebe cez rádio a televíziu vstupuje celý svet, môžeš si dovoliť počúvať každú reláciu a pozerať sa na akýkoľvek program.
Never, že keď kráčaš ulicami sveta, môžeš sa bez následkov pozerať na všetko, čo sa ti núka, či kúpiť si akýkoľvek časopis alebo knihu.
Ani never, že vo svete sa môžeš riadiť každým z jeho spôsobov zmýšľania: nesvedomitosť, nemravnosť, potraty, rozvod, nenávisť, násilie, okrádanie.
Veru nie! Lebo aj keď si vo svete – veď to vidí každý –, ty nie si zo sveta (porov. Jn 17,14)!
To však prináša so sebou veľkú odlišnosť. Zaraďuje ťa to medzi tých, čo sa neživia vecami tohto sveta, ale tými, ktoré i tebe naznačuje Boží hlas v tvojom vnútri. Ten hlas sa ozýva v srdci každého človeka. Keď ho počúvaš, uvádza ťa do sveta, kde sa žije v pravej láske, spravodlivo, čisto, ohľaduplne, skromne, kde sa človek snaží ovládať sám seba.
Veď prečo mnohí mladí ľudia odchádzajú do ázijských krajín, ako je India, aby tam našli väčší pokoj a osvojili si tajomstvo niektorých významných spiritualít, ktoré po dlhom umŕtvovaní svojho nižšieho ja umožňujú nájsť lásku (…), ktorá zapôsobí na každého, kto ju spozná?
Ide o prirodzenú reakciu na zmätok sveta, na zhon, ktorý panuje vonku a zmocňuje sa i nás, pričom nenecháva nijaký priestor tichu, aby bolo možné počuť Boha.
Lenže pozor! Vari preto treba ísť naozaj až do Indie, keď pred dvetisíc rokmi i tebe Kristus povedal: zapri sám seba…, zapri sám seba…? Veru ani kresťan nemá ľahkú a pokojnú cestu. Ak chceš nasledovať Krista, ani on nežiada od teba menej.
Svet ťa strhuje ako prudká rieka, pričom ty musíš ísť proti prúdu. Pre kresťana je svet ako trasovisko, na ktorom si treba dávať pozor, kam klásť nohy. Kde ich teda treba klásť? Do stôp, ktoré ti vytvoril sám Kristus, keď kráčal po tejto zemi. Sú nimi jeho slová. Dnes ti hovorí:

„Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba...“

Azda tebou budú pohŕdať, zakúsiš nepochopenie, výsmech, osočovanie; budú sa ti vyhýbať, vyzývať ťa, aby si sa prispôsobil, zanechal kresťanstvo a stal sa moderným, teda stratil svoju tvár. Ale Kristus žiada ešte viac:

„Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme každý deň svoj kríž a nasleduje ma.“

Či chceš, či nechceš, bolesť strpčuje každý život. I tvoj. Malé i veľké bolesti sa vyskytujú každý deň.
Chceš im uniknúť? Búriš sa? Máš chuť nadávať? Potom nie si kresťan.
Hoci aj cez slzy, no kresťan miluje kríž, miluje bolesť, lebo vie, že majú hodnotu. Boh mal mnoho prostriedkov na to, aby spasil svet, no zvolil si bolesť. Lenže nezabúdaj, že potom, ako niesol kríž a pribili ho naň, vstal z mŕtvych.
Vzkriesenie bude i tvojou cestou (porov. Jn 6,40), keď i ty radšej prijmeš bolesť, ktorú ti spôsobuje tvoja kresťanská zásadovosť, i všetko ďalšie, s čím sa v živote stretneš, a budeš to prijímať s láskou. Dokonca zakúsiš, že kríž je už na tejto zemi cestou k radosti, akú si nikdy nezažil, lebo bude rásť tvoj duchovný život: Božie kráľovstvo sa v tebe upevní, vonkajší svet bude v tvojich očiach čoraz malichernejší a bude ti pripadať iba ako zdrap papiera. A nebudeš nikomu nič závidieť.
Vtedy sa budeš môcť nazvať Kristovým nasledovníkom:

„Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme každý deň svoj kríž a nasleduje ma.“

Podobne ako Kristus, ktorého odteraz nasleduješ, budeš svetlom a láskou pre obrovské rany, ktoré sužujú dnešné ľudstvo.

Chiara Lubichová

Október 2008

„Dávajte a dajú vám: mieru dobrú, natlačenú, natrasenú, vrchovatú vám dajú do lona.“ (Lk 6, 38)

Nestalo sa ti už, že si od priateľa dostal dar a ty si pocítil potrebu odvďačiť sa mu? Pritom si to však iste nechcel urobiť iba preto, aby si sa mu odplatil, ale skôr z opravdivej uznanlivej lásky. Ak áno, potom si vieš predstaviť, ako je to u Boha, ktorý je Láska!
On sa vždy odpláca za každý dar, ktorý dávame blížnym v jeho mene. Je to skúsenosť, ktorú opravdiví kresťania zakúšajú veľmi často. A zakaždým je spojená s prekvapením, lebo Božia nápaditosť je neprekonateľná. Mohla by som ti uviesť tisíce, ba desaťtisíce príkladov, mohla by som o tom napísať knihu. Tam by si videl, aká pravdivá je veta o tom, že „mieru dobrú, natlačenú, natrasenú a vrchovatú ti dajú do lona“. Hovorí to o hojnosti, akou sa Boh odpláca, o jeho veľkodušnosti.
Rím bol už ponorený do nočnej tmy. Skupinka dievčat, ktoré sa snažili žiť evanjelium, si v pivničnom byte priala dobrú noc, keď zrazu zaznel zvonček. Kto to len môže byť o takomto čase? Bol to mladý muž, ktorý sa plný rozpakov a zúfalý predstavil: nasledujúci deň ho mali i s rodinou vysťahovať z bytu, lebo nemal zaplatené nájomné. Dievčatá sa pozreli jedna na druhú v nemom súhlase, otvorili pokladničku, kde mali v priečinkoch zvyšok svojich príjmov a peniaze na zaplatenie plynu, telefónu a elektriny. Mužovi, ktorý prišiel, dali bez uvažovania všetko. Potom si spokojne ľahli spať, veď na ne myslí niekto iný. Ráno, ani sa poriadne nerozodnilo, zaznel prenikavo telefón. „O chvíľu som u vás taxíkom,“ oznamoval hlas muža zo včerajška. Dievčatá ho zarazené očakávali. Návštevníkova tvár prezradila, že sa čosi udialo: „Len čo som sa včera vrátil domov, bolo tam dedičstvo, ktoré som vôbec neočakával. A srdce mi vravelo, že sa oň s vami napoly rozdelím,“ povedal. Suma bola práve dvojnásobkom tej, čo mu veľkodušne dali.

„Dávajte a dajú vám: mieru dobrú, natlačenú, natrasenú, vrchovatú vám dajú do lona.“

Zažil si aj ty čosi podobné? Ak nie, uvedom si, že dar sa prosiacemu dáva nezáväzne, bez nádeje na odplatu. Skús to i ty. No urob to nie preto, aby si videl výsledok, ale pre svoju lásku k Bohu.
Keď mi odpovieš: „Ale ja nemám nič,“ nie je to pravda. Totiž ak chceme, máme plno nevyčerpateľných pokladov: náš voľný čas, naše srdcia, náš úsmev, našu radu, naše vzdelanie, náš pokoj, naše slová presvedčiť toho, kto má, aby dal tomu, kto nemá...
A keď potom povieš: „Ale ja neviem, komu dať,“ len sa poobzeraj okolo. Vari si nespomínaš na toho chorého v nemocnici, na vdovu, ktorá je vždy sama, na kolegu, ktorého si ľahostajne nechal v jeho trápení, na nezamestnaného mládenca, ktorý bol preto stále taký smutný, na bračeka, ktorý potreboval pomoc, na priateľa vo väzení, či na učňa, ktorý si nevedel rady? V nich všetkých ťa očakáva Kristus.
Začni sa správať ako kresťan, v ktorom je všetko preniknuté evanjeliom. A evanjelium je proti uzavretosti do seba a proti ustarostenosti. Prestaň budovať svoju istotu na pozemských dobrách a spoliehaj sa na Boha. V tom sa ukáže tvoja viera v neho. A tú on čoskoro posilní darom, ktorým ti to vráti.
Lenže pozor! Boh to nerobí preto, aby teba alebo nás obohatil. Robí to preto, aby aj iní, a nech je ich čo najviac, videli malé zázraky, ktoré spôsobujú naše dary, a aby potom konali podobne.
To spôsobí, že čím viac budeme mať, tým viac môžeme darovať. Preto ako opravdiví správcovia Božích darov dávame v spoločenstve okolo nás do obehu všetko, aby sa o nás mohlo povedať to, čo o prvom spoločenstve v Jeruzaleme: „Medzi nimi nebolo núdzneho“ (porov. Sk 4, 34).
Nemyslíš, že si takto pripravený dať spoľahlivú náplň sociálnej revolúcii, na ktorú čaká celý svet?

„Dávajte a dajú vám.“ Ježiš tu mal iste v prvom rade na mysli odmenu, ktorú dostaneme v raji. No čiastočne k tomu dochádza už tu na zemi. To je jej predohrou a zárukou.

Chiara Lubichová

September 2008

„Milujte svojich nepriateľov, robte dobre tým, čo vás nenávidia, žehnajte tým, čo vás preklínajú, a modlite sa za tých, čo vás potupujú!“ (Lk 6, 27-28)1)

„Milujte svojich nepriateľov!“ Táto požiadavka je naozaj náročná! Úplne prevracia náš spôsob myslenia a všetkým káže nasmerovať kormidlo vlastného života celkom iným smerom! Lebo – a neskrývajme si to – nejakého nepriateľa, malého či veľkého, máme všetci. Nachádza sa hneď neďaleko dvier môjho bytu. Je v tamtej nesympatickej a klebetnej panej, ktorej sa zakaždým snažím vyhnúť, keď mám nastúpiť do výťahu spolu s ňou. Je v mojom príbuznom, ktorý pred tridsiatimi rokmi ukrivdil môjmu otcovi, takže som sa mu prestal zdraviť. Sedí vo vašej škole v lavici za tebou a odkedy na teba žaloval u profesora, nikdy si sa na neho nepozrel. Je to tamto dievča, tvoja bývalá kamarátka, ktorá ťa opustila a priatelí sa už s inou. Je to obchodník, ktorý ťa oklamal. Sú to všetci tí, ktorí v politike majú iné názory, a preto ich vyhlasujeme za svojich nepriateľov...
Tak to je a vždy bolo i v prípade tých, čo vidia nepriateľov v kňazoch a nenávidia Cirkev.
Napriek tomu všetkých týchto a k tomu nekonečne veľa ďalších máme milovať.
Naozaj ich máme milovať? Áno, máme ich milovať! A neveriť, že to stačí urobiť iba tak, že jednoducho zameníme cit nenávisti k niekomu za iný, priaznivejší.
Tu ide o viac! Počuj, čo o tom hovorí Ježiš:

„Milujte svojich nepriateľov, robte dobre tým, čo vás nenávidia, žehnajte tým, čo vás preklínajú, a modlite sa za tých, čo vás potupujú!“

Všimol si si? Ježiš chce, aby sme zlo premáhali dobrom. Vyžaduje lásku prenesenú do konkrétnych prejavov.
Žiada sa nám opýtať sa: Ako vôbec môže Ježiš dávať takýto príkaz?
Preto, lebo on v skutočnosti chce, aby sme sa správali ako Boh, jeho Otec, ktorý „dáva slnku vychádzať nad zlých i dobrých a posiela dážď na spravodlivých i nespravodlivých“ (porov. Mt 5, 45).
Je to tak. Na svete nie sme opustení: máme Otca, ktorému sa máme pripodobňovať. A nielen to. Na takéto naše správanie má Boh právo, lebo kým sme boli ešte jeho nepriateľmi, kým sme boli v moci zla, on nás už miloval ako prvý (porov. 1 Jn 4, 19). Veď nám poslal svojho Syna, ktorý za každého z nás zomrel strašnou smrťou.

„Milujte svojich nepriateľov, robte dobre tým, čo vás nenávidia...“

Nasledujúcu lekciu nám udelil malý Jerry, washingtonský černoško. Bol veľmi inteligentný, preto ho zaradili do špeciálnej triedy, kde všetci ostatní žiaci boli bieli. Jeho inteligencia však nestačila spolužiakom na to, aby ho považovali za seberovného. Jeho čierna koža v nich vzbudzovala voči nemu všeobecný odpor. Aj preto, keď si na Vianoce všetci chlapci navzájom dávali darčeky, jeho ignorovali. Malý Jerry sa nato rozplakal. Pochopiteľne! Po návrate domov si však pomyslel na Ježišove slová: „Milujte i svojich nepriateľov.“ Dohodol sa s mamou a nakúpil darčeky, ktoré potom s láskou rozdal svojim „bielym kamarátom“.

„Milujte svojich nepriateľov..., modlite sa za tých, čo vás potupujú!“

Toho dňa zažila Alžbetka, malé dievčatko z Florencie, veľkú bolesť, lebo keď vystupovala hore schodmi do kostola na omšu, začala sa jej skupina vrstovníkov vysmievať. Nereagovala na to, len sa na nich usmiala a po vstupe do kostola sa za nich veľmi modlila. Po odchode z kostola ju pristavili a pýtali sa, prečo sa tak zachovala. Ona vysvetlila, že je kresťanka, preto musí prejavovať lásku ako prvá. Povedala to presvedčivo a nadšene. A jej svedectvo bolo odmenené! V nedeľu videla týchto chlapcov všetkých v kostole, ako pozorne sedia v prvom rade.
Takto si i mladí dokážu vážiť Božie slovo. Preto sú pred Bohom veľkí.
Možno i my zakúšame podobné situácie, lenže v nich budeme súdení podľa toho, ako posudzujeme iných. My sami totiž dávame Bohu do ruky meter, podľa ktorého nás bude súdiť (porov. Mt 7, 2). Veď sa modlievame: „Odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom“ (Mt 6, 12). Milujme teda i nepriateľa! Jedine takto sa dá odstrániť každá nejednota, rúcať bariéry a vytvárať spoločenstvo.
Je to ťažké a náročné? Už len pomyslenie na to nám odoberá spánok? Odvahu! Veď nie je koniec sveta! Treba len trochu úsilia z našej strany, ďalších 99 % urobí Boh. No v našom srdci bude celá rieka radosti.

Chiara Lubichová

August 2008

Počínajúc augustom 2008 sa vraciame k pôvodným Chiariným Slovám života z obdobia od apríla 1978.

„Lampou tela je tvoje oko. Ak bude tvoje oko čisté, bude celé tvoje telo vo svetle.“„ (Lk 11, 34)

Vo všetkých blížnych, ktorých cez deň od rána do večera stretneš, vidíš vlastne Ježiša. Veď ak je tvoje oko čisté, tak cezeň pozerá sám Boh. A Boh je Láska. Lenže láska chce zjednocovať obetovaním sa. Koľkí však mylne pozerajú na živé stvorenia a na veci len z hľadiska vlastniť ich! Ich pohľad srší sebectvom a závisťou, čo je v každom prípade hriechom. Alebo by chceli byť vo svojom vnútri jedine oni sami vlastníkmi seba, svojej duše, a tak ich výzor je sklesnutý, lebo sú znechutení alebo zmietaní nepokojom.
Ľudská duša, keďže je Božím obrazom, je láskou. No láska upretá sama na seba je ako oheň, na ktorý sa neprikladá, takže vyhasína. Pozeraj sa okolo seba, nie na seba, ani na veci, ani na živé bytosti. Zameraj sa na Boha, ktorý je okolo teba, aby si sa s ním zjednotil.
On je i na dne každej duše, ktorá žije. A ak je mŕtva, i tak je Božím svätostánkom, ktorý čaká na Boha ako na radosť a na náplň svojho života.
Pozeraj sa teda na každého blížneho s láskou. Lenže prejaviť ozajstnú lásku znamená darovať sa. Dar však volá po dare, takže aj teba budú milovať. Lebo láska znamená milovať a byť milovaný, ako je to v Najsvätejšej Trojici. Boh v tebe potom uchváti ďalšie srdcia a aj v nich vzplanie sama Najsvätejšia Trojica, keďže bude v nich cez svoju milosť, ktorá v nich zatiaľ nie je rozžatá. Ale ako nezažneš elektrické svetlo, kým nezapneš vypínač, tak je to i s Božím životom v nás: odovzdáva sa ďalej vyžarovaním svedectiev o Kristovi. On je ten, kto spája nebo so zemou a brata s bratom. Snaž sa teda darovať každému z bratov. Darúvaš sa tým Ježišovi. A Ježiš sa zas daruje tebe. Taký je zákon lásky: „Dávajte a dajú vám“ (Lk 6,38).
Blížnemu sa dávaj do vlastníctva z lásky k Ježišovi, nechaj sa mu „zjesť“ akoby druhá Eucharistia. Slúž mu, lebo tým slúžiš Bohu. Brat potom príde k tebe a zamiluje si ťa. A bratská láska je naplnením všetkých Božích túžob obsiahnutých v prikázaní: „Dávam vám nové prikázanie: aby ste sa milovali navzájom“ (Jn 13,34). Láska je ohňom, ktorý dokonalým spôsobom preniká srdcia.
Potom už nenájdeš v sebe ani seba, ani svojho brata, ale nájdeš Lásku, ktorou je Boh žijúci v tebe. Práve táto Láska ide potom ďalej, aby milovala ďalších bratov, lebo očistené oko v nich nachádza seba. A tak sa stávajú všetci jedno. Okolo teba vyrastie spoločenstvo, ako vyrástlo okolo Ježiša, najprv skupina dvanástich, potom sedemdesiatdva, napokon tisíce... Evanjelium očarúva, uchvacuje a priťahuje, lebo je svetlom lásky.
Možno takto umrieš na kríži i ty, aby si nebol viac ako tvoj Učiteľ. Budeš však zomierať za toho, kto ťa pribíja na kríž. Posledné víťazstvo tak bude patriť láske. Miazga kríža sa však rozplynie do sŕdc a nezanikne. Stane sa úrodnou. Jej plodom bude radosť, pokoj a voľný vstup do raja. Zároveň bude rásť i Božia sláva.
Preto buď tu dole dokonalou láskou!

Chiara Lubichová

Júl 2008

Počínajúc júlom 2008 sa vraciame k pôvodným Chiariným Slovám života z obdobia od apríla 1978.

„Všetko, čo chcete, aby ľudia robili vám, robte aj vy im. Lebo to je Zákon i Proroci.“ (Mt 7, 12)

Ešte nikdy si nezakúsil smäd po čomsi nekonečnom? Nikdy si v srdci nepocítil spaľujúcu túžbu objať čosi nesmierne? Ani sa v tvojom vnútri nikdy neozvala nespokojnosť s tým, čo robíš alebo kým si?
Ak predsa, máš šťastie! Existuje totiž veta, ktorá by ti mala naplno poskytnúť to, po čom tak úpenlivo túžiš, lebo obsahuje čosi, čo ťa vyburcuje, aby tvoje dni neplynuli do nenávratna ako poloprázdne...
Ide o vetu z evanjelia, ktorá núti človeka zamyslieť sa. A kto si aspoň trochu uvedomí jej obsah, nesmierne sa poteší. Tá veta totiž obsahuje v skratke to, ako máme žiť. Zhrnuje všetky pravidlá, ktoré Boh vtlačil hlboko do srdca každého človeka. Tá veta znie:

„Všetko, čo chcete, aby ľudia robili vám, robte aj vy im. Lebo to je Zákon i Proroci.“

Táto veta dostala meno „zlaté pravidlo“. Vyslovil ju Kristus, ale ona bola už všeobecne známa. Obsahuje ju už Starý zákon. Poznal ju i starorímsky filozof Seneca a na Ďalekom východe sa o nej zmieňoval už čínsky filozof Konfucius. Ale sú známi aj iní. Veta hovorí o tom, čo Bohu leží na srdci: ako chce, aby ju všetci ľudia mali za normu svojho života. Krásne sa číta a znie ako výzva. Prečítaj si ju znova:

„Všetko, čo chcete, aby ľudia robili vám, robte aj vy im. Lebo to je Zákon i Proroci.“

Každého blížneho, ktorého stretneme počas dňa, máme takto milovať! Predstaviť si, že sme v jeho situácii, a správať sa k nemu tak, ako by sme chceli, aby sa k nám iní správali, keby sme boli na jeho mieste.
A Boží hlas, ktorý je v nás, nám zakaždým vnukne, ako čo najvhodnejšie prejaviť lásku v akejkoľvek situácii.
Má hlad? Predstavím si, že som to ja, a dám mu jesť!
Krivdia mu? To mne krivdia!
Je plný pochybností a vnútornej tmy? Akoby som to bol ja! Podelím sa s ním o jeho starosti, povzbudím ho a nebudem mať pokoj, kým nedostane svetlo a kým sa jeho stav nezlepší. Veď aj my by sme chceli, aby sa s nami zaobchádzalo práve takto!
Je invalid? Chcem ho milovať, akoby som ja sám bol postihnutý a prežíval jeho stav vo svojom srdci. Láska mi vnukne správny prostriedok, čo mám urobiť, aby sa necítil menejcenným, ba že má o milosť navyše, lebo my kresťania poznáme hodnotu bolesti.
Ku všetkým sa teda správať bez rozlišovania na sympatických a nesympatických, na mladých a starých, na priateľov a nepriateľov, na domácich a cudzincov, na pekných a škaredých... Evanjelium tu má na mysli všetkých.

Teraz akoby som počula všeobecné šomranie...
Chápem to... Hoci moje slová znejú veľmi jednoducho, vyžadujú od ľudí obrovskú premenu! Veď aké vzdialené sú od nášho bežného spôsobu myslenia a konania!
Ale odvahu! Pokúsme sa o to!
Už len deň takto prežitý má cenu života! A večer nebudeme poznávať sami seba! Zaplaví nás radosť, akú sme ešte nezažili! Budeme plní novej sily, lebo bude s nami Boh, ktorý je s tými, čo milujú. A všetky dni, čo prídu, budú naplnené!
Možno neskôr občas zvlažnieme, budeme strácať odvahu, objaví sa pokušenie nechať všetko tak a vrátiť sa k starému spôsobu života...
Lenže nie! Treba mať odvahu, lebo Boh nám dá potrebnú milosť!
Zakaždým začnime odznova! A keď vytrváme, uvidíme, ako sa svet okolo nás bude meniť. Pochopíme, že evanjelium robí život čoraz úžasnejším, roznecuje vo svete svetlo, nášmu životu dáva tú pravú chuť, ba má v sebe spôsob, ako rozriešiť akýkoľvek problém.
A nebudeme mať pokoj, kým sa o túto svoju mimoriadnu skúsenosť nepodelíme s inými: s priateľmi, ktorí nás dokážu pochopiť, s príbuznými, vlastne s kýmkoľvek, u koho pocítime, že mu to máme prezradiť.
Bude sa tak rodiť stále nová nádej.

„Všetko, čo chcete, aby ľudia robili vám, robte aj vy im. Lebo to je Zákon i Proroci.“
Chiara Lubichová

Prevzaté z knihy: La dottrina spirituale, Roma 2006, str. 187

PrílohaVeľkosť
Pre gen 4 996.89 KB

Jún 2008

„Kto zachováva jeho prikázania, ostáva v Bohu a Boh v ňom.“ (1 Jn 3, 24)

Keď človek niekoho miluje, chcel by s ním byť stále. Po tom túži i Boh, ktorý je Láska. Stvoril nás, aby sme sa s ním stretli, a nikdy nebudeme úplne šťastní, kým nebudeme s ním celkom zjednotení, lebo len on môže uspokojiť naše srdcia. A zostúpil z neba, aby bol s nami a aby nás voviedol do spoločenstva so sebou.
Apoštol Ján vo svojom liste píše, že máme „prebývať“ jeden v druhom, Boh v nás a my v ňom. Pripomína tak Ježišove slová pri Poslednej večeri. Učiteľ vtedy povedal: „Ostaňte vo mne a ja vo vás“ (porov. Jn 15, 1-5). Na vysvetlenie, aké pevné a životodarné je spojenie, ktoré nás spája s ním, použil prirovnanie k viniču a jeho ratolestiam.
Ako dosiahnuť takúto jednotu s Bohom? Ján v tom nemá pochybnosti. Stačí zachovávať jeho prikázania:

„Kto zachováva jeho prikázania, ostáva v Bohu a Boh v ňom.“

Je azda veľa prikázaní, ktoré treba zachovávať, aby sme dosiahli túto jednotu?
Od chvíle, keď ich Ježiš zhrnul do jediného príkazu, tak nie. Ján ten príkaz pripomína tesne predtým, ako napísal slová určené na tento mesiac za Slová života: „A toto je jeho prikázanie: aby sme verili v meno jeho Syna Ježiša Krista a milovali jeden druhého, ako nám prikázal“ (1 Jn 3, 23).
Ježišovou jedinou výzvou je teda veriť v neho a milovať sa navzájom, ako nás on miloval.
Ak ľudský život dosahuje svoje naplnenie v prebývaní Boha medzi nami, potom jediný spôsob, aby sme sa naplno stali samými sebou, je milovať! Ján je o tom natoľko presvedčený, že to v liste viackrát opakuje: „Kto ostáva v láske, ostáva v Bohu a Boh ostáva v ňom“ (tamže 4, 16); a inde: „Keď sa milujeme navzájom, Boh ostáva v nás...“ (tamže 4, 12).
V tejto súvislosti tradícia o Jánovi hovorí, že kedykoľvek sa ho už ako starca opýtali na Pánove ponaučenia, zakaždým opakoval slová Ježišovho nového prikázania. A keď sa ho spýtali, prečo nespomenie i ďalšie, odpovedal: „Lebo toto je Pánovo prikázanie! Stačí, keď uskutočňujeme iba toto prikázanie.“
Tak je to i s každým Slovom života: nevyhnutne nás vedie k tomu, aby sme milovali. Inak to ani nemôže byť, lebo Boh je Láska a láska je obsahom každého jeho slova, vyjadruje ju, a keď sa podľa neho žije, pretvára všetko na lásku.

„Kto zachováva jeho prikázania, ostáva v Bohu a Boh v ňom.“

Slovo života na tento mesiac nás vyzýva veriť v Ježiša, celou svojou bytosťou priľnúť k jeho osobe a k jeho učeniu. Veriť, že on je Božou láskou a že z lásky za nás obetoval život, ako nás to učí Ján v tomto liste (porov. tamže 3, 16). Veriť v to, aj keď sa zdá, že je ďaleko, aj keď ho necítime, či keď sa objavia ťažkosti alebo prichádza bolesť.
Keď budeme v tejto viere silní, vtedy dokážeme žiť podľa jeho príkladu, budeme sa riadiť jeho prikázaním, budeme sa milovať, ako nás on miloval.
Máme milovať i vtedy, keď sa zdá, že ten druhý nie je prívetivý. Aj vtedy, keď si myslíme, že naša láska je neprimeraná, márna, neopätovaná. Keď budeme takto konať, vzájomné vzťahy sa tým oživia, budú čoraz úprimnejšie a hlbšie a naša jednota pritiahne Boha prebývať medzi nami.

„Kto zachováva jeho prikázania, ostáva v Bohu a Boh v ňom.“

Jedna Japonka rozpráva: „V prvých rokoch manželstva sme sa s manželom mali veľmi radi, takže spolunažívanie bolo veľmi ľahké. No v poslednom čase býval veľmi unavený a stresovaný. V Japonsku totiž práca spočíva na mužových pleciach a ťaží každého ako ozrutný balvan.
Raz večer, keď sa vrátil z práce, sadol si za stôl k večeri. Sadla som si k nemu, lenže začal na mňa kričať, aby som zmizla: ,Nemáš právo ani jesť, lebo nepracuješ!‘ Preplakala som celú noc s tým, že odídem z domu a budem bývať sama. Počas dňa na mňa neustále doliehali myšlienky, ako: ,Nemala som sa zaňho vydať. Nedokážem s ním viac žiť.‘
Popoludní som sa s tým zdôverila priateľkám, ktoré sú kresťanky ako ja. Vypočuli ma s láskou a po rozhovore s nimi som našla potrebnú silu a odvahu ostať pri manželovi. Doma som pripravila večeru ako obyčajne. No ako sa približovala hodina jeho návratu, rástla vo mne obava, ako sa zachová. Lenže akýsi hlas vo vnútri mi hovoril: ,Prijmi túto bolesť, vydrž a neprestávaj ho milovať!‘ Nato sa objavil vo dverách on. V rukách niesol tortu a povedal mi: ,To je pre teba. A odpusť mi, čo sa včera stalo.‘“

Chiara Lubichová

Máj 2008

„Kde je Pánov Duch, tam je sloboda.“ (2 Kor 3, 17)

Apoštol Pavol píše tieto slová korintským kresťanom, ktorí mu boli mimoriadne drahí. Veď v Korinte žil skoro dva roky. Išlo o roky 50 — 52, počas ktorých tam zasieval Božie slovo a položil základy kresťanskej komunity, takže bol vlastne ich duchovným otcom (porov. 1 Kor 3, 6.10; 4, 15).
No keď sa o niekoľko rokov vrátil, aby ich navštívil, niektorí verejne spochybňovali jeho autoritu apoštola (porov. 2 Kor 2, 5-11; 7, 12). Poslúžilo mu to ako príležitosť, aby opätovne zdôraznil veľkosť svojho úradu. Veď nehlása evanjelium z vlastnej iniciatívy, ale preto, lebo ho poslal sám Boh. Božie slovo nie je pre neho čímsi neznámym, lebo mu ho dal pochopiť Duch Svätý cez svetlo, ktoré prišlo v Ježišovi Kristovi. Preto on toto slovo môže žiť a ohlasovať úplne slobodne. Ono mu umožňuje byť v spoločenstve s Pánom a stále viac sa mu pripodobňovať, lebo ho vedie ten istý Duch slobody.

„Kde je Pánov Duch, tam je sloboda.“

Vzkriesený Ježiš naďalej pôsobí cez svojho Ducha v dejinách, najmä v kresťanskom spoločenstve, podobne ako za čias apoštola Pavla. Pôsobí aj v nás a taktiež nám dáva pochopiť evanjelium v celej jeho pravosti. Vpisuje ho do našich sŕdc, takže sa stáva zákonom nášho života.
Neriadime sa zákonmi, ktoré nám ukladajú zvonku. Nie sme otroci nútení riadiť sa zákonmi, o pravosti ktorých nie sme presvedčení a s ktorými nesúhlasíme. Kresťan sa riadi princípom vnútorného života, ktorý Duch Svätý doňho vložil pri krste. Riadi sa jeho hlasom, ktorý opakuje Ježišove slová, pričom ich umožňuje chápať v celej kráse ako znak života a radosti. Učí nás, že sú vždy aktuálne, ako ich máme vnášať do života, a dáva nám silu na ich uskutočňovanie.
Takto je to potom sám Pán, ktorý vďaka Duchu Svätému prichádza, žije i koná v nás, čím nás pretvára na živé evanjelium. A keď nás vedie sám Pán, jeho Duch, jeho Slovo, sme slobodní. To je tá pravá sloboda! Zároveň je to najhlbšie uskutočňovanie nášho ja.

„Kde je Pánov Duch, tam je sloboda.“

Lenže veľmi dobre vieme, že ak v nás má konať Duch Svätý, musíme ho ochotne počúvať vo všetkom, a keď je to potrebné, musíme byť pripravení zmeniť i svoje zmýšľanie, aby sme si naplno osvojili to, čo hovorí. Inak by sme sa ľahko stali otrokmi nátlaku, ktorý ide ruka v ruke so spoločenskými zvyklosťami a verejným zmýšľaním, ktoré by nás mohlo zvádzať na nesprávne rozhodovanie.
Na to, aby sme správne žili Slovo života na tento mesiac, potrebujeme naučiť sa povedať zakaždým rozhodné „nie“ všetkému zápornému, čo skrsne v našom srdci, keď sme pokúšaní konať spôsobom, ktorý sa nezhoduje s evanjeliom; zároveň musíme vedieť povedať rozhodné „áno“ Bohu, keď cítime, že nás volá žiť v pravde a láske.
Objavíme tak spätosť kríža s Duchom Svätým, podobnú vzťahu príčiny a následku. Každé nie, každé odpútanie sa od nášho egoizmu a jeho odmietnutie sa stane pre nás prameňom nového svetla, pokoja, radosti, lásky, vnútornej slobody a sebarealizácie. Zároveň sa staneme otvorenejšími voči Duchu Svätému. A on, najmä v tomto turíčnom čase, bude môcť byť voči nám ešte štedrejší a zahrnie nás hojnejšie svojimi darmi. Bude nás viesť, takže sa staneme pravými Božími deťmi. Budeme čoraz slobodnejší od zla a čoraz slobodnejší milovať.

„Kde je Pánov Duch, tam je sloboda.“

Pre takúto slobodu sa rozhodol istý zamestnanec Organizácie Spojených národov, ktorý pôsobil v jednom z balkánskych štátov. Miesto, ktoré tam zastával, bolo veľmi dobre platené, no zároveň veľmi náročné. Veľkú záťaž predstavovali najmä dlhé obdobia, ktoré musel tráviť mimo rodiny. Ba i počas krátkych návratov domov bolo preňho veľmi ťažké nemyslieť na veľké množstvo súrnych pracovných záležitostí, ak sa chcel slobodne venovať deťom a manželke.
Po čase ho nečakane preložili v rámci štátu do iného mesta. Bolo nemysliteľné mať tam pri sebe rodinu, lebo i keď sa uzatvorila mierová dohoda, nepriateľstvo medzi obyvateľmi neustávalo. Čo robiť? Čo je dôležitejšie, kariéra či rodina? Dlho sa o tom rozprávali s manželkou, lebo obaja už dávno žili intenzívnym kresťanským životom. Prosili teda Ducha Svätého o svetlo a spoločne hľadali, čo je pre ich rodinu v danom prípade Božia vôľa. Nakoniec sa rozhodli, že túto náročnú prácu zanechá, čo nebolo v jeho postavení bežné. On sám sa o tom vyjadril: „Sila pre takéto rozhodnutie mala zdroj v našej vzájomnej láske. Manželka ma pritom nikdy nezaťažovala nepríjemnosťami, ktoré z môjho postavenia na ňu doliehali. Ja som sa zase v prvom rade usiloval o skutočné dobro našej rodiny, a nielen o jej ekonomické zabezpečenie a o svoju kariéru, čím som nadobudol vnútornú slobodu.“

Chiara Lubichová

Apríl 2008

„Účinkom spravodlivosti bude pokoj, ovocím práva trvalá istota.“ (Porov. Iz 32,17) *

„Až bude na nás vyliaty duch z výsosti, vtedy bude z púšte sad a sad bude pokladaný za les“ (Iz 32,15). Takto sa začínajú riadky tej časti z Knihy proroka Izaiáša, odkiaľ sú slová života na tento mesiac. V druhej polovici 8. storočia pred Kristom ohlasuje prorok Izaiáš budúcnosť ľudstva plnú nádeje, akoby nástup nového stvorenia, novú „záhradu“, v ktorej bude prebývať právo a spravodlivosť. Ich ovocím zas bude pokoj a istota.
Toto nové obdobie pokoja (šalom) bude dielom Božieho Ducha, životnej sily schopnej obnoviť stvorenstvo. Bude to dôsledkom zachovávania zmluvy medzi Bohom a jeho ľudom i medzi jednotlivými vrstvami tohto ľudu, takže budú neodlučiteľne spojení s Bohom a zároveň budú nerozlučným spoločenstvom ľudí.
„Účinkom spravodlivosti bude pokoj, ovocím práva trvalá istota.“
Izaiášove slová poukazujú na nutnosť vážneho a zodpovedného úsilia zachovávať všeobecne platné normy v občianskom spolužití, lebo zabraňujú egoistickému individualizmu, slepej ľubovôli a podporujú harmonické spolunažívanie a činnosť zameranú na spoločné dobro.
Bude však možné žiť podľa spravodlivosti a riadiť sa podľa práva? Áno, ale za podmienky, že všetci ľudia sa budú uznávať za bratov a sestry a v duchu všeobecného bratstva sa bude pokladať ľudské spoločenstvo za jednu rodinu.
Ako si ale osvojiť takýto pohľad bez prítomnosti určitého spoločného Otca nás všetkých? Pritom on sám takpovediac vpísal túto skutočnosť do DNA každého človeka. Veď prvým zámerom každého otca je, aby sa jeho deti správali k sebe ako bratia a sestry, aby sa mali radi.
Preto tento „Syn“ nebeského Otca, „Brat“ každého človeka, prišiel na zem a za normu spoločného života nám zanechal vzájomnú lásku. A prejavom tejto lásky je dodržiavanie zásad spolužitia a plnenie svojich povinností.
Láska je teda najvyššou normou všetkého konania, ona oduševňuje pravú spravodlivosť a prináša pokoj. Národy stále potrebujú zákony, ktoré sú čo najprimeranejšie potrebám spoločenského a medzinárodného života, no predovšetkým potrebujú mužov a ženy, ktorí sa vo svojom vnútri riadia láskou. Len takýto poriadok znamená spravodlivosť a jedine v takomto spoločenskom poriadku majú zákony svoj význam.

„Účinkom spravodlivosti bude pokoj, ovocím práva trvalá istota.“

Ako teda budeme žiť slová života tohto mesiaca?
Budeme sa snažiť ešte lepšie plniť si svoje povinnosti, správať sa čestne a dôstojne a dodržiavať zákony. Iných ľudí budeme považovať za príslušníkov jedinej spoločnej rodiny, ktorí od nás očakávajú ochotu, úctu a dobré susedské vzťahy.
Keď bude základom tvojho života a tvojich vzťahov k blížnym vzájomná a trvalá láska, ktorá bude stáť nad všetkým ostatným a bude tým najplnším prejavom tvojej lásky k Bohu, potom bude Bohu ešte milšia i tvoja spravodlivosť.

„Účinkom spravodlivosti bude pokoj, ovocím práva trvalá istota.“

Mestský policajt na juhu Talianska chcel prejaviť svoju solidaritu s chudobnými ľuďmi v meste, preto sa rozhodol presídliť so svojou rodinou do jedného z nových sídlisk, kde ulice ešte nie sú vydláždené a sú bez verejného osvetlenia, ba ešte tam nie je vybudovaná ani vodovodná rozvodná sieť a kanalizácia. O občianskej vybavenosti a mestskej doprave možno zatiaľ doslova len snívať.
Rozpráva o tom: „S rodinami, čo na sídlisku bývajú, sme sa usilovali zoznámiť a vytvoriť susedské vzťahy, nadväzovať rozhovory a preklenúť napätie medzi obyvateľmi a verejnou správou. Postupne, hoci pomaly, sa všetkých tritisíc obyvateľov sídliska stávalo aktívnejšími aj voči verejným inštitúciám prostredníctvom výboru, ktorý bol kvôli tomu zámerne vytvorený. Dosiahli, že im regionálna správa pridelila značnú sumu na vylepšenie sídliska. Teraz sú vzorovou štvrťou. Na ich popud vznikli rôzne výchovno-vzdelávacie kurzy pre členov všetkých výborov jednotlivých mestských štvrtí.“

Chiara Lubichová

* Oficiálny preklad do slovenčiny je: Účinkom pravdy bude pokoj a dielom pravdy mier a bezpečnosť navždy. Preklad použitý v pôvodine sa pridŕža textu Jeruzalemskej biblie.

Marec 2008

„Mojím pokrmom je plniť vôľu toho, ktorý ma poslal, a dokonať jeho dielo.“ (Jn 4,34)

Sú to nádherné Ježišove slová, ktoré určitým spôsobom môže vzťahovať na seba každý kresťan. A keď ich aj uskutočňuje, môžu ho veľmi dlho viesť v živote na svätej ceste.
Bolo to v Samárii. Ježiš sedel pri Jakubovej studni a rozprával sa so Samaritánkou. Onedlho sa vrátili jeho učeníci z neďalekého mesta, kde boli nakúpiť jedlo. Prekvapilo ich, že sa Učiteľ rozpráva so ženou. No ani jeden sa ho neopýtal, prečo to robí. Po Samaritánkinom odchode ho ponúkli jedlom. Ježiš poznal ich myšlienky a chcel im vysvetliť, čo ho k tomu viedlo. Preto povedal: „Mám jesť pokrm, o ktorom vy neviete.“
No učeníci nepochopili. Mali na mysli telesný pokrm a dohadovali sa medzi sebou, či ho Učiteľovi niekto nepriniesol, kým boli preč. Nato Ježiš otvorene povedal:

„Mojím pokrmom je plniť vôľu toho, ktorý ma poslal, a dokonať jeho dielo.“

Ak sa máme udržať pri živote, potrebujeme pokrm každý deň. Ježiš to nepopiera. Hovorí o pokrme, o jeho prirodzenej potrebe, lenže poukazuje na to, že jestvuje a je potrebný aj iný, oveľa dôležitejší pokrm, ktorého sa on nemôže vzdať.
Ježiš zostúpil z neba, aby konal vôľu toho, ktorý ho poslal, a splnil svoje poslanie. Nemá na mysli svoje plány, ale Otcove. Aj slová, ktoré hovorí, a skutky, ktoré koná, sú Otcove. Neriadi sa svojou vôľou, ale vôľou toho, kto ho poslal. Taký je Ježišov život. Keď uskutočňuje Otcovu vôľu, zaháňa vlastne svoj hlad. Ňou sa živí.
Úplný súhlas s Otcovou vôľou až po smrť na kríži, kde završuje poslanie, ktoré mu Otec zveril, charakterizuje celý jeho život.

„Mojím pokrmom je plniť vôľu toho, ktorý ma poslal, a dokonať jeho dielo.“

Ježiš za svoj pokrm považuje plnenie Otcovej vôle, lebo jej uskutočňovaním, tým, že si ju „osvojuje“, že ju „má za potravu“, sa s ňou stotožňuje a prijíma z nej Život.
Čo je Otcova vôľa, dielo, ktoré má Ježiš splniť? Darovať človekovi spásu, darovať mu život, ktorý neumiera.
So semenom tohto života Ježiš krátko predtým v rozhovore plnom lásky oboznámil Samaritánku. Hneď potom sami učeníci videli, že sa to ujalo a rozšírilo, lebo Samaritánka si jeho bohatstvo hneď uvedomila, prijala a rozchýrila: „Poďte sa pozrieť na človeka... Nebude to Mesiáš?“ (Jn 4,29).
Ježiš počas rozhovoru so Samaritánkou jej vlastne odhalil zámer samého Boha, ktorý je dobrotivým Otcom, to, že všetkým ľuďom ponúkne do daru Boží život. Práve toto dielo sa Ježiš ponáhľa uskutočniť, aby ho potom odovzdal svojim učeníkom, Cirkvi.

„Mojím pokrmom je plniť vôľu toho, ktorý ma poslal, a dokonať jeho dielo.“

Môžeme však tieto význačné Ježišove slová žiť i my tak, aby sme osobitným spôsobom odzrkadľovali jeho život, jeho poslanie a jeho horlivosť?
Veru áno! Aj my máme žiť ako Otcovi synovia životom, ktorý nám priniesol Kristus, a živili sa jeho vôľou. Môžeme to robiť tak, že okamih za okamihom budeme plniť to, čo si od nás praje, a to čo najdokonalejšie, akoby sme nemali na starosti nič iné. Boh od nás totiž nechce viac.
Živme sa teda okamih za okamihom tým, čo Boh od nás chce, a zakúsime, že práve takýto postup nás sýti, že nás napĺňa radosťou a šťastím, pričom je to bez preháňania už predchuť budúcej blaženosti. Takto budeme spolu s Ježišom i my deň za dňom plniť Otcovo dielo. Bude to zároveň ten najlepší spôsob, ako prežívať Veľkú noc.

Chiara Lubichová

PrílohaVeľkosť
Pre Gen 3260.5 KB

Február 2008

„Ale kto zachová [tieto prikázania] a tak bude aj učiť, ten bude v nebeskom kráľovstve veľký.“ (Mt 5,19)

Ježiš obkolesený davom vystupuje na vrch a hlása svoju povestnú reč. Už jeho prvé slová „Blahoslavení chudobní v duchu, blahoslavení tichí...“ naznačujú úplnú novosť posolstva, ktoré priniesol.
Slová, ktoré odovzdáva svojim učeníkom, sú slovami života, svetla a nádeje. Chce ich nimi osvietiť, aby ich život nadobudol pravú hodnotu a význam. A keď ich toto závažné posolstvo zmení, vyzve ich, aby to, čo prijali a žili, šírili medzi ostatnými.

„Ale kto zachová [tieto prikázania] a tak bude aj učiť, ten bude v nebeskom kráľovstve veľký.“
Dnes ako nikdy predtým potrebuje naša spoločnosť spoznať slová evanjelia a nechať sa nimi zmeniť. Ježiš musí mať možnosť znova povedať: nehnevajte sa so svojimi priateľmi; odpúšťajte a i vám sa odpustí; hovorte pravdu, ale bez prisahania; milujte svojich nepriateľov; uvedomte si, že máte spoločného Otca a že všetci ste bratmi a sestrami; všetko, čo chcete, aby ľudia robili vám, robte aj vy im. Toto je zmysel niektorých z mnohých viet z „reči na vrchu“, ktoré by stačili na to, aby sa svet zmenil, len ich treba žiť.
Ježiš aj nás vyzýva zvestovať jeho evanjelium. No žiada od nás, aby sme ešte predtým, než jeho slová začneme „šíriť“, najprv ich sami „zachovávali“. Ak máme byť hodnoverní, musíme evanjelium „zakúšať na vlastnej koži“, byť „živým evanjeliom“. Jedine vtedy budeme o ňom vydávať svedectvo vlastným životom a učiť ho slovom.

„Ale kto zachová [tieto prikázania] a tak bude aj učiť, ten bude v nebeskom kráľovstve veľký.“

Ako najlepšie žiť slová života na tento mesiac? Tak, že nás to bude učiť sám Ježiš. Musíme ho teda pritiahnuť našou vzájomnou láskou, aby bol v nás a medzi nami. On nám potom vnukne slová, ukáže cesty a naznačí i vhodné chvíle, kedy a ako preniknúť k srdciam blížnych a zvestovať ho všade, kde sa nachádzame, aj na tých najťažších miestach a v tých najzložitejších situáciách. A uvidíme, že svet, tá malá časť sveta, kde žijeme, sa bude meniť, bude smerovať k svornosti, k vzájomnému porozumeniu a k pokoju.
Dôležité pritom je, aby Ježišova prítomnosť medzi nami ostávala vždy živá vďaka našej vzájomnej láske, aby sme počúvali Ježišov hlas, hlas svedomia, ktorý sa nám neustále prihovára, ale len ak vieme umlčať ostatné hlasy.
Ježiš nás naučí, ako „zachovávať“ s radosťou a tvorivo i tie „najmenšie“ prikázania, aby sme tak čo najdokonalejšie cibrili náš život v jednote. Potom sa bude dať o nás povedať, čo kedysi o prvých kresťanoch: „Pozrite sa, ako sa majú navzájom radi: Jeden za druhého sú pripravení i zomrieť.“ (Tertulián, Apologeticum, 39,7) Na našich vzájomných vzťahoch, keď budú pretvárané láskou, sa ukáže, že evanjelium je schopné vytvoriť novú spoločnosť.
Dar, ktorý sme dostali, si nemôžeme nechať iba pre seba. Spolu s Pavlom sme vyzvaní povedať: „Beda mi, keď nebudem hlásať evanjelium!“ (porov. 1 Kor 9,16) Keď sa necháme viesť vnútorným hlasom, budeme objavovať stále nové možnosti, ako ho hlásať slovom, písmom alebo rozhovorom. Evanjelium musí nanovo zažiariť prostredníctvom nás v našich príbytkoch, v našich mestách, v našich krajinách. Nový život sa tak bude vzmáhať i v nás, lebo v našich srdciach sa rozhojní radosť a Zmŕtvychvstalý začne žiariť oveľa výraznejšie... A nás bude považovať „vo svojom kráľovstve za veľkých“.
Jedinečným spôsobom to dosvedčuje svojím životom Ginetta Calliari. Keď roku 1959 prišla s prvou skupinou fokolarínok do Brazílie, ostala šokovaná, aký žalostný dopad na ľudí má obrovská nerovnosť, ktorá tam panuje. Podľa Ježišových slov vrhla sa šíriť vzájomnú lásku. Vravievala: „On nám otvorí cestu.“ Po čase sa okolo nej utvorilo a upevnilo spoločenstvo, do ktorého dnes patria tisíce ľudí zo všetkých spoločenských vrstiev a rôzneho veku, ľudia z biednych chatrčí zvaných favelas, ako aj zo zámožných vrstiev, ktorí sa starajú o tých najbiednejších. Takto sa postupne uskutočnili mnohé sociálne diela, ktoré zmenili výzor spomenutých favelas v rôznych mestách. Vznikol „ľud“, malý počtom, no zjednotený, ktorý neprestáva dokazovať, že evanjelium je pravdivé. Je to zároveň veno, ktoré si Ginetta odniesla po smrti do neba.

Chiara Lubichová

PrílohaVeľkosť
SZ Gen3 2008 02.doc345.5 KB
SŽ gen4 022008.jpg572.53 KB

Január 2008

„Bez prestania sa modlite!“ (1 Sol 5,17)

Tohto roku oslávi „Týždeň modlitieb za jednotu kresťanov“ sto rokov svojho trvania. „Oktáva modlitieb za jednotu kresťanov“ sa prvý raz slávila od 18. do 25. januára v roku 1908. O šesťdesiat rokov neskôr, teda v roku 1968, „Týždeň modlitieb za jednotu kresťanov“ pripravovali spoločne Komisia „Viera a Konštitúcia“ (z Ekumenickej rady cirkví) a Sekretariát Pápežskej rady na podporu jednoty kresťanov (z Katolíckej cirkvi). Odvtedy sa zaužívalo, že sa katolíci a príslušníci iných kresťanských cirkví každoročne stretávajú, aby pripravili program čítaní a oslavy tohto Týždňa modlitieb.
Slová Písma na tento rok zvolila veľká ekumenická skupina z USA. Pochádzajú od apoštola Pavla z jeho prvého listu kresťanom v gréckom meste Solún. Išlo o malú, novú komunitu. Pavol chcel, aby jednota medzi jej členmi rástla. Preto ich povzbudzoval, aby „nažívali jeden s druhým v pokoji“, aby boli ku všetkým zhovievaví, aby sa nik nikomu neodplácal zlým za zlé, ale aby sa vždy usilovali o dobro medzi sebou i voči všetkým. A navyše, aby „sa bez prestania modlili“. Akoby tým chcel zdôrazniť, že život kresťanskej komunity v jednote je možný len cez život v modlitbe, keďže za jednotu svojich prosil Otca i sám Ježiš: „Aby všetci boli jedno“ (Jn 17,21).

„Bez prestania sa modlite!“

Prečo sa máme modliť bez prestania? Prečo je modlitba pre človeka ako ľudskú bytosť čímsi podstatným? Boli sme stvorení na Boží obraz, ako niekto, kto je pre Boha „ty“, kto je schopný s ním vytvoriť spoločenstvo, byť mu priateľom, vedieť sa s ním nenútene, prirodzene a úprimne zhovárať. Ide o podstatnú časť nášho bytia. Umožňuje nám to byť skutočnými osobami, byť plnohodnotnými synmi a dcérami Boha. Lebo toto je modlitba.
Keďže sme pre Boha „ty“, lebo nás tak stvoril, môžeme s ním žiť v trvalom vzťahu, so srdcom plným lásky Ducha Svätého a s dôverou, akú možno mať len k nebeskému Otcovi. S dôverou, ktorá priam nabáda často s ním hovoriť, rozprávať mu o všetkom, i o svojich nápadoch a plánoch. S dôverou, ktorá sa nevie dočkať chvíle zasvätenej modlitbe, chvíle ukrojenej počas dňa z pracovných a rodinných povinností, len aby sme sa dostali do čo najdôvernejšieho kontaktu s tým, o ktorom vieme, že nás miluje.
Máme sa „bez prestania modliť“ nielen za naše potreby, ale aj za budovanie Kristovho tajomného tela a zúčastňovať sa tak na plnom a viditeľnom spoločenstve v lone Kristovej cirkvi. Je to tajomstvo, ktoré môžeme trochu pochopiť na spojených nádobách. Keď sa do jednej z nich prileje voda, jej hladina vystúpi vo všetkých. To isté sa deje, keď sa niekto modlí. Modlitba je povznesenie duše k Bohu, aby sa mu klaňala a ďakovala mu. Ale tým, že sa povznesie jeden, povznesú sa aj ostatní.

„Bez prestania sa modlite!“

Ako to robiť, aby sme sa modlili bez prestania, najmä keď sme vo víre každodenného života?
„Modliť sa bez prestania“ neznamená znásobovať úkony modlitby, ale byť dušou a životom zameraný na Boha, žiť tak, že plníme jeho vôľu. Teda študujeme, pracujeme, trpíme, odpočívame, ba i zomierame pre neho. Tak, aby sme dosiahli to, že každý deň budeme prežívať v spojení s ním. Naše konanie sa tak zmení na posvätnú činnosť a celý deň sa stane neprerušenou modlitbou. Môže nám pritom pomáhať to, že budeme obetovať Bohu každú činnosť s úmyslom: „Pre teba, Ježišu“; alebo v ťažkostiach: „Na čom záleží? Na tom, aby som ťa miloval/a!“ Tak všetko premeníme na jediný úkon lásky. Modlitba bude neustála, pretože takou bude i láska.

Chiara Lubichová

2009

December 2009

„Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach.“ (Mt 5,16)

[…]
Svetlo sa zviditeľňuje cez „dobré diela“. Žiari cez dobré skutky, ktoré robia kresťania. Na to mi však povieš, že nie iba kresťania konajú dobré skutky. Druhí sa takisto snažia o pokrok, stavajú domy, horlia za spravodlivosť...
Máš pravdu. No aj kresťan robí a má robiť toto všetko. Lenže nie toto je osobitným poslaním kresťana. On má konať dobré diela v novom duchu, a ten spôsobuje, že v jeho vnútri už nežije on sám, ale v ňom žije Kristus.
Evanjelista tu totiž nemá na mysli iba jednotlivé skutky dobročinnej lásky (ako je navštevovanie väzňov, zaodievanie nahých či ostatné skutky milosrdenstva uskutočňované podľa aktuálnych potrieb), ale má na mysli úplné kresťanovo prilipnutie k Božej vôli, čím pretvára na dobrý skutok celý svoj život.
Ak kresťan koná takto, stáva sa „priehľadným“ a chvála, ktorá sa mu dostane za to, že správne žije, neostáva na ňom, ale prechádza na Krista v ňom a cez neho je takto vo svete prítomný Boh. Kresťanovým poslaním je teda nechať žiariť toto svetlo, ktoré je v ňom, byť „znamením“ tejto Božej prítomnosti medzi ľuďmi.

„Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach.“

Ak sú teda charakteristikou veriaceho dobré skutky, aj kresťanské spoločenstvo má mať vo svete osobitné poslanie: odhaľovať svojím životom, že je tu prítomný Boh. Zviditeľňuje sa to tam, kde sú dvaja alebo traja zjednotení v jeho mene. A túto prítomnosť Boha má Cirkev prisľúbenú až do skončenia časov.
Prvotná Cirkev pripisovala týmto Ježišovým slovám veľký význam. Najmä v ťažkých časoch, keď kresťanov falošne obviňovali, Ježišove slová ich povzbudzovali, aby neodpovedali násilím. Najlepším vyvrátením zla, ktoré sa o nich hovorilo, malo byť práve ich správanie.
V Pavlovom Liste Títovi čítame: „Mladíkov povzbudzuj, aby boli rozvážni vo všetkom; dávaj im vo svojej osobe príklad dobrých skutkov. V učení preukazuj neporušenosť a vážnosť, v zdravom slove bezúhonnosť, aby sa protivník zahanbil, keď nebude mať čo zlé o nás povedať“ (Tít 2, 6-8).

„Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach.“

Aj pre dnešné dni je takýto kresťanský život svetlom, ktoré privedie ľudí k Bohu. Uvediem ti k tomu malú príhodu.
Antónia bola zo Sardínie, no kvôli zamestnaniu odišla do francúzskeho mesta Grenoble. Našla si prácu v kancelárii, v ktorej mnohé zo zamestnankýň nejavili veľkú chuť k práci. Ako kresťanka videla v každom Ježiša, ochotná mu poslúžiť. Preto pomáhala každému a bola vždy pokojná a usmievavá. Niektoré z jej spolupracovníčok často pochytila zlosť a s krikom sa na ňu osopili: „Keď máš takú chuť do roboty, napíš na stroji i to moje!“
Antónia bola ticho a usilovne pracovala ďalej. Vedela, že tie jej spolupracovníčky nie sú zlé. Určite má každá z nich svoje trápenie.
Jedného dňa prišiel za ňou šéf, keď tam ostatné kolegyne neboli, a povedal jej: „Teraz mi prezraďte, ako to robíte, že nikdy nestrácate trpezlivosť a vždy sa usmievate.“
Ona mu vyhýbavo odpovedala: „Snažím sa byť pokojná a riešiť veci po dobrom.“
Nato šéf buchol päsťou po písacom stole a zvolal: „Nie, tu iste pôsobí Boh! Inak to nie je možné! A predstavte si, že ja som doteraz v Boha neveril!“
O niekoľko dní zavolali Antóniu na riaditeľstvo. Tam jej oznámili, že ju prekladajú na iné oddelenie, „aby ho,“ doložil riaditeľ, „pretvorila tak, ako to predchádzajúce“.

„Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach.“

Chiara Lubichová

PrílohaVeľkosť
Slovo december 2009.pps1.22 MB

November 2009

„Ľahšie je ťave prejsť cez ucho ihly, ako boháčovi vojsť do Božieho kráľovstva.“ (Mt 19, 24)

[…]
Ako na teba zapôsobila táto veta? Ak si zneistel a rozmýšľaš, nakoľko správne žiješ, asi je na to dôvod, lebo Ježiš nikdy nepovedal nič neuvážene. Preto máme tieto jeho slová brať zodpovedne a nezmierňovať ich význam.
Pokúsme sa teda pochopiť ich pravý zmysel od samého Ježiša na základe toho, ako sa správal k bohatým. Navštevoval i zámožných ľudí. Zachejovi, ktorý rozdal iba polovicu svojho majetku, povedal: „Dnes prišla spása do tohto domu“ (pozri Lk 19, 9). Aj Skutky apoštolov dosvedčujú, že v prvotnej Cirkvi bolo spoločenstvo dobier dobrovoľné. Konkrétne a úplne sa zrieknuť všetkého vlastníctva sa nevyžadovalo.
Ježiš teda nemal v úmysle založiť iba také spoločenstvo ľudí, čo ho budú nasledovať […], no zrieknu sa všetkého bohatstva. A predsa hovorí: „Ľahšie je ťave prejsť cez ucho ihly, ako boháčovi vojsť do Božieho kráľovstva.“

Čo teda Ježiš zavrhuje? Určite nie pozemské dobrá ako také, ale bohatého, keď je k nim pripútaný. A prečo? Preto, lebo všetko patrí Bohu. No boháč si počína, akoby bohatstvo bolo jeho. V skutočnosti to býva tak, že bohatstvo ľahko zaujme v ľudskom srdci miesto patriace Bohu, opantá ho a zľahčí každú neresť. Apoštol Pavol o tom napísal: „Tí, čo chcú zbohatnúť, upadajú do pokušenia a do mnohých nezmyselných a škodlivých žiadostí, ktoré ich privádzajú do zatratenia. Lebo koreňom všetkého zla je láska k peniazom; niektorí po nich pachtili, a tak sa odklonili od viery a spôsobili si mnoho bolestí“ (1 Tim 6, 9 –10). Už Platón tvrdil: „Nie je možné, aby mimoriadne dobrý človek bol zároveň aj mimoriadne bohatý.“
Aký má byť teda postoj človeka, ktorý niečo vlastní? Má mať srdce slobodné, úplne otvorené voči Bohu, pokladať sa za správcu toho, čo má, a uvedomovať si, že jeho bohatstvo je zaťažené hypotékou patriacou spoločnosti, ako to pripomína Ján Pavol II.
Bohatstvá tejto zeme samy osebe nie sú zlé, netreba nimi opovrhovať, ale ich treba správne využívať. Nie ruka má byť od nich ďaleko, ale srdce. Ide o to, aby sme ich používali pre dobro druhých. Kto je bohatý, je bohatý pre druhých.

„Ľahšie je ťave prejsť cez ucho ihly, ako boháčovi vojsť do Božieho kráľovstva.“

Možno namietaš: Ale ja nie som nijaký boháč, preto sa ma tieto slová netýkajú. Všimni si však, že otázka, ktorú zarazení apoštoli položili Ježišovi hneď po tomto jeho vyhlásení, znela: „Kto teda môže byť spasený?“ (Mt 19, 25). Z nej jasne plynie, že tieto slová sa určitým spôsobom týkajú všetkých. Aj ten, kto opustil všetko, aby nasledoval Ježiša, môže srdcom lipnúť za tisícerými vecami. Dokonca žobrák, ktorý preklína, lebo niekto siaha po jeho kapse, môže byť pred Bohom bohatý.
[…]

Chiara Lubichová

Dktóber 2009

„Svojou vytrvalosťou si spasíte duše.“ (Lk 21,19)

[…]
„Vytrvalosť“ – týmto slovom sa prekladá pôvodný grécky obsahovo bohatý výraz a rozumie sa ním trpezlivosť, stálosť, odpor i dôvera.
Vytrvalosť je potrebná a nevyhnutná, keď človek trpí, keď je pokúšaný, keď sa ho zmocňuje malomyseľnosť, keď ho zvádza svet, keď ho prenasledujú...
Myslím si, že i ty si sa aspoň raz ocitol v jednej z týchto situácií a zakúsil si, že bez vytrvalosti by si bol podľahol. A možno i práve teraz sa nachádzaš v niektorej z týchto bolestných situácií.
Dobre. Lenže čo robiť?
Vzchop sa a… vytrvaj! Inak ti nepatrí titul „kresťan“. Veď vieš, že kto chce nasledovať Krista, musí každý deň vziať svoj kríž a musí milovať i bolesť – aspoň svojou vôľou. Povolanie byť kresťanom je povolaním k vytrvalosti.
Aj apoštol Pavol poukazuje v spoločenstve veriacich na svoju vytrvalosť ako na znak kresťanskej pravosti. A nebojí sa klásť túto vytrvalosť na úroveň zázrakov.
Ak niekto miluje kríž a vytrvá v tom, bude môcť nasledovať Krista, ktorý je v nebi, čiže dosiahnuť spásu.

„Svojou vytrvalosťou si spasíte duše.“

Možno rozlíšiť dve kategórie ľudí: jedni sú tí, čo prijmú výzvu stať sa skutočnými kresťanmi, lenže táto výzva v ich dušiach padne ako semeno na skalnatú pôdu. Najprv obrovské nadšenie, podobné vzbĺknutiu zapálenej slamy, no potom nezostane nič.
Tí druhí však prijmú výzvu, ako prijíma semeno dobrá zem. Kresťanský život klíči, rastie, prekonáva prekážky, vzdoruje búrkam.
Sú vytrvalí, takže platí… „svojou vytrvalosťou si spasíte duše.“

Prirodzene, ak chceš vytrvať, nestačí spoliehať sa len na svoje sily. Budeš potrebovať Božiu pomoc. Pavol nazýva Boha „Bohom vytrvalosti“. Jeho teda musíš prosiť o pomoc a on ti ju dá.
Keďže si kresťan, nemôže ti stačiť to, že si pokrstený, alebo občasná účasť na obradoch a prispievanie na charitu. Ty ako kresťan musíš rásť. No duchovný rast nemôže prebiehať inak ako uprostred skúšok, bolestí, prekážok a bojov.
A sú takí, ktorí naozaj vytrvajú. To sú tí, ktorí milujú. Lebo láska nevidí prekážky, nevidí ťažkosti, nevidí obety. Vytrvalosť je vlastne overená láska.
[…]
Mária je žena, čo vytrvala.
Pros Boha, aby ti v srdci zapálil lásku k nemu. Ako dôsledok získaš vo všetkých životných ťažkostiach vytrvalosť a ňou si spasíš dušu.

„Svojou vytrvalosťou si spasíte duše.“

Lenže je tu ešte čosi viac. Vytrvalosť je nákazlivá. Kto je vytrvalý, dodáva odvahu aj iným, aby došli až do konca.
[…]
Mierme vysoko! Máme len jeden život a i ten je krátky. Denne teda zatínajme zuby, premáhajme ťažkosti jednu za druhou, len aby sme nasledovali Krista – a spasíme si duše.

Chiara Lubichová

PrílohaVeľkosť
Slovo oktober 2009.pps1.6 MB

September 2009

„Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko dostanete navyše.“ (Mt 6,33)

Celé evanjelium je pravdupovediac revolúciou. Nejestvuje Kristova veta, ktorá by sa podobala vetám čisto ľudským. Počúvaj túto: „Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko (životné potreby) dostanete navyše.“
Vo všeobecnosti sa človek úzkostlivo stará v prvom rade o to, aby si zaistil život. Možno je to i v tvojom prípade. A tu ti Ježiš predkladá „svoj“ pohľad na vec, ponúka ti svoj spôsob, ako sa správať. Žiada ťa, aby si sa správal úplne inak, než je bežné, a aby si tak urobil nie iba raz, ale aby si sa toho držal stále. Teda: hľadať najprv Božie kráľovstvo!
Keď budeš celým svojím bytím zameraný na Boha a budeš robiť všetko, aby on kraľoval v tvojom vnútri (čiže budeš žiť podľa jeho zákonov) aj vo vnútri iných, nebeský Otec ti dá všetko potrebné na každý deň.
Lenže ak v prvom rade budeš žiť pre seba, skončíš tak, že sa budeš starať hlavne o veci tohto sveta a staneš sa ich obeťou. Skončíš tak, že „svoj“ skutočný problém, „cieľ“ každého svojho úsilia budeš vidieť vo veciach tohto sveta. A v tebe sa zrodí závažné pokušenie spoliehať sa jedine na vlastné sily a zaobísť sa bez Boha.

„Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko dostanete navyše.“

Ježiš danú situáciu vlastne obracia. Ak tvojou prvou starosťou bude on, žiť pre neho, ostatné už nebude pre tvoj život znamenať hlavný problém, ale len čosi „pridané“, čosi „navyše“.
Nie je to však len utópia? A pre teba, moderného človeka žijúceho v dnešnej dobe industriálneho sveta, v ktorom vládne konkurencia a ktorý sa často ocitá v ekonomickej kríze, nejde azda o neuskutočniteľné slová? Lenže spomeň si, že keď Ježiš povedal tieto slová, pre ľud vo vtedajšej Galilei konkrétne ťažkosti ako prežiť neboli oveľa menšie!
Tu nejde o to, či je to utópia, alebo nie. Tu ťa Ježiš stavia pred základný postoj v tvojom živote: alebo žiješ pre seba, alebo žiješ pre Boha.
Pokúsme sa preto dobre porozumieť slovám: „Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko dostanete navyše.“

Ježiš ťa tu nevyzýva k nemennosti pozemských vecí a pasivite k nim, ani k nezodpovednému postoju a povrchnosti v práci.
Ježiš chce tvoju „prílišnú starostlivosť“ zmeniť na „starostlivosť“, zbaviť ťa úzkostlivosti, strachu a nepokoja. Preto hovorí: „Hľadajte ,najprv‘ Božie kráľovstvo...“ Slovo „najprv“ znamená „pred čímkoľvek iným“. Hľadať Božie kráľovstvo sa kladie na prvé miesto, ale tým sa nevylučuje, že kresťan sa musí starať aj o potreby pre svoj život.
„Hľadať najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť“ okrem toho znamená správať sa v zhode s Božími požiadavkami, ako ich vyjadril Ježiš vo svojom evanjeliu.
Lenže kresťan zakúsi úžasnú Otcovu pomoc iba vtedy, keď Božie kráľovstvo bude naozaj hľadať. Uvediem k tomu jeden príbeh.
Stalo sa to už dávno, ale je to neuveriteľne aktuálne. Poznám totiž viacerých mladých ľudí, ktorí sa i teraz správajú tak, ako si počínala jedna dievčina.
Volala sa Elvíra. Študovala, aby sa stala učiteľkou. Bola chudobná a len veľmi dobrý prospech jej mohol zaručiť, že bude pokračovať v štúdiu. Bola hlboko veriaca. Jej profesor filozofie bol ateista, takže nezriedka pravdy o Kristovi a Cirkvi podával skreslene, ak nie hanlivo. V srdci dievčiny to vtedy vrelo. Nie osobne, ale z lásky k Bohu, k pravde a k spolužiačkam. Pritom si uvedomovala, že ak bude profesorovi protirečiť, môže dostať zlú známku. Lenže to, čo v sebe cítila, bolo silnejšie než obava zo zlej známky. Pri každej takejto príležitosti sa hlásila o slovo a vravela: „Pán profesor, to nie je pravda!“ Na vyvrátenie profesorových povrchných tvrdení nemala zakaždým dostatok argumentov, lenže v jej „to nie je pravda“ bola jej viera, a tá je darom pravdy a núti premýšľať.
Spolužiačky ju mali rady a snažili sa ju od toho odradiť, aby jej to neuškodilo, ale bezúspešne.
Prešlo niekoľko mesiacov. Nastal čas odovzdať študentom vysvedčenia. Dievčina to svoje brala do ruky s obavou. Nato ju zaliala radosť. Známka desať! Najvyššie ohodnotenie!
V prvom rade sa snažila, aby kraľoval Boh a jeho pravda. To ostatné prišlo potom navyše.

„Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko dostanete navyše.“

Ak i ty budeš hľadať Otcovo kráľovstvo, zistíš, že Boh vo svojej prozreteľnosti pamätá na všetky potreby tvojho života. A objavíš, že mimoriadnosť evanjelia je čosi normálne.

Chiara Lubichová

PrílohaVeľkosť
SZ-2009-09-skladacka.doc48 KB
Slovo september 2009.ppt1.41 MB

August 2009

„Pretože miloval svojich, čo boli vo svete, miloval ich do krajnosti.“ (Jn 13,1)

Vieš, pri akej príležitosti evanjelium uvádza túto vetu? Spomína ju evanjelista Ján predtým, ako sa Ježiš chystá umývať nohy svojim učeníkom a pripravuje sa na svoje umučenie.
Aj v posledných chvíľach, prežívaných medzi svojimi, im Ježiš preukazuje lásku, ktorú k nim vždy prechovával, a to tým najvyšším a veľmi jasným spôsobom. .

„Pretože miloval svojich, čo boli vo svete, miloval ich do krajnosti.“ (Jn 13,1)

Slová „do krajnosti“ znamenajú: až do konca svojho života, do posledného výdychu. Lenže je v nich i myšlienka dokonalosti. Chce sa nimi povedať i to, že ich miloval dokonale, úplne, nesmierne, v tej najvyššej miere. Ježišovi učeníci totiž ostanú vo svete, zatiaľ čo on bude oslávený. Budú sa cítiť osamelí a budú musieť prekonávať mnohé skúšky. A Ježiš chce, aby práve v takých chvíľach mali istotu v jeho láske.

„Pretože miloval svojich, čo boli vo svete, miloval ich do krajnosti.“ (Jn 13,1)

Nepociťuješ v tejto vete štýl Kristovho života, jeho spôsob preukazovať lásku? Učeníkom umýva nohy! Jeho láska ho vedie až k službe, vyhradenej v tom čase otrokom. Navyše sa pripravuje prežiť tragédiu na Kalvárii, aby okrem svojich mimoriadnych slov a okrem svojich zázrakov dal za „svojich“ a za všetkých aj vlastný život. Potrebovali to, veď išlo o to najnaliehavejšie, čo potrebuje každý človek. Išlo o oslobodenie od hriechu, to znamená od smrti, a o možnosť dostať sa do nebeského kráľovstva. Potrebovali vlastniť pokoj a radosť života, ktorý sa nikdy neskončí.
Ježiš sa teda vydáva smrti, volá pritom o svojej opustenosti od Otca, aby napokon povedal: „Je dokonané.“

„Pretože miloval svojich, čo boli vo svete, miloval ich do krajnosti.“ (Jn 13,1)

V týchto slovách je obsiahnutá taká túžobná láska, akú má len Boh, a nežný vzťah, aký má skutočný brat. No takto milovať sme schopní i my, kresťania, lebo je v nás Kristus!
Teraz by som ti však nechcela navrhovať tak veľa, aby si nasledoval Ježiša v jeho smrti za druhých (keď nadišla jeho hodina odísť z tohto sveta – Jn 13,1), ani predkladať za nevyhnutné vzory ľudí ako Maximilián Kolbe, ktorý bratsky zomrel namiesto spoluväzňa, alebo Damián de Voester, ktorý medzi malomocnými sám ochorel na malomocenstvo a spolu s nimi a za nich i zomrel.
Od teba sa možno nikdy nebude požadovať, aby si obetoval svoj pozemský život za bratov. Čo však iste Boh od teba žiada, je to, aby si ich miloval až do konca, natoľko, aby si i ty mohol povedať: „Je dokonané“.
Tak to urobila aj malá jedenásťročná Cetti z Talianska. Zbadala, že jej veľmi dobrá kamarátka a vrstovníčka Giorgina je veľmi smutná. Chcela ju potešiť, no nedarilo sa jej. Chcela však pre to urobiť všetko, a tak sa dozvedala dôvod jej skľúčenosti. Zomrel jej otecko, mama ju nechala samu u babky a odišla žiť s iným mužom. Cetti vycítila tragédiu a začala konať. Hoci bola malá, požiadala svoju kamarátku, aby sa mohla rozprávať s jej mamou. Lenže Giorgina ju prosila, aby s ňou najprv išla na oteckov hrob. Cetti ju nasledovala s veľkou láskou. Tam počula, ako Giorgina v plači úpenlivo prosila svojho otecka, aby si ju prišiel zobrať.
Malej Cetti sa zovrelo srdce. Nablízku stál opustený kostolík. Vošli dnu. Bol tam len malý svätostánok a Ježiš na kríži. Cetti jej povedala: „Pozri, na tomto svete všetko zaniká, lenže tento Ukrižovaný a svätostánok pretrvávajú!“ Giorgina si zotrela slzy a povedala: „Máš pravdu!“ Nato ju Cetti prívetivo vzala za ruku a odprevadila k jej mame.
Keď k nej došli, Giorgina ju s rozhodnosťou oslovila: „Vážená pani, mňa sa to síce netýka, ale musím vám povedať, že ste nechali svoju dcéru bez materinskej lásky a ona ju potrebuje. A poviem vám ešte niečo: Nebudete mať dovtedy pokoj, kým si ju nevezmete k sebe a neoľutujete to.“
Na druhý deň Cetti našla Giorginu v škole a s láskou sa jej ujala. Lenže na konci sa udialo i čosi nové! Pre Giorginu prišlo auto, ktoré viedla jej mama. A od toho dňa prichádzalo auto stále, lebo Giorgina žije odteraz s mamou. Tá totiž rázne prerušila priateľstvo s dotyčným mužom.
O malom a zároveň veľkom Cettinom čine sa tiež môže povedať: „Je dokonané.“ Vykonala dobre všetko až do konca. Úspešne!
A teraz sa trocha zamysli. Koľko ráz si sa začal o niekoho starať a potom si ho nechal tak, pričom si utišoval svoje svedomie tisícorakými ospravedlneniami? Koľké veci si s nadšením začal a potom si prestal pre ťažkosti, ktoré sa ti zdali byť nad tvoje sily? Preto ti dnes Ježiš dáva toto poučenie:

„Pretože miloval svojich, čo boli vo svete, miloval ich do krajnosti.“ (Jn 13,1)

Konaj tak i ty!
A keby ťa jedného dňa Ježiš vážne požiadal i o život, nezaváhaj! Veď mučeníci išli na smrť so spevom. Odmenou ti bude tá najväčšia sláva, lebo Ježiš povedal, že nikto na svete nemá väčšiu lásku ako ten, kto za svojich priateľov vyleje vlastnú krv.

Chiara Lubichová

PrílohaVeľkosť
Slovo august 2009.pps1.48 MB

Júl 2009

„Predajte, čo máte, a rozdajte ako almužnu! Robte si mešce, ktoré sa nezoderú, nevyčerpateľný poklad v nebi, kde sa zlodej nedostane a kde moľ neničí.“1 (Lk 12,33)

Si mladý a rozhodnutý prežiť svoj život ideálne, naplno a zásadovo? Potom počúvaj Ježiša. No nikto na svete od teba toľko nepožaduje ako on! Máš teda príležitosť prejaviť svoju vieru, veľkodušnosť i svoje hrdinstvo!
Si dospelý a túžiš po vážnom, aktívnom, ale pritom bezpečnom živote? Alebo si už v pokročilom veku a žiada sa ti prežiť svoje posledné roky ďaleko od neúprimných ľudí, bez obáv, že ťa budú využívať? Potom tieto Ježišove slová platia aj pre teba!
Ježiš týmito slovami zakončuje celý rad výziev, v ktorých ťa povzbudzuje nestarať sa o to, čo budeš jesť a čím sa zaodeješ. Žiada presne to, ako sa správajú nebeské vtáky, ktoré nesejú, či poľné ľalie, ktoré nepradú. Preto musíš odstrániť zo svojho srdca akúkoľvek starosť o pozemské záležitosti, lebo tvoj nebeský Otec ťa má oveľa radšej než vtáky a kvety, a myslí na teba. Preto ti hovorí:

„Predajte, čo máte, a rozdajte ako almužnu! Robte si mešce, ktoré sa nezoderú, nevyčerpateľný poklad v nebi, kde sa zlodej nedostane a kde moľ neničí.“

Evanjelium ako celok, ale aj každá jeho veta je zásadnou požiadavkou kladenou ľuďom so zreteľom na to, kto sú, i na to, čo vlastnia.
Pred Kristovým príchodom Boh [od ľudí] toľko nežiadal. Starý zákon považoval majetok a pozemské bohatstvo za Božie požehnanie, a keď žiadal udeľovať núdznym almužnu, bolo to preto, aby darca dosiahol priazeň Všemohúceho.
Neskôr sa v judaizme myšlienka dostať odmenu tam hore stala všeobecnejšou. Keď istému kráľovi ktosi vyčítal, že márni svoj majetok, odpovedal: „Moji predkovia si zhromažďovali poklady tu na zemi, ja som si však nazhromaždil poklady tam hore.“

(…)

Novota Ježišových slov spočíva v tom, že od teba žiada dať mu do daru všetko, chce od teba všetko. Chce, aby si bol bezstarostný ako dieťa, ktoré netrápia svetské starosti, aby si bol dieťaťom, ktoré sa spolieha jedine na neho.
Ježiš vie, že bohatstvo znamená pre teba nesmiernu prekážku, lebo by zaujalo celé tvoje srdce. Lenže on ho chce mať celé vyhradené pre seba. Preto odporúča:

„Predajte, čo máte, a rozdajte ako almužnu! Robte si mešce, ktoré sa nezoderú, nevyčerpateľný poklad v nebi, kde sa zlodej nedostane a kde moľ neničí.“

Aj v prípade, že sa nemôžeš zbaviť majetku fyzicky, lebo si viazaný na iných ľudí, alebo tvoje vyššie postavenie ťa zaväzuje, aby si sa podľa toho správal, aj vtedy musíš byť odpútaný od majetku duchovne a považovať sa len za jeho správcu. Preto pri zaobchádzaní s bohatstvom maj ostatných v láske a spravuj ho kvôli nim. Tak si vytváraš poklad, ktorý hrdza nezničí a ani zlodej neodnesie (porov. Mt 6,19).
Lenže máš istotu, že si musíš ponechať všetko? Počúvaj preto v sebe Boží hlas. A keď sa nevieš rozhodnúť, poraď sa. Uvidíš, koľko nadbytočných vecí nájdeš v tom, čo máš. Nenechávaj si ich! Daj ich tomu, kto nemá. Uskutočňuj Ježišove slová: „Predaj... a rozdaj!“ Naplníš si tak mešce, ktoré nezostarnú (porov. Mt 19,21; Mk 10,21; Lk 18,22).
Je jasné, že keď žiješ vo svete, máš sa zaujímať aj o peniaze, aj o oblečenie. Boh tiež chce, aby si sa o to staral, ale nerobil si starosti. Staraj sa len o to, čo je nevyhnutné, aby si žil podľa svojho povolania a postavenia. Pre to ostatné platí:

„Predajte, čo máte, a rozdajte ako almužnu! Robte si mešce, ktoré sa nezoderú, nevyčerpateľný poklad v nebi, kde sa zlodej nedostane a kde moľ neničí.“

Pápež Pavol VI. žil skutočne chudobne. Svedčí o tom spôsob, ako chcel byť pochovaný: v jednoduchej rakve do zeme. Krátko pred smrťou povedal svojmu bratovi: „Už dávno som si nachystal kufre na túto náročnú cestu.“
Hľa, čo máš robiť i ty: nachystať si kufre.
V Ježišových časoch išlo asi skôr o kapsy. Tie svoje si chystaj každý deň. Napĺňaj ich, ako len môžeš, a tým, čo môže byť užitočné pre druhých. V pravom zmysle slova máš len to, čo dáš. Mysli na to, koľko hladu je vo svete! Koľko utrpenia! Koľko nedostatku...
Ulož tam i každý skutok lásky, všetko, čo si vykonal v prospech blížnych. Konaj tieto skutky pre Ježiša! Pritom mu vo svojom srdci hovor: pre teba. A konaj ich dobre, dokonale, lebo sú určené pre nebo a zostanú tam naveky.

Chiara Lubichová

______________
1 Slovo života, marec 1979, úplný pôvodný text sa nachádza v knihe Essere la tua Parola. Chiara Lubich e cristiani di tutto il mondo, vol. I, Roma 1980, s. 189 – 191.

(vo formáte Word / Power Point / Skladačka / Gen3)

Jún 2009

„Ja som vinič, vy ste ratolesti. Kto ostáva vo mne a ja v ňom, prináša veľa ovocia; lebo bezo mňa nemôžete nič urobiť.“ (Jn 15,5)
Vieš si predstaviť nezrelý strapec hrozna oddelený od viniča? Už nemá budúcnosť, lebo nemá nijakú nádej, že dozrie. Ostáva len vziať ho a spáliť.
Teraz si predstav, čo za duchovná smrť ťa ako kresťana čaká, ak neostaneš spojený s Kristom. Vzbudzuje to hrôzu! Ide o úplnú neplodnosť, hoci drieš od rána do večera, hoci si myslíš, že prospievaš ľudstvu, hoci ťa kamaráti obdivujú, hoci tvoj majetok rastie i hoci sa veľa obetuješ. Toto všetko bude mať síce pre teba zmysel tu na zemi, ale nijaký význam pre Krista a pre večnosť. Lenže práve na večnom živote najviac záleží!

„Ja som vinič, vy ste ratolesti. Kto ostáva vo mne a ja v ňom, prináša veľa ovocia; lebo bezo mňa nemôžete nič urobiť.“
Ako môžeš ostávať v Kristovi a Kristus v tebe? Ako byť pekne rastúcou životaschopnou
ratolesťou, ktorá tvorí s viničom jedno telo?
Predovšetkým treba, aby si veril v Krista. Lenže to nestačí. Tvoja viera musí ovplyvňovať hĺbku tvojho života. Musíš žiť podľa svojej viery, uvádzať do praxe Ježišove slová.
Nemôžeš zanedbávať Božie nástroje, ktoré ti Kristus zanechal, lebo cez ne získavaš jednotu s ním, alebo ju obnovuješ, ak sa možno narušila.
Okrem toho Kristus nebude cítiť, že si s ním pevne spojený, ak sa nebudeš snažiť začleniť sa do svojho cirkevného spoločenstva, do miestnej cirkvi.

„Ja som vinič, vy ste ratolesti. Kto ostáva vo mne a ja v ňom, prináša veľa ovocia; lebo bezo mňa nemôžete nič urobiť.“
„Kto ostáva vo mne a ja v ňom...“ Uvedomuješ si, čo tu Kristus hovorí o tvojej jednote s ním, ale i o jeho jednote s tebou? Keď si spojený s ním, je v tebe on, prítomný v najvnútornejšej časti tvojho srdca. Z toho sa rodí vzťah, dochádza k rozhovoru plnému vzájomnej lásky, k Ježišovej spolupráci s tebou, ktorý si jeho učeníkom.
Dôsledkom je hojnosť plodov, presne to, keď strapec pevne spojený s viničom prináša voňavé bobule.
„Veľa ovocia“ znamená, že dostaneš dar apoštolskej plodnosti, čiže schopnosť upriamovať pozornosť mnohých na jedinečné a revolučné Ježišove slová a dávať týmto ľuďom silu nasle-dovať ich. „Veľa ovocia“ znamená i to, že vďaka charizmám, ktoré ti Boh dal, dokážeš iniciovať, ba i organizovať nielen malé, ale i veľké diela na zmierňovanie nedostatku vo svete.
„Veľa ovocia“ znamená „veľa“, nie „málo“. To znamená, že budeš vedieť prinášať ľuďom okolo seba celý prúd dobra, ducha spoločenstva a vzájomnej lásky.

„Ja som vinič, vy ste ratolesti. Kto ostáva vo mne a ja v ňom, prináša veľa ovocia; lebo bezo mňa nemôžete nič urobiť.“
Lenže „veľa ovocia“ sa netýka len duchovných a hmotných dobier ostatných ľudí, ale i tvojich. Aj tvoj vnútorný rast, tvoja osobná snaha o svätosť závisí od tvojej jednoty s Kristom.
Snaha o svätosť? Možno sa ti zdá, že tieto slová už nepatria do dnešnej doby, že stratili platnosť a ide skôr o utópiu. Lenže nie je to tak! Dnešná doba sa takisto stane minulosťou spolu so svojimi ohraničenými, mylnými a dočasnými názormi. Ostáva jedine pravda. Už pred dvetisíc rokmi apoštol Pavol jasne povedal, že Boh chce, aby sa všetci kresťania snažili o svätosť. A učiteľka Cirkvi Terézia Avilská bola presvedčená, že aj k tej najhlbšej kontemplácii môže dôjsť hocikto. Aj Druhý vatikánsky koncil hovorí, že všetok Boží ľud je povolaný k svätosti.
A tieto hlasy neklamú. Preto vo svojom živote budeš zberať „veľa ovocia“ pri posväcovaní sa len vtedy, keď budeš spojený s Kristom.

„Ja som vinič, vy ste ratolesti. Kto ostáva vo mne a ja v ňom, prináša veľa ovocia; lebo bezo mňa nemôžete nič urobiť.“
Všimol si si, že Ježiš nežiada priamo ovocie, ale ho vidí ako dôsledok toho, že s ním človek „ostáva“ zjednotený? Preto je možné, že i ty upadneš do omylu, v ktorom sa nachádzajú i mnohí kresťania. Ide o prehnanú činnosť: len pracovať a pracovať pre dobro druhých bez toho, aby si dopriali čas na zamyslenie, či sú vo všetkom a prostredníctvom všetkého spojení s Kristom. Ich omyl spočíva vo viere, že prinášajú ovocie, lenže iné, nie to, ktoré by prinášal Kristus v tebe spolu s tebou.
Prinášať trvanlivé ovocie s božskou značkou vyžaduje, aby sme ostávali spojení s Kristom. A čím lepšie s ním ostaneš spojený, tým lepšie ovocie budeš prinášať.
Napokon slovo „ostávať“, ktoré používa Ježiš, nepoukazuje natoľko na chvíle, v ktorých sa prináša ovocie. Poukazuje skôr na trvalosť plodenia.
A ak poznáš ľudí, ktorí takto žijú, neujde ti, že oni často len jednoduchým úsmevom, po-vedaným slovom, svojím každodenným správaním a svojím postojom v rôznych životných situáciách vplývajú na ľudské srdcia, takže ľudia opäť nachádzajú Boha.
Takto konali aj svätci. Nemusíme sa však obávať. Bežní kresťania tiež môžu prinášať plody. Pozri sa ako: Iste vieš, že dnešný študentský svet je prepolitizovaný a necháva málo priestoru tým, ktorí by chceli byť ľudstvu užitoční z iných dôvodov. V Portugalsku Mária do Socorro po skončení lýcea pokračovala v štúdiu na univerzite. Bolo tam ťažké prostredie. Mnohí z jej spolužiakov bojovali medzi sebou, každý hlásal svoju ideológiu a chcel strhnúť na svoju stranu študentov, ktorí sa ešte nepridali k nikomu.
Mária dobre vedela, akú cestu si zvolila, hoci nebolo ľahké to vysvetliť: nasledovať Ježiša a zostať spojená s ním. Jej kolegovia, ktorí zatiaľ nevedeli o jej presvedčení, ju považovali za nevykryštalizovanú, bez ideálov. Niekedy sa za to i hanbila, najmä keď vstupovala do kostola. Lenže neprestala tam chodiť, lebo cítila, že musí zostať napojená na Ježiša.
Približovali sa Vianoce. Mária si všimla, že medzi spolužiakmi sú i takí, ktorí nemôžu od-cestovať domov, lebo bývajú príliš ďaleko. Preto navrhla ostatným spolužiakom, aby spoločne pripravili darčeky pre tých, čo nebudú cestovať. Na jej veľké prekvapenie všetci ihneď súhlasili.
Neskôr boli voľby zástupcov ročníka a s nimi prišlo ďalšie prekvapenie, lebo zvolili Máriu. Ešte väčší bol však jej údiv, keď počula: „Je logické, že zvolili teba, lebo si jediná, čo má jasnú líniu, vie, čo chce, a vie i to, ako to robiť.“ Niektorí sa potom zaujímali o jej ideály a chceli žiť ako ona. Bol to výborný plod vytrvalosti Márie do Socorro, lebo stále ostávala spojená s Ježišom.

Chiara Lubichová

PrílohaVeľkosť
Slovo života vo worde41.5 KB
Skladačka53.5 KB
Gen 3251.5 KB

Máj 2009

„Podľa toho, kto aký dar dostal, slúžte si navzájom ako dobrí správcovia mnohotvárnej Božej milosti.“ (1 Pt 4,10)

Edita je slepá od narodenia a žije s ostatnými nevidiacimi ženami v ústave. Žije tam i kaplán, ktorý je ochrnutý na obe nohy a už nie je schopný slúžiť omšu. Preto im chcú z ústavu vziať Eucharistiu. Edita sa obracia s prosbou na biskupa, aby im tam dovolil ponechať Ježiša v Eucharistii ako jediné svetlo v ich temnotách. Dostáva povolenie a s ním i ďalšie, aby mohla podávať prijímanie tomuto kaplánovi aj ostatným slepým družkám.
Edita túži byť na osoh druhým. Preto dostala povolenie používať rádio viac hodín denne. Môže tak sprostredkúvať užitočné programy z vysielania tým, čo na to čakajú, a tak im pomôcť. Ide o rôzne rady, závažné myšlienky či mravné ponaučenia. Vedela by som ti o nej rozprávať ešte veľa. Je síce slepá, no utrpenie jej dáva svetlo.
A mohla by som ti uviesť veľa ďalších príkladov! Dobro existuje, lenže nerobí okolo seba hluk. Edita žije ako kresťanka. Vie, že každý z nás dostal určité dary a tie majú slúžiť ostatným.
Je to tak, lebo slovom „dar“ (alebo po grécky „charizma“) sa ne-myslia len tie milosti, ktoré Boh dáva osobám, ktoré majú spravovať Cirkev. Ani sa nemyslia len tie mimoriadne dary, ktoré si Boh vyhradzuje dať priamo niektorému veriacemu, ktoré sú však pre dobro všetkých a ktoré dáva vtedy, keď si myslí, že v Cirkvi treba ozdraviť určitú situá-ciu, alebo v čase veľkého ohrozenia, pričom cirkevné inštitúcie na to nestačia. Takým darom môže byť dar múdrosti, dar poznania, dar konať zázraky, dar hovoriť jazykmi, dar vzbudiť v Cirkvi novú spiritualitu a mnohé ďalšie.
Za dary či charizmy sa však považujú aj tie jednoduchšie, ktoré vlastnia mnohí a charakterizuje ich dobro, ktoré vytvárajú. Duch Svätý je činný stále. Okrem toho za dary či charizmy možno považovať aj pri-rodzené talenty. Tak každý človek má nejaký dar. Aj ty. A ako máš používať tieto dary? Máš myslieť na to, ako ich zhodnotiť. Dostal si ich nie iba pre seba, ale pre dobro všetkých.

„Podľa toho, kto aký dar dostal, slúžte si navzájom ako dobrí správcovia mnohotvárnej Božej milosti.“

Rôznorodosť darov je teda nesmierna. A každý má svoj dar, preto má v spoločenstve aj svoje osobitné poslanie. Povedz mi však, ako je to v tvojom prípade. Máš nejaký diplom? A napadlo ti niekedy obetovať pár hodín v týždni, aby si pomohol v učení niekomu, kto si potrebuje rozšíriť vzdelanie, lenže nemá peniaze na štúdium?
Máš veľkodušnejšie srdce, než je bežné? Napadlo ti však zmobili-zovať svoje sily v prospech chudákov vylúčených na okraj spoločnosti a navracať tak mnohým srdciam pocit ľudskej dôstojnosti? (…)
Máš nejaký osobitný dar, ako môžeš pomôcť? Napríklad, vyznáš sa v údržbe bytu, vo varení, vieš ušiť bežné veci alebo pomôcť fyzickou prácou? Rozhliadni sa a pozri, či ťa niekto nepotrebuje.
Bolí ma, keď vidím ľudí vymýšľať a navádzať aj iných, ako zabiť voľný čas. My kresťania nemôžeme mať voľný čas, kým budú na zemi chorí, hladní, vo väzení, bez vzdelania, bezradní, smutní, drogujúci, (...) siroty, vdovy…
A nemyslíš, že i modlitba je úžasný prostriedok, len ho treba využiť? Veď na Boha sa môžeš obrátiť kedykoľvek, lebo je prítomný všade! (…)

„Podľa toho, kto aký dar dostal, slúžte si navzájom ako dobrí správcovia mnohotvárnej Božej milosti.“

Vieš si predstaviť Cirkev, v ktorej všetci kresťania od detí po dos-pelých robia všetko, čo môžu, len aby ich dary boli k dispozícii všetkým?
Vzájomná láska by vytvorila takú súdržnosť, ktorá by bola taká rozšírená a mala by takú úroveň, že (...) by sa podľa nej dali rozpoznať Kristovi učeníci. (…)
Takže ak je vo výhľade až taký dôsledok, prečo potom neurobiť z tvojej strany všetko, aby sa dosiahol?!

Chiara Lubichová

Apríl 2009

„Bdejte teda, lebo neviete, v ktorý deň príde váš Pán.“ (Mt 24,42)

Uvedomil si si niekedy, že často svoj život ani poriadne nežiješ, skôr sa ním iba vlečieš a čakáš na akési „potom“, v ktorom by malo dôjsť k čomusi „krásnemu“? Pritom to čosi „potom krásne“ má naozaj prísť, lenže nie také, na aké čakáš ty.
Boží inštinkt ťa síce vedie k tomu, aby si žil v očakávaní niekoho alebo niečoho, čo ťa uspokojí, lenže si pod tým predstavuješ skôr dajakú oslavu, kopu voľných dní či nejaké mimoriadne stretnutie... Lenže keď sa to skončí, nikdy nebývaš úplne spokojný, lebo ťa to nenaplnilo. To spôsobuje, že potom postupne strácaš presvedčenie o potrebe žiť v trvalom očakávaní.
Pravda je však taká, že vo chvíľach, z akých sa skladá i tvoj život, je jedna chvíľa, ktorej sa nikto nevyhne! Je to stretnutie sa zoči-voči s Pánom, ktorý príde. Toto je to „krásne“, ku ktorému podvedome smeruješ, lebo si stvorený, aby si bol šťastný. A úplné šťastie ti môže dať jedine On.
Preto Ježiš, keďže vie, akí sme ty i ja pri jeho hľadaní slepí, nás nabáda:

„Bdejte teda, lebo neviete, v ktorý deň príde váš Pán.“

Bdejte! Dávajte pozor! Buďte ostražití! Hoci v mnohom na tomto svete nemáš istotu, v jednom nemôžeš mať nijaké pochybnosti, a to v tom, že zomrieš. Pre kresťana to znamená ocitnúť sa pred Kristom, ktorý príde.
Azda i ty si ako mnohí, ktorí akoby naschvál a trvale zabúdajú na smrť. Máš strach z toho okamihu a žiješ, akoby k tomu nemalo dôjsť. Vyjadruješ to svojím životom, lebo sa v ňom stále viac a viac usadzuješ. Máš zo smrti strach, teda nejestvuje! Lenže tá chvíľa príde, lebo Kristus istotne príde.

„Bdejte teda, lebo neviete, v ktorý deň príde váš Pán.“

Pod týmito slovami mal Ježiš na mysli svoj príchod v posledný deň. Ako spomedzi zhromaždených apoštolov vystúpil na nebesia, tak sa i vráti.
Lenže tieto slová hovoria i o Pánovom príchode na konci života každého človeka. Veď keď človek zomrie, preňho sa tento svet skončil. A pretože nevieš, či Kristus príde dnes alebo zajtra, o rok či neskôr, musíš bdieť. Podobne ako tí, čo bdejú, lebo vedia, že zlodeji prídu vylúpiť ich dom, len nevedia, v ktorú hodinu.
To, že Ježiš príde, chce naznačiť, že tento život sa skončí. A keďže je to tak, neznehodnocuj ho, ale pripisuj mu ten najväčší význam. Na tento príchod sa musíš pripravovať dôstojným životom.
(…)

„Bdejte teda, lebo neviete, v ktorý deň príde váš Pán.“

Iste je potrebné, aby si i ty bdel, veď tvoj život neplynie bezstarostne. Je skôr bojom. Najrozličnejšie pokušenia, napríklad proti čistote, ďalej samoľúbosť, lipnutie na peniazoch či náruživosti, sú tvojimi prvými nepriateľmi. No ak stále bdieš, nenecháš sa prekvapiť. A dobre bdie ten, kto miluje. Bdenie patrí k láske. Keď má človek niekoho rád, jeho srdce bdie v neustálom čakaní na neho, takže i každá minúta bez neho patrí jemu.
Takto sa správa zaľúbená manželka, keď namáhavo pracuje a pripravuje potrebné veci pre neprítomného manžela. Pri všetkom, čo robí, má na mysli jeho. A keď príde, v jej prívetivom pozdrave je obsiahnutá všetka jej celodenná námaha konaná s radosťou.
Takto sa správa matka, keď si pri svojom chorom dieťati na chvíľku zdriemne. Spí, no jej srdce bdie.
Tak si počína i ten, kto miluje Ježiša. Všetko robí kvôli nemu, lebo ho stretáva i v tých najjednoduchších prejavoch jeho vôle a v každom okamihu, až ho napokon slávnostne stretne v deň, v ktorom príde on sám.

Je 3. november 1974. V Santa Maria, mestečku Hnutia fokoláre na juhu Brazílie, sa končí duchovné stretnutie 250 mladých. Väčšina z nich je z mesta Pelotas. Práve odchádza prvý autobus so 45 účastníkmi. Cestou panuje veľká radosť, spieva sa a všetci sú zapálení za Ježiša. Po určitom úseku cesty sa niektoré dievčatá začnú spoločne modliť bolestný ruženec a vyprosujú si od Márie, aby boli verné Bohu až do smrti.
V jednej zákrute sa autobus pre mechanickú poruchu začne rútiť dole strmým svahom do hĺbky 50 metrov, pričom sa trikrát prevráti. Zomiera pritom šesť dievčat. Jedna z tých, čo prežili, o tom hovorí: „Videla som smrť úplne zblízka, no nemala som strach, lebo tam bol Boh.“ Iná povedala: „Keď som sa uistila, že sa môžem medzi troskami hýbať, pozrela som sa na hviezdne nebo a začala som sa modliť, kľačiac medzi mŕtvymi telami svojich družiek. Cítila som pri nás Boha...“ Otec jednej z obetí, dievčiny menom Carmen Regina, sa rozpomenul, že jeho dcéra často opakovala: „Ocko, zomrieť je iste čosi krásne. Veď sa ide k Ježišovi.“

„Bdejte teda, lebo neviete, v ktorý deň príde váš Pán.“

Dievčatá z mesta Pelotas milovali, preto bdeli. A keď prišiel Pán, išli mu s radosťou v ústrety.

Chiara Lubich

Marec 2009

„Ak budete o niečo prosiť Otca v mojom mene, dá vám to.“ (Jn 16,23)

Najabsurdnejšie divadlo, aké môžeš vidieť na tomto svete, je na jednej strane osamelosť ľudí, ktorí stále čosi hľadajú, no vo svojich nevyhnutných životných skúškach prežívajú úzkosť, lebo im čosi chýba, takže sa cítia bezmocní a osamelí; na druhej strane fakt, že je tu Boh, Otec všetkých, ktorý po ničom inom netúži viac než uplatňovať svoju všemohúcnosť, aby mohol spĺňať túžby a potreby svojich detí.
Je to tak, ako keď prázdnota volá po plnosti a plnosť po prázdnote, lenže sa nestretnú. Dar slobody, ktorý človek dostal, môže spôsobiť i takúto vec! Lenže Boh neprestáva byť Láskou pre tých, ktorí sa k nemu utiekajú. Počuj, čo hovorí Ježiš:

„Ak budete o niečo prosiť Otca v mojom mene, dá vám to.“

Práve tu máš na zamyslenie jednu z mnohých viet, bohatú na prisľúbenia, aké Ježiš v evanjeliu často opakuje a ktorými ťa rôznym spôsobom a pri rozličných príležitostiach poúča, ako dostať to, čo potrebuješ.
(…)
Jedine Boh môže takto hovoriť. A jeho možnosti sú neobmedzené! V jeho moci sú všetky dary, pozemské i duchovné, možné i nemožné. Ale dobre počúvaj. On ti vnuká i to, „ako“ máš Otcovi predkladať svoju prosbu, lebo hovorí: „... v mojom mene...“ (prov. Jn 14,13-14; 15,16). Ak máš čo len trochu viery, tieto tri krátke slová by ti mali dať krídla!
Uvedom si, že Ježiš, ktorý žil medzi nami, pozná všetky naše i tvoje potreby a pritom sa o nás i stará! Preto do našich modlitieb zapája sám seba ako prostredníka, akoby ti tým vravel: „Choď za nebeským Otcom v mojom mene a požiadaj ho o toto, potom o toto, potom o toto.“ Pritom vie, že jemu Otec nepovie nie. Veď je jeho Syn a je i Boh. Nechoď teda za Otcom vo svojom mene, ale v Kristovom mene. Spomeň si na talianske príslovie: „Nositeľ správy sa za jej obsah netrestá.“
Keď teda ideš k Otcovi v Kristovom mene, si len obyčajný posol, pretože Ježiš vzal tvoju prosbu za svoju. Je to už len medzi Ježišom a Bohom.
Takto sa modlieva veľmi veľa kresťanov. Oni by ti mohli dosvedčiť, aké nesmierne je množstvo milostí, ktoré dostali. A práve tie denne potvrdzujú, že nad kresťanmi bdie Božia pozorná a milujúca otcovská starostlivosť.

„Ak budete o niečo prosiť Otca v mojom mene, dá vám to.“

Teraz mi možno odpovieš: „Prosil som v Kristovom mene už viac ráz, no nadarmo.“ Je to možné. Lenže vyššie som uviedla, že na iných stránkach evanjelia, kde Ježiš vyzýva prosiť, dodáva aj určité vysvetlenia, ktoré ti azda unikli. Napríklad hovorí, že dostane ten, kto „ostáva“ v ňom (porov. Jn 15,7), čo znamená v jeho vôli. (…)
Okrem toho sa môže stať, že budeš prosiť o čosi, čo sa nezhoduje s Božím zámerom s tebou a Boh to nepovažuje pre tvoj pozemský alebo budúci život za prospešné, dokonca to považuje za škodlivé. Čo by urobil tento tvoj Otec, keby ťa v takomto prípade vypočul? Škodil by ti. A to on neurobí nikdy!
Preto bude užitočné, aby si sa s ním pred každou prosbou dohodol a povedal mu: „Otče, prosím ťa o to v Ježišovom mene, ak to považuješ za vhodné.“ A keď sa žiadaná milosť bude zhodovať s plánom, ktorý má Boh vo svojej láske s tebou, splnia sa slová:

„Ak budete o niečo prosiť Otca v mojom mene, dá vám to.“

Lenže sa môže stať, že síce čosi žiadaš, no vôbec sa nesnažíš žiť v zhode s tým, čo od nás požaduje Boh. Považoval by si za správne, aby ťa vypočul i v takomto prípade? Veď on sa nechce obmedziť len na dar, on ti chce dať plnosť radosti. A tú dostávame, keď sa snažíme zachovávať Božie prikázania, Božie slová. Nestačí však iba o nich premýšľať, zostať len pri meditovaní, ale treba podľa nich aj žiť! Rob tak a dostaneš všetko!
A na záver: chceš dostať rôzne milosti? Potom žiadaj v Kristovom mene čokoľvek, no maj pritom v prvom rade na zreteli jeho vôľu a buď rozhodnutý zachovávať Božie zákony.
Boh je veľmi šťastný, keď môže obdarúvať. Bohužiaľ, najčastejšie sme to práve my, ktorí mu v tom zväzujeme ruky.

Chiara Lubichová

Február 2009

„Ak niekto prichádza ku mne a neváži si menej svojho otca, matku, ženu, deti, bratov, sestry, ba aj svoj život ako mňa, nemôže byť mojím učeníkom.“ (porov. Lk 14,26)

Čo ty na to?
Sú to slová s obrovskou požiadavkou, radikálne, aké doteraz nikto nepočul! Ten istý Ježiš, ktorý vyhlásil manželstvo za nerozlučiteľné a prikázal milovať všetkých, predovšetkým svojich rodičov, ten teraz žiada klásť na druhé miesto všetky krásne pozemské city, aby neboli na prekážku priamej, bezprostrednej láske k nemu. Tak veľa môže žiadať len Boh!
Ježiš totiž vytrhuje ľudí z ich bežného spôsobu života. Chce ich takto pripútať k sebe, aby na zemi uskutočnil všeobecné bratstvo. Preto „orezáva“ všetko, čo tomuto jeho plánu prekáža, dokonca sa zmieňuje o „meči“, rozumie sa „duchovnom meči“. Dokonca tých, ktorí nevedia väčšmi milovať jeho než matku, manželku a vlastný život, nazýva „mŕtvymi“. Spomínaš si na človeka, ktorý chcel, aby najprv mohol pochovať svojho otca a až potom nasledovať Ježiša? Práve tomu Ježiš odpovedal: „Nechaj, nech si mŕtvi pochovávajú mŕtvych!“ (porov. Lk 9,60-61).
Azda ťa od strachu pri takejto náročnej požiadavke pochytila triaška; možno ti napadlo tieto Ježišove slová spájať radšej iba s vtedajšou dobou alebo to, že sú určené ľuďom, ktorí sú povinní nasledovať ho osobitným spôsobom. Lenže sa mýliš! Tieto slová platia v každom čase, aj teraz, a platia pre všetkých, aj pre teba! Časom sa ti iste naskytnú mnohé príležitosti, v ktorých by si sa mal riadiť touto Kristovou výzvou.
Si členom rodiny, v ktorej niekto kritizuje kresťanstvo? Ježiš chce, aby si o ňom svedčil svojím životom a vo vhodnej chvíli i slovom, a to aj za cenu, že sa ti budú vysmievať alebo nepekne o tebe hovoriť.
Si ťarchavá a tvoj manžel chce, aby si podstúpila potrat? Počúvni Boha, a nie ľudí!
Chce ťa brat zapojiť do okruhu ľudí, ktorých zámery sa nejavia ako príliš čisté, skôr nečestné? Nepridaj sa!
Navádza ťa niekto z tvojich blízkych získať peniaze nečestným spôsobom? Ostaň čestný!
Chce ťa rodina zatiahnuť do ľahtikárskeho spôsobu života? Odrež to, aby sa Kristus nevzdialil od teba!

„Ak niekto prichádza ku mne a neváži si menej svojho otca, matku, ženu, deti, bratov, sestry, ba aj svoj život ako mňa, nemôže byť mojím učeníkom.“

Pochádzaš z neveriacej rodiny a tvoje prijatie Krista spôsobilo rozdelenie? Neznepokojuj sa! Je to dôsledok evanjelia. Bolesť, ktorú prežívaš v srdci kvôli tým, ktorých miluješ, obetuj Bohu, ale nepovoľ!
Osobitne teba si Kristus povolal a nastala chvíľa, keď tvoje úplné darovanie sa vyžaduje opustiť otca i matku, možno i rozísť sa so snúbenicou? Konaj podľa svojho rozhodnutia! Bez boja niet víťazstva!

„Ak niekto prichádza ku mne a neváži si menej svojho otca, matku, ženu, deti, bratov, sestry, ba aj svoj život ako mňa, nemôže byť mojím učeníkom.“

„… ba aj svoj život.“
Žiješ azda v krajine, kde veriacich prenasledujú a pre vernosť ku Kristovi je ohrozený tvoj život? Nestrácaj odvahu! Naša viera si niekedy žiada i toto. V Cirkvi sa nikdy neskončilo obdobie mučeníkov! Každý z nás, ak chce ostať kresťanom, sa v živote ocitne v situácii, v ktorej sa musí rozhodnúť medzi Kristom a všetkým ostatným. Stane sa to teda i tebe.
Ale nemaj strach! Neboj sa o svoj život! Lepšie je stratiť ho pre Boha ako ho už nenájsť. Druhý život je realita! A nestrachuj sa ani o svojich. Boh ich miluje. Ak ich dokážeš dať až na druhé miesto po Bohu, príde deň, keď Boh prejde i popri nich a povolá si ich mocnými slovami svojej lásky. A ty im budeš pomocou, aby sa spolu s tebou stali pravými Kristovými učeníkmi.

Chiara Lubichová

Január 2009

„Je mnoho údov, ale iba jedno telo.“ (1 Kor 12,20)

Stretol si sa už so živou komunitou skutočných kresťanov? Zúčastnil si sa i na ich zhromaždení? Vnikol si do ich života? Ak áno, iste si zistil, že tí, čo ju tvoria, plnia mnohé úlohy: Niekto má dar reči a oboznamuje ťa s duchovnými skutočnosťami, ktoré nenechajú tvoju dušu ľahostajnou; niekto má dar pomáhať iným, ošetrovať ich a starať sa o nich, až ťa udivujú dosiahnuté úspechy pre blaho tých, ktorí trpia; niekto učí s takou múdrosťou, že tvojej doterajšej viere vlieva celkom novú silu; niekto má dar organizovať, niekto dar spravovať; niekto zas vyniká v tom, ako vie pochopiť ľudí, s ktorými sa stýka, a ako vie potešiť srdcia, ktoré to potrebujú.
Toto všetko môžeš skutočne zažiť. Ale čo ťa na takomto živom spoločenstve upúta najviac, je to, že je tu jeden duch, ktorý všetkých vedie, dokonca máš dojem, že cítiš, ako vanie a vytvára z tohto svojrázneho spoločenstva jeden celok, jedno telo.

„Je mnoho údov, ale iba jedno telo.“

Aj svätý Pavol sa ocital vo veľmi živých kresťanských komunitách, vytváraných práve pôsobením jeho mimoriadnych slov. Jednou z nich bola mladá komunita v Korinte, kde Duch Svätý nešetril svojimi darmi, svojimi charizmami. Dokonca sa tam vtedy vzhľadom na osobitné poslanie tamojšej rodiacej sa miestnej cirkvi prejavovali mimoriadnym spôsobom.
Napriek tomu v tejto komunite, hoci mala jedinečnú skúsenosť s rozličnými darmi Ducha Svätého, došlo i k rivalite a nezhodám práve medzi tými, ktorí tie dary dostali. Preto považovali za potrebné obrátiť sa na Pavla, ktorý bol vtedy v Efeze, aby im to objasnil. Pavol neváhal a odpovedal im jedným zo svojich nadčasových listov, v ktorom vysvetľuje, ako sa tieto zvláštne milosti majú používať.
Vysvetľuje, že hoci existujú rozličné charizmy, rozličné služby, ako apoštolská, prorocká alebo učiteľská, je iba jeden Pán, od ktorého pochádzajú. Uvádza, že v spoločenstve sú takí, čo konajú zázraky, čo uzdravujú, iní, čo vedia mimoriadne pomáhať, ďalší zasa spravovať; vyskytujú sa takí, čo vedia hovoriť jazykmi, iní ich vedia vysvetľovať. No Pavol hneď dodáva, že to všetko má pôvod v jedinom Bohu.
A keďže všetky tieto rozličné dary sú prejavom toho istého Ducha Svätého, ktorý ich slobodne rozdeľuje, musí byť medzi obdarovanými súlad, musia sa navzájom dopĺňať. Tieto dary nie sú pre osobné potešenie, nemôžu byť pohnútkou k namyslenosti, ani k presadzovaniu seba, ale sú určené pre dobro celku, na budovanie spoločenstva. Ich účelom je služba. Nemôžu byť teda zdrojom súperenia ani zmätkov.
Pavol mal na mysli zvláštne dary, ktoré sa týkajú práve života spoločenstva, pričom bol presvedčený, že každý jeho člen má určité schopnosti, nejaký talent, ktorým môže slúžiť všetkým, no každý má byť spokojný s tým talentom, ktorý má. Preto pripodobňuje spoločenstvo k telu a pýta sa: „Keby bolo celé telo okom, kde by bol sluch? A keby bolo celé sluchom, kde by bol čuch? Ale Boh rozložil údy v tele tak, ako chcel. Keby boli všetky jedným údom, kde by bolo telo?“ (porov. 1 Kor 12,17-19). Lenže platí:

„Je mnoho údov, ale iba jedno telo.“

A keďže každý úd je iný, môže byť darom pre ostatné údy. Tak môže byť samým sebou a uskutočňovať osobitný Boží zámer s ním.
Lenže spoločenstvo, kde rozličné dary slúžia správne, Pavol vidí aj ako skutočnosť, ktorú nazýva nádherným menom: Kristus. Toto originálne telo, ktoré sa skladá z členov spoločenstva, je naozaj Kristovým telom! Kristus totiž ostáva žiť vo svojej Cirkvi a ona je jeho telom. To preto, lebo pri krste sa veriaci stáva členom spoločenstva a Duch Svätý ho včleňuje do Krista. Tak sú potom všetci Kristom. To však vylučuje akékoľvek rozdelenia a prekonáva každú diskrimináciu.

„Je mnoho údov, ale iba jedno telo.“

Keďže ide o jedno telo, členovia kresťanského spoločenstva žijú týmto novým spôsobom vtedy, keď sú jednotní. Lenže ide o jednotu, ktorá predpokladá odlišnosti, pluralizmus. Spoločenstvo nie je nejaký blok, nehybná hmota, ale živý organizmus s rozličnými údmi. Preto vyvolávať rozdelenia je pre kresťanov čosi, čomu sa musia vyhýbať, ako len môžu!

„Je mnoho údov, ale iba jedno telo.“

Ako teda budeš žiť podľa týchto nových slov života, ktoré ti predkladá Písmo?
Je potrebné, aby si mal v kresťanskom spoločenstve k rozličným funkciám, darom a talentom veľkú úctu.
Budeš si musieť rozšíriť srdce a pojať doňho všetku rozličnosť bohatstva celej Cirkvi. A tu už nejde len o malý okruh veriacich z kostola, do ktorého chodíš a kde poznáš tamojších ľudí, akými sú farské spoločenstvo či kresťanské združenie, do ktorého patríš, alebo cirkevné hnutie, ktorého si členom. Ide o všeobecnú Cirkev s jej mnohorakými vonkajšími formami a prejavmi. Všetko to musíš považovať za svoje, lebo si časťou tohto jedinečného tela. A ako si všímaš každý úd svojho fyzického tela a staráš sa oň, takisto sa musíš starať o každého člena duchovného tela.
(…)
Všetkých si musíš vážiť a robiť všetko pre to, aby mohli byť pre Cirkev užitoční tým najlepším spôsobom.
(…) Preto nebudeš podceňovať nič, čo Boh od teba bude žiadať tam, kde si, i keď sa ti tvoja každodenná práca bude zdať monotónna a málo významná. Všetci totiž patríme do toho istého tela a každý z nás ako úd sa zúčastňuje na činnosti celého tela len vtedy, keď zotrváva na mieste, ktoré mu určil Boh.
Podstatné je to, aby si mal stále charizmu, ktorá podľa Pavla prevyšuje všetky ostatné. Je to láska. Mať v láske každého človeka, ktorého stretneš, čiže milovať všetkých ľudí na zemi.
Mnoho údov môže byť jedným telom jedine cez lásku, cez vzájomnú lásku.

Chiara Lubichová

2010

2010

Slovo života na január 2010

„Boh bude prebývať s nimi; oni budú jeho ľudom“ (porov. Zjv 21, 3).

Od 18. do 25. januára sa na mnohých miestach vo svete slávi Týždeň modlitieb za jednotu kresťanov, hoci niekde sa slávi až v období Svätodušných sviatkov. Pri tejto príležitosti zvykla Chiara príslušný biblický text zvolený na daný Týždeň modlitieb za jednotu kresťanov komentovať vo svojom januárovom slove života.
Tohto roku biblický verš na Týždeň modlitieb za jednotu kresťanov znie: „Vy ste toho svedkami“ (Lk 24, 48). Žiť ho nám má pomôcť Chiarin text, ktorý považujeme za „naliehavú výzvu“ pre kresťanov spoločne svedčiť o Božej prítomnosti vo svete.

„Pozrite, Boží stan s ľuďmi!
Tu bude prebývať s nimi,
oni budú jeho ľudom
a on, Boh s nimi, bude ich Bohom!“ (Zjv 21, 3).

Božie slovo na tento mesiac je pre nás výzvou: Ak chceme byť časťou jeho ľudu, budeme ho musieť medzi sebou žiť! Je to však možné? A čo robiť, aby sme už na tejto zemi aspoň trochu zakúsili tú radosť bez konca, ktorá nastane, keď Boha budeme vidieť?
Práve to nám zjavil Ježiš, a práve to je zmyslom jeho príchodu na svet: poučiť nás o svojom živote vzájomnej lásky s Otcom, aby sme i my takto žili.
My, kresťania, môžeme už odteraz žiť podľa tejto vety a mať Boha medzi sebou. Mať ho medzi sebou však podľa cirkevných otcov vyžaduje splniť určité podmienky. Podľa svätého Bazila to vyžaduje žiť podľa Božej vôle; podľa Jána Zlatoústeho to vyžaduje milovať tak, ako miloval Ježiš; podľa Teodora Studitu je to vzájomná láska a podľa Origena je to zhoda v myslení a cítení, aby sa dosiahla svornosť, ktorá „zjednocuje a tají v sebe prítomnosť Božieho Syna“.
V Ježišovom učení nachádzame kľúč k tomu, aby Boh prebýval medzi nami: „Milujte jeden druhého, ako som ja miloval vás“ (porov. Jn 13, 34). Práve vzájomná láska je kľúčom k Božej prítomnosti: „Ale keď sa milujeme navzájom, Boh prebýva v nás“ (1 Jn 4, 12), lebo Ježiš hovorí: „kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi“ (Mt 18, 20).

„Boh bude prebývať s nimi; oni budú jeho ľudom.“

Nie je teda až taký vzdialený a nedosiahnuteľný deň, v ktorom sa naplnia všetky prisľúbenia Starého zákona: „Môj príbytok bude medzi nimi: ja budem ich Boh a oni budú môj ľud“ (Ez 37, 27). Všetko to sa potvrdzuje v Ježišovi, ktorý aj po svojom historickom živote ostáva prítomný medzi tými, čo žijú podľa jeho nového zákona vzájomnej lásky, čiže podľa normy, ktorá z nich utvára ľud, Boží ľud.
Tieto slová života sú teda naozaj naliehavou výzvou svedčiť láskou o Božej prítomnosti, a to najmä pre nás kresťanov, lebo: „Podľa toho poznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať“ (Jn 13, 35). Takto žité nové prikázanie stanovuje i potrebné predpoklady, aby sa táto Ježišova prítomnosť medzi ľuďmi mohla uskutočniť. Práve Ježišova prítomnosť dáva zmysel nadprirodzenému bratstvu, ktoré priniesol na svet pre celé ľudstvo. Lenže ak on nie je prítomný, sami nezmôžeme nič!

„Boh bude prebývať s nimi; oni budú jeho ľudom.“

Závisí teda od nás kresťanov, hoci patríme k rozličným náboženským spoločenstvám, či sa ukážeme svetu ako jeden ľud; ľud utvorený zo všetkých možných národov, rás a kultúr, z veľkých a malých, z chorých i zdravých; ľud, o ktorom by sa dalo povedať čo o prvých kresťanoch: „Pozri, ako sa majú radi a sú pripravení dať život jeden za druhého.“
Toto je ten „zázrak“, na ktorý čaká ľudstvo, aby mohlo naďalej dúfať, a zároveň nevyhnutný príspevok k ekumemnickému pokroku, príspevok na ceste k úplnej a viditeľnej jednote kresťanov. Toto je ten „zázrak“, ktorý máme uskutočniť, alebo presnejšie, ktorý uskutoční Ježiš. Lebo keď bude prebývať medzi svojimi zjednotenými láskou, bude môcť zmeniť osudy sveta a doviesť k jednote celé ľudstvo.

Chiara Lubichová

Slovo života december 2010

„Bohu nič nie je nemožné." (Lk 1, 37) 1

Pri anjelovom zvestovaní na Máriinu otázku: „Ako sa to stane?" (Lk 1, 34) zaznela odpoveď: „Bohu nič nie je nemožné." A na dôkaz toho jej anjel uviedol, že aj Alžbeta počala syna napriek svojej starobe. Mária uverila a stala sa Pánovou Matkou.
Boh je všemohúci. S touto jeho vlastnosťou sa vo Svätom písme stretávame často. Spomína sa, keď sa chce vyjadriť Božia moc, keď žehná, súdi, určuje chod udalostí, alebo keď uskutočňuje svoje zámery.
Božiu všemohúcnosť ohraničuje len jedno jediné: ľudská sloboda. Tá sa môže postaviť proti Božej vôli, čo však človeka robí bezmocným, zatiaľ čo je povolaný mať účasť na sile samého Boha.

„Bohu nič nie je nemožné."

(...) Ide o slová, ktoré nám umožňujú, aby sme bezhranične dôverovali láske Boha - Otca, lebo ak Boh je a jeho podstatou je láska, úplná dôvera v neho je len logickým dôsledkom tejto skutočnosti.
V jeho moci sú všetky jeho milosti: časné i večné, možné i nemožné. Dáva ich tomu, kto o ne prosí, ale i tomu, kto o ne neprosí, lebo podľa slov evanjelia on, Otec, „necháva slnko vychádzať nad zlých i dobrých" (Mt 5, 45) a od nás všetkých požaduje, aby sme konali ako on, aby sme mali tú istú všeobecnú lásku, opierajúcu sa o vieru, že:

„Bohu nič nie je nemožné."

Ako však žiť tieto slová v každodennom živote?
Všetci musíme z času na čas čeliť ťažkým a bolestivým situáciám, či v osobnom živote, či vo vzťahu k iným. Občas nám príde zakúsiť všetku našu bezmocnosť, lebo vidíme, akí sme vo svojom vnútri pripútaní k veciam a osobám, čo spôsobuje, že sa stávame otrokmi určitých závislostí, ktorých by sme sa chceli zbaviť. Často sa ocitneme pred hradbou ľahostajnosti a sebectva a cítime, ako nám bezmocne ovísajú ruky, lebo máme čeliť udalostiam, ktoré sa zdajú byť nad naše sily.
A práve v takýchto chvíľach nám tieto slová života môžu pomôcť. Ježiš nás síce necháva zakúsiť, akí sme neschopní, no nie preto, aby sme stratili odvahu, ale aby nám pomohol lepšie pochopiť, že „Bohu nič nie je nemožné". Chce nám dať zakúsiť mimoriadnu moc svojej milosti, ktorá sa prejavuje najviac vtedy, keď vidíme, že svojimi chabými silami to nie sme schopní vykonať.

„Bohu nič nie je nemožné"

Keď si tieto Božie slová budeme v kritických chvíľach opakovať, prejde do nás sila, ktorá je v nich, lebo budeme mať určitým spôsobom účasť na všemohúcnosti samého Boha. Ale s jednou podmienkou: že žijeme podľa jeho vôle a snažíme sa okolo seba vyžarovať lásku, ktorá je uložená v našich srdciach. Tak budeme v súlade s všemohúcou láskou, ktorú má Boh ku svojim tvorom, a v takomto súlade je možné všetko, čo napomôže uskutočniť plány, ktoré má s jednotlivými ľuďmi i s celým ľudstvom.
Existuje však osobitná chvíľa, keď tieto slová možno žiť a zakúsiť aj ich účinnosť, a to modlitba. Ježiš sa raz vyslovil, že o čokoľvek budeme prosiť Otca v jeho mene, dá nám to. Skúsme ho teda prosiť o to, čo nám najviac leží na srdci, s presvedčenou vierou, že jemu nič nie je nemožné: za vyriešenie beznádejných prípadov, za pokoj vo svete, za uzdravenia z ťažkej choroby, za nápravu rodinných a spoločenských konfliktov. A ak sa modlíme viacerí za tú istú vec, pričom je medzi nami súlad skrze vzájomnú lásku, potom je medzi nami aj Ježiš a on sám prosí Otca, a my to na základe jeho prísľubu dostaneme.
S takouto vierou v Božiu všemohúcnosť a v jeho lásku sme svojho času aj my prosili za jedného človeka, za to, aby nádor, ktorý bolo možné vidieť na rádiografickej snímke, „zmizol", akoby išlo len o omyl, zdanie. A stalo sa. Táto bezhraničná dôvera, ktorá nám dáva pocit, že sme v náručí Otca, ktorému je možné všetko, musí sprevádzať všetky udalosti nášho života. Nepovedalo sa, že vždy dostaneme všetko, o čo budeme prosiť. Veď tu ide o všemohúcnosť Otca, ktorý ju zakaždým používa pre blaho svojich detí, či si to uvedomujú alebo nie. Dôležité je, aby sme žili a pestovali v sebe istotu, že Bohu nič nie je nemožné. A zakúsime pokoj, aký sme ešte nezažili.

Chiara Lubichová

1 Slovo života, december 1999, úplný pôvodný text bol uverejnený v časopise Cittá Nuova č. 22/1999, s. 7.

PrílohaVeľkosť
Slovo december 2010.pps1.37 MB
skladacka SZ-2010-12.doc44 KB
SZdecember_def.pdf114.34 KB
OGI-201012PV.doc26.5 KB

Slovo života marec 2010

V živote veľa ráz potrebuješ, aby ti niekto podal pomocnú ruku, no zároveň zisťuješ, že tvoju situáciu nie je schopný rozriešiť nijaký človek! Vtedy sa obráť na Niekoho, kto vie z nemožného spraviť možné. Ten Niekto sa volá Ježiš. Počúvaj, čo ti hovorí:

„Veru, hovorím vám: Ak budete mať vieru ako horčičné zrnko a poviete tomuto vrchu: ,Prejdi odtiaľto ta!‘ – prejde. A nič vám nebude nemožné.“ (Mt 17, 20)

Samozrejme, výraz „prenášať vrchy“ netreba brať doslova. Ježiš neprisľúbil svojim učeníkom moc konať zázraky na obdiv, aby ohromovali zástupy. A skutočne, v dejinách Cirkvi – ako ich ja poznám – nenájdeš svätého, ktorý vierou prenášal vrchy. „Prenášať vrchy“ je literárnou hyperbolou, spôsobom zámerne čosi zveličiť, aby sa do myslí učeníkov vryl pojem, že viere nič nie je nemožné.
Vskutku i každý zázrak, ktorý Ježiš vykonal, či sám alebo prostredníctvom svojich, sa vždy stal pre Božie kráľovstvo, čiže išlo o šírenie evanjelia alebo o spásu ľudí. Prenášanie vrchov by tomu neslúžilo. Podobenstvo o „horčičnom zrnku“ naznačuje, že Ježiš od teba nežiada ani väčšiu, ani menšiu vieru, ale vieru skutočnú. A skutočná viera sa vyznačuje tým, že sa spolieha jedine na Boha, nie na tvoje schopnosti.
Ak vo viere zapochybuješ alebo zaváhaš, je to znakom toho, že tvoja dôvera v Boha ešte nie je úplná: máš slabú a málo účinnú vieru, ktorá sa ešte spolieha na tvoje sily a na ľudskú logiku. Kto však všetko zverí na Boha, necháva, aby konal Boh sám... A jemu nič nie je nemožné.
Viera, ktorú Ježiš chce od učeníkov, je postojom úplnej dôvery, lebo ten dovoľuje Bohu, aby prejavil svoju moc. A táto viera, ktorá prenáša vrchy, nie je vyhradená len pre niekoľko výnimočných ľudí. Môžu a majú ju mať všetci veriaci.

„Veru, hovorím vám: Ak budete mať vieru ako horčičné zrnko a poviete tomuto vrchu: ,Prejdi odtiaľto ta!‘ – prejde. A nič vám nebude nemožné.“

Zdá sa, že Ježiš povedal tieto slová svojim učeníkom, keď ich posielal ohlasovať evanjelium. Ak si pritom uvedomili, že sú len malé, nepripravené stádočko, bez mimoriadnych schopností, zoči-voči nespočetným zástupom, ktorým treba priniesť pravdu evanjelia, bolo ľahké stratiť odvahu a dostať strach.
Je ľahké klesnúť na duchu pred národom, ktorý má úplne iné záujmy, ako je Božie kráľovstvo. Taká úloha sa zdá byť nemožná. Preto Ježiš ubezpečuje svojich, že vierou „budú prenášať vrchy“ ľahostajnosti a nezáujmu sveta. Keď budú mať vieru, nič im nebude nemožné. Túto vetu možno vzťahovať i na všetky ostatné životné okolnosti, len nech sa týkajú šírenia evanjelia a spásy ľudí.
Lenže pri neprekonateľných prekážkach sa občas zrodí pokušenie nedôverovať už ani Bohu. Ľudská logika priam vnuká povedať: dosť, tu ani to nepomôže. Preto Ježiš vyzýva nestrácať odvahu a opakovane sa obracať s dôverou na Boha. A Boh tým alebo oným spôsobom človeka vypočuje.

Tak to bolo i s Lellou.
Odo dňa, v ktorom plná nádeje nastúpila v Belgicku na nové pracovisko medzi Flámky, prešlo niekoľko mesiacov. Lenže jej dušu zvierala bezradnosť a pocit osamo-tenosti. Zdalo sa jej, že medzi ňou a dievčatami, s ktorými pracovala a žila, sa týči neprekonateľná prekážka. Cítila sa osirelá a cudzia práve uprostred tých ľudí, ktorým chcela iba v láske slúžiť.
Súviselo to s tým, že hovorila jazykom, ktorý nebol ani jej, ale ani tých, ktorí ju počúvali. Pôvodne jej povedali, že v Belgicku hovoria všetci po francúzsky, takže sa ten jazyk naučila. No v priamom styku s domácimi ľuďmi zistila, že Flámi sa učia po francúzsky len v škole a vo všeobecnosti hovoria v tomto jazyku s nechuťou.
Veľa ráz sa pokúšala „preniesť“ túto „horu“ nevšímavosti voči sebe, ktorá ju oddeľovala od ostatných, no bezvýsledne. Čo tu môže pre nich urobiť? V mysli sa jej vynorila tvár kolegyne menom Godeliève plná smútku. Godeliève sa v ten večer utiahla do svojej izby, pričom sa jedla ani nedotkla. Lelle napadlo ísť hneď za ňou, lenže pred dverami jej izby zrozpačitela a s obavou ostala stáť. Už-už chcela zaklopať, lenže aké slová použiť, aby ju ona rozumela? Pár sekúnd tam takto stála, no potom to vzdala i druhý raz.
Nasledujúce ráno vošla do kostola a zostala vzadu, kde sú posledné stoličky, s tvárou v dlaniach, aby nikto nezbadal jej slzy. Toto bolo jediné miesto, kde nebolo potrebné hovoriť inou rečou, kde nebolo potrebné ani nič vysvetľovať, lebo tu bol Ktosi, kto rozumel aj bez slov. Táto istota, že jej niekto rozumie, ju posmelila a ona sa s nepokojom v duši spýtala Ježiša: „Prečo sa nemôžem s ostatnými dievčatami podeliť o ich kríže a povedať tie slová, ktoré si mi dal ty sám pochopiť, keď som ťa našla, totiž že každá bolesť je láska?“ A hľadela na svätostánok akoby v očakávaní na odpoveď od toho, ktorý jej počas života osvietil každú temnotu.
Potom sklonila oči na slová evanjelia z toho dňa a čítala: „Dúfajte, ja som premohol svet!“ (porov. Jn 16, 33). Tieto slová prenikli do Lellinej duše ako balzam a ona získala veľký pokoj.
Cestou na raňajky natrafila na Annu, ktorá mala na starosti poriadok v dome. Pozdravila ju a nasledovala ju do kuchyne. Potom jej bez slova začala pomáhať s prípravou raňajok.
Z ubytovne prišla ako prvá na raňajky Godeliève. Vošla do kuchyne po kávu, aby nevidela nikoho. No tam zastala: Lellin pokoj na ňu zapôsobil mocnejšie než akékoľvek slová.
V ten večer na ceste k ubytovni Godeliève na bicykli dohonila Lellu, pričom sa jej snažila hovoriť v jazyku, ktorému Lella rozumela. Pošepla jej: „Nie tvoje slová sú nevyhnutné. Dnes mi to povedal tvoj život. Povedal: ,Miluj i ty!‘“
A vrch sa preniesol!

Chiara Lubichová

PrílohaVeľkosť
Slovo marec 2010.pps1.54 MB
SZ-2010-03-skladacka.doc43 KB
marzo 10 sk.doc169 KB

Slovo života na apríl 2010

„Ja som vzkriesenie a život.“ (Jn 11, 25)

Ježiš vyslovil tieto slová v Betánii v súvislosti s Lazárovou smrťou a potom ho na štvrtý deň vzkriesil z mŕtvych. Lazár mal dve sestry: Martu a Máriu. Len čo sa Marta dozvedela, že prichádza Ježiš, ponáhľala sa mu naproti a povedala mu: „Pane, keby si bol býval tu, môj brat by nebol umrel!“ Ježiš jej odpovedal: „Tvoj brat vstane z mŕtvych.“ Marta odvetila: „Viem, že vstane v posledný deň pri vzkriesení.“ Ježiš nato vyhlásil: „Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie. A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky.“

„Ja som vzkriesenie a život.“

Ježiš tu chce ukázať, kto je on pre človeka. On vlastní najcennejší dar, po akom možno túžiť: Život. Život, ktorý neumiera. Ak si čítal Jánovo evanjelium, našiel si, že Ježiš povedal i toto: „Ako Otec má život sám v sebe, tak dal aj Synovi, aby mal život sám v sebe“ (porov. Jn 5, 26). A keďže Ježiš má život, môže ho dávať ďalej.

„Ja som vzkriesenie a život.“

Aj Marta verí vo vzkriesenie, ktoré bude na konci: „Viem, že vstane v posledný deň pri vzkriesení“ (Jn 11, 24). Lenže Ježiš svojím nezvyčajným tvrdením „Ja som vzkriesenie a život“ (Jn 11, 25) jej dáva vedieť, že nemusí čakať na budúcnosť, aby mohla dúfať vo vzkriesenie mŕtvych. Už teraz, v prítomnosti, je on pre všetkých veriacich ten božský, nevysloviteľný a večný život, ktorý nikdy neumrie.
A keď je Ježiš v nich, keď je v tebe, neumrieš.
Život vo veriacom má tú istú prirodzenosť, akú má zmŕtvychvstalý Ježiš, teda veľmi odlišný od stavu človeka, v ktorom sa nachádza. A tento mimoriadny život, ktorý jestvuje už i v tebe, sa naplno prejaví v posledný deň, keď budeš účastný celým svojím bytím na budúcom vzkriesení.

„Ja som vzkriesenie a život.“

Ježiš týmito slovami určite nepopiera, že tu jestvuje fyzická smrť. Lenže tá nebude zahrnovať stratu pravého života. Smrť však ostane pre teba a pre všetkých výnimočnou, veľmi silnou a azda obávanou skúsenosťou. Lenže nebude už znamenať nezmyselnosť jestvovania, nebude viac absurditou, krachom života, tvojím koncom. Smrť pre teba v skutočnosti nebude naozajstnou smrťou.

„Ja som vzkriesenie a život.“

A kedy sa v tebe zrodil tento život, ktorý neumiera? Pri krste. Tam, práve v tvojom stave človeka, ktorý musí zomrieť, si dostal od Krista nesmrteľný život. V krste si totiž prijal Svätého Ducha, toho, ktorý vzkriesil Ježiša.
Podmienkou prijatia tejto sviatosti je tvoja viera, ktorú si vyhlásil prostredníctvom tvojich krstných rodičov. Ježiš to v prípade Lazárovho vzkriesenia spresnil, keď povedal Marte: „Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie... Veríš tomu?“ (Jn 11, 26).
Teda „veriť“ znamená veľmi vážny a veľmi významný fakt: nezahrnuje v sebe len prijatie právd, ktoré zvestoval Ježiš, ale primknutie sa k nim celou bytosťou. Preto, aby si mal tento život, musíš vysloviť Kristovi svoje áno. To však znamená pripútať sa k jeho slovám, k jeho príkazom, čiže žiť podľa nich. Potvrdil to sám Ježiš: „Kto zachová moje slovo, neokúsi smrť naveky“ (Jn 8, 51). A obsahom Ježišovho učenia je láska. Nemôžeš teda nebyť šťastný: veď v tebe je život!

„Ja som vzkriesenie a život.“

V tomto čase príprav na sviatočnú oslavu Veľkej noci si pomáhajme tak, že sa budeme opakovane zameriavať na smrť svojho ja, aby v nás už odteraz žil zmŕtvychvstalý Kristus.

Chiara Lubichová

PrílohaVeľkosť
Slovo april 2010.pps1.92 MB
SZ-2010-04-skladacka.doc44.5 KB

Slovo života na august 2010

„Blahoslavená je tá, ktorá uverila, že sa splní, čo jej povedal Pán.“ (Lk 1, 45)

Toto Slovo života je časťou jednoduchého, ale zároveň veľmi vznešeného príbehu: ide o stretnutie dvoch tehotných žien, dvoch matiek, ktorých duchovné i telesné spolužitie s očakávanými synmi je úplné. Keď prehovorí Mária, chlapček v Alžbete od radosti poskočí. A keď hovorí Alžbeta, akoby na jej pery kládol slová sám Ježišov predchodca. No kým prvými slovami hymnickej chvály venovanej Márii sa Alžbeta obracia osobne na Pánovu matku, posledné slová sú vyslovené v tretej osobe: „Blahoslavená je tá, ktorá uverila“ (Lk 1, 45).
Týmto Alžbetino „vyhlásenie nadobúda charakter všeobecne platnej pravdy: vyslovené blahoslavenstvo platí o všetkých veriacich, patrí tým, ktorí prijímajú Božie slová, uskutočňujú ich a v Márii nachádzajú pre to ideálny vzor.“

„Blahoslavená je tá, ktorá uverila, že sa splní, čo jej povedal Pán.“

Je to prvé blahoslavenstvo, ktoré sa týka Márie, ale aj všetkých, ktorí ju chcú nasledovať a byť ako ona.
V Márii existuje veľmi úzke puto medzi vierou a materstvom, keďže je plodom počúvania Božieho slova. Lukáš nám tu však naznačuje čosi, čo sa týka i nás. Neskôr totiž Ježiš v jeho evanjeliu povie: „Mojou matkou a mojimi bratmi sú tí, čo počúvajú Božie slovo a uskutočňujú ho“ (Lk 8, 21).
Alžbeta vedená Duchom Svätým akoby predbehla tieto slová a oznamuje nám, že každý učeník sa môže stať Pánovou „matkou“. Podmienkou je, aby uveril Božím slovám a aby ich žil.

„„Blahoslavená je tá, ktorá uverila, že sa splní, čo jej povedal Pán.“

Po Ježišovi je Mária tou, ktorá najlepšie a najdokonalejšie vedela Bohu povedať svoje „áno“. Predovšetkým v tom spočíva jej svätosť a veľkosť. Keď je Ježiš vtelené Slovo, Mária svojou vierou v Božie slová je žité Slovo, hoci je Božím tvorom ako my, taká ako my.
Máriino poslanie Božej Matky je čosi vznešené a ohromujúce. Lenže Boh nepozýva len Pannu Máriu, aby zrodila v sebe Krista. Hoci iným spôsobom, každý kresťan má podobné poslanie: vteliť do seba Krista, aby mohol ako apoštol Pavol povedať: „Už nežijem ja, ale žije vo mne Kristus“ (Gal 2, 20).
Lenže ako to uskutočniť?
Stavať sa k Božím slovám ako Mária s úplnou podriadenosťou, teda veriť s ňou, že sa uskutočnia všetky sľuby obsiahnuté v Ježišových slovách; a keď treba, čeliť ako Mária aj nezmyselnosti rizika, ktoré niekedy jeho slová prinášajú.
Veľké i nepatrné, no zakaždým podivuhodné veci sa dejú s človekom, ktorý verí Božím slovám. Skutkami, ktoré to dokazujú, by sa dali zaplniť celé knihy.
Vari sa dá zabudnúť na to, keď okolo nás zúrila vojna a my sme s vierou v Ježišove slová „proste a dostanete!“ (Mt 7, 7) prosili o všetko, čo potrebovalo množstvo chudákov v našom meste, a potom sme videli, ako prichádzali vrecia múky, škatule s mliekom a džemom, drevo na kúrenie, šatstvo?
Lenže také isté veci sa dejú i dnes! „Dávajte a dajú vám!“ (Lk 6, 38) a sklady lásky sú stále plné, hoci sa pravidelne vyprázdňujú.
Lenže človeka ešte viac ohromuje to, že Ježišove slová ostávajú pravdivé stále a všade. Božia pomoc prichádza presne aj za nemožných okolností a v najodľahlejších kútoch sveta, ako sa to stalo nedávno jednej matke žijúcej vo veľkej chudobe. Jedného dňa cítila, že má svoje posledné peniaze dať osobe, ktorá bola na tom ešte horšie ako ona. Verila totiž slovám evanjelia „dávajte a dajú vám“. Nato sa jej v duši rozhostil veľký pokoj. Onedlho sa vrátila domov jej najmladšia dcérka a ukázala jej dar, čo dostala pred chvíľou od starého príbuzného, ktorý tade náhodou prechádzal. V rúčke držala oveľa vyššiu sumu.
Už „malá“ skúsenosť, ako je táto, nás vedie k tomu, aby sme evanjeliu naozaj verili. Každý z nás má tak možnosť zakúšať tú istú radosť a blažený pocit, keď vidí, že sa Ježišove sľuby uskutočnili.
Keď sa v každodennom živote pri čítaní Svätého písma stretneme s Božím slovom, otvorme si srdce a načúvajme s vierou, že to, čo od nás Ježiš žiada a čo nám sľubuje, sa naozaj stane. Onedlho zistíme, podobne ako Panna Mária aj ako spomínaná matka, že Ježiš svoje sľuby plní.

Chiara Lubichová

PrílohaVeľkosť
SZ-2010-08-skladacka.doc46 KB
A5 - 201008.doc27 KB

Slovo života na február 2010

„Ja som brána. Kto vojde cezo mňa, bude spasený; bude vchádzať i vychádzať a nájde pastvu“ (Jn 10,9).

Ježiš sa predstavuje ako ten, kto uskutočňuje Božie prísľuby a očakávania ľudu, ktorého celé dejiny sú poznačené nikdy neodvolanou zmluvou s jeho Bohom. Používa pritom obraz brány. Ten sa podobá inému obrazu, ktorý Ježiš pri objasňovaní tiež používa: „Ja som cesta. Nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa“ (porov. Jn 14, 6). On je totiž naozaj cestou a otvorenou bránou k Otcovi, k samému Bohu.

„Ja som brána. Kto vojde cezo mňa, bude spasený; bude vchádzať i vychádzať a nájde pastvu.“

Čo konkrétne znamenajú v našom živote tieto slová? Uvedený citát z Jánovho evanjelia logicky súvisí s mnohými miestami v evanjeliu, no my si spomedzi všetkých zvolíme to o „tesnej bráne“, cez ktorú sa máme usilovať vojsť (porov. Mt 7, 13), aby sme vstúpili do života. Prečo práve toto miesto? Lebo sa nám zdá, že nás asi viac priblíži k pravde, ktorú Ježiš vyslovuje o sebe, a poskytne nám viac svetla o tom, ako podľa toho žiť.
Kedy sa opustený Ježiš stáva dokorán otvorenou bránou s úplne voľným prístupom k Trojici? Vtedy, keď sa zdá, že nebeská brána je pred ním zatvorená. Práve vtedy sa stáva bránou do neba pre nás všetkých.
Opustený Ježiš (porov. Mk 15, 34 a Mt 27, 46) je naozaj bránou, cez ktorú dochádza k dokonalej výmene medzi Bohom a ľudstvom. Lebo tým, že sa Ježiš stal ničím, spojil synov a dcéry s Otcom. Je prázdnotou, cez ktorú sa človek dostáva do styku s Bohom a Boh s človekom.
Takže tou tesnou a súčasne dokorán otvorenou bránou je on, o čom sa môžeme presvedčiť z vlastnej skúsenosti.

„Ja som brána. Kto vojde cezo mňa, bude spasený; bude vchádzať i vychádzať a nájde pastvu.“

Ježiš sa svojou opustenosťou stal pre nás vstupnou bránou k Otcovi. Zo svojej strany urobil pre to všetko. Lenže aby sa toľká milosť aj využila, musí každý z nás vykonať svoju mizivú časť. Tá spočíva v tom, že k onej bráne pôjdeme a prejdeme ňou na druhú stranu. Ako?
Keď nás neočakávane čosi sklame, keď na nás doľahne nejaký duševný či telesný otras, nečakané nešťastie alebo zákerná choroba, môžeme si zakaždým spomenúť na Ježiša a na jeho bolesť, lebo on stelesňuje všetky tieto skúšky a k tomu tisícero iných. On je naozaj prítomný vo všetkom, čo má príznak bolesti. Každá naša bolesť je vlastne on.
Snažme sa teda spoznávať Ježiša v každej tiesni, v životných ťažkostiach, v každej bezradnosti, v osobných tragédiách vlastných i cudzích, v trápeniach ľudí žijúcich okolo nás. Všetko to je on, lebo si ich všetky prisvojil. Postačí s vierou mu povedať: „Ty, Pane, si moje jediné dobro“ (porov. Ž 16 [15], 2); postačí vykonať čosi konkrétne, aby sme zmiernili „jeho“ utrpenia v chudobných a v nešťastných, a tak prešli za bránu a našli tam doteraz nikdy nezakúsenú radosť, novú plnosť života.

Chiara Lubichová

Slovo života na júl 2010

„Nebeské kráľovstvo sa podobá kupcovi, ktorý hľadá vzácne perly. Keď našiel veľmi cennú perlu, odišiel, predal všetko a kúpil ju.“ (Mt 13, 45 – 46)

V tomto krátkom podobenstve Ježiš veľmi silno zapôsobil na obrazotvornosť svojich poslucháčov. Všetci totiž vedeli, aká je hodnota perál. Spolu so zlatom ich vtedy považovali za to najvzácnejšie.
Napríklad keď Starý zákon oceňuje múdrosť, čiže poznanie Boha, použije porovnanie, že sa jej nevyrovná „ani najvzácnejší drahokam“ (porov. Múd 7, 9).
V dnešnom podobenstve sa však vyzdvihuje skôr výnimočný, prekvapujúci a nečakaný skutok kupca, ktorý zrazu zbadal perlu – možno to bolo v nejakom bazáre. Jedine jeho odborné oči videli, akú má perla obrovskú cenu, takže mohla preňho znamenať veľmi veľký zisk. Preto keď si všetko zrátal, došiel k záveru, že sa mu vyplatí všetko predať a tú perlu kúpiť. A kto by neurobil na jeho mieste to isté?
Podstatným zámerom podobenstva je teda ukázať, že takou vzácnou perlou je aj stretnutie s Ježišom, čiže s Božím kráľovstvom medzi nami. To je tá jedinečná príležitosť, ktorú treba ihneď využiť a vynaložiť pritom všetku svoju energiu i všetko, čo človek vlastní.

„Nebeské kráľovstvo sa podobá kupcovi, ktorý hľadá vzácne perly. Keď našiel veľmi cennú perlu, odišiel, predal všetko a kúpil ju.“

Nebolo to po prvý raz, čo apoštoli zistili, že sú postavení pred zásadnú požiadavku: ak chcú nasledovať Ježiša, musia opustiť všetko, aj také veľmi vzácne hodnoty, akými sú rodinné vzťahy, materiálne zabezpečenie či zaistená budúcnosť.
Lenže Ježišova požiadavka nie je bez motívu a nie je ani čímsi absurdným!
Za „všetko“, čo človek stratí, prichádza iné „všetko“, ktoré človek nájde a ktoré je neoceniteľne vzácnejšie. Ježiš zakaždým, keď niečo žiada, zároveň ešte viac sľubuje a v oveľa hojnejšej miere.
Týmto podobenstvom nás ubezpečuje, že vo svojich rukách budeme mať poklad, ktorý nás urobí navždy bohatými.
A ak by sa niekomu zdalo, že je chybou opustiť isté za neisté, vlastnenú hodnotu len za hodnotu sľubovanú, spomeňme si na toho kupca! On dobre vedel, že tá perla je veľmi vzácna, a s dôverou čakal, čo mu vynesie, keď s ňou bude obchodovať. Tak i ten, kto chce nasledovať Ježiša, vie, očami viery vidí, na akom obrovskom zisku sa bude podieľať s Ježišom na dedičstve jeho kráľovstva, keď sa zriekne všetkého aspoň duchovne.
Boh dáva takúto príležitosť v živote všetkým ľuďom, aby si túto perlu mohli zadovážiť.

„Nebeské kráľovstvo sa podobá kupcovi, ktorý hľadá vzácne perly. Keď našiel veľmi cennú perlu, odišiel, predal všetko a kúpil ju.“

Tieto slová sú konkrétnou výzvou dať bokom všetky zbožňované veci, ktoré môžu v srdci zaujať miesto patriace Bohu: kariéru, manželstvo, štúdium, krásny dom, zamestnanie, šport, zábavu.
Je to výzva dať Boha na prvé miesto. On má byť vrcholom nášho záujmu a našich túžob, aby v živote všetko smerovalo k nemu a všetko sa odvíjalo od neho.
Keď budeme takto konať, keď budeme v prvom rade hľadať Božie kráľovstvo, na základe prísľubu v evanjeliu dostaneme k tomu všetko potrebné navyše (porov. Lk 12, 31). Keď sa zriekneme všetkého pre Božie kráľovstvo, budeme mať stonásobok domov, bratov, sestier, otcov a matiek (porov. Mt 19, 29), lebo evanjelium má aj jasný ľudský rozmer: Ježiš je zároveň človek i Boh a spolu s duchovným pokrmom sa stará aj o chlieb, o bývanie, o oblečenie aj o rodinu.
Asi by sme sa mali učiť od detí, ako sa viac spoliehať na prozreteľnosť nebeského Otca, lebo on nenechá, aby niečo chýbalo tomu, kto dáva z lásky i to málo, čo má.
V Kongu skupina chlapcov vyrába už niekoľko mesiacov umelecké pohľadnice zdobené banánovou šupkou, ktoré sa potom predávajú v Nemecku. Na začiatku si nechávali všetku tržbu pre seba (niektorí takto živia celú rodinu). Teraz sa rozhodli dávať 50 % do spoločného a podporujú tak aj 35 mladých, ktorí sú bez zamestnania.
Lenže Boh sa vo svojej štedrosti nenechá predstihnúť: dvaja z týchto chlapcov sa v obchode, kde sú zamestnaní, správali tak vzorne, že viacerí obchodníci, keď hľadali zamestnancov, sa obrátili na tento obchod. Takto až jedenásti našli trvalé zamestnanie.

Chiara Lubichová

PrílohaVeľkosť
SZ-2010-07-skladacka.doc44.5 KB
Slovo jul 2010 prezentacia.pps1.4 MB

Slovo života na jún 2010

„Kto nájde svoj život, stratí ho, a kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho.“ (Mt 10, 39)

Pri čítaní týchto Ježišových slov sa ako významné ukazujú dva typy života: pozemský život, ktorý žijeme na tomto svete, a nadprirodzený život, ktorý nám dal Boh cez Ježiša, život, ktorý sa nekončí smrťou a ktorý nikto nemôže odňať.
K životu teda môžeme mať dva postoje: Prvým je možnosť priľnúť k pozemskému životu a považovať ho za jediné dobro. To nás však povedie k tomu, že budeme myslieť len na seba, na svoje záležitosti, na stvorené veci; uzavrieme sa tak do vlastnej škrupiny a budeme presadzovať iba svoje ja. Výsledkom, ku ktorému na konci nevyhnutne dôjdeme, bude jedine smrť. Naopak, keď s vierou prijmeme, že sme od Boha dostali do daru oveľa vznešenejší život, ktorý jediný je ten pravý, budeme mať odvahu žiť tak, aby sme si tento dar zaslúžili, ba budeme vedieť svoj pozemský život obetovať za ten druhý.

„Kto nájde svoj život, stratí ho, a kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho."

Keď Ježiš vyriekol tieto slová, myslel na mučeníctvo. Takže my, ako každý kresťan, keď chceme nasledovať svojho Majstra a ostať verní evanjeliu, v prípade nevyhnutnosti musíme byť ochotní stratiť svoj život a zomrieť i násilnou smrťou. S milosťou, ktorú pritom dostaneme, nám Boh dá aj pravý život.
Ježiš ako prvý „stratil svoj život“ a dostal život oslávený. Aj nás už dopredu upozorňuje, aby sme sa nebáli „tých, čo zabíjajú telo, ale dušu zabiť nemôžu“ (Mt 10, 28). Preto nám hovorí:

„Kto nájde svoj život, stratí ho, a kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho."

Ak čítaš evanjelium pozorne, zistíš, že Ježiš sa k tejto myšlienke vracia dobrých šesť ráz. Tým naznačuje, aké je to dôležité, ale aj za aké významné to považuje on sám.
Lenže Ježišovo nabádanie vedieť stratiť i vlastný život nie je z jeho strany iba povzbudením podstúpiť i mučeníctvo. Tu ide o podstatný zákon kresťanského života. My musíme byť pripravení zrieknuť sa toho, že by sme ideálom vlastného života urobili seba, ochotní zrieknuť sa svojej egoistickej nezávislosti. Ak chceme byť skutočnými kresťanmi, centrom nášho života musí byť Kristus.
Čo teda chce od nás Kristus? Lásku k druhým. Ak prijmeme tento jeho program za svoj, iste sa tým zriekame seba, no nachádzame život. Avšak toto nežiť pre seba nie je nijakou rezignáciou ani pasivitou, ako by si niekto mohol myslieť. Byť kresťanom je vždy veľmi náročné a vyžaduje to stopercentný zmysel pre zodpovednosť.

„Kto nájde svoj život, stratí ho, a kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho."

Lenže už tu na zemi môžeme zakúšať, že v darovaní seba samých žitou dobročinnou láskou náš život rastie. Ak sme svoj deň strávili v službe druhým, ak sme svoju každodennú prácu, možno jednotvárnu a tvrdú, vedeli premieňať na prejavy lásky, zakúsime radosť, lebo budeme mať pocit oveľa plnšej sebarealizácie.

„Kto nájde svoj život, stratí ho, a kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho.“

Ježišove prikázania sú všetky neoddeliteľne postavené na láske, preto ich zachovávaním dosiahneme po tomto krátkom živote aj večný život. Veď si len pripomeňme, podľa čoho bude Ježiš súdiť v posledný deň. Tým, čo budú po jeho pravici, povie: „Poďte, požehnaní..., lebo som bol hladný a dali ste mi jesť...; bol som pocestný a pritúlili ste ma; nahý a priodeli ste ma...“ (porov. Mt 25, 34 n).
Účasť na živote, ktorý sa nepominie, nám dá jedine podľa toho, či sme milovali blížneho, lebo to, čo sme urobili pre blížneho, bude považovať za preukázané jemu.

Ako teda budeme žiť tieto slová života? Ako budeme už odo dneška strácať svoj život, aby sme ho našli? Budeme sa pripravovať na veľkú a rozhodujúcu skúšku, pre ktorú sme sa narodili.
Dívajme sa teda okolo seba a zapĺňajme celý deň skutkami lásky. Kristus k nám prichádza v našich deťoch, v manželke, v manželovi, v kolegoch na pracovisku, v kolegoch z politickej strany, v spoločníkoch pri zábave atď. Robme dobro všetkým. A nezabúdajme ani na tých, o ktorých sa denne dozvedáme v správach či od priateľov alebo z televízie... Urobme podľa možnosti čosi pre každého. A keby sa už nič inšie nedalo, pomodlime sa za nich. To, na čom záleží, je láska!.

Chiara Lubichová

Slovo života na máj 2010

„Kto ma miluje, toho bude milovať môj Otec; aj ja ho budem milovať a zjavím mu seba samého.“ (Jn 14, 21)

Hlavnou náplňou Ježišovej rozlúčkovej reči je láska: Otcova láska k Synovi, jeho láska k Ježišovi, ktorý je vteleným zachovávaním jeho prikázaní. Tým, ktorí vtedy počúvali Ježiša, nerobilo problém spoznať v jeho slovách ozvenu z Knihy múdrosti: „Láska (k múdrosti) znamená zachovávať jej zákony“ (porov. Múd 6, 18) a aj: „ľahko ju (múdrosť) zbadajú tí, čo ju milujú“ (porov. tamže 6, 12). Hlavne Ježišovo zjavenie sa tomu, kto ho miluje, má svoju starozákonnú paralelu v Múd 1, 2, kde sa hovorí, že Pán sa zjaví tým, ktorí v neho veria.
Zmyslom predkladaných slov teda je: Kto miluje Syna, toho miluje Otec, a miluje ho i Syn, ktorý mu zjaví seba.

„Kto ma miluje, toho bude milovať môj Otec; aj ja ho budem milovať a zjavím mu seba samého.“

Takéto Ježišovo zjavenie seba samého však vyžaduje, aby sme milovali. Bez tohto dynamizmu, bez tohto náboja lásky v srdci si kresťana nemožno ani predstaviť. Hodiny, ktoré nejdú, neplnia svoj účel, lebo neukazujú čas, takže možno povedať, že to ani nie sú hodiny. Podobne kresťanovi bez trvalého úsilia milovať nepatrí meno kresťan. Dôvodom je to, že všetky Ježišove prikázania sú zhrnuté v jedinom: v prikázaní lásky k Bohu a k blížnemu, takže v blížnom tiež máme vidieť a milovať Ježiša.
Pritom láska nie je iba citom, ona sa prenáša do konkrétneho života službou bratom a sestrám, najmä voči tým, čo sú nablízku, počínajúc maličkosťami a tými najjednoduchšími službami.
Charles de Foucauld hovorí: „Keď niekomu preukazujeme lásku, vlastne doňho veľmi reálne prenikáme: sme v ňom svojou láskou, žijeme v ňom svojou láskou, nežijeme už sebe, sme ,odpútaní‘ od seba, sme ,mimo‘ seba.“
A práve touto láskou sa v nás vytvára cesta pre Ježišovo svetlo, ktoré prisľúbil: „Kto ma miluje, ... tomu zjavím seba samého“ (porov. Jn 14, 21). Láska je tým prameňom svetla: práve keď milujeme, aj Boha chápeme väčšmi, lebo je Láska. To má za následok, že naša láska je čoraz väčšia a prehlbuje sa i vzťah s blížnymi.
Toto svetlo, toto poznávanie Boha cez lásku je zároveň spečatením, ďalším potvrdením pravej lásky. Možno to prežívať rôznymi spôsobmi, lebo v každom z nás svetlo nadobúda svojskú farbu a svojský odtieň. Má však spoločné črty: Božia vôľa je nám jasnejšia, získavame pokoj, vyrovnanosť a Božie slovo chápeme stále z iného, nového pohľadu.
Ide o hrejivé svetlo, ktoré nás povzbudzuje kráčať životom čoraz istejšie a plynulejšie. A keď nám ho životné tiene zneistia, dokonca temnota ho priam znemožní, tieto slová evanjelia nám zakaždým pripomenú, že svetlo sa zapaľuje láskou, že stačí konkrétny prejav lásky, hoci celkom malý (modlitba, úsmev, pekné slovo), a ten nám dodá potrebný záblesk, ktorý nám dovolí ísť ďalej.

Keď sa v noci cestou na bicykli so svetlom získaným z dynama zastavíme, ocitneme sa v tme, lebo dynamo sa prestane krútiť. No keď sa znovu pohneme, dynamo začne dodávať potrebný prúd, aby sme videli cestu. Tak je to i v živote: stačí dať do pohybu lásku, no tú pravú, ktorá obdarúva a neočakáva za to nič, a v nás sa nanovo rozhorí viera a nádej.

Chiara Lubichová

PrílohaVeľkosť
Slovo maj 2010.pps1.81 MB
SZ-2010-05-skladacka.doc46 KB

Slovo života november 2010

„Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha.“ (Mt 5, 8)1

Ježiš svoje ohlasovanie začína „rečou na vrchu“. Nad Tiberiadským jazerom, na vŕšku neďaleko Kafarnauma, posediačky, ako to robievali učitelia, zvestuje zástupom blahoslavenstvá. V Starom zákone slovo „blahoslavený“ zaznieva viackrát, a to v zmysle chvály tomu, kto všemožne zachováva Pánove slová.
Ježišove blahoslavenstvá sčasti pripomínali tie, ktoré učeníci už poznali, no po prvý raz počuli, že aj ľudia čistého srdca nielenže smú vystúpiť na Pánov vrch, ako o tom spieva žalm (porov. Ž 24, 3-4), ale že dokonca uvidia Boha. O akú čistotu ide, keď sa tak vysoko hodnotí? Ježiš sa počas svojho kázania o nej zmienil viackrát. Sledujme ho teda, aby sme našli prameň opravdivej čistoty.

„Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha.“ (Mt 5, 8)1

Takýto jedinečný prostriedok na očisťovanie podľa Ježiša už jestvuje: „Vy ste už čistí pre slovo, ktoré som vám povedal" (Jn 15, 3). Ducha očisťujú ani nie tak obradné úkony, ako Ježišove slová, lebo jeho slová nie sú ako ľudské slová. Je v nich prítomný sám Kristus, podobne ako je prítomný v Eucharistii, hoci iným spôsobom. Cez ne vstupuje do nás a ak ich necháme pôsobiť, oslobodí nás od hriechu a staneme sa „čistí srdcom".
Čistota je teda plodom žitého slova, všetkých Ježišových slov. Ony nás oslobodzujú od pripútanosti k veciam, do ktorej človek nevyhnutne upadá, ak jeho srdce nie je v Bohu a nedrží sa jeho učenia. Pripútanosť sa môže týkať vecí, stvorení i seba. Ak je však srdce upriamené jedine na Boha, všetko ostatné stráca cenu.
Tomu, aby sa nám pritom darilo, iste prospeje, ak počas dňa budeme Ježišovi, Bohu opakovane vyznávať slovami žalmu: „Ty si, Pane, moje jediné dobro!" (porov. Ž 16, 5a). Skúsme ich opakovať často, najmä keby naše srdce chceli opantať predstavy, pocity a túžby, ktoré môžu zacloniť dobro a obrať nás o slobodu.
Ťahá nás to pozerať reklamy, sledovať nejaký televízny program? Nie! Povieme si: „Ty si, Pane, moje jediné dobro!" Bude to prvý krok, ktorý nám pomôže odpútať sa od seba a opätovne vyjadriť našu lásku k Bohu. A budeme čistejší!
Pozorujeme azda, že niektorý človek alebo nejaká činnosť sa stavajú ako prekážka medzi nás a Boha a začínajú narúšať náš vzťah s ním? I to je chvíľa zopakovať mu: „Ty si, Pane, moje jediné dobro!" To nám pomôže očistiť naše úmysly a znova nájsť vnútornú slobodu.

„Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha.“ (Mt 5, 8)1

Žité slovo nás robí slobodnými a čistými, lebo ono je vlastne láskou. A práve láska je to, čo očisťuje svojím božským plameňom naše úmysly a celé naše vnútro, lebo podľa Písma je „srdce" sídlom rozumu a vôle.
Je to tá istá láska, ktorú nám prikazuje Ježiš a ktorá nám dovoľuje prežívať toto blahoslavenstvo. Je to vzájomná láska, pripravená dať život za druhých podľa Ježišovho príkladu. Vytvára strhujúci prúd, vzájomnosť, ovzdušie, v ktorom prevláda otvorenosť, čistota, keďže je tam Boh a jedine on v nás môže stvoriť čisté srdce (porov. Ž 51, 12). Slovo pôsobí svojím očistným a posväcujúcim účinkom práve vtedy, keď žijeme vo vzájomnej láske.
Osamotený človek nezvládne dlho odolávať nátlaku sveta, zatiaľ čo vo vzájomnej láske nájde prostredie, ktoré je zdravé, schopné ochrániť jeho čistotu i opravdivý kresťanský život.

„Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha.“ (Mt 5, 8)1

A plod tejto neprestajne vydobýjanej čistoty? Možnosť „uvidieť" Boha, t. j. spoznávať jeho pôsobenie v našom živote a v dejinách, počuť v srdci jeho hlas a postrehnúť jeho prítomnosť všade, kde je: v chudobných, v Eucharistii, v Božom slove, v spoločenstve bratov, v Cirkvi.
Je to akási predchuť Božej prítomnosti, začínajúcej sa už v tomto živote „vo viere, nie v nazeraní" (2 Kor 5, 7), kým ho nebudeme vidieť večne „z tváre do tváre" (1 Kor 13, 12).

Chiara Lubichová

1 Slovo života, november 1999, úplný pôvodný text bol uverejnený v časopise Cittá Nuova č. 20/1999, s. 7.

PrílohaVeľkosť
SZ november_def.pdf88.82 KB
Parola di vita it..pdf13.58 KB
SZ-2010-11-skladacka.doc46 KB
Slovo november 2010.pps1.47 MB

Slovo života október 2010

„Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!“ (Mt 22, 39)

Tieto slová sa nachádzajú už v Starom zákone v Knihe Levitikus.2 Ježiš nimi odpovedá na úskočnú otázku a načiera pritom do rozsiahlej prorockej a rabínskej tradície, ktorá skúmala, čo je jednotiacou myšlienkou tóry čiže Božej náuky obsiahnutej v Biblii. Rabbi Hillel, Ježišov vrstovník, sa k tomu vyjadril: „Nebudeš robiť svojmu blížnemu to, čo sám nemáš rád. To je celý zákon. Ostatok je iba vysvetlenie.“3
Podľa hebrejských učiteľov Zákona láska k blížnemu vyplýva z lásky k Bohu, ktorý človeka stvoril na svoj obraz a podobu; preto nemožno milovať Boha bez lásky k jeho stvoreniam. Toto je pravá pohnútka lásky k blížnemu a to je aj „hlavná a všeobecne platná zásada
v Zákone“.4
Ježiš túto zásadu potvrdzuje a dodáva, že prikázanie milovať blížneho je podobné prvému a najväčšiemu prikázaniu, prikázaniu milovať Boha celým srdcom, celou mysľou a celou dušou. Potvrdením podobnosti týchto dvoch prikázaní ich vlastne natrvalo spája a vytvára tak celú kresťanskú tradíciu; výstižne to vyjadril apoštol Ján: „Kto nemiluje brata, ktorého vidí, nemôže milovať Boha, ktorého nevidí.“5

„Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého.“

Evanjelium sa vyslovuje jasne, že blížnym je každá ľudská bytosť, muž či žena, priateľ či nepriateľ, ktorého si treba vážiť, brať na neho ohľad a mať k nemu úctu. Láska k blížnemu sa týka zároveň všetkých i každého jednotlivo. Zahŕňa celé ľudstvo a konkretizuje sa v človekovi, ktorý sa nachádza vedľa teba.
Kto nám však podaruje také široké srdce, kto v nás vzbudí takú dobrotivosť, aby sme za svojich blízkych a blížnych považovali aj tých, ktorí sú nám cudzí, aby sme prekonávali lásku k sebe a videli svoje ja v druhých? Je to Boží dar, dokonca je to sama Božia láska, ktorá je „rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali“.6
Nejde teda len o nejakú obyčajnú lásku, bežné priateľstvo či ľudomilnosť, lež o lásku, ktorá bola do našich sŕdc vliata pri krste: o lásku, ktorá je životom samého Boha, blaženej Trojice,
na ktorej máme účasť.
Láska je teda všetko. No aby sme ju dobre žili, treba poznať jej vlastnosti, ako vyplývajú z evanjelia a z Písma vôbec. Podľa nás sa dajú zhrnúť do niekoľkých základných zásad.
Ježiš, ktorý zomrel za všetkých a miloval všetkých, nás ako prvé učí, že pravá láska je zameraná na všetkých. Nie ako láska, akú mnoho ráz žijeme my, čisto ľudskú a zúženú len na úzky okruh: na rodinu, na priateľov, na blízkych... Pravá láska, akú požaduje Ježiš, nepripúšťa uprednostňovanie, nerobí rozdiel medzi človekom sympatickým a nesympatickým, nejestvuje pre ňu pekný ani nepekný, veľký ani malý; tejto láske je jedno, či je niekto z mojej vlasti, alebo cudzinec, príslušník mojej cirkvi, alebo inej, môjho náboženstva alebo iného. Táto láska miluje všetkých. Tak si máme počínať i my: máme milovať všetkých.
Ďalej pravá láska miluje ako prvá a bez toho, aby čakala, že bude milovaná, čo nie je bežné pri ľudskej láske: my máme radi tých, čo majú radi nás. No pravá láska je tá, od ktorej vychádza prvý podnet, ako v prípade nebeského Otca, keď poslal svojho Syna, aby nás spasil, hoci sme boli ešte hriešni, čiže ešte sme nemilovali.
Takže máme milovať všetkých a máme milovať ako prví.
Navyše pravá láska vidí Ježiša v každom blížnom: „Mne si to urobil,“7 povie nám Ježiš pri poslednom súde. To platí aj pre dobro, ktoré konáme, ale bohužiaľ aj pre zlo.
Pravá láska miluje priateľa, ale aj nepriateľa: robí mu dobre a modlí sa za neho.
Ježiš si praje aj to, aby sa láska, ktorú priniesol na zem, stala vzájomnou, aby sa ľudia milovali navzájom, aby sa tak dospelo k jednote.
Všetky tieto vlastnosti lásky nám umožnia oveľa lepšie pochopiť a žiť Slovo života tohto mesiaca.

„Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého.“

Naozaj, pravá láska miluje druhého ako seba, pričom to treba brať doslova: treba vidieť
v druhom seba, robiť pre iných to isté, čo by sme robili pre seba. Pravá láska vie trpieť s trpiacim, radovať sa s radujúcim, niesť bremená tých druhých, vie sa zjednotiť s milovaným človekom, ako hovorí sv. Pavol. Nejde teda o lásku, ktorá by znamenala iba cit či pekné slová, ale konkrétne skutky.
Ľudia iného náboženského vyznania sa tiež snažia konať takto na základe tzv. zlatého pravidla, ktoré nachádzame vo všetkých náboženstvách a ktoré požaduje robiť iným to, čo chceme, aby oni robili nám. Gándhí ho vysvetľuje veľmi jednoducho, ale pôsobivo: „Nemôžem ti robiť zle bez toho, aby som pritom nezranil sám seba.“8
Tento mesiac má byť teda príležitosťou roznecovať oheň lásky k blížnemu, ktorý teraz bude mať mnoho tvárí: od susedov v dome po spolužiačku v škole, od priateľa po blízku príbuznú. Má však i tváre ľudí zvieraných úzkosťou, ktoré televízia prenáša do našich príbytkov z miest, kde zúri vojna, alebo kde sa stali prírodné katastrofy. Kedysi to boli tisíce neznámych a vzdialených, teraz sú aj oni naši blížni.
Láska nám od prípadu k prípadu vnukne, čo robiť, a postupne spôsobí, že sa naše srdcia rozšíria na Ježišovu mieru.
Chiara Lubich

PrílohaVeľkosť
OGI-201010PV.doc27.5 KB

Slovo života september 2010

„Hovorím ti: Nie sedem ráz, ale sedemdesiatsedem ráz.“ (Mt 18, 22)

Ježiš týmito slovami odpovedá Petrovi, ktorý potom, čo počul z jeho úst veľa čudesných vecí, sa ho opýtal: „Pane, koľko ráz mám odpustiť svojmu bratovi, keď sa proti mne prehreší? Azda sedem ráz?“ Ježiš mu odvetil: „Hovorím ti: Nie sedem ráz, ale sedemdesiatsedem ráz!“
Peter vo svojej dobrote a veľkodušnosti – vplyvom Majstrovej reči – si už pravdepodobne zaumienil dať sa touto jeho novou cestou a urobiť čosi mimoriadne: odpustiť až sedem ráz. (...) Keď však Ježiš odpovedá: „...sedemdesiatsedem ráz“, naznačuje, že podľa neho odpúšťaniu sa nemajú klásť hranice: treba odpúšťať stále.

„Hovorím ti: Nie sedem ráz, ale sedemdesiatsedem ráz.“

Tieto slová pripomínajú biblickú pieseň Adamovho potomka Lamecha: „Sedem ráz pomstený bude Kain, no Lamech sedemdesiatsedem ráz“ (Gn 4, 24). Takto sa začína šíriť nenávisť v medziľudských vzťahoch na tomto svete: rozmáha sa ako rieka pri povodni.
Proti tomuto šíreniu zla Ježiš stavia nikdy nekončiace odpúšťanie bez kladenia podmienok, schopné prelomiť začarovaný kruh násilia.
Odpúšťanie je jediným riešením, ako zastaviť zmätok a otvoriť ľudstvu budúcnosť, ktorá sa nekončí jeho sebazničením.

„Hovorím ti: Nie sedem ráz, ale sedemdesiatsedem ráz.“

Odpúšťať. Odpúšťať ustavične. Odpustenie však nie je zabudnutie, ktoré často znamená, že sa nechceme pozrieť skutočnosti do tváre. Odpustenie nie je ani slabosť, t. j. nevšímať si bezprávie zo strachu, keďže ten, kto sa ho dopustil, je mocnejší. Odpustenie nespočíva ani v tom, že zľahčujeme to, čo je závažné, a označujeme za dobré, čo je zlé.
Odpustenie nie je ani ľahostajnosť. Odpustenie je úkon vôle a jasného poznania, teda slobody, čiže spočíva v prijatí brata a sestry takých, akí sú, napriek zlu, ktoré nám spôsobili, podobne ako Boh prijíma nás hriešnikov napriek našim chybám. Odpustenie spočíva v tom, že neodpovedáme na urážku urážkou, v tom, že sa zachováme podľa Pavlových slov: „Nedaj sa premôcť zlu, ale dobrom premáhaj zlo“ (Rim 12, 21).
Odpustenie spočíva v tom, že tomu, kto ti spôsobil ujmu, poskytneš možnosť, aby sa medzi vami vytvoril nový vzťah, čiže možnosť, aby ste, aj on, aj ty, začali nový život a v budúcnosti medzi vami nemalo posledné slovo zlo.

„Hovorím ti: Nie sedem ráz, ale sedemdesiatsedem ráz.“

Ako teda budeme žiť toto Slovo života?
Peter sa spýtal Ježiša: „Koľko ráz mám odpustiť svojmu bratovi?“
Ježiš vo svojej odpovedi mal na zreteli predovšetkým vzťahy medzi kresťanmi, medzi členmi toho istého spoločenstva.
Treba sa teda takto správať v prvom rade k bratom a sestrám vo viere: v rodine, na pracovisku, v škole, v spoločenstve, do ktorého patríme.
Iste vieme, ako často sa chcú ľudia odplatiť za podstúpenú urážku podobným činom, podobnými slovami.
A dobre vieme i to, ako pre rozličnosť pováh, pre nervozitu alebo pre iné dôvody sa medzi ľuďmi, ktorí žijú spolu, často prejavuje nedostatok lásky. Práve preto treba mať na pamäti, že jedine ochota opakovane odpúšťať môže udržať pokoj a jednotu medzi bratmi.
V nás bude vždy sklon zvažovať chyby sestier a bratov, pripomínať si ich minulosť a priať si, aby boli iní, než akí sú... Treba si zvyknúť dívať sa na nich novými očami, a aj ich vidieť nových a prijímať ich vždy, bez otáľania a naplno, aj keď sa nekajajú.
Niekto povie: „Ale to je ťažké!“ Je a chápeme to! Ale v tom je krása kresťanstva! Nie nadarmo nasledujeme toho Krista, čo na kríži prosil Otca o odpustenie pre tých, čo mu spôsobili smrť, a potom vstal z mŕtvych!
Treba mať odvahu! Začnime takto žiť, a to nám zaručí pokoj, aký sme doteraz nezakúsili, a radosť, veľa netušenej radosti!

Chiara Lubichová

PrílohaVeľkosť
OGI-201009PV.doc27.5 KB
Slovo september 2010.pps1.24 MB
SZ-2010-09-skladacka.doc42.5 KB

2011

Slovo života január 2011

Aj tohto roku od 18. do 25. januára sa na mnohých miestach vo svete slávi Týždeň modlitieb za jednotu kresťanov, hoci niekde sa slávi až v období svätodušných sviatkov. Pri tejto príležitosti zvykla Chiara príslušný biblický text zvolený na daný Týždeň modlitieb za jednotu kresťanov komentovať vo svojom januárovom Slove života.
Tohto roku biblický verš na Týždeň modlitieb za jednotu kresťanov znie:  „Vytrvalo sa zúčastňovali na učení apoštolov a na bratskom spoločenstve, na lámaní chleba a na modlitbách“ (Sk 2, 42). Na zamyslenie a uvedenie do života vám ponúkame text Chiary Lubichovej, ktorý napísala ako komentár k pasáži zo Skutkov apoštolov 4, 32.

„Množstvo veriacich malo jedno srdce a jednu dušu. A nik z nich nehovoril, že niečo z toho, čo mal, je jeho, ale všetko mali spoločné.“ (Sk 4, 32)

Toto Slovo života predstavuje jeden z tých literárnych obrazov (pozri aj 2, 42; 5, 12 – 16), ktorými nás autor Skutkov apoštolov oboznamuje s významnými črtami prvého kresťanského spoločenstva v Jeruzaleme. Je to mimoriadna sviežosť a duchovná dynamickosť, modlitba a svedectvo, no predovšetkým veľká jednota, črta, ktorú chcel mať Ježiš ako rozpoznávací znak a prameň plodnosti svojej Cirkvi.
Duch Svätý, ktorého dostáva ako dar pri krste každý, čo prijíma Ježišove slová, keďže je Duchom lásky a jednoty, pôsobil vo všetkých veriacich tak, že boli jedno so Zmŕtvychvstalým i medzi sebou, povznesení nad všetky rasové, kultúrne a triedne rozdiely.

„Množstvo veriacich malo jedno srdce a jednu dušu. A nik z nich nehovoril, že niečo z toho, čo mal, je jeho, ale všetko mali spoločné.“

Všimnime si však podrobnejšie podoby tejto jednoty.
Duch Svätý vytváral predovšetkým vo veriacich jednotu sŕdc a myslí, pomáhal im povzniesť sa nad city, ktoré túto jednotu v dynamickosti bratského spoločenstva sťažujú.
Najväčšou prekážkou jednoty je totiž náš individualizmus. Je to lipnutie na svojich myšlienkach, názoroch a osobných záľubách. Práve náš egoizmus vytvára bariéry, ktorými sa navzájom izolujeme a vylučujeme každého, kto je iný než my.

„Množstvo veriacich malo jedno srdce a jednu dušu. A nik z nich nehovoril, že niečo z toho, čo mal, je jeho, ale všetko mali spoločné.“

Jednota, ktorú vytváral Duch Svätý, sa nevyhnutne odrážala v živote veriacich. Jednota myslí a sŕdc sa do nich vteľovala a prejavovala sa v konkrétnej solidárnosti tak, že sa s bratmi a sestrami, čo boli v núdzi, podelili o vlastný majetok. A keďže táto jednota bola opravdivá, nezniesla, aby v spoločenstve niektorí žili v hojnosti, zatiaľ čo by ostatní nemali ani to nevyhnutné.

„Množstvo veriacich malo jedno srdce a jednu dušu. A nik z nich nehovoril, že niečo z toho, čo mal, je jeho, ale všetko mali spoločné.“

Ako teda budeme žiť Slovo života na tento mesiac? Ono zdôrazňuje spoločenstvo a jednotu, ktoré Ježiš tak odporúčal a na ich uskutočnenie nám daroval svojho Ducha.
Budeme sa teda snažiť počúvať hlas Ducha Svätého a rásť v tomto spoločenstve na všetkých úrovniach. V prvom rade na duchovnej úrovni tým, že budeme prekonávať zárodky oddeľovania sa, ktoré nosíme v sebe. Odporovalo by si napríklad usilovať sa o jednotu s Ježišom a súčasne sa trieštiť medzi sebou individualistickým správaním, snahou kráčať každý na vlastnú päsť, posudzovať sa navzájom či dokonca strániť sa jeden druhého. Treba sa znova vrátiť k Bohu, ktorý chce, aby sme boli jedno.
Toto Slovo života nám okrem toho pomôže čoraz lepšie chápať rozpor, ktorý existuje medzi kresťanskou vierou a egoistickým používaním materiálnych dobier. Pomôže nám uskutočňovať v rámci našich možností opravdivú solidaritu so všetkými, ktorí trpia nedostatkom.
Keďže žijeme v mesiaci, v ktorom sa slávi Týždeň modlitieb za jednotu kresťanov, toto Slovo života nás pobáda modliť sa a posilňovať naše zväzky jednoty a lásky s bratmi a sestrami z ostatných cirkví, s ktorými máme spoločnú jedinú vieru a jediného Kristovho ducha prijatého v krste.

Chiara Lubichová

Slovo života, január 1994, pôvodný text bol uverejnený v časopise Città Nuova, č. 24/1993, s. 34 – 35.

Slovo života február 2011

„Všetci, ktorých vedie Boží Duch, sú Božími synmi.“ (Rim 8, 14)1

Tieto slová sa nachádzajú uprostred oslavnej state, v ktorej Pavol ospevuje krásu kresťanského života, jeho novosť a slobodu, plod krstu a viery v Ježiša, ktoré nás zakotvujú naplno do neho a skrze neho do dynamizmu trojičného života. Ako sa stávame jednou osobou s Kristom, máme s ním podiel aj na Duchu a na všetkých jeho plodoch, v prvom rade na Božom synovstve.
Keď tu Pavol spomína „adoptívne synovstvo“ (porov. Rim 8, 15; Gal 4, 5), robí to len preto, aby ho odlíšil od postavenia prirodzeného syna, lebo to prislúcha iba jedinému Božiemu Synovi.
Náš vzťah k Otcovi nie je iba čisto právny, ako je to u adoptívnych detí v bežnom živote, lež je čímsi podstatným, čo mení našu prirodzenosť, ako keď sa niekto znova narodí. Veď celý náš život dostáva novú dušu z nového princípu, z nového ducha, ktorým je sám Boží Duch.
Ospevovať spolu s Pavlom tento zázrak smrti a vzkriesenia, ktorý v nás spôsobuje krstná milosť, by sme nemali nikdy skončiť.

„Všetci, ktorých vedie Boží Duch, sú Božími synmi.“ (Rim 8, 14)1

Tieto slová nám prezrádzajú čosi, čo súvisí s naším kresťanským životom, do ktorého Duch Svätý vnáša ten dynamizmus a to úsilie, ktoré Pavol sústreďuje do protikladu tela a ducha, pričom pod telom má na mysli celého človeka (telo i dušu) so všetkou jeho krehkosťou a sebectvom, ktoré sa ustavične stavia proti zákonu lásky, dokonca i proti samotnej Láske, ktorá je rozliata v našich srdciach (porov. Rim 5, 5).
Tí totiž, ktorých vedie Duch, sú nútení každý deň bojovať „dobrý boj viery“ (1 Tim 6, 12), aby dokázali premôcť všetky náklonnosti k zlému a žiť podľa viery, vyznanej v krste.
Lenže ako?
Vieme, že ak má konať Duch Svätý, treba, aby sme spolupracovali. Keď svätý Pavol písal tieto slová, mal na mysli predovšetkým tú povinnosť Kristových nasledovníkov, ktorou je sebazapieranie, boj proti sebectvu v jeho najrôznejších podobách.
Lenže práve toto odumieranie sebe vytvára život, lebo každý rez, každé otesávanie, každé „nie“ nášmu sebeckému „ja“ je zdrojom nového svetla, pokoja, radosti, lásky a vnútornej slobody, je otvorenou bránou pre Ducha Svätého.
Čím viac voľnosti dáme Duchu Svätému, ktorý je v našich srdciach, tým štedrejšie dary nám bude môcť udeliť a viesť nás po ceste života.

„Všetci, ktorých vedie Boží Duch, sú Božími synmi.“ (Rim 8, 14)1

Ako teda žiť tieto Slová?
Predovšetkým si musíme čoraz viac uvedomovať prítomnosť Ducha Svätého v sebe. Vo svojom vnútri nosíme ohromný poklad, pričom tomu nevenujeme dostatočnú pozornosť. Vlastníme mimoriadne bohatstvo, zostáva však zväčša nevyužité.
Po druhé, ak máme jeho hlas počúvať a nasledovať, musíme povedať nie všetkému, čo sa protiví Božej vôli, a povedať áno všetkému, čo Boh chce: nie pokušeniam postavením sa proti vnuknutiam, ktoré ich sprevádzajú; áno povinnostiam, ktoré nám Boh zveril; áno láske ku všetkým blížnym; áno skúškam a ťažkostiam, ktoré stretneme...
Ak si budeme takto počínať, Duch Svätý nás bude viesť a nášmu kresťanskému životu dodá tú chuť, tú silu, tú bojovnosť a tú jasnosť, ktoré – ak je skutočný – nemôže nemať.
Potom každý, kto je blízko nás, bude vidieť, že nie sme len synmi veľkej ľudskej rodiny, ale že sme synmi Boha.
Chiara Lubichová

Slovo života, jún 2000, pôvodný text bol uverejnený v časopise Città Nuova č. 10/2000, s. 7.

PrílohaVeľkosť
SZ-2011-02-skladacka.doc43.5 KB
SZfebr2011_def.doc29.5 KB
SZfebr2011prezent.pps1.26 MB

Slovo života na marec 2011

„Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova.“ (Lk 1, 38) 1

(...) Podobne ako Márii aj nám chce Boh odhaliť, ako veľmi myslel na každého z nás, chce nám dať spoznať, kto naozaj sme. Akoby nám vravel: „Chceš, aby som z teba a z tvojho života urobil jedinečné dielo? Kráčaj teda cestou, ktorú ti ukazujem, a staneš sa takým, akým si od večnosti v mojom srdci! Ja totiž na teba myslím a milujem ťa celú večnosť, vyslovil som tvoje meno! Tým, že ti oznamujem svoju vôľu, odhaľujem tvoje pravé ja.“
Jeho vôľa teda nie je nejaký diktát, ktorý ťa k čomusi núti, ale odhaľuje jeho lásku k nám, jeho zámer s nami. Táto vôľa je vznešená ako Boh sám, úchvatná, privádzajúca do vytrženia, tak ako jeho tvár: veď je to on sám, kto sa daruje. Božia vôľa je ako zlatá niť, božská priadza, ktorá utkáva celý náš pozemský život i to, čo nasleduje po ňom; siaha od večnosti do večnosti – najprv v Božej mysli, potom na tejto zemi a nakoniec v raji.
Lenže aby sa Boží zámer uskutočnil naplno, Boh žiada môj a tvoj súhlas, ako ho žiadal od Márie. Jedine tak sa uskutoční slovo, ktoré vyslovil o mne a o tebe. Čiže i my, podobne ako Mária, sme vyzvaní povedať:

„Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova.“

Prirodzene, jeho vôľa nám nebude vždy jasná. Ako Mária i my budeme musieť žiadať o svetlo, aby sme prišli na to, čo Boh chce. Treba dobre počúvať jeho hlas vo svojom vnútri, počúvať ho s otvorenosťou, a ak treba, poradiť sa aj s tým, kto nám môže pomôcť. No len čo sme spoznali jeho vôľu, hneď mu povedať svoje áno! Keďže vieme, že jeho vôľa je to najväčšie a najkrajšie, čo nás môže v živote zastihnúť, nebudeme z tých, čo „musia“ plniť Božiu vôľu, ale budeme mať radosť z toho, že ju „môžeme“ plniť, že môžeme uskutočňovať Boží zámer, aby sa naplnilo to, čo on pre nás vymyslel. To je to najlepšie, to najrozumnejšie, čo môžeme robiť.
Máriine slová „Hľa, služobnica Pána“ sú teda i našou odpoveďou lásky na Božiu lásku. Udržujú nás stále tvárou obrátenou na Boha, pripravených načúvať, poslúchať a mať jedinú túžbu, a to plniť, čo chce, aby sme sa stali takými, akých nás chce mať.
Niekedy nám to, čo od nás žiada, môže pripadať nezmyselné. Môže sa nám zdať, že by bolo lepšie konať inak, a chceli by sme vziať svoj život do vlastných rúk. Radi by sme Bohu priam radili a vraveli mu, ako postupovať a ako nie. Lenže ak verím, že Boh je láska, a dôverujem mu, tak viem, že všetko, čo určuje v mojom živote i v živote ľudí okolo mňa, je pre moje a pre ich dobro. Preto sa mu zverujem, odovzdávam sa s plnou dôverou jeho vôli a tú chcem prijať celým svojím ja, až kým nie som s ňou zajedno, lebo viem, že prijať jeho vôľu znamená prijať jeho, objať ho a živiť sa ním.
Musíme veriť, že nič sa nestáva náhodou. Akákoľvek udalosť, radostná, nezávažná alebo bolestná, akékoľvek stretnutie, akákoľvek okolnosť v rodine, na pracovisku, v škole, akýkoľvek zdravotný alebo morálny stav, všetko má svoj zmysel. Lebo všetko – príhody, okolnosti, osoby – prináša od Boha určité posolstvo, všetko prispieva k tomu, aby sa plnil Boží zámer. Ten budeme odhaľovať postupne, deň za dňom, keď budeme plniť Božiu vôľu ako Mária.

„Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova.“

Ako teda žiť tieto slová života? Naše áno Božiemu slovu znamená konať dobre v každom okamihu práve to, čo od nás požaduje Božia vôľa. Venovať sa tomu naplno, vylúčiť všetko ostatné, stratiť všetky myšlienky, túžby, spomienky a činnosti, ktoré sa týkajú čohosi iného.
Pri akejkoľvek Božej vôli, bolestnej, radostnej či bezvýznamnej, si opakujme: „nech sa mi stane podľa tvojho slova“, alebo to, čo nás Ježiš naučil v Otčenáši: „buď vôľa tvoja“. Pred každou svojou činnosťou si hovorme: „nech sa stane...“, „buď vôľa tvoja“. Tak krôčik za krôčikom, kamienok za kamienkom budeme zapĺňať malebnú, jedinečnú a neopakovateľnú mozaiku svojho života, ktorú Pán od večnosti vymyslel pre každého z nás.
Chiara Lubichová

Slovo života, december 2002, úplný pôvodný text bol uverejnený v časopise Città Nuova č. 22/2002, s. 7.

PrílohaVeľkosť
Slovo marec 2011.pps1.49 MB
SZmarec2011_def.pdf86.43 KB

Slovo života na apríl 2011

„No nie, čo ja chcem, ale čo ty.“ (Mk 14, 36)

Ježiš je v olivovej záhrade, na majetku zvanom Getsemani. Nadišla toľko očakávaná hodina. Je to najťažšia chvíľa v jeho živote. Padá na zem dolu tvárou a úpenlivo prosí Boha, oslovujúc ho s dôverčivou nehou „Otče“, aby ho ušetril „piť z kalicha“ (porov. Mk 14, 36). Vzťahuje sa to na jeho umučenie a smrť. Prosí ho, aby ho obišla táto hodina... Ale nakoniec sa úplne odovzdáva do jeho vôle, vraviac:

„No nie, čo ja chcem, ale čo ty.“
Ježiš vie, že jeho umučenie nie je čímsi náhodným, ani rozhodnutím ľudí, ale zámerom Boha. Budú sa proti nemu stavať a aj ho vykonajú ľudia, lenže „kalich“ prichádza z rúk Božích.
Ježiš nás učí, že Otec má svoj plán lásky s každým z nás, že nás miluje osobnou láskou. Ak v túto lásku veríme a odpovedáme na ňu svojou láskou – čo je podmienkou –, on zariadi, že sa nakoniec všetko obráti na dobré. Veď u Ježiša sa nič nedialo náhodou, ani umučenie a smrť. Po ňom prišlo zmŕtvychvstanie, ktorého pamiatku slávime tento mesiac.
Príklad vzkrieseného Ježiša má byť pre náš život svetlom. Všetko, čo príde, čo sa stane, čo nás obklopuje, ale i všetko, čo nám spôsobuje utrpenie, musíme sa naučiť čítať ako vôľu milujúceho Boha, ako dopustenie toho, ktorý nás neprestáva milovať. Takto bude mať všetko v živote zmysel, všetko bude nanajvýš užitočné, i to, čo sa nám javí v danej chvíli nepochopiteľné a nezmyselné, i to, čo nás môže vrhnúť do smrteľnej úzkosti, ako to bolo v Ježišovom prípade. Postačí, aby sme spolu s Ježišom dokázali s úplnou dôverou v Otcovu lásku opakovať:

„No nie, čo ja chcem, ale čo ty.“
Otec chce, aby sme žili a s radosťou ďakovali za dary života. Lenže život nie je vždy taký, aký by sme si predstavovali a ochotne prijímali, najmä keď na nás dolieha bolesť; ani nie je iba sledom jednotvárnych udalostí vsadených do nášho života.
Božia vôľa, to je Boží hlas, ktorý sa nám neustále prihovára a volá nás, je to spôsob, akým nám Boh prejavuje svoju lásku, aby nám dal podiel na plnosti svojho života.
Môžeme si to predstaviť obrazne ako slnko, ktorého lúče sú ako Božia vôľa pre každého z nás. Každý sa pohybuje po určitom lúči, odlišnom od lúča pre toho druhého, ale vždy je to lúč slnka, čiže Božia vôľa. Teda všetci plníme jednu jedinú Božiu vôľu, tá je však pre každého iná. A čím viac sa tieto lúče blížia k slnku, tým bližšie sú aj jeden k druhému. Takisto my, čím sme bližšie k Bohu čoraz dokonalejším plnením Božej vôle, tým sme si bližší i medzi sebou..., kým nebudeme všetci jedno.
Keď budeme takto žiť, v našom živote sa môže všetko zmeniť. Namiesto toho, aby sme išli len k tým, ktorí sú nám milí, a milovali len ich, môžeme sa takto priblížiť ku všetkým, ktorých Boh privedie do našej blízkosti. Namiesto toho, že budeme uprednostňovať to, čo sa nám viac páči, môžeme pozorne načúvať a uprednostňovať to, čo nám vnuká Božia vôľa. Oddanie sa Božej vôli v danom okamihu („čo chceš ty“) nás v dôsledku toho dovedie k odpútanosti od všetkého, i od svojho ja („nie, čo ja chcem“), k odpútanosti, ktorá neostane iba túženým zámerom, keďže hľadáme jedine Boha, ale ju i skutočne dosiahneme. A radosť bude úplná. Stačí vrhnúť sa do prítomného okamihu a plniť Božiu vôľu tej chvíle, opakujúc:

„No nie, čo ja chcem, ale čo ty.“
Okamih, ktorý sa pominul, už viac nie je. Ten budúci ešte nie je v našej moci. Sme ako ten, čo cestuje vlakom na určité miesto. Nechodí tam ani dopredu, ani dozadu, ale sedí na mieste. Aj my máme byť usadení v prítomnosti. Vlak času ide sám od seba. Boha môžeme milovať len v prítomnosti, ktorá nám je daná, v nej Bohu vravieť svoje rozhodné, bezvýhradné a čo najdôraznejšie „áno“.
Milujme teda úsmev, ktorý máme rozdávať, prácu, ktorú máme konať, auto, ktoré máme riadiť, jedlo, ktoré máme pripraviť, činnosť, ktorú máme zorganizovať, pre toho, ktorý trpí vedľa nás. Nebáť sa ani skúšky, ani bolesti, veď v nich ako Ježiš spoznáme Božiu vôľu, t. j. Božiu lásku ku každému z nás! Dokonca sa budeme môcť takto modliť:
„Pane, daj, aby som sa ničoho nebál, lebo čokoľvek sa stane, bude to len tvoja vôľa! Pane, daj, aby som netúžil po ničom viac ako po tvojej vôli. Veď čo je v živote skutočne dôležité? Tvoja vôľa! Daj, aby som sa ničoho nebál, lebo za všetkým je tvoja vôľa! Daj, aby som sa nad nič nevyvyšoval, lebo všetko je tvoja vôľa.“
Chiara Lubichová

Slovo života, apríl 2003, pôvodný text bol uverejnený v časopise Città Nuova č. 6/2003, s. 7.

PrílohaVeľkosť
SZ-2011-04-skladacka.pdf106.72 KB
SZapril2011_def.pdf82.29 KB
SZ - Chlapci a deucata 2011.ppt1.19 MB

Slovo života na máj 2011

„Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou“ (Mt 22,37).1

Debata o tom, ktoré je prvé spomedzi toľkých prikázaní Písma, bývala klasickou náplňou v rabínskych školách za Ježišových čias. Ježiš, považovaný za učiteľa, sa teda vôbec nevyhýba otázke: „Ktoré prikázanie v Zákone je najväčšie?“ A odpovedá svojsky: spája lásku k Bohu s láskou k blížnemu. Jeho učeníci tak už nikdy nemôžu oddeľovať tieto dve lásky, ako pri strome nemožno odpojiť korene od koruny, takže čím viac milujú Boha, tým väčšia je ich láska k bratom a sestrám. A čím viac milujú bratov a sestry, tým viac prehlbujú svoju lásku k Bohu.
Ježiš vie lepšie ako ktokoľvek iný, že je to práve Boh, ktorého máme milovať. A vie i to, ako ho treba milovať: on je jeho Otec i náš Otec, jeho Boh i náš Boh (porov. Jn 20,17). Je to Boh, ktorý miluje každého osobne. Miluje mňa, miluje i teba. On je môj Boh i tvoj Boh („Milovať budeš Pána, svojho Boha“).
I my ho môžeme milovať, lebo on nás miloval ako prvý. Takže láska, ktorá sa nám prikazuje, je len odpoveďou na Lásku. Môžeme sa k nemu vinúť s tou istou nádejou a dôverou, akú mal Ježiš, keď ho nazýval Abba, Otče. I my, ako Ježiš, môžeme sa s ním rozprávať a často, predostierať mu všetky svoje potreby, predsavzatia, zámery a opakovane mu hovoriť o svojej výlučnej láske k nemu. I my chceme netrpezlivo očakávať príchod chvíle, keď s ním budeme v hlbokom spojení cez modlitbu, ktorá je rozhovorom, spoločenstvom, pevným vzťahom priateľstva. V takej chvíli môžeme dať svojej láske voľný priebeh: klaňať sa mu prítomnému v stvorenstve, oslavovať ho, lebo je prítomný v celom vesmírnom svete, chváliť ho prítomného v hĺbke svojich sŕdc alebo živého vo svätostánkoch, myslieť na neho tam, kde sme: v miestnosti, na pracovisku, v úrade, napriek tomu, že nie sme tam sami...

„Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou.“

Ježiš nás učí aj iný spôsob, ako milovať Pána Boha. Pre Ježiša milovať znamená plniť Otcovu vôľu, dať mu k dispozícii myseľ, srdce, sily, ba i sám život: Otec mal s ním plán a on sa mu oddal celý. Evanjelium nám ukazuje, ako je vždy a úplne zameraný na Otca (porov. Jn 1,18), vždy v Otcovi, vždy s úmyslom hovoriť jedine to, čo počul od Otca, a plniť len to, čo mu káže konať Otec. Aj od nás žiada to isté. Milovať znamená plniť vôľu milovaného, a to bezhranične, celým svojím bytím, „celým srdcom, celou dušou a celou mysľou“. To preto, lebo láska nie je iba cit. Ježiš sa pýta všetkých, čo mu prejavujú lásku len slovami: „Čo ma oslovujete: ,Pane, Pane,‘ keď nerobíte, čo hovorím?“ (Lk 6, 46).

„Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou.“

Ako teda žiť tento Ježišov príkaz? Treba mať k Bohu vzťah synovstva a priateľstva, no predovšetkým plniť jeho vôľu. Náš postoj k Bohu, tak ako Ježišov, bude spočívať v tom, že budeme vždy upriamení na Boha, budeme počúvať, čo hovorí, a poslúchať ho, aby sme plnili jeho dielo; iba to, nič inšie.
Vyžaduje to od nás tú najväčšiu dôslednosť, lebo Bohu nemožno dať menej než všetko: celé srdce, celú dušu, celú myseľ. No to znamená robiť dobre a úplne každý skutok, ktorý od nás žiada.
Na to, aby sme žili jeho vôľu, a zjednotili sa s ňou, bude často potrebné „spáliť“ svoju vôľu, obetovať všetko, čo máme v srdci alebo v mysli, a netýka sa to prítomného okamihu. Môže to byť myšlienka, cit, názor, túžba, spomienka, vec, osoba...
Takže všetci si vezmeme na mušku to, čo od nás bude vyžadovať prítomný okamih. Hovoriť, telefonovať, načúvať, pomáhať, študovať, modliť sa, jesť, spať, žiť jeho vôľu bez otáľania; čo robíme, treba robiť dôsledne, dôkladne, dokonale, s celým srdcom, dušou a mysľou. Jedinou pohnútkou každého skutku má byť láska, aby sme v ktorejkoľvek chvíli počas dňa mohli povedať: „Áno, môj Bože, v tomto okamihu, v tomto skutku som ťa miloval celým srdcom, celou svojou bytosťou.“ Jedine tak budeme môcť povedať, že milujeme Boha, že primerane sebe ponúkame to, čo je jeho podstatou, že ponúkame Lásku.

„Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou.“

Na to, aby sme žili tieto slová, bude osožné z času na čas skúmať samých seba, aby sme videli, či Boh má v našej duši naozaj prvé miesto.
Takže na záver, čo nám treba robiť v priebehu tohto mesiaca? Opätovne si zvoliť Boha za svoj jediný ideál, ako toho, kto je pre náš život všetkým, dať ho na prvé miesto, dokonale žiť jeho vôľu v prítomnom okamihu. Dokážme mu úprimne povedať: „Môj Boh a moje všetko“, „Milujem ťa“, „Som len tvoj/tvoja“, „Si Boh, si môj Boh, si náš nesmierne milujúci Boh!“.

Chiara Lubichová

1 Slovo života, október 2002, pôvodný text bol uverejnený v časopise Città Nuova č. 18/2002, s. 7.

PrílohaVeľkosť
SZmaj2011_def.pdf90.67 KB
SZmaj2011_def.doc32 KB
SZmaj2011 pre deti.pdf356.26 KB

Slovo života na jún 2011

„A nepripodobňujte sa tomuto svetu, ale premeňte sa obnovou zmýšľania, aby ste vedeli rozoznať, čo je Božia vôľa, čo je dobré, milé a dokonalé“ (Rim 12, 2).1

Citát je z druhej časti Listu svätého Pavla Rimanom, kde nám tento apoštol opisuje kresťanské konanie ako výraz nového života, pravej lásky, pravej radosti a pravej slobody, ktoré nám daroval Kristus. Ide o kresťanský život, ktorý predstavuje nový spôsob, ako sa so svetlom a silou Ducha Svätého stavať pred úlohy a problémy, s ktorými sa budeme stretávať.
V tomto verši, ktorý úzko súvisí s predchádzajúcim, apoštol oznamuje účel a základný postoj, ktorým sa má vyznačovať naše správanie: pretvoriť náš život na chválu Boha, na úkon lásky rozprestretý v čase pri trvalom hľadaní jeho vôle, toho, čo mu je milšie.

„A nepripodobňujte sa tomuto svetu, ale premeňte sa obnovou zmýšľania, aby ste vedeli rozoznať, čo je Božia vôľa, čo je dobré, milé a dokonalé“ (Rim 12, 2).1

Je očividné, že ak máme plniť Božiu vôľu, treba ju najprv poznať. Apoštol nás však upozorňuje, že to nie je ľahké. Nie je možné poznať dobre Božiu vôľu bez osobitného svetla, ktoré by nám pomáhalo v rozličných situáciách rozoznať, čo Boh od nás chce, a vyhýbať sa klamom a chybám, do ktorých možno ľahko upadnúť.
Ide o ten dar Ducha Svätého, ktorý sa nazýva „rozoznávanie“ a ktorý je prepotrebný, aby sa v nás vytvorilo pravé kresťanské zmýšľanie.

„A nepripodobňujte sa tomuto svetu, ale premeňte sa obnovou zmýšľania, aby ste vedeli rozoznať, čo je Božia vôľa, čo je dobré, milé a dokonalé“ (Rim 12, 2).1

Ako však nadobudnúť a rozvíjať v sebe tento taký významný dar? Bezpochyby sa z našej strany vyžaduje dobré poznanie kresťanského učenia. Lenže to nestačí. Ako nás upozorňuje apoštol, je to predovšetkým otázka života, otázka veľkodušnosti, rázneho odhodlania žiť Ježišove slová, ponechajúc bokom obavy, neistotu a vypočítavosť. Je to otázka ochoty a pripravenosti plniť Božiu vôľu. Toto je cesta, ako dosiahnuť svetlo Ducha Svätého a ako formovať v sebe nové zmýšľanie, ktoré sa od nás vyžaduje.

„A nepripodobňujte sa tomuto svetu, ale premeňte sa obnovou zmýšľania, aby ste vedeli rozoznať, čo je Božia vôľa, čo je dobré, milé a dokonalé“ (Rim 12, 2).1

Ako teda budeme žiť Slovo života na tento mesiac? Budeme sa snažiť, aby sme si aj my zaslúžili toto svetlo, ktoré je potrebné na dobré plnenie Božej vôle.
Zaumienime si teda poznávať vždy lepšie jeho vôľu, ako je vyjadrená v jeho Slove, v učení Cirkvi, v povinnostiach nášho stavu atď.
Predovšetkým sa však zameriame na život, pretože, ako sme práve videli, pravé svetlo vyviera zo života a z lásky. Ježiš sa zjavuje tomu, kto ho miluje tak, že zachováva jeho prikázania (porov. Jn 14, 21).
Takto sa nám podarí plniť Božiu vôľu a to bude najkrajší dar, čo mu môžeme ponúknuť. Bude mu to milé nielen pre lásku, ktorú tak bude môcť prejaviť, ale aj pre svetlo a účinky kresťanskej obnovy, ktoré vyvolá okolo nás.

Chiara Lubichová

1 Slovo života, august 1993, pôvodný text bol uverejnený v časopise Città Nuova č. 14/1993, s. 34 – 35.

PrílohaVeľkosť
SZ jun2011_def.pdf84.37 KB
Slovo jún 2011.pps1.41 MB
SZ-2011-06-skladacka.doc42 KB
sz_06_deucata_chlapci.ppt1.31 MB
deti SZ jún 2011.doc109 KB

Slovo života júl 2011

„Bdejte a modlite sa, aby ste neprišli do pokušenia! Duch je síce ochotný, ale telo slabé“
(Mt 26, 41).

Toto sú slová, ktorými sa Ježiš obracia na Petra, Jakuba a Jána, keď ich našiel spať počas agónie v Getsemanskej záhrade. Vzal tam tých istých troch apoštolov, ktorí boli svedkami jeho premenenia na vrchu Tábor, aby mu boli blízko v tejto ťažkej chvíli a pripravovali sa modlitbou spolu s ním, pretože to, čo sa blížilo, malo byť hroznou skúškou aj pre nich.

„Bdejte a modlite sa, aby ste neprišli do pokušenia! Duch je síce ochotný, ale telo slabé“
(Mt 26, 41).

Ak čítame tieto slová vo svetle okolností, v ktorých boli vyslovené, treba v nich vidieť skôr než odporúčanie Ježiša učeníkom odraz stavu jeho duše; odrážajú spôsob, akým sa pripravoval na skúšku. Zoči-voči bezprostrednému utrpeniu modlí sa celou silou svojej duše, bojuje proti strachu a hrôzam smrti, odovzdáva sa do Otcovej lásky, aby bol verný jeho vôli až do konca, a pomáha učeníkom, aby robili to isté.
Ježiš sa nám tu zjavuje ako vzor toho, kto má prejsť nejakou skúškou, a súčasne aj ako brat, ktorý v ťažkých chvíľach stojí po našom boku.

„Bdejte a modlite sa, aby ste neprišli do pokušenia! Duch je síce ochotný, ale telo slabé“
(Mt 26, 41).

Ježiš často vyzýva k tomu, aby sme bdeli. Pre neho bdieť znamená nenechať sa nikdy premôcť duchovným spánkom, byť vždy pripravený prijať Božiu vôľu, vedieť zachytiť jej znaky v každodennom živote a predovšetkým spoznávať ťažkosti a utrpenia vo svetle Božej lásky.
A bdelý stav a modlitba sú od seba neoddeliteľné, pretože na prekonanie skúšky je modlitba nevyhnutná. Prirodzená krehkosť človeka (slabosť tela) môže byť prekonaná silou, ktorá pochádza z Ducha.

„Bdejte a modlite sa, aby ste neprišli do pokušenia! Duch je síce ochotný, ale telo slabé“
(Mt 26, 41).

Ako teda žiť Slovo života tohto mesiaca?
Aj my si musíme počítať s tým, že sa stretneme so skúškou: s malou alebo veľkou skúšku, s ktorou sa môžeme stretávať denne; s normálnou klasickou skúškou, s ktorou sa pravý kresťan nemôže jedného dňa nestretnúť. Prvou podmienkou na prekonanie skúšky – ako nás upozorňuje Ježiš – je bdelosť. Treba pritom rozlišovať, uvedomovať si, že sú skúšky, ktoré dovoľuje Boh nie preto, aby sme stratili odvahu, ale aby sme ich prekonávaním duchovne dozrievali.
A súčasne sa máme modliť. Modlitba je nevyhnutná, pretože v tom okamihu sme vystavení dvojakému pokušeniu: z jednej strany si myslíme, že sa z nej dostaneme sami; z druhej strany môžeme mať opačný postoj, a to obavu, že to nezvládzeme, že skúška prevyšuje naše sily. Ježiš nás však ubezpečuje, že nebeský Otec nám dá silu Ducha Svätého, ak budeme bdieť a s vierou ho prosiť.

Chiara Lubichová

Slovo života, apríl 1990, pôvodný text bol uverejnený v časopise Città Nuova č. 6/1990, s. 9.

PrílohaVeľkosť
Slovo života júl 2011_def.doc26 KB
SZ-2011-07-skladacka.doc42 KB
Slovo júl 2011.pps1.83 MB
SZ chlapci a devcata_pdv_07_sk.ppt1.27 MB

Slovo života august 2011

„Hľa prichádzam, aby som plnil tvoju vôľu“ (Hebr 10, 9).

Ide o verš zo 40. žalmu, ktorý autor Listu Hebrejom kladie na pery Božieho Syna pri jeho rozhovore s Otcom. Autor chce takto zdôrazniť lásku, v dôsledku ktorej sa Boží Syn stal človekom, aby v poslušnosti Otcovej vôli uskutočnil dielo spásy.
Tieto slová sú časťou širšieho textu, v ktorom chce autor poukázať na nekonečnú nadradenosť Ježišovej obety nad obetami Starého zákona. V nich sa Bohu predkladali ako obety zvieratá alebo iné veci vynímajúc človeka. Ježiš, hnaný nezmernou láskou, obetoval počas svojho pozemského života Otcovi vlastnú vôľu, seba samého.

„Hľa prichádzam, aby som plnil tvoju vôľu“ (Hebr 10, 9).

Toto Slovo života nám ponúka kľúč k pochopeniu Ježišovho života a pomáha nám získať hlbší pohľad i pochopiť zlatú niť, ktorá spája všetky etapy jeho pozemského jestvovania: jeho detstvo, skrytý život, pokušenia, rozhodnutia, jeho verejnú činnosť až po smrť na kríži. V každom okamihu, v každej situácii sa Ježiš snažil o jedinú vec: plniť Otcovu vôľu. Plnil ju rozhodným spôsobom, okrem nej nerobil nič a odmietal aj najlákavejšie ponuky, ktoré by neboli v úplnej zhode s touto vôľou.

„Hľa prichádzam, aby som plnil tvoju vôľu“ (Hebr 10, 9).

Toto Slovo života nám umožňuje pochopiť to veľké poučenie, na ktoré bol zameraný celý Ježišov život, t. j. že najdôležitejšou vecou už nie je plniť svoju, lež Otcovu vôľu, a robí nás schopnými povedať „nie“ sebe, aby sme povedali „áno“ Otcovi.
Pravá láska k Bohu nespočíva v krásnych rečiach, myšlienkach a citoch, ale v účinnej poslušnosti jeho prikázaniam. Obeta chvály, ktorú Boh od nás očakáva, značí predostrieť mu z lásky to, čo je nám najvnútornejšie a čo nám najviac patrí, svoju vôľu.

„Hľa prichádzam, aby som plnil tvoju vôľu“ (Hebr 10, 9).

Ako budeme žiť Slovo života tohto mesiaca? Aj ono je z tých, čo osobitne pripomínajú, že evanjelium sa proti čomusi stavia. Je proti sklonu, ktorý je v nás najviac zakorenený: plniť svoju vôľu, riadiť sa podľa svojich náklonností a podľa svojej mienky.
Toto Slovo života je aj jedným z tých, ktoré môže najviac dráždiť moderného človeka. Žijeme v čase vyvyšovania ľudského „ja“, nezávislosti človeka, slobody len pre ňu samu, seba uspokojovania ako náplne pre jednotlivca; pôžitok sa považuje za kritérium pre vlastné rozhodnutia a za tajomstvo šťastia. Vieme však aj o trpkých dôsledkoch, k akým táto kultúra vedie.
Práve proti tejto kultúre založenej na plnení vlastnej vôle sa stavia Ježišova kultúra zameraná úplne na plnenie Božej vôle spolu s obdivuhodnými účinkami, ktoré nám on zaisťuje.

Snažme sa teda žiť Slovo života tohto mesiaca tým, že si zvolíme Otcovu vôľu a urobíme z nej, tak ako Ježiš, normu a hýbateľa celého nášho života.
Vrhnime sa do božského dobrodružstva, za ktoré budeme naveky vďační Bohu. Skrze toto dobrodružstvo sa staneme svätými a ožiarime Božou láskou veľa sŕdc.

Chiara Lubichová

Slovo života, december 1991, pôvodný text bol uverejnený v časopise Città Nuova č. 22/1991, s. 34 – 35..

PrílohaVeľkosť
Slovo života august 2011_def.doc28 KB
SZ - Chlapci a devcata august.ppt1.45 MB
Slovo august 2011.pps1.23 MB
SZ-2011-08-skladacka.doc44 KB

Slovo života na september 2011

„Patrilo sa hodovať a radovať sa, lebo tento tvoj brat bol mŕtvy, a ožil, bol stratený, a našiel sa“ (Lk 15, 32). 1

Táto veta je z konca podobenstva o márnotratnom synovi, iste ju poznáš. Chce nám ukázať veľkosť Božieho milosrdenstva. Končí sa ňou jedna kapitola Evanjelia podľa Lukáša, v ktorej Ježiš uvádza ešte dve ďalšie podobenstvá na tú istú tému.
Spomínaš si na udalosť o stratenej ovečke, ktorú sa majiteľ vydá hľadať a nechá pritom ostatných deväťdesiat deväť na pustatine (porov. Lk 15, 4 – 7)?
A spomínaš si na rozprávanie o stratenej drachme a na radosť ženy, ako, len čo ju našla, zvolala priateľky a susedky, aby sa radovali spolu s ňou (porov. Lk 15, 8 – 10)?

„Patrilo sa hodovať a radovať sa, lebo tento tvoj brat bol mŕtvy, a ožil, bol stratený, a našiel sa“ (Lk 15, 32). 1

Tieto slová sú výzvou, ktorou sa Boh obracia na teba i na všetkých kresťanov a chce, aby ste sa tešili a slávili spolu s ním a mali účasť na jeho radosti, lebo sa vrátil hriešnik, ktorý bol stratený, a znova sa našiel. Tieto slová z podobenstva povedal vlastne otec staršiemu synovi, ktorý s ním žil, keď na sklonku dňa po namáhavej práci odmietol vstúpiť do domu, kde sa oslavoval návrat jeho brata.
Otec ide naproti tomuto vernému synovi, ako išiel v ústrety aj stratenému synovi, a pokúša sa ho presvedčiť. No je zjavný rozpor medzi tým, čo cíti otec a čo cíti starší syn. Otec so svojou bezhraničnou láskou, plný veľkej radosti, o ktorú sa chce so všetkými podeliť. Syn, plný pohŕdania a žiarlivosti na svojho brata, ktorého už za brata ani nepovažuje. Veď sa o ňom vyjadril: „Tento tvoj syn, čo ti prehýril majetok“ (Lk 15, 30).
Popri otcovej láske a radosti zo syna, ktorý sa vrátil, sa ešte zreteľnejšie prejaví nevraživosť druhého syna, ktorá odhaľuje jeho chladný, ba, dá sa povedať, neúprimný vzťah k vlastnému otcovi. Tento syn vidí len prácu, plnenie si povinností, no chýba mu synovská láska. Skôr by sme povedali, že otca poslúcha len ako nadriadeného.

„Patrilo sa hodovať a radovať sa, lebo tento tvoj brat bol mŕtvy, a ožil, bol stratený, a našiel sa“ (Lk 15, 32). 1

Týmito slovami odhaľuje Ježiš nebezpečenstvo, ktoré hrozí i tebe. Nebezpečenstvo, že tvoj život bude vzorný, že sa budeš usilovať byť dokonalý, no budeš odsudzovať bratov, ktorí nie sú takí vzorní ako ty. Ak si totiž „príliš zahľadený“ na dokonalosť, potom zveľaďuješ len sám seba, zaoberáš sa len sebou, si plný obdivu k sebe. Počínaš si ako syn z podobenstva, ktorý ostal doma, a vyratúva otcovi svoje zásluhy: „Toľko rokov ti slúžim a nikdy som neprestúpil tvoj príkaz“ (Lk 15, 29).

„Patrilo sa hodovať a radovať sa, lebo tento tvoj brat bol mŕtvy, a ožil, bol stratený, a našiel sa“ (Lk 15, 32). 1

Ježiš týmito slovami odmieta postoj, v ktorom by sa vzťah k Bohu zakladal jedine na zachovávaní prikázaní. Takéto zachovávanie prikázaní nestačí. Dobre si to uvedomuje aj hebrejská tradícia.
Týmto podobenstvom Ježiš ukazuje Božiu lásku v pravom svetle. Boh, ktorý je Láska, robí prvý krok v ústrety človekovi bez ohľadu na to, či si to zaslúži alebo nie. Lenže chce, aby sa mu človek otvoril, inak nemôže dôjsť k autentickému odovzdávaniu života. Prirodzene, že hlavnou prekážkou pre Boha Lásku – ako iste vidíš – je práve život tých, ktorým ide iba o činnosť, o diela, pričom Boh chce ich srdce.

„Patrilo sa hodovať a radovať sa, lebo tento tvoj brat bol mŕtvy, a ožil, bol stratený, a našiel sa“ (Lk 15, 32). 1

Týmito slovami ťa Ježiš vyzýva, aby si mal k hriešnikovi tú istú bezhraničnú lásku, akú má k nemu nebeský Otec. Ježiš od teba žiada, aby si Otcovu lásku k akémukoľvek človekovi nemeral svojou mierou. Keď otec vyzýva staršieho syna, aby sa spolu s ním radoval nad synom, ktorého znova našiel, je to výzva i pre teba zmeniť svoje zmýšľanie. Ako bratov a sestry musíš brať v konkrétnom živote i tých mužov a ženy, ku ktorým si doteraz cítil opovrhnutie a nadradenosť. To v tebe navodí skutočné obrátenie, lebo ťa očistí od presvedčenia, že si lepší, umožní ti vyhnúť sa náboženskej neznášanlivosti a dosiahnuť spásu, ktorú ti zadovážil Ježiš ako Boží dar preukázaný jedine z lásky.

Chiara Lubichová

1 Slovo života, marec 2001, pôvodný text bol bol uverejnený v časopise Città Nuova č. 4/2001, s. 7.

PrílohaVeľkosť
SZ-2011-09-skladacka.doc42.5 KB
slovo zivota -italiano-.doc27 KB
Presentacia Slovo september 2011.pps2.01 MB

Slovo života na október 2011

„Poď za mnou“ (Mt 9, 9).1

Keď Ježiš odchádzal z Kafarnauma, videl na mýtnici sedieť výbercu daní menom Matúš. Matúš vykonával prácu, ktorá ho v očiach ľudu robila nenávideným a zaraďovala ho k vyberačom daní a k zdieračom ľudí, ktorí sa obohacujú na úkor iných. Takých zákonníci a farizeji kládli na úroveň verejných hriešnikov. Aj preto vyčítali Ježišovi, že „je priateľom mýtnikov a hriešnikov“ a že s nimi jedáva (porov. Mt 11, 19; 9, 10 – 11).
Ježiš, napriek všetkým spoločenským zvyklostiam volá Matúša, aby išiel za ním, a prijíma pozvanie obedovať v jeho dome. Podobne sa neskôr zachová aj v prípade Zacheja, hlavného výbercu daní v Jerichu. Keď Ježiša žiadajú, aby vysvetlil tento svoj krok, odpovedá, že prišiel liečiť chorých, nie zdravých a že prišiel volať nie spravodlivých, ale hriešnikov. Jeho výzva sa aj v tomto prípade týkala jedného z nich.

„Poď za mnou“ (Mt 9, 9).1

Týmito slovami sa Ježiš už predtým obrátil aj na Ondreja, Petra, Jakuba a Jána na brehu Genezaretského jazera. Tou istou výzvou, i keď inými slovami, sa obrátil i na Pavla na ceste do Damašku.
No Ježiš neostal len pri tom. Počas stáročí neprestáva povolávať mužov i ženy z každej vrstvy a národa. Robí to aj dnes. Vstupuje do nášho života, stretáva sa s nami na rôznych miestach a zakaždým iným spôsobom znova počujeme jeho výzvu nasledovať ho.
Volá nás, aby sme ostali pri ňom, lebo chce mať s nami osobný vzťah. Súčasne nás vyzýva, aby sme s ním spolupracovali na veľkom pláne vytvoriť nové ľudstvo.
Neprekážajú mu naše slabosti, ani naše hriechy a nedostatky. Má nás rád a volí si nás takých, akí sme. Je to jeho láska, ktorá nás premení, ktorá nám dá silu odpovedať na jeho volanie a odvahu nasledovať ho tak, ako to urobil Matúš.
On má rád každého, pre každého má osobitný plán života, osobitné povolanie. Pociťujeme to v srdci skrze vnuknutia Ducha Svätého alebo cez určité okolnosti alebo radu, ktoré svedčia o jeho láske k nám... Ale hoci sa prejavuje tými najrozličnejšími spôsobmi, používa tie isté slová:

„Poď za mnou“ (Mt 9, 9).1

Spomínam si, ako som i ja začula túto Božiu výzvu.
V Tridente bolo vtedy veľmi chladné zimné ráno. Mama posielala moju najmladšiu sestru, aby išla kúpiť mlieko na miesto, ktoré bolo vzdialené asi dva kilometre. Lenže bolo veľmi chladno, takže sa jej nechcelo. Aj ďalšia sestra sa zdráhala ísť. Nato som podišla k mame ja a povedala som: „Mama, idem ja.“ Vzala som kanvicu a vyšla z domu. V polovici cesty sa prihodilo čosi zvláštne. Zdalo sa mi, že sa otvorilo nebo a že Boh ma volá, aby som išla za ním. V srdci som počula: „Odovzdaj sa mi celá!“
Išlo o jasné volanie, na ktoré som ihneď zatúžila odpovedať. Radila som sa o tom so spovedníkom, ktorý mi dal povolenie odovzdať sa Bohu navždy. Bol 7. december 1943. Nikdy nebudem vedieť naplno opísať, čo som pociťovala v ten deň vo svojom srdci. Zasnúbila som sa s Bohom. Mohla som tak od neho očakávať všetko.

„Poď za mnou“ (Mt 9, 9).1

Tieto slová sa netýkajú iba okamihu daného rozhodnutia. Ježiš sa tým obracia na nás denne. Slová „poď za mnou“ akoby nám vnukal aj pri tých najjednoduchších každodenných povinnostiach: „poď za mnou“ a prijmi s radosťou túto skúšku, premôž toto pokušenie, skús poslúžiť...
Ako na to konkrétne odpovedať?
Tak, že budeme robiť to, čo chce od nás v prítomnom okamihu Boh, lebo to prináša so sebou mimoriadnu milosť.
V tomto mesiaci sa teda budeme snažiť, aby sme sa s rozhodnosťou odovzdali do Božej vôle. Venovať sa bratovi či sestre, ktorých máme mať radi; venovať sa práci, štúdiu, modlitbe, odpočinku, činnostiam, ktoré máme vykonať.
Budeme sa učiť v hĺbke srdca počúvať Boží hlas, lebo Boh hovorí aj hlasom svedomia. Povie nám, čo chce od nás v danej chvíli, a my budeme ochotní obetovať všetko, len aby sme to splnili.
„Bože, daj, aby sme ťa milovali nielen každý deň čoraz viac, lebo dní, čo nám ešte zostávajú, môže byť veľmi málo, ale daj, aby sme ťa milovali v každom okamihu z celého srdca, z celej duše a zo všetkých síl práve v tom, čo je tvoja vôľa.“
Toto je najlepší spôsob, ako nasledovať Ježiša.
Chiara Lubichová

1 Slovo života, jún 2005, pôvodný text bol uverejnený v časopise Città Nuova č. 10/2005, s. 7.

PrílohaVeľkosť
Slovo október 2011.pps1.8 MB
SZ-2011-10-skladacka.doc45 KB
mladi_sz_10_sk.ppt1.39 MB
deti 10_2011.doc1006.5 KB

Slovo života na november 2011

„Preto bdejte, lebo neviete ani dňa, ani hodiny“ (Mt 25, 13).1

Ježiš práve vyšiel z Jeruzalemského chrámu. Učeníci mu s hrdosťou ukazujú, aký je mohut-ný a krásny. Nato Ježiš hovorí: „Vidíte toto všetko? Veru, hovorím vám: Nezostane tu kameň na kameni, všetko bude zborené“ (Mt 24, 2). Potom vystupuje na Olivovú horu, sadne si a pozerajúc na Jeruzalem, ktorý je pred ním, začne hovoriť o zničení mesta a o konci sveta.
Ako dôjde ku koncu sveta? – pýtajú sa ho učeníci – a kedy sa to stane? Otázka, ktorú si kládli i nasledujúce generácie kresťanov a ktorú si kladie každý človek. Lebo budúcnosť je tajomná a často vyvoláva strach. Aj dnes sú ľudia, ktorí sa obracajú na veštcov a skúmajú horoskopy, aby sa dozvedeli o budúcnosti, o tom, čo sa stane...
Ježišova odpoveď je jasná: koniec časov nastane jeho druhým príchodom. On, Pán nad dejinami, sa vráti. On je teda žiarivým bodom našej budúcnosti.
A kedy dôjde k tomuto stretnutiu? To nevie nikto. Môže k nemu dôjsť v ktorejkoľvek chvíli. Náš život je tak v jeho rukách. On nám ho dal, on nám ho môže vziať aj nečakane, bez upozornenia. Aj nás upozorňuje: budete na to pripravení, ak budete bdieť.

„Preto bdejte, lebo neviete ani dňa, ani hodiny“
Týmito slovami nám Ježiš pripomína predovšetkým to, že príde. Náš život na zemi sa skončí a začne sa nový život, ktorý sa už neskončí. Dnes nikto nechce hovoriť o smrti... Často sa robí všetko možné, aby človek na to nemyslel, aby bol celkom ponorený do každodenných starostí a tak zabudol na toho, kto nám daroval život a kto ho od nás bude žiadať, aby nás voviedol do plnosti života, do spoločenstva so svojím Otcom v nebi.
Budeme pripravení na toto stretnutie? Budeme mať zažatú lampu ako múdre panny očaká-vajúce ženícha? Čiže: budeme vtedy v láske? Alebo naša lampa bude zhasnutá, lebo popri toľkých veciach, čo treba urobiť, popri toľkých pominuteľných radostiach, popri majetkoch, čo vlastníme, sme zabudli na to, čo jediné je potrebné, na lásku?

„Preto bdejte, lebo neviete ani dňa, ani hodiny“
Ako teda ostať bdelý? Vieme už, že správne bdie ten, kto miluje. Vie to manželka čakajúca na manžela, ktorý do noci pracoval alebo sa má vrátiť z dlhej cesty. Vie to matka strachujúca sa o syna, ktorý sa ešte nevrátil domov. Vie to zaľúbenec, ktorý sa nevie dočkať stretnutia s milovanou... Kto miluje, vie čakať aj vtedy, keď ten druhý mešká.
Čakáme na Ježiša, ak ho milujeme a ak veľmi túžime stretnúť sa s ním.
A na neho sa čaká konkrétnym prejavovaním lásky, napríklad keď mu slúžime v človekovi vedľa nás, alebo keď sa usilujeme vybudovať spravodlivejšiu spoločnosť. Sám Ježiš nás vyzýva, aby sme takto žili, keď rozpráva podobenstvo o vernom sluhovi, ktorý sa pri čakaní na príchod svojho pána stará o domácich a o chod domu. Alebo o sluhoch, ktorí po celý čas, kým nepríde pán, zveľaďujú zverené talenty.

„Preto bdejte, lebo neviete ani dňa, ani hodiny“
Práve preto, že nevieme ani deň, ani hodinu jeho príchodu, môžeme sa ľahšie sústrediť na dnešok, ktorý nám je daný, na starosti dňa, na prítomnosť, ktorú nám Prozreteľnosť dáva prežívať.
Svojho času som sa obrátila spontánne na Boha touto modlitbou:
„Ježišu, daj, aby som vždy hovorila tak, akoby to boli posledné slová, ktoré prehovorím. Daj, aby som vždy konala tak, akoby to bol posledný skutok, ktorý vykonám. Daj, aby som vždy trpela tak, akoby to bolo posledné utrpenie, ktoré ti môžem obetovať. Daj, aby som sa vždy modlila tak, akoby to bola posledná možnosť, ktorú mám tu na zemi na rozhovor s tebou.“

Chiara Lubichová

Slovo života, november 2002, pôvodný text bol uverejnený v časopise Città Nuova č. 20/2002, s. 7.

PrílohaVeľkosť
SZnovember2011_def.doc33.5 KB
SZ deti sk.doc4.19 MB
Slovo november 2011.pps1.37 MB
SZ-2011-11-skladacka.doc44.5 KB

Slovo života na december 2011

„Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky!“ (Lk 3, 4)1
Všimnite si, aké nové Slovo života máme žiť v tomto adventnom čase! Evanjelista Lukáš ho preberá od Izaiáša, proroka útechy, a prví kresťania tento text vzťahovali na Ježišovho predchodcu Jána Krstiteľa.
V tomto predvianočnom čase nás Cirkev upozorňuje na tohto Ježišovho predchodcu a vyzýva nás, aby sme sa radovali, lebo Ján Krstiteľ je ako posol, ktorý zvestuje príchod Kráľa. Ten totiž práve prichádza. Blíži sa čas, v ktorom Boh splní svoje prisľúbenia, odpustí hriechy a daruje spásu.

„Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky!“ (Lk 3, 4)1

Tieto slová radosti sú však zároveň i výzvou dať celému nášmu jestvovaniu nový smer, výzvou na radikálnu zmenu života.
Ján Krstiteľ vyzýva pripraviť Pánovi cestu. Aká je však jeho cesta?
Ježiš, ohlasovaný Jánom Krstiteľom, prv ako začal kázať a verejne účinkovať, odobral sa na púšť. To bola jeho cesta. A na púšti nenašiel len hlboké a dôverné spojenie s Otcom, ale stretol sa aj s pokušeniami – podobne ako každý z nás – a vyšiel z nich ako víťaz. Túto cestu vidíme aj pri jeho smrti a zmŕtvychvstaní. Tým, že Ježiš prešiel svoju cestu až do konca, stal sa on sám pre nás putujúcich cestou.
On je cestou, ktorou sa máme vydať, aby sme do dôsledku uskutočnili to, k čomu sme ako ľudia povolaní – aby sme dosiahli úplné spojenie s Bohom.
Každý z nás je povolaný pripraviť cestu Ježišovi, ktorý chce vstúpiť do nášho života. Musíme preto vyrovnať chodníky nášho života, aby k nám mohol prísť.
Máme mu pripraviť cestu tým, že budeme postupne odstraňovať prekážky, ktoré kladie ohraničenosť nášho pohľadu na veci a naša slabá vôľa.
Treba mať odvahu rozhodnúť sa pre jeho, nie pre vlastnú cestu, pre jeho, nie svoju vôľu, pre plán, ktorý pripravila jeho všemohúca láska, a nie ten, čo by sme chceli my.
A ak sme sa už raz rozhodli, tak musíme pracovať na tom, aby sme svoju odbojnú vôľu pretvárali podľa jeho vôle.
Ako? Skutoční kresťania poznajú dobrý, praktický a múdry spôsob: hneď teraz!
V každom okamihu musíme odoberať kamienok za kamienkom, aby v nás už nežila vlastná, lež jeho vôľa.
Tak budeme žiť Slovo života:

„Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky!“ (Lk 3, 4)1

Chiara Lubichová

Slovo života, december 1997, pôvodný text bol uverejnený v časopise Città Nuova č. 22/1997, s. 32-33.

PrílohaVeľkosť
SZ-2011-12-skladacka.doc42.5 KB
SZ chlapci a dievcata.ppt3.63 MB
Slovo december 2011.pps1.76 MB

2012

Slovo života január 2012

Aj tohto roku od 18. do 25. januára sa na mnohých miestach vo svete slávi Týždeň modlitieb za jednotu kresťanov, hoci niekde sa slávi až v období svätodušných sviatkov. Tohto roku biblický verš na Týždeň modlitieb za jednotu kresťanov pochádza z listu apoštola Pavla Korinťanom: „Všetci sa premeníme víťazstvom nášho Pána Ježiša Krista“ (1 Kor 15, 51 – 58).
Ako Slovo života vám ponúkame text Chiary Lubichovej napísaný ako komentár k Listu Kolosanom, ktorý sa nám zdá v súlade s vybraným veršom.

„Ak ste teda s Kristom vstali z mŕtvych, hľadajte, čo je hore, kde Kristus sedí po pravici Boha!“ (Kol 3, 1). 1

Tieto slová, ktorými sa svätý Pavol obracia na spoločenstvo v Kolosách, nám hovoria, že existuje svet, v ktorom vládne pravá láska, dokonalé spoločenstvo, spravodlivosť, pokoj, svätosť, radosť; svet, kam hriech a skazenosť už nemôžu viac vstúpiť; svet, kde sa dokonale plní Otcova vôľa. A do tohto sveta patrí Ježiš. On nám tvrdou skúškou utrpenia a svojím zmŕtvychvstaním dokorán otvoril doň vstup.

„Ak ste teda s Kristom vstali z mŕtvych, hľadajte, čo je hore, kde Kristus sedí po pravici Boha!“
Svätý Pavol hovorí, že do tohto Ježišovho sveta sme nielen povolaní, ale už do neho aj patríme. Viera nám hovorí, že skrze krst sme už začlenení do Krista, a preto sa zúčastňujeme na jeho živote, jeho daroch, jeho dedičstve, na jeho víťazstve nad hriechom a silami zla. S ním sme naozaj vstali z mŕtvych.
Avšak na rozdiel od duší svätých, ktorí už dosiahli tento cieľ, naša patričnosť do tohto Kristovho sveta ešte nie je úplná a jasná; predovšetkým nie je stabilná a definitívna. Pokiaľ sa ešte nachádzame na tejto zemi, číha na nás množstvo nebezpečenstiev, ťažkostí a pokušení, ktoré nami môžu otriasť, môžu brzdiť našu cestu alebo ju dokonca odchýliť k nesprávnym cieľom.

„Ak ste teda s Kristom vstali z mŕtvych, hľadajte, čo je hore, kde Kristus sedí po pravici Boha!“
Preto je pochopiteľná apoštolova výzva: „hľadajte, čo je hore“. Snažte sa, zatiaľ ešte nie hmotne, ale duchovne, zanechať tento svet; zanechať pravidlá a vášne sveta a nechať sa v každej situácii viesť Ježišovými myšlienkami a citmi. „To, čo je hore“ skutočne poukazuje na zákony, ktoré tam hore platia, na zákony neba, ktoré Ježiš priniesol na zem, aby sa už tu realizovali.

„Ak ste teda s Kristom vstali z mŕtvych, hľadajte, čo je hore, kde Kristus sedí po pravici Boha!“
Ako žiť toto Slovo života? Ono nás vedie k tomu, aby sme sa neuspokojili s priemerným životom vyznačujúcim sa nedôslednosťami a kompromismi, ale pretvorili ho pomocou Božej milosti podľa Kristových zákonov.
Vedie nás k tomu, aby sme žili a snažili sa svedčiť v našom prostredí o hodnotách, ktoré Ježiš priniesol na zem. Svedčiť napríklad o duchu svornosti a pokoja, služby bratom, o duchu pochopenia a odpustenia, čestnosti a spravodlivosti, korektnosti vo svojej práci, vernosti, čistoty, rešpektu voči životu a pod.
Vidieť, že takýto program je obsiahly ako sám život. Avšak aby to neviedlo iba k všeobecným postojom, snažme sa uskutočňovať tento mesiac Ježišov zákon, ktorý je tak trochu súhrnom všetkých ostatných: vidieť v každom bratovi Krista a začať mu slúžiť. Nebude sa nás Kristus na konci života pýtať práve na toto?

Chiara Lubichová

1 Pôvodný text bol uverejnený v časopise Città Nuova č. 6/1998, s. 11.

PrílohaVeľkosť
SZ jan2012[1]_def.doc30.5 KB
chlapci a dievcata sžjanuar.ppt3.96 MB
Slovo január 2012.pps1.91 MB

Slovo života - Február 2012

„Kajajte sa a verte evanjeliu“ (Mk 1, 15)

V Markovom evanjeliu sa takto začína Ježišovo posolstvo svetu, jeho zvesť o spáse: „Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte evanjeliu.“
Ježišovým príchodom sa začínajú nové časy, časy milosti a spásy. Jeho prvé slová sú výzvou prijať túto závažnú správu, veď ide o samo Božie kráľovstvo, ktoré on ponúka každému a ktoré je blízke každému človeku.
Ježiš pritom aj naznačuje cestu: obrátiť sa a uveriť v evanjelium, t. j. zásadne zmeniť život, a prijatím Ježiša prijať slová, ktoré Boh chce cez neho odovzdať ľuďom všetkých čias.
Jedným krokom sa tu uskutočňujú dve veci, obrátenie a viera, lebo ani jedna nie je bez druhej, obe sa rodia stykom so živým slovom, z Ježišovej prítomnosti, ktorý aj dnes opakuje zástupom:

„Kajajte sa a verte evanjeliu.“

Počuté a žité Božie slovo spôsobuje úplnú zmenu zmýšľania, t. j. obrátenie. Do sŕdc všetkých ľudí, Európanov, Ázijcov, Austrálčanov, Američanov i Afričanov, vnáša Kristov postoj k prostrediu, k jednotlivcovi aj k spoločnosti.
Ako však môže evanjelium utvárať zázrak hlbokého obrátenia, novej a žiarivej viery? Tajomstvo spočíva v obsahu Ježišových slov. V nich nejde len o povzbudenia, vnuknutia, informácie, nariadenia, smernice či príkazy. V Ježišových slovách je prítomný priamo ten, ktorý ich hovorí, ktorý sa nám prihovára. Jeho slová sú on sám, sám Ježiš.
My sa s ním teda stretávame v slove. Prijatím slova do svojho srdca tak, ako si to želá on (čiže s ochotou aj žiť podľa týchto slov), stávame sa jedno s ním a on sa v nás rodí a rastie. Hľa, prečo každý z nás môže a má prijať túto Ježišovu nástojčivú a náročnú výzvu.

„Kajajte sa a verte evanjeliu.“

Niekomu môžu slová evanjelia pripadať priveľmi vznešené a náročné, priveľmi vzdialené od bežného spôsobu života a zmýšľania. Stratí odvahu a bude ho to zvádzať, aby sa pred nimi uzavrel. To sa však stáva len vtedy, keď si človek myslí, že vrch svojej malovernosti musí preniesť sám. Pritom by stačilo, aby sa usiloval žiť hoci len jedno slovo evanjelia. Našiel by v ňom nečakanú pomoc, jedinečnú silu, svetlo pre svoje kroky (porov. Ž 119, 105: Tvoje slovo je svetlo pre moje nohy...). Preto aj komunikovanie s takýmto slovom, keďže je v ňom prítomný Boh, robí človeka slobodným, očisťuje ho a pretvára, je mu posilou, zdrojom radosti a obdarúva ho múdrosťou.

„Kajajte sa a verte evanjeliu.“

Koľkokrát nám toto slovo počas dňa môže byť svetlom! Zakaždým, keď sa stretneme so svojou úbohosťou či s úbohosťou ostatných, zakaždým, keď nasledovať Ježiša sa nám zdá nemožné či nezmyselné, zakaždým, keď nás ťažkosti uvádzajú do pokušenia vzdať sa, môže byť toto slovo pre nás rozmachom krídel, závanom čerstvého vzduchu, podnetom začať znova.
Postačí malá, no rýchla „zmena“ smeru, aby sme sa dostali z uzavretosti svojho ja a otvorili sa Bohu, aby sme zakúsili iný život, ktorý je vlastne ten pravý.
Ak sa potom o túto skúsenosť podelíme s dakým blízkym, ktorý tiež považuje evanjelium za kľúč k svojmu životu, zbadáme, ako sa postupne bude okolo nás rodiť a rozkvitať kresťanské spoločenstvo.
Božie slovo totiž spôsobuje aj tento zázrak: dáva zrod viditeľnému spoločenstvu, ktoré sa stáva kvasom a soľou spoločnosti a vydáva svedectvo o Kristovi v každom kúte sveta.

Chiara Lubichová

1 Slovo života február 1997, pôvodný text bol uverejnený v časopise Città Nuova č. 2/1997, s. 32 - 33.

PrílohaVeľkosť
SZ febr2012[1]_def.doc30.5 KB
Slovo februar 2012.pps1.4 MB
SZ-2012-02-skladacka.doc44.5 KB

Slovo života - Marec 2012

„Pane, a ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života“ (Jn 6, 68). 1

Ježiš hovorieval zástupom, ktoré išli za ním, o Božom kráľovstve (porov. Lk 9, 11). Používal pritom jednoduché výrazy a podobenstvá prevzaté z každodenného života, no napriek tomu jeho slová strhávali. Jeho učenie na ľudí veľmi pôsobilo, lebo ich učil ako ten, čo má moc, nie ako zákonníci (porov. Mt 7, 29). Dokonca stráže, čo mali Ježiša zatknúť, na otázku najvyšších kňazov a farizejov, prečo neposlúchli rozkazy, odpovedali: „Nikdy tak človek nehovoril“ (Jn 7, 46).

Jánovo evanjelium uvádza aj rozhovory plné svetla, ktoré mal s jednotlivcami, ako Nikodém alebo Samaritánka. A ešte hlbšie zachádza, keď ide o apoštolov. Rozpráva otvorene o Otcovi a o záležitostiach neba, pričom už nepoužíva podobenstvá (porov. Jn 16, 25 – 29; 3, 12). To si ich podmanilo a necúvli, ani keď jeho slová naplno nechápali, ba ani keď boli príliš náročné, lebo viacerí z učeníkov, keď počuli, že im dá za pokrm svoje telo a piť svoju krv, mu povedali: „Tvrdá je to reč!“ (Jn 6, 60).

Keď Ježiš videl, že sa učeníci stiahli a viac s ním nechodili, obrátil sa na dvanástich apoštolov: „Aj vy chcete odísť?“ (Jn 6, 67). Peter, ktorého Ježiš kedysi pritiahol natrvalo, lebo ho uchvátil slovami, ktoré počul od neho v deň, keď ho prvý raz stretol, odpovedal v mene všetkých:

„Pane, a ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života.“

Peter pochopil, že slová jeho Učiteľa sú iné než slová ostatných učiteľov. Slová, ktoré sú prízemné, majú prízemný osud. Ježišove slová sú duch a život, lebo prichádzajú z neba. Sú svetlom zostupujúcim zhora a majú silu neba. Majú plnosť a hĺbku, ktorá iným slovám chýba, hoci ich vyriekli filozofi, politici či básnici. On má „slová večného života“ (Jn 6, 68), lebo obsahujú, vyjadrujú a oznamujú plnosť života, ktorý sa nekončí, keďže ide o život samého Boha.

Ježiš vstal z mŕtvych a žije, takže jeho slová, hoci odzneli v minulosti, nie sú iba jednoduchou spomienkou, lež sú to slová, ktorými sa dnes obracia na nás všetkých, no i na každého človeka v každom čase a každej kultúry, čiže ide o slová všeobecne platné, večné.
Ak sa tak vôbec možno vyjadriť, Ježišove slová treba pokladať za najväčšie umenie! Veď to prehovorilo Slovo ľudskou rečou! A pritom ten obsah, tá sila, ten dôraz, ten hlas!

Bazil Veľký napríklad rozpráva: „Jedného dňa, ako keby som sa prebral z hlbokého spánku, uvidel som očarujúce svetlo evanjeliovej pravdy a odhalil som márnu múdrosť zásad tohto sveta“ (List CCXXIII, 2; sv. Bazil bol jedným z významných cirkevných otcov a biskupom v Cezarei. Žil v rokoch 330 – 379).

Terézia z Lisieux v liste z 9. mája 1897 píše: „Niekedy pri čítaní určitých duchovných traktátov... môj úbohý a chabý duch sa skoro hneď unaví. Zatváram teda knihu od múdrych ľudí, ktorá len triešti moju myseľ a vysúša moje srdce, a beriem do ruky Sväté písmo. A v tej chvíli je mi všetko jasné, už jediné slovo odhaľuje mojej duši nekonečné obzory a dokonalosť mi pripadá byť ľahkou“ (List 202; Scritti (Spisy), Roma 1967, s. 734).

Naozaj, božské slová nasycujú ducha, utvoreného pre nekonečno; osvecujú vnútorne nielen myseľ, lež celé bytie, lebo je v nich svetlo, láska a život. Upokojujú aj vo chvíľach nepokoja a úzkosti, sú zdrojom pokoja, ktorý Ježiš nazýva „svojím pokojom“. Poskytujú plnosť radosti aj v bolesti, ktorá veru často zviera dušu. Dávajú silu, najmä keď znenazdania na človeka doľahne strach a malomyseľnosť. Oslobodzujú, lebo otvárajú cestu k Pravde.

„Pane, a ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života.“

Slovo života na tento mesiac nám pripomína, že jediným Učiteľom, ktorého chceme nasledovať, je Ježiš, a to napriek tomu, že jeho slová môžu niekedy pripadať tvrdé a príliš požadovačné, veď žiadajú poctivo pracovať, odpúšťať; skôr slúžiť druhým než myslieť egoisticky na seba; v rodinnom živote zachovávať vernosť; pomáhať smrteľne chorému bez myšlienky na eutanáziu...

Je ozaj veľa učiteľov, ktorí nám ponúkajú ľahké riešenia, kompromisy. My chceme počúvať jediného Učiteľa a nasledovať ho, lebo len on hovorí pravdu a má „slová večného života“. Preto môžeme i my s Petrom povedať tieto slová.

V tomto pôstnom období, keď sa pripravujeme na veľký sviatok Zmŕtvychvstania, musíme naozaj vstúpiť do školy jedinečného Učiteľa a stať sa jeho žiakmi. Aj v nás sa musí zrodiť k Božiemu slovu nadšená láska. Musíme ho prijímať s veľkou pozornosťou, keď sa hlása v kostole, keď ho čítame, študujeme, keď o ňom meditujeme...

No predovšetkým sme povolaní Božie slovo žiť, ako nás to učí samo Písmo: „A slovo aj uskutočňujte, nebuďte len poslucháčmi, ktorí klamú sami seba“ (Jak 1, 22). Preto každý mesiac uvažujme osobitne o jednom z nich, nechávajme sa ním prenikať, stvárňovať, živiť. Navyše, keď žijeme jedno Ježišovo slovo, žijeme celé evanjelium, lebo v každom jeho slove sa nám dáva všetko, prichádza on sám žiť v nás. Ono je ako kvapka božskej múdrosti od Zmŕtvychvstalého, ktorá pozvoľna preniká do nášho vnútra a nahradzuje náš spôsob myslenia, chcenia a konania vo všetkých životných okolnostiach.
Chiara Lubichová
________________
1 Pôvodný text bol uverejnený v časopise Città Nuova č. 4/2003, s. 7.

PrílohaVeľkosť
Slovo marec 2012.pps1.46 MB
SZ-2012-03-skladacka.doc52 KB

Slovo života - Apríl 2012

„Vy ste už čistí pre slovo, ktoré som vám povedal“1 (Jn 15, 3)

Myslím, že srdcia učeníkov určite poskočili, keď počuli od Ježiša tieto povzbudivé, jasné slová.
Aké by to bolo nádherné, keby ich Ježiš mohol adresovať aj nám!
Aby sme boli týchto slov hodní, usilujme sa im porozumieť.
Ježiš tesne predtým vyrozprával známe podobenstvo o viniči a ratolestiach. On je pravý vinič a Otec je vinohradník, ktorý odrezáva neplodné ratolesti a každú, ktorá prináša ovocie, očistí, aby prinášala ešte viac ovocia.

Po vysvetlení podobenstva dodal:

„Vy ste už čistí pre slovo, ktoré som vám povedal“1 (Jn 15, 3)

„Ste už očistení...“ O akej čistote sa hovorí?
Myslí sa tým dispozícia duše, ktorá je nevyhnutná pre to, aby duša mohla stáť pred Bohom. Ide o odstránenie prekážok (ako napríklad hriech), ktoré sa vynárajú pri styku so svätými vecami, pri stretnutí s božským.
Aby sme túto čistotu vlastnili, je nevyhnutná pomoc zhora.
Už v Starom zákone si človek uvedomoval svoju neschopnosť priblížiť sa Bohu iba so svojimi silami. Bolo potrebné, aby mu Boh očistil srdce, aby mu dal nové srdce.
V jednom krásnom žalme sa hovorí: „Bože, stvor vo mne srdce čisté“ (Ž 51, 12).

„Vy ste už čistí pre slovo, ktoré som vám povedal“1 (Jn 15, 3)

Podľa Ježišových slov máme prostriedok, aby sme sa stali čistí. Je ním jeho slovo. Učeníkov očistilo slovo, ktoré počuli a priľnuli k nemu.
Ježišovo slovo nie je ako iné ľudské slová. Je v ňom prítomný Kristus tak, ako je prítomný v Eucharistii, hoci iným spôsobom. Cez Slovo vstupuje do nás Kristus. Keď Slovo prijmeme a uskutočňujeme, v našom srdci sa rodí a vzrastá Kristus.
Pavol VI. hovorí: „Ako sa sprítomňuje Ježiš v dušiach? Ohlasovaním Slova vstupuje Božia myšlienka, vchádza Slovo, Syn Boží, ktorý sa stal človekom. Môžeme tvrdiť, že Pán sa v nás vteľuje vtedy, keď chceme, aby Slovo prišlo a žilo v nás.“2

„Vy ste už čistí pre slovo, ktoré som vám povedal“1 (Jn 15, 3)

Ježišovo slovo sa prirovnáva aj k semenu, ktoré sa zaseje do duše. Keď je prijaté, vniká do človeka, a podobne ako semeno sa rozvíja, rastie, prináša plody, „kristifikuje“, robí nás podobnými Kristovi.
Slovo, takto zvnútornené Duchom, má skutočne schopnosť a silu uchrániť kresťana pred zlom. Pokiaľ nechá účinkovať v sebe Slovo, bude slobodný od hriechu, teda čistý. Zhreší len vtedy, ak prestane poslúchať pravdu.

„Vy ste už čistí pre slovo, ktoré som vám povedal“1 (Jn 15, 3)

Ako máme teda žiť, aby sme si aj my zaslúžili Ježišovu pochvalu?
Tak, že uvedieme do života každé Božie slovo, budeme sa ním živiť okamih za okamihom a náš život budeme neustále nanovo evanjelizovať. Toto všetko budeme robiť preto, aby sme dospeli k rovnakému mysleniu a názorom, aké má Ježiš, aby sme ho oživili vo svete a ukázali spoločnosti, často preniknutej zlom a hriechom, božskú čistotu a priezračnosť, ktorú prináša evanjelium.
A ešte počas tohto mesiaca, ak je to možné (totiž ak aj iní majú rovnaké úmysly ako my), skúsme uviesť do života osobitným spôsobom to Slovo, ktoré vyjadruje prikázanie vzájomnej lásky. Pre evanjelistu Jána, ktorý uvádza Ježišovu vetu, o ktorej dnes uvažujeme, skutočne existuje vzťah medzi Kristovým slovom a novým prikázaním.
Podľa neho práve vo vzájomnej láske sa dá žiť Slovo so svojimi účinkami, ako sú očistenie, svätosť, stav bez hriechu, plodnosť, blízkosť s Bohom. Izolovaný jednotlivec je neschopný dlhší čas odolávať nátlaku sveta, zatiaľ čo vo vzájomnej láske nachádza zdravé prostredie, schopné uchrániť jeho opravdivý kresťanský život.

Chiara Lubichová

______________________
1 Slovo života 1982, pôvodný text bol uverejnený v časopise Città Nuova č. 8/1982, s. 42 – 43.
2 Insegnamenti di Paolo VI, V, Vatikán, 1967, s. 936.

PrílohaVeľkosť
SZapril2012_def.doc37.5 KB
SZ-2012-04-skladacka.doc49.5 KB
Slovo apríl 2012.pps1.67 MB

Slovo života - Máj 2012

„Oheň som prišiel vrhnúť na zem; a čo chcem? Len aby už vzplanul!“ (Lk 12, 49)

V Starom zákone oheň symbolizuje Božie slovo vyslovené prorokom, ale aj Boží súd, ktorý očisťuje Boží ľud, keď ním tento oheň preniká.
Tak je to i s Ježišovým slovom. Buduje, no zároveň rúca to, čo nie je pevné, čo musí padnúť, čo je daromné, takže ostane stáť iba pravda.
Ján Krstiteľ o Ježišovi povedal: „On vás bude krstiť Duchom Svätým a ohňom“ (Lk 3, 16). Predpovedal tým kresťanský krst, ktorý sa začal v deň Turíc vyliatím Ducha Svätého a objavením sa ohnivých jazykov (porov. Sk 2, 3).

Ježišovým poslaním je teda vrhnúť na zem oheň, zoslať Ducha Svätého s jeho obnovujúcou a očisťujúcou silou.

„Oheň som prišiel vrhnúť na zem; a čo chcem? Len aby už vzplanul!“

Ježiš nám dáva Ducha. Ako však Duch Svätý pôsobí?
Vylieva na nás lásku. Lásku, ktorú na základe jeho túžby máme udržiavať, aby planula v našich srdciach.

Aká je to láska?

Nie je pozemská, ohraničená; je to evanjeliová láska. Univerzálna ako láska nebeského Otca, ktorý posiela dážď a slnko na všetkých, dobrých i zlých, vrátane nepriateľov (porov. Mt 5, 45).

Je to láska, ktorá od iných nič nečaká, ale ona je stále iniciatívna, miluje ako prvá.

Je to láska zjednocujúca sa s každým človekom, trpí, raduje sa s ním, má o neho starosť, dúfa spolu s ním. A keď treba, robí to konkrétne, skutkami. Čiže láska, ktorá nie je iba citová, nie sú to len slová.
Je to láska, pre ktorú človek miluje Krista v bratovi a v sestre, lebo sa rozpamätúva na jeho slová: „Mne ste to urobili“ (Mt 25, 40).
Okrem toho je to láska, ktorá smeruje ku vzájomnosti, k uskutočňovaniu vzájomnej lásky spolu s ostatnými.

Je to láska, ktorá zdôrazňuje a dáva hodnotu slovám, ktoré potom môžeme a máme šíriť, aby sme evanjelizovali, keďže sa stala viditeľným, konkrétnym znakom nášho života podľa evanjelia.

„Oheň som prišiel vrhnúť na zem; a čo chcem? Len aby už vzplanul!“

Láska je ako oheň. Dôležité je, aby nevyhasol. Preto treba vždy čosi spaľovať. Predovšetkým naše sebecké „ja“. Robí sa to preto, lebo kto miluje, zameriava sa na druhého: na Boha tým, že plní jeho vôľu; na blížneho tým, že mu pomáha.

Raz zapálený oheň, hoci maličký, ak sa naň prikladá, sa môže zmeniť na veľký požiar. Požiar lásky, pokoja a všeobecného bratstva, ktorý Ježiš prišiel vrhnúť na zem.
Chiara Lubichová

__________________
Slovo života, august 2001, pôvodný text bol uverejnený v časopise Città Nuova č. 14/2001, s. 37.

PrílohaVeľkosť
SZ_maj2012.doc26.5 KB
SZ-2012-05-skladacka.doc50 KB
Slovo_máj2012.pps1.86 MB
2012_05_slovozivota_gen3.ppt3.65 MB
SZ_maj2012_deti(gen4).pdf995.16 KB

Slovo života - Jún 2012

„Nezháňajte sa za pominuteľným pokrmom, ale za pokrmom, ktorý ostáva pre večný život, a ten vám dá Syn človeka.“1 (Jn 6, 27)

Potom, čo Ježiš nasýtil zástup rozmnožením chleba pri Tiberiadskom jazere, potajomky sa preplavil na druhý breh do Kafarnauma, aby sa utiahol pred davom, ktorý ho chcel urobiť kráľom.
Mnohí sa aj napriek tomu rozhodli hľadať ho a aj ho našli. Avšak ich nadšenie, za ktorým sa skrýval bočný záujem, Ježiš neprijal. Nasýtili sa zázračným chlebom, no zostali len pri čisto materiálnej výhode a nepochopili hlboký význam tohto pokrmu, ktorý poukazuje na to, že Ježiša poslal Boh, aby svetu daroval pravý život. V Ježišovi videli len divotvorcu, pozemského mesiáša schopného zaobstarať pre nich dostatok jedla za dobrú cenu.A práve vtedy sa na nich Ježiš obracia slovami:

„Nezháňajte sa za pominuteľným pokrmom, ale za pokrmom, ktorý ostáva pre večný život, a ten vám dá Syn človeka.“ (Jn 6, 27)

Týmto „nepominuteľným pokrmom“ je sám Ježiš, ale je ním aj jeho učenie, ktoré je úplne totožné s jeho osobou. Keď ďalej čítame Ježišove slová, zistíme, že tento „nepominuteľný pokrm“ sa stotožňuje s Ježišovým eucharistickým telom. Môžeme teda povedať, že „nepominuteľným pokrmom“ je sám Ježiš, ktorý sa nám daruje vo svojom Slove a v Eucharistii.

„Nezháňajte sa za pominuteľným pokrmom, ale za pokrmom, ktorý ostáva pre večný život, a ten vám dá Syn človeka.“ (Jn 6, 27)

Obraz chleba, podobne ako obraz vody, sa v Biblii objavuje veľmi často. Chlieb a voda predstavujú základnú potravu nevyhnutnú pre život človeka. Tým, že Ježiš spája obraz chleba so sebou samým, nám chce povedať, že rovnako ako je chlieb dôležitý pre telesný život človeka, on a jeho učenie sú nevyhnutné pre duchovný život človeka.
Chlieb je nepochybne potrebný. Sám Ježiš ho zázračne zaobstaral pre zástup ľudí. Avšak chlieb sám osebe nestačí. Človek v sebe nosí – možno bez toho, aby si to naplno uvedomoval – hlad po pravde, spravodlivosti, dobrote, láske, čistote, svetle, pokoji, radosti, po nekonečne, po večnosti. Nosí v sebe hlad, ktorý nijaká vec na svete nemôže utíšiť. Ježiš ponúka seba samého ako toho, ktorý jediný je schopný tento vnútorný hlad človeka zasýtiť.

„Nezháňajte sa za pominuteľným pokrmom, ale za pokrmom, ktorý ostáva pre večný život, a ten vám dá Syn človeka.“ (Jn 6, 27)

Keďže sa nám Ježiš predstavuje ako „chlieb života“, neobmedzuje sa len na to, aby zdôraznil potrebu živiť sa ním, čiže potrebu veriť jeho slovám, aby sme mali večný život. On nás pobáda k osobnej skúsenosti s ním. Veď práve slovami: „Nezháňajte sa za pominuteľným pokrmom, ale za pokrmom, ktorý ostáva pre večný život, a ten vám dá Syn človeka“ sa na nás obracia s naliehavou výzvou. Hovorí, že je potrebné vysúkať si rukávy, použiť všetok náš dôvtip, aby sme si zaobstarali tento pokrm. Ježiš sa nevnucuje, ale chce, aby sme ho objavili, chce, aby sme ho zakúsili.
Človeku zaiste nestačia len jeho vlastné sily, aby došiel k Ježišovi. Dokáže to, keď mu to bude dané ako Boží dar.
Ježiš napriek tomu neprestajne pozýva človeka, aby bol pripravený prijať dar, ktorý mu Ježiš chce dať v sebe samom. Práve vtedy, keď sa budeme usilovať uskutočňovať jeho Slovo, dospejeme k plnosti viery v Ježiša a okúsime jeho Slovo ako čerstvý a chutný chlieb.

„Nezháňajte sa za pominuteľným pokrmom, ale za pokrmom, ktorý ostáva pre večný život, a ten vám dá Syn človeka.“ (Jn 6, 27)

Cieľom Slova života na tento mesiac nie je zamerať našu pozornosť na nejaký osobitný bod Ježišovho učenia (ako napríklad odpustenie urážky, odstup od bohatstva atď.), ale jeho zámerom je priviesť nás k samotnému koreňu kresťanského života, ktorým je náš osobný vzťah s Ježišom.
Myslím, že ak sme naplno začali žiť jeho slová a predovšetkým prikázanie lásky k blížnemu, ktoré je syntézou všetkých Božích slov a všetkých jeho prikázaní, aspoň trochu sme okúsili, že Ježiš je „chlebom“ nášho života. On je schopný plniť túžby nášho srdca, je prameňom našej radosti, je naším svetlom. Keď budeme jeho slová uskutočňovať, dôjdeme do bodu, keď aspoň trochu zažijeme, že jeho Slovo je skutočnou odpoveďou na problémy človeka a sveta. A keďže Ježiš, „chlieb života“, nám dáva najväčší dar seba samého v Eucharistii, je len prirodzené, že budeme s láskou prijímať Eucharistiu a ona zaujme dôležité miesto v našom živote.
Preto je potrebné, aby tí z nás, ktorí zakusili účinky tohto úžasného daru, nenechali si tento objav len pre seba. S rovnakou naliehavosťou, s akou Ježiš nabáda zaobstarať si chlieb života, odovzdávajme tento objav druhým, aby tak mnohí našli v Ježišovi to, čo ich srdce odjakživa hľadá. Bude to ten najväčší skutok lásky, ktorý môžeme urobiť našim blížnym, aby aj oni mohli už na tejto zemi spoznať pravý život a aby mali život, ktorý sa nekončí. A čo viac si môžeme priať?

Chiara Lubichová
_____________________
Slovo života, pôvodný text bol uverejnený v časopise Città Nuova č. 14/1985, s. 10 – 11.

PrílohaVeľkosť
SZ_jun2012.doc47 KB
SZ_prezentacia_jun2012.pps1.28 MB
SZ_skladacka_jun2012.doc47.5 KB
SZ_GEN3(deti)_jun2012.pdf1.17 MB
SZ_mladsiGEN3(deti_junior)_jun2012.pdf967.65 KB
SZ_GEN4_jun2012.pdf3.34 MB

Slovo života - Júl 2012

„Lebo kto má, tomu sa pridá a bude mať hojne. Ale kto nemá, tomu sa vezme aj to, čo má.“ (Mt 13, 12)
Týmito slovami Ježiš odpovedá svojim učeníkom, ktorí sa ho pýtali, prečo rozpráva v podobenstvách. Vysvetľuje im, že nie všetkým je dané poznať tajomstvo nebeského kráľovstva, ale len dobre pripraveným ľuďom, ktorí prijímajú jeho slová a podľa nich žijú.

Medzi jeho poslucháčmi sú totiž niektorí, ktorí náročky zatvárajú oči a zapchávajú si uši, a tak „hľadia, a nevidia, počúvajú, a nepočujú, ani nachápu“ (Mt 13, 13). Sú to tí, ktorí vidia a počúvajú Ježiša, ale myslia si, že už poznajú celú pravdu, a tak jeho slovám a skutkom, ktoré ich potvrdzujú, neveria. Strácajú tak i to málo, čo majú.

„Lebo kto má, tomu sa pridá a bude mať hojne. Ale kto nemá, tomu sa vezme aj to, čo má.“

Aký je teda význam tejto Ježišovej vety? Vyzýva nás, aby sme otvorili srdce jeho slovu, ktoré nám prišiel zvestovať, a na konci života bude od nás chcieť vydať účty z toho, ako sme ho uskutočňovali.
Spisy evanjelia nám ukazujú, že zvestovanie Slova je stredobodom všetkých Ježišových prianí a celej jeho aktivity. Vidíme ho, ako putuje od dediny k dedine, po cestách, námestiach, poliach, putuje po domoch, po synagógach a všade ohlasuje posolstvo spásy. Obracia sa ku všetkým, najmä však k chudobným, k pokorným, k tým, ktorí sú na okraji spoločnosti. Svoje slovo prirovnáva k svetlu, ku kvasu, k sieti vhodenej do mora, k semenu zasiatemu v poli, ktoré prináša život, aby oheň obsiahnutý v Slove vzplanul.

„Lebo kto má, tomu sa pridá a bude mať hojne. Ale kto nemá, tomu sa vezme aj to, čo má.“

Ježiš očakáva, že slovo, ktoré ohlasoval, spôsobí premenu sveta. Preto nepripúšťa, aby niekto zostal zoči-voči tomuto posolstvu neutrálny alebo vlažný. Nedovolí, aby taký veľký dar, ktorý sme raz prijali, zostal neúčinný.
Aby zdôraznil túto svoju požiadavku, Ježiš znova potvrdzuje jeden svoj zákon, ktorý je základom celého duchovného života: ak niekto v praxi uskutočňuje jeho slovo, bude stále viac vťahovaný do bohatstva a do veľkej, s ničím neporovnateľnej radosti jeho kráľovstva. Naopak tomu, kto zanedbá jeho slovo, ho Ježiš odníme a zverí ho iným, aby prinieslo úžitok.

„Lebo kto má, tomu sa pridá a bude mať hojne. Ale kto nemá, tomu sa vezme aj to, čo má.“

Toto Slovo života nás vyzýva k bdelosti pred jednou vážnou chybou, ktorej by sme sa mohli dopustiť, pokiaľ by sme evanjelium brali len ako predmet štúdia, obdivu, diskusie bez toho, aby sme ho v praxi uskutočňovali.
Ježiš od nás naopak očakáva, že jeho slovo prijmeme a vtelíme ho v nás tak, že ho premeníme na silu, ktorá naplní každú našu činnosť. Skrze svedectvo nášho života sa tak stane tým svetlom, soľou, kvasom, ktoré časť po časti premení spoločnosť.
Tento mesiac si teda vyberme jedno z mnohých slov života, ktoré sú v evanjeliu, a uskutočňujme ho v praxi. Naša radosť tak bude obohatená novou radosťou.

Chiara Lubichová

_______________________
1 Pôvodný text bol uverejnený v časopise Città Nuova č. 12/1996, s. 32 – 33.

PrílohaVeľkosť
SZ_jul2012.doc37 KB
SZ_skladacka_jul2012.doc43 KB
SZ_prezentacia_jul2012.pps2.27 MB
SZ_GEN3_jul2012.pdf1006.37 KB
SZ_mladsiGEN3(junior)_jul2012.pdf744.85 KB
SZ_GEN4_jul2012.pdf3.55 MB

Slovo života - August 2012

„Každého, kto mňa vyzná pred ľuďmi, aj ja vyznám pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach. Ale toho, kto mňa zaprie pred ľuďmi, aj ja zapriem pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach.“ 1 (Mt 10, 32 – 33)

Toto slovo je pre všetkých kresťanov veľkou útechou a povzbudením.
Ježiš nás ním vyzýva k dôslednému žitiu našej viery v neho, pretože od nášho postoja, ktorý sme voči nemu zaujali v priebehu svojej pozemskej existencie, závisí náš osud. Hovorí, že ak ho vyznáme pred ľuďmi, dáme mu dôvod, aby nás aj on vyznal pred svojím Otcom. Ak sme ho zapreli pred ľuďmi, aj on nás zaprie pred svojím Otcom.

„Každého, kto mňa vyzná pred ľuďmi, aj ja vyznám pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach. Ale toho, kto mňa zaprie pred ľuďmi, aj ja zapriem pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach.“ 1 (Mt 10, 32 – 33)

Ježiš sľubuje odmenu alebo trest, ktoré nás čakajú po tomto živote, pretože nás miluje. On vie – ako hovorí jeden z cirkevných otcov –, že strach z trestu je niekedy oveľa účinnejší ako krásny prísľub. Preto v nás živí túžbu po nekonečnom šťastí a zároveň, len aby nás zachránil, vyvoláva v nás strach zo zatratenia.

Zaujíma ho len to, aby sme navždy žili s Bohom. A to je bezpochyby jediná vec, na ktorej záleží; je to cieľ, pre ktorý sme sa narodili. Skutočne len s ním dosiahneme úplnú realizáciu seba samých, úplné uspokojenie všetkých našich snažení. Preto nás Ježiš vyzýva „vyznať ho“ už tu na zemi. Naopak, ak v tomto živote nechceme mať s ním nič spoločné, ak ho teraz zapierame, pri vstupe do večného života sa ocitneme navždy od neho oddelení.

Ježiš na konci našej pozemskej cesty neurobí nič iné než to, že pred Otcom potvrdí voľbu, akú urobil každý z nás na zemi, so všetkými jej dôsledkami. S odvolaním sa na posledný súd nám ukazuje dôležitosť a závažnosť rozhodnutí, ktoré robíme v tomto živote: veď v hre je celá naša večnosť.

„Každého, kto mňa vyzná pred ľuďmi, aj ja vyznám pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach. Ale toho, kto mňa zaprie pred ľuďmi, aj ja zapriem pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach.“ 1 (Mt 10, 32 – 33)

Ako využiť toto Ježišovo varovanie? Ako žiť toto jeho slovo?
Hovorí to on sám: „Kto mňa vyzná...“

Rozhodnime sa teda vyznať ho pred ľuďmi s jednoduchosťou a úprimnosťou.

Prekonajme ľudské ohľady. Vyjdime z priemernosti a z kompromisných postojov, ktoré oberajú náš život o autentickosť, aj tú kresťanskú.
Pamätajme na to, že sme boli povolaní byť Ježišovými svedkami: on chce prísť ku všetkým ľuďom so svojím posolstvom pokoja, spravodlivosti, lásky, a to práve cez nás.

Svedčme o ňom všade, kde sa nachádzame, v rodine, v práci, medzi priateľmi, v škole alebo v rôznych okolnostiach života.

Svedectvom nech sú predovšetkým naše postoje: čestnosť života, mravná čistota, nelipnutie na peniazoch, účasť na radostiach a utrpeniach druhých.

Osobitne vydávajme svedectvo našou vzájomnou láskou, našou jednotou, aby pokoj a čistá radosť, ktoré Ježiš sľubuje tým, ktorí sú s ním zjednotení, zaplavili našu dušu už v tomto živote a rozlievali sa aj na ostatných.

A každému, kto sa nás opýta, prečo sa takto správame, prečo sme takí pokojní v tomto rozorvanom svete, odpovedzme s pokorou a úprimnosťou tými slovami, ktoré nám vnukne Duch Svätý. Tak budeme svedčiť o Kristovi aj slovom, aj na úrovni ideí.

A vtedy azda všetci tí, ktorí ho hľadajú, ho budú môcť nájsť.
Niekedy môžeme byť nepochopení, budú nám protirečiť, môžeme sa stať objektom výsmechu či dokonca odporu a prenasledovania. Ježiš nás však upozornil aj na toto: „Ak mňa prenasledovali, budú prenasledovať aj vás“ (Jn 15, 20).

Sme teda na správnej ceste. Naďalej s odvahou vydávajme svedectvo o ňom i uprostred skúšok, aj za cenu života. Vytúžený cieľ, ktorý nás očakáva, si to zasluhuje: je to nebo, kde nás Ježiš, ktorého milujeme, navždy vyzná pred svojím Otcom.

Chiara Lubichová

__________________________
Pôvodný text bol uverejnený v časopise Città Nuova č. 12/1984, s. 10 – 11.

PrílohaVeľkosť
SZ_prezentacia_august2012.pps1.58 MB
SZ_GEN3_august2012.pdf1.07 MB
SZ_mladsiGEN3(junior)_august2012.pdf1.03 MB

Slovo života - September 2012

„Každý, kto pije túto vodu, bude znova smädný. Ale kto sa napije z vody, ktorú mu ja dám, nebude žízniť naveky. A voda, ktorú mu dám, stane sa v ňom prameňom vody prúdiacej do večného života.“ (Jn 4, 13-14)1

V tejto evanjeliovej perle, ktorou je rozhovor so Samaritánkou pri Jakubovej studni, Ježiš hovorí o vode ako o čomsi bežnom, no veľmi žiadanom a životne dôležitom pre toho, kto pozná život na púšti. Nebolo teda treba veľa vysvetľovať, čo znamená voda.
Pramenitá voda slúži pre náš pozemský život, kým živá voda, o ktorej hovorí Ježiš, je pre večný život.

Ako na púšti zakvitne všetko iba po výdatnom daždi, aj semená vložené do nás krstom môžu vzísť jedine zvlažené Božím slovom. Taká rastlinka potom rastie, vyháňa nové výhonky a začína sa podobať stromu alebo krásnemu kvetu. To všetko preto, lebo prijíma živú vodu zo slova, ktoré vzbudzuje život a udržuje ho pre večnosť.

„Každý, kto pije túto vodu, bude znova smädný. Ale kto sa napije z vody, ktorú mu ja dám, nebude žízniť naveky. A voda, ktorú mu dám, stane sa v ňom prameňom vody prúdiacej do večného života.“ (Jn 4, 13-14)1

Ježišove slová sú určené všetkým, čo na tomto svete trpíme smädom: tým, čo si uvedomujú svoju duchovnú suchotu a trápi ich smäd, i tým, čo už ani nepozorujú potrebu zahasiť si smäd z prameňa pravého života, načrieť do veľkých hodnôt ľudstva.

V skutočnosti je to Ježišova výzva všetkým mužom i ženám dneška a zároveň odhalenie, kde nájdeme odpoveď na svoje početné ”prečo”, ako aj úplné uspokojenie svojich túžob.

Jeho slová by sa teda mali dotknúť nás všetkých, všetci by sme sa mali nechať preniknúť jeho posolstvom.

Ako?

Tým, že svoj život budeme viesť podľa evanjelia, porovnávať ho s jeho slovami, usilovať sa myslieť Ježišovou mysľou a milovať jeho srdcom.
Každý okamih, v ktorom sa usilujeme žiť evanjelium, je kvapkou živej vody, ktorú máme piť.

Každý úkon lásky prejavený nášmu blížnemu je dúškom tejto vody. To preto, lebo táto živá a vzácna voda má tú vlastnosť, že prúdi v našom srdci práve vtedy, keď je otvorené milovať všetkých. Ide o Boží prameň, ktorý dá toľko vody, koľko cez malé či veľké skutky lásky z jeho bezodného zdroja poskytujeme práve na zahnanie smädu iných.

„Každý, kto pije túto vodu, bude znova smädný. Ale kto sa napije z vody, ktorú mu ja dám, nebude žízniť naveky. A voda, ktorú mu dám, stane sa v ňom prameňom vody prúdiacej do večného života.“ (Jn 4, 13-14)1

Iste sme pochopili, že ak nemáme trpieť smädom, musíme túto živú vodu, ktorú dostávame od neho, dávať ďalej.

Často postačí iba slovo, úsmev, obyčajný prejav solidarity, aby nám to dalo nový pocit plnosti, hlbokého uspokojenia, prúd radosti. A ak sa v darovaní nezastavíme, táto studnica pokoja a života nám bude dodávať vodu čoraz hojnejšie bez toho, aby vyschla.

Navyše je tu i ďalšie tajomstvo, ktoré nám Ježiš odhalil, akoby druh bezodnej studne, ku ktorej máme prístup. Keď sa dvaja alebo traja spoja v jeho mene a keď sa milujú jeho láskou, je medzi nimi on (porov. Mt 18, 20). A vtedy sa cítime slobodní, cítime sa jedno, sme plní svetla a z nášho vnútra tečú prúdy živej vody (porov. Jn 7, 38). Ide o Ježišovo prisľúbenie, ktoré sa stáva skutočnosťou, keďže ho dal on sám, prítomný medzi nami ako prúd vody, čo uháša smäd naveky.

Chiara Lubichová

Pôvodný text slova života bol uverejnený v časopise Cittá Nuova č. 4/2002, s. 7.

PrílohaVeľkosť
SZ_prezentacia_september2012.pps1.46 MB
SZ_GEN3_sept2012.pdf1.28 MB
SZ_mladsiGEN3(junior)_sept2012.pdf1.19 MB
SZ_GEN4_sept2012.pdf847.03 KB

Slovo života - Október 2012

„Na tvoje slovo spustím siete.“(Lk 5, 5)

Keď Ježiš prestal vyučovať z loďky, ktorá patrila Šimonovi Petrovi, povedal jemu a jeho spoločníkom, aby spustili siete do mora. Šimon poznamenal, že sa celú noc márne namáhali, no potom dodal: „Na tvoje slovo spustím siete.“

Ako to urobili, zachytili také veľké množstvo rýb, že sa im takmer trhali siete. Petrovi spoločníci mu prišli na pomoc a naplnili svoje loďky tak, že sa skoro potápali. Užasnutý Šimon, rovnako ako jeho spoločníci Jakub a Ján, padol k Ježišovým nohám a prosil ho, aby od neho odišiel, pretože je hriešny človek. No Ježiš mu odvetil, aby sa nebál. Od tej chvíle sa stane rybárom ľudí. A od toho okamihu sa Šimon, Jakub a Ján stali Ježišovým učeníkmi.

Takto znie príbeh o zázračnom rybolove, ktorý je symbolom budúceho poslania apoštolov. To, ako sa zachoval Peter, je vzorom nielen pre ostatných apoštolov a ich nástupcov, ale aj pre každého kresťana.

„Na tvoje slovo spustím siete.“

Peter bol odborníkom v rybolove. Ježišovu výzvu spustiť siete vo dne, keď bola oveľa menšia nádej, že niečo uloví, mohol považovať za smiešnu a mohol ju odmietnuť. No on nechal bokom svoje úvahy a s dôverou sa spoľahol na Ježiša.

Aj v dnešných časoch je takáto situácia príznačná pre každého veriaceho. Ak sme skutoční veriaci, aj my sme povolaní, aby sme si takto počínali. Naša viera je tiež podrobená tisícorakým skúškam.
Nasledovanie Krista predpokladá rozhodnosť, nasadenie a vytrvalosť, zatiaľ čo vo svete, v ktorom žijeme, sa zdá, že všetko pobáda k ochabnutosti, priemernosti, k postoju, ktorý by sa dal vyjadriť slovami: „Nech to dopadne, ako chce!“ Úloha sa zdá priveľká, nedosiahnuteľná, vopred prehraná.

Potrebujeme teda silu, aby sme mohli ísť ďalej, aby sme vzdorovali prostrediu, konvenčným názorom, priateľom, masovokomunikačným prostriedkom.

Je to tvrdá skúška, ktorú treba vybojovať deň za dňom, ba hodinu za hodinou.

Keď sa však do toho pustíme, keď si to zoberieme za svoje, poslúži nám to, aby sme sa stali vyspelými kresťanmi. Zakúsime, že Ježišove výnimočné slová sú pravdivé, že jeho prísľuby sa plnia, že v živote je možné pustiť sa do božského dobrodružstva, ktoré má neporovnateľne väčšie čaro ako iné dobrodružstvá, ktoré by sme si vymysleli sami. Môžeme napríklad dosvedčiť, že zatiaľ čo život vo svete je skôr živorenie, plytkosť a sterilnosť, Boh zahŕňa toho, kto ide za ním, všetkými dobrami. Dáva stonásobok v tomto živote a navyše život večný. A zázračný rybolov sa opakuje.

„Na tvoje slovo spustím siete.“

Ako teda prakticky žiť toto slovo?

Tak, že sa budeme rozhodovať ako Peter: „Na tvoje slovo...“ Majme dôveru v Božie slovo, nespochybňujme to, čo vyžaduje. Naopak, počínajme si tak, aby jeho slovo bolo základom, na ktorom spočíva naše správanie, naša činnosť, náš život.

Takto postavíme svoj život na tom, čo je najpevnejšie a najistejšie, a nebudeme sa stačiť diviť, že tam, kde všetky ľudské zdroje zlyhávajú, zasahuje on; a tam, kde pre človeka je všetko už nemožné, sa rodí nový život.

Chiara Lubichová

Pôvodný text slova života bol uverejnený v časopise Città Nuova č. 2/1983, s. 40 – 41.

PrílohaVeľkosť
SZ_skladacka_oktober2012.doc51 KB
SZ_prezentacia_oktober2012.pps1.37 MB
SZ_GEN3_oktober2012.pdf898.12 KB
SZ_mladsiGEN3(junior)_oktober2012.pdf1.12 MB
SZ_GEN4_oktober2012.pptx184.65 KB

Slovo života - November 2012

„Kto ma miluje, bude zachovávať moje slovo a môj Otec ho bude milovať; prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok.“ 1 (Jn 14, 23)

Ježiš práve hovorí apoštolom svoje významné a hlboké rozlúčkové slová. Okrem iného ich uisťuje, že ho znova uvidia, lebo sa zjaví tým, ktorí ho milujú.

Júda, nie ten Iškariotský, sa ho pritom pýta, prečo sa chce zjaviť len im, a nie aj verejne. Tento učeník túžil po Ježišovom veľkom verejnom vystúpení, ktoré by zmenilo chod dejín a podľa neho by veľmi prospelo záchrane sveta. Apoštoli si totiž mysleli, že Ježiš je tým toľko očakávaným prorokom posledných čias, ktorý po svojom objavení sa vystúpi ako kráľ Izraela, postaví sa na čelo Božieho ľudu a navždy obnoví Pánovo kráľovstvo.

Namiesto toho Ježiš odpovedá, že jeho vystúpenie nebude slávnostné a verejné. Pôjde o jednoduchý a zvláštny „príchod“ božskej Trojice do srdca veriaceho človeka a uskutoční sa tam, kde je viera a láska.
Touto odpoveďou Ježiš spresňuje, ako ostane po svojej smrti prítomný medzi svojimi, a vysvetľuje, ako budeme s ním môcť byť v styku.

„Kto ma miluje, bude zachovávať moje slovo a môj Otec ho bude milovať; prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok .“

Prítomnosť Trojice v kresťanoch a v spoločenstve sa môže uskutočňovať už odteraz. Netreba čakať na budúcnosť. Chrám na jej prijatie nemusí byť murovaný. Je to samo srdce kresťana, stávajúce sa tak novým svätostánkom, žijúcim príbytkom Trojice.

„Kto ma miluje, bude zachovávať moje slovo a môj Otec ho bude milovať; prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok .“

Ako môže kresťan dosiahnuť takú úžasnú vec? Ako môže mať v sebe samého Boha? Ktorou cestou sa vstupuje do takého hlbokého spoločenstva s ním?

Je to láska k Ježišovi.

Láska, ktorá nie je len čistý cit, ale ktorá sa prenáša do konkrétneho života, presnejšie, do zachovávania jeho slov.

Na takúto lásku, ktorú kresťan prejavuje skutkami, odpovedá Boh svojou láskou: príde k nemu bývať Najsvätejšia Trojica.

„Kto ma miluje, bude zachovávať moje slovo a môj Otec ho bude milovať; prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok.“

„...bude zachovávať moje slovo“.

Ktoré slová má kresťan zachovávať?

V Jánovom evanjeliu výraz „moje slová“ majú často ten istý význam ako „moje prikázania“. Kresťan má teda zachovávať Ježišove prikázania. Tieto prikázania sa však nechápu ako nejaký zoznam zákonov. Skôr ich treba vidieť všetky zahrnuté v tom, čo Ježiš preukázal, keď apoštolom umyl nohy. Je to prikázanie vzájomnej lásky. Boh káže každému kresťanovi milovať druhých až do úplného darovania sa, ako to učil a konal Ježiš.

„Kto ma miluje, bude zachovávať moje slovo a môj Otec ho bude milovať; prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok.“

Ako žiť dobre toto slovo života? Ako dôjsť až tam, aby nás miloval sám Otec a Najsvätejšia Trojica si v nás urobila príbytok?

Tak, že si z celého srdca budeme dôsledne a vytrvalo prejavovať medzi sebou lásku.

V zásade v tomto nájde kresťan aj cestu hlbokej kresťanskej asketiky, ktorú Ukrižovaný od neho žiada. Práve cez vzájomnú lásku budú v jeho srdci prekvitať rozličné cnosti a vzájomná láska je aj náležitou odpoveďou na výzvu k vlastnému posväcovaniu.

Chiara Lubichová

1 Slovo života 1982, pôvodný text bol uverejnený v časopise Città Nuova č. 2001/8, s. 7

PrílohaVeľkosť
SZ_GEN4_november2012.ppt964.5 KB
SZ_prezentacia_november2012.pps1.81 MB
SZ_GEN3_november2012.pdf955.87 KB
SZ_mladsiGEN3(junior)_november2012.pdf1.13 MB
SZ_skladacka_november2012.doc45 KB

Slovo života - December 2012

„Tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi.“1 (Jn 1, 12)
Toto je tá veľká novina, ktorú Ježiš hlásal a čím obdaroval ľudstvo: skutočnosť, že sme Božími deťmi, že sa milosťou stávame Božími deťmi.
Ako a komu sa dostane táto milosť? „Tým, ktorí ho prijali“ a ktorí ho príjmu v priebehu ďalších storočí. No treba ho prijať s vierou a láskou, veriť v Ježiša ako nášho Spasiteľa.

Pokúsme sa však hlbšie pochopiť, čo znamená byť Božími deťmi.

Stačí pozerať sa na Ježiša, Božieho Syna, a na jeho vzťah k Otcovi. V modlitbách sa obracal na svojho Otca, ako nás učil v Otčenáši. Otec bol pre neho „Abba“, čiže otecko, ocko, a on sa na neho obracal s nekonečnou dôverou a bezhraničnou láskou.

Keďže však prišiel na zem kvôli nám, nestačilo mu, aby iba on mal takéto výsadné postavenie dieťaťa. Tým, že za nás zomrel a spasil nás, urobil i z nás Božie deti, svoje sestry a bratov, a prostredníctvom Ducha Svätého nám dal možnosť vstúpiť do lona Trojice. Takto aj my môžeme používať božské oslovenie: „Abba, Otče!" (Mk 14, 30; Rim 8, 15) – „otecko, ocko môj, otecko náš“, so všetkým, čo to prináša: istotu v jeho ochranu, pocit bezpečnosti, odovzdanosť do jeho lásky, božskú útechu, silu, nadšenie, ktoré sa rodí v srdci toho, kto si je istý, že je milovaný.

„Tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi.“

To, čo nás spája s Kristom a robí nás s ním synov v Synovi, je krst a život v milosti, ktorý dostávame prostredníctvom krstu.

V tomto evanjeliovom úryvku sú okrem iného slová, ktoré prezrádzajú hnaciu silu onej skutočnosti „Božích detí“, ktorú treba uvádzať do života deň čo deň – totiž, že potrebujeme „stať sa Božími deťmi“.
Božími deťmi sa stávame a ako Božie deti rastieme vtedy, keď na Jeho dar odpovedáme životom podľa jeho vôle. Tá je zase celá sústredená v prikázaní lásky k Bohu a k blížnym.

Prijať Ježiša znamená vidieť ho vo všetkých našich blížnych. A keď naši blížni vypozorujú v našej láske k nim prejav, záblesk bezhraničnej Otcovej lásky, aj oni budú mať možnosť uvidieť Ježiša a uveriť v neho.

„Tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi.“

Tento mesiac, keď si osobitne pripomíname Ježišovo narodenie na tejto zemi, usilujme sa navzájom sa prijímať tak, že budeme jedni v druhých vidieť samého Krista a slúžiť mu.

Potom sa táto vzájomnosť lásky, spoznanie života, ktorý spája Syna s Otcom v Duchu Svätom, vytvorí aj medzi nami a Otcom. A naše pery budú znova a znova opakovať Ježišovo: „Abba, Otče.“

Chiara Lubichová

1 Slovo života 1982, pôvodný text bol uverejnený v časopise Città Nuova č. 1998/22, s. 37.

PrílohaVeľkosť
SZdecember_2012.doc33.5 KB
SZ_prezentacia_december2012.pps1.16 MB
SZ_GEN3_december2012.pdf821.88 KB
SZ_mladsiGEN3(junior)_december2012.pdf1.06 MB
SZ_GEN4_december2012.ppt1.16 MB
SZ_skladacka_december2012.doc45 KB

2013

Slovo života - Január 2013

Od 18. do 25. januára sa na mnohých miestach vo svete slávi Týždeň modlitieb za jednotu kresťanov, hoci niekde sa slávi až v období svätodušných sviatkov. Tohto roku biblický verš na Týždeň modlitieb za jednotu kresťanov znie: „Čo žiada Pán od teba“ (Mich 6, 6 – 8). Chiara Lubichová zvyčajne zakaždým pripravila komentár k biblickému veršu. Aby sme zachovali tento jej príspevok, ponúkame vám jej text napísaný ako komentár k veršu Mt 9, 13 (porov. Oz 6, 6) z roku 1996, ktorý môže pomôcť pri prehlbovaní vybraného verša.

„Choďte a naučte sa, čo to znamená: Milosrdenstvo chcem, a nie obetu.“ 1 (Mt 9, 13)

„... milosrdenstvo chcem, a nie obetu.“
Spomínaš si, kedy Ježiš vyriekol tieto slová?
Sedel za stolom a spolu s ním si za stôl zasadli aj niektorí mýtnici a hriešnici. Keď to zbadali prítomní farizeji, hovorili jeho učeníkom: „Prečo váš učiteľ jedáva s mýtnikmi a hriešnikmi?“

Keď Ježiš začul tieto reči, povedal:

„Choďte a naučte sa, čo to znamená: Milosrdenstvo chcem, a nie obetu.“

Ježiš cituje vetu z proroka Ozeáša a dáva tým najavo, že sa mu jej myšlienka páči. Je v nej obsiahnutá zásada, ktorou sa riadil aj on sám. Vyjadruje prvenstvo lásky, ktorá stojí pred akýmkoľvek iným prikázaním a pred akýmkoľvek iným pravidlom alebo nariadením.
A práve v tom spočíva kresťanstvo: Ježiš prišiel preto, aby ti povedal, že Boh chce od teba vo vzťahu k druhým, k mužom i ženám, predovšetkým lásku a že táto Božia vôľa je obsiahnutá aj v Písme, ako o tom svedčia i prorokove slová.

Láska je teda pre každého kresťana jeho životným programom, základným zákonom jeho konania a kritériom jeho správania.
Láska musí vždy prevážiť nad každým iným zákonom. Dokonca láska k blížnym má byť pre kresťana oným pevným základom, na ktorom môže právoplatne uskutočňovať všetky iné normy.

„... milosrdenstvo chcem, a nie obetu.“
Ježiš chce lásku a jedným z jej prejavov je milosrdenstvo. Ježiš chce, aby kresťan tak žil predovšetkým preto, lebo aj Boh je taký. Pre Ježiša je Boh v prvom rade milosrdný, je to Otec, ktorý miluje všetkých a necháva vychádzať slnko a zosiela dážď na dobrých i zlých.
Ježiš miluje všetkých, a preto sa nebojí stýkať sa s hriešnikmi, a tak nám vlastne odhaľuje, aký je Boh.

Ak je Boh takýto, ak je Ježiš takýto, aj ty musíš v sebe živiť takéto zmýšľanie.

„... milosrdenstvo chcem, a nie obetu“.
„... a nie obetu.“

Ak nemáš lásku k bratovi, Ježišovi sa tvoje úkony viery nepáčia. Neprijíma tvoju modlitbu, ani účasť na Eucharistii a prinášané obety, ak to všetko nevychádza z tvojho srdca, ktoré je v pokoji so všetkými a bohaté na lásku ku všetkým.

Spomínaš si na jeho nástojčivé slová z „reči na vrchu“? „Keď teda prinášaš dar na oltár a tam si spomenieš, že tvoj brat má niečo proti tebe, nechaj svoj dar tam pred oltárom a choď sa najprv zmieriť so svojím bratom; až potom príď a obetuj svoj dar“ (Mt 5, 23 – 24).

Tieto slová ti prezrádzajú, že úkon viery, ktorý sa Bohu najviac páči, je láska k blížnemu a tú treba položiť za základ samotnej bohoslužby.
Ak by si chcel dať svojmu otcovi dar, a pritom sa hneváš na svojho brata (alebo tvoj brat na teba), čo by ti otec povedal? „Najprv sa zmier a až potom príď, aby si mi dal, čo zamýšľaš.“

Je tu však ešte čosi viac. Láska je nielen základom kresťanského života, ona je aj najpriamejšou cestou, ako byť v spojení s Bohom. Hovoria o tom svätí, svedkovia evanjelia, ktorí nás predišli; zakúšajú to i kresťania, ktorí žijú svoju vieru. Ak pomáhajú svojim bratom, najmä tým, čo sú v núdzi, ich nábožnosť rastie, spojenie s Bohom sa upevňuje. Zisťujú, že medzi nimi a Pánom existuje puto, a to dáva ich životu ešte väčšiu radosť.

„... milosrdenstvo chcem, a nie obetu.“
Ako teda máš žiť toto Slovo života?

Nerob rozdiely medzi ľuďmi, s ktorými prichádzaš do styku, nikoho nevylučuj, ale všetkým dávaj, koľko môžeš dať, a tak napodobňuj Boha Otca. Urovnávaj malé i veľké roztržky, ktoré sa nebu nepáčia a strpčujú ti život, a ako hovorí Písmo, nenechaj zapadnúť slnko nad svojím hnevom, nech ide o kohokoľvek (porov. Ef 4, 26).

Ak si budeš takto počínať, každý tvoj skutok bude milý Bohu a prejde do večnosti. Či budeš spať, alebo odpočívať, či sa budeš hrať, alebo študovať, či budeš tráviť čas so svojimi deťmi, alebo pôjdeš s manželkou či manželom na prechádzku, či sa budeš modliť, alebo prinášať obetu, či si budeš plniť svoje náboženské povinnosti ako kresťan, všetko, všetko bude prostriedkom na šírenie nebeského kráľovstva.

Raj je dom, ktorý staviame tu a bývame v ňom tam. A staviame ho láskou.

Chiara Lubichová

1 Slovo života 1996, pôvodný text bol uverejnený v časopise Città Nuova č. 10/1996, s. 35.

PrílohaVeľkosť
SZjanuar_2013.doc39.5 KB
SZ_skladacka_januar2013.doc52.5 KB
SZ_prezentacia_januar2013.pps1.5 MB
SZ_GEN3_januar2013.pdf692.26 KB
SZ_mladsiGEN3(junior)_januar2013.pdf1.28 MB
SZ_GEN4_januar2013.ppt889 KB

Slovo života - Február 2013

„My vieme, že sme prešli zo smrti do života, lebo milujeme bratov.“ 1 (1 Jn 3, 14)

Ján píše kresťanským komunitám, ktoré založil vo chvíli veľkých ťažkostí. Začali sa totiž vynárať herézy a falošné učenie v oblasti viery a morálky. Navyše tu bolo pohanské prostredie, tvrdé a neprajné pre ducha evanjelia, v ktorom kresťania museli žiť.
Apoštol im chce pomôcť, a preto poukazuje na radikálnu nápravu: žiada od nich, aby milovali bratov, aby žili radikálne podľa prikázania lásky daného od počiatku, v ktorom vidí zhrnuté všetky prikázania.
Keď budú takto robiť, spoznajú, čo je to „život“, čoraz viac preniknú do jednoty s Bohom a zakúsia, že Boh je Láska. A keď zažijú túto skúsenosť, utvrdia sa vo viere a budú môcť čeliť všetkým útokom, predovšetkým v obdobiach krízy.

„My vieme, že sme prešli zo smrti do života, lebo milujeme bratov.“

„My vieme...“ Apoštol sa odvoláva na poznanie, ktoré vychádza zo skúsenosti. Je to ako keby povedal: my sme to zakúsili, dotkli sme sa toho. Je to skúsenosť, ktorú nadobudli na začiatku svojho obrátenia kresťania, ktorých on evanjelizoval: keď uskutočňujeme Božie prikázania a najmä prikázanie lásky k bratom, vstupujeme do samotného Božieho života.
Poznajú dnešní kresťania túto skúsenosť? Zaiste vedia, že Pánove prikázania majú praktický dosah. Ježiš stále zdôrazňuje, že nestačí Božie slová iba počúvať, ale treba ich uskutočňovať (Mt 5, 19; Mt 7, 21; Mt 7, 26).

Väčšina z nich si však neuvedomuje – pretože to poznajú iba teoreticky, to znamená, že to sami nezakúsili – nádhernú stránku kresťanského života, ktorú tu apoštol osvetľuje. Spočíva v skutočnosti, že keď žijeme prikázanie lásky, Boh sa nás zmocní, čoho neomylným znamením je život, pokoj a radosť, ktorú nám umožní zakúsiť už tu na zemi. Vtedy sa všetko vyjasní, všetko splynie do harmónie. Medzi vierou a životom už nebude rozdiel. Viera sa stane silou, ktorá prenikne a bude spájať všetky naše skutky.

„My vieme, že sme prešli zo smrti do života, lebo milujeme bratov.“

Toto Slovo života nám hovorí, že láska k blížnym je kráľovskou cestou, ktorá nás privedie k Bohu. Pretože všetci sme jeho deťmi, nič mu tak neleží na srdci ako láska k bratom. Nemôžeme mu spôsobiť väčšiu radosť ako tým, že milujeme svojich bratov.
A bratská láska, pretože nám prináša jednotu s Bohom, je nevyčerpateľným zdrojom vnútorného svetla, je prameňom života, duchovnej plodnosti a stálej obnovy. Zabraňuje, aby sa v kresťanskom ľude vyskytovala hniloba, skostnatenosť, strnulosť; jedným slovom umožňuje, aby „sme prešli zo smrti do života”. Keď však, naopak, láska chýba, všetko chradne a zomiera. Preto sú, pochopiteľne, tak veľmi rozšírené určité príznaky vo svete, v ktorom žijeme: nedostatok nadšenia, ideálov, priemernosť, nuda, túžba utiecť, strata hodnôt atď.

„My vieme, že sme prešli zo smrti do života, lebo milujeme bratov.“

Bratia, o ktorých tu hovorí apoštol, sú v prvom rade ľudia, ktorí patria do nášho spoločenstva. Ak je pravda, že máme milovať všetkých ľudí, pravda je tiež to, že táto láska sa má začínať u tých, ktorí sú nám najbližší, a potom sa rozšíriť na celé ľudstvo. Predovšetkým máme teda myslieť na svojich rodinných príslušníkov, svojich spolupracovníkov, spolufarníkov alebo členov náboženských spoločenstiev, do ktorých patríme. Láska k bratom by nebola pravá, ak by sa nezačínala práve tu. Nech sa nachádzame kdekoľvek, všade sme povolaní budovať rodinu Božích detí.

„My vieme, že sme prešli zo smrti do života, lebo milujeme bratov.“

Toto Slovo života nám otvára nesmierne horizonty. Vedie nás do božského dobrodružstva kresťanskej lásky s nepredvídanými dôsledkami. Predovšetkým nám pripomína, že vo svete, ako je náš, v ktorom sa uzákoňuje boj, zákon silnejšieho, chytrejšieho, bezohľadnejšieho a v ktorom sa často zdá všetko paralyzované materializmom a egoizmom, našou odpoveďou má byť láska k blížnemu. To je ten liek, ktorý môže svet vyliečiť. Keď žijeme podľa prikázania lásky, je tým ovplyvnený nielen náš život, ale cíti to celé okolie. Je to ako vlna božského tepla, ktoré vyžaruje a šíri sa, preniká do vzťahov medzi ľuďmi, medzi skupinami a pomaly premieňa spoločnosť.
Rozhodnime sa teda. Bratov, ktorých máme milovať v Ježišovom mene, má každý z nás a vždy. Buďme verní tejto láske a pomôžme k tomu aj mnohým ďalším. Naša duša spozná, čo znamená jednota s Bohom. Viera sa oživí, pochybnosti zmiznú, nebudeme viac poznať, čo je to nuda. Život bude plný, plný.

Chiara Lubichová

1 Slovo života 1985, pôvodný text bol uverejnený v časopise Città Nuova č. 8/1985, s. 10.

PrílohaVeľkosť
SZ_februar_2013.doc38.5 KB
SZ_GEN3_februar2013.pdf901.18 KB
SZ_mladsiGEN3_februar2013.pdf938.84 KB
SZ_GEN4_februar2013.ppt969 KB
SZ_skladacka_januar2013.doc52.5 KB

Slovo života - Marec 2013

„Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí do nej kameň.“1 (Jn 8, 7)

Počas Ježišovho vyučovania v chráme zákonníci a farizeji priviedli k nemu ženu, ktorú pristihli pri cudzoložstve, a povedali mu: „Mojžiš nám v zákone nariadil takéto ženy ukameňovať. Čo povieš ty?“ (Jn 8, 5).

Chceli ho tým dostať do pasce. Keby sa Ježiš postavil proti ukameňovaniu, mohli by ho obviniť, že koná proti zákonu. Podľa zákona totiž priami svedkovia previnenia mali na toho, kto zhrešil, začať hádzať kamene a ľud ich mal nasledovať. Ak by však Ježiš rozsudok smrti potvrdil, protirečil by svojmu učeniu o Božom milosrdenstve k hriešnikom.
No Ježiš sa sklonil a písal prstom do prachu, čím dával najavo svoj pokoj. Potom sa vzpriamil a povedal im:

„Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí do nej kameň.“

Žalobcovia sa po tejto odpovedi jeden po druhom, počnúc staršími, začali vytrácať. Ježiš sa obrátil na ženu s otázkou: „Žena, kde sú? Nik ťa neodsúdil?“ „Nik, Pane,“ odpovedala. „Ani ja ťa neodsudzujem. Choď a už nehreš!“ (porov. Jn 8, 10 – 11).

„Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí do nej kameň.“

Ježiš sa týmito slovami určite neprejavuje ako ten, čo pripúšťa zlo, akým je aj cudzoložstvo. Jeho slová: „Choď a už nehreš!“ hovoria jasne, v čom spočíva Božie prikázanie.
Predovšetkým však Ježiš úplne odhaľuje pokrytectvo človeka, ktorý chce byť sudcom svojej hriešnej sestry, ale nechce si priznať svoju vlastnú hriešnosť. Ježiš tak znova potvrdzuje známu myšlienku: „Nesúďte, aby ste neboli súdení. Lebo ako budete súdiť vy, tak budú súdiť aj vás“ (Mt 7, 1 – 2).
Týmito slovami sa obracia na všetkých ľudí, čo nekompromisne odsudzujú iných a neberú ohľad na ľútosť, ktorá môže vzklíčiť v srdci vinníka. Ježiš pritom jasne ukazuje svoj postoj k tomu, kto padol – je milosrdný. Keď sa spomínaní muži vzdialili od hriešnice, „zostalo dvoje: úbohosť a milosrdenstvo“, ako poznamenáva svätý Augustín, biskup z Hyppa.2

„Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí do nej kameň.“

Ako uvádzať do praxe tieto slová?
V kontakte s ktorýmkoľvek z našich bratov alebo sestier nezabúdajme na to, že aj my sme hriešni. Všetci sme zhrešili, a hoci sa nám zdá, že sme až natoľko nepoblúdili, musíme pamätať na to, že nemôžeme úplne poznať okolnosti, ktoré zapríčinili, že tí druhí tak hlboko klesli a podobným spôsobom sa vzdialili od Boha. Ktovie, ako by sme sa boli zachovali na ich mieste.
Aj my sme viac ráz narušili zväzok lásky, ktorý nás má spájať s Bohom, a nezostali sme mu vždy verní.
Keď Ježiš, jediný človek bez hriechu, nehodil ako prvý kameň do cudzoložnice, ani my nesmieme nikoho odsúdiť.
Ako teda konať? Musíme byť milosrdní ku každému človeku a odolávať pokušeniu neľútostne odsudzovať. Musíme vedieť odpúšťať a zabúdať, naučiť sa neprechovávať v srdci zvyšky posudzovania, pocitov nevôle, za ktorými sa môže skrývať hnev a nenávisť, ktorá nás oddeľuje od bratov. Na každého sa musíme pozerať ako na nového človeka.
Keď budeme mať v srdci ku všetkým hriešnikom namiesto odsúdenia lásku a milosrdenstvo, pomôžeme im tým vstúpiť do nového života a dodáme im odvahu začínať odznova.

Chiara Lubichová

1 Slovo života 1998, pôvodný text bol uverejnený v časopise Città Nuova č. 4/1998, s. 34 – 35.
2 Komentár k Evanjeliu podľa Jána 33, 5

PrílohaVeľkosť
SZ_marec2013.doc33.5 KB
SZ_prezentacia_marec2013.pps1.85 MB
SZ_gen3_marec2013.pdf741.52 KB
SZ_GEN3junior_marec2013.pdf1004.89 KB
SZ_skladacka_marec2013.doc44 KB
SZ_GEN4_marec2013.ppt1.12 MB

Slovo života - Apríl 2013

„Nesťažujte sa, bratia, jeden na druhého“1 (Jak 5, 9)

Aby sme lepšie pochopili Slovo života predkladané na tento mesiac, treba si lepšie uvedomiť okolnosti, za ktorých bolo vyslovené. V kresťanskej komunite, ktorej je určený list apoštola Jakuba, sa vyskytujú neprístojnosti. Spočívajú v pohoršeniach, spoločenskej diskriminácii, egoistickom používaní bohatstva, vykorisťovaní robotníkov, vo viere pozostávajúcej viac zo slov ako zo skutkov atď. Toto všetko sa stávalo príčinou nevôle a rozladenosti jedných voči druhým, čo vytváralo veľmi zlý stav v celom spoločenstve.

„Nesťažujte sa, bratia, jeden na druhého“

Teda už v apoštolských časoch bolo možné badať to, čo vidíme v našich spoločenstvách aj dnes; často najväčšie ťažkosti pre našu vieru nepochádzajú zvonku, čiže zo sveta, ale skôr zvnútra, z určitých situácií, ktoré ich odhaľujú, a zo správania našich bratov, ktoré nie je v súlade s kresťanským ideálom. To potom prináša pocit nespokojnosti, nedôvery a znechutenia.

„Nesťažujte sa, bratia, jeden na druhého“

No ak všetky tieto viac alebo menej závažné rozpory a nedôslednosti majú svoj pôvod v málo osvietenej viere a v ešte veľmi nedokonalej láske k Bohu a blížnemu, prvá reakcia kresťana by nemala byť netrpezlivosť a nezmieriteľnosť, ale postoj, k akému nás vedie Ježiš. On žiada trpezlivosť, pochopenie a milosrdenstvo, čo umožňuje, aby vzklíčilo to semienko dobra, ktoré bolo do nás zasiate, ako vysvetľuje známe podobenstvo o kúkoli (Mt 13, 24 – 30, 36 – 43).

„Nesťažujte sa, bratia, jeden na druhého“

Ako teda žiť tento mesiac Slovo života? Ono nás stavia pred jednu veľmi ťažkú stránku kresťanského života. Aj my sme členmi rôznych spoločenstiev (rodiny, farnosti, pracovného prostredia, civilného spoločenstva), kde sa môže vyskytnúť mnoho vecí, ktoré podľa nášho názoru nie sú správne; povaha, spôsob zmýšľania a konania iných, rôzne nedôslednosti, ktoré zarmucujú a vyvolávajú v nás odmietavý postoj.
Je tu teda mnoho príležitostí, ako dobre žiť Slovo života na tento mesiac. Namiesto toho, aby sme šomrali alebo odsudzovali – ako môžeme byť pokúšaní –, buďme tolerantní a chápaví. Potom, v hraniciach možností, môžeme aj bratsky napomenúť. Predovšetkým však vydávajme kresťanské svedectvo a odpovedajme na prípadné chyby lásky alebo nedostatočného nasadenia väčšou láskou a väčším nasadením z našej strany.

Chiara Lubichová

1 Slovo života 1989, pôvodný text bol uverejnený v časopise Città Nuova č. 22/1989, s. 9.

PrílohaVeľkosť
SZ_skladacka_april2013.doc44.5 KB
SZ_GEN3_april2013.pdf626.92 KB
SZ_GEN3junior_april2013.pdf1.01 MB
SZ_GEN4_april2013.ppt902.5 KB
SZ_apríl_2013.pps1.72 MB

Slovo života - Máj 2013

„Dávajte a dajú vám: mieru dobrú, natlačenú, natrasenú, vrchovatú vám dajú do lona.“ (Lk 6, 38)1

Nestalo sa ti už, že si od priateľa dostal dar a ty si pocítil potrebu odvďačiť sa mu? Pritom si to však iste nechcel urobiť iba preto, aby si sa mu odplatil, ale skôr z opravdivej uznanlivej lásky. Ak áno, potom si vieš predstaviť, ako je to u Boha, ktorý je Láska!

On sa vždy odpláca za každý dar, ktorý dávame blížnym v jeho mene.

Je to skúsenosť, ktorú opravdiví kresťania zakúšajú veľmi často. A zakaždým je spojená s prekvapením, lebo Božia nápaditosť je neprekonateľná. Mohla by som ti uviesť tisíce, ba desaťtisíce príkladov, mohla by som o tom napísať knihu. Tam by si videl, aká pravdivá je veta o tom, že „mieru dobrú, natlačenú, natrasenú a vrchovatú ti dajú do lona“. Hovorí to o hojnosti, akou sa Boh odpláca, o jeho veľkodušnosti.

Rím bol už ponorený do nočnej tmy. Skupinka dievčat, ktoré sa snažili žiť podľa evanjelia, si v pivničnom byte priala dobrú noc, keď zrazu zaznel zvonček. Kto to len môže byť o takomto čase? Bol to mladý muž, ktorý sa plný rozpakov a zúfalý predstavil: nasledujúci deň ho mali i s rodinou vysťahovať z bytu, lebo nemal zaplatené nájomné. Dievčatá sa v nemom súhlase pozreli jedna na druhú, otvorili pokladničku, kde mali v priečinkoch zvyšok svojich príjmov a peniaze na zaplatenie plynu, telefónu a elektriny. Mužovi, ktorý prišiel, dali bez uvažovania všetko. Potom si spokojne ľahli spať, veď na ne myslí niekto iný. Ráno, ani sa poriadne nerozodnilo, prenikavo zaznel telefón. „O chvíľu som u vás taxíkom,“ oznamoval hlas muža zo včerajška. Dievčatá ho zarazené očakávali. Návštevníkova tvár prezradila, že sa čosi udialo: „Len čo som sa včera vrátil domov, bolo tam dedičstvo, ktoré som vôbec neočakával. A srdce mi vravelo, že sa oň s vami napoly rozdelím,“ povedal. Suma bola práve dvojnásobkom tej, čo mu veľkodušne dali.

„Dávajte a dajú vám: mieru dobrú, natlačenú, natrasenú, vrchovatú vám dajú do lona.“

Zažil si aj ty čosi podobné? Ak nie, uvedom si, že dar sa prosiacemu dáva nezáväzne, bez nádeje na odplatu, nech je to ktokoľvek. Skús to i ty. No urob to nie preto, aby si videl výsledok, ale pre svoju lásku k Bohu.
Keď mi odpovieš: „Ale ja nemám nič,“ nie je to pravda. Totiž ak chceme, máme plno nevyčerpateľných pokladov: náš voľný čas, naše srdcia, náš úsmev, našu radu, naše vzdelanie, náš pokoj, naše slová presvedčiť toho, kto má, aby dal tomu, kto nemá...

A keď potom povieš: „Ale ja neviem, komu dať,“ len sa poobzeraj okolo. Vari si nespomínaš na toho chorého v nemocnici, na vdovu, ktorá je vždy sama, na kolegu, ktorého si ľahostajne nechal v jeho trápení, na nezamestnaného mládenca, ktorý bol preto stále taký smutný, na bračeka, ktorý potreboval pomoc, na priateľa vo väzení, či na učňa, ktorý si nevedel rady? V nich všetkých ťa očakáva Kristus.

Začni sa správať ako kresťan, v ktorom je všetko preniknuté evanjeliom. A evanjelium je proti uzavretosti do seba a proti ustarostenosti. Prestaň budovať svoju istotu na pozemských dobrách a spoliehaj sa na Boha. V tom sa ukáže tvoja viera v neho. A tú on čoskoro posilní darom, ktorým ti to vráti.

Lenže pozor! Boh to nerobí preto, aby teba alebo nás obohatil. Robí to preto, aby aj iní, a nech je ich čo najviac, videli malé zázraky, ktoré spôsobujú naše dary, a aby potom konali podobne.

To spôsobí, že čím viac budeme mať, tým viac môžeme darovať. Preto ako opravdiví správcovia Božích darov dávame v spoločenstve okolo nás do obehu všetko, aby sa o nás mohlo povedať to, čo o prvom spoločenstve v Jeruzaleme: „Medzi nimi nebolo núdzneho“ (porov. Sk 4, 34).

Nemyslíš, že si takto pripravený dať spoľahlivú náplň sociálnej revolúcii, na ktorú čaká celý svet?

„Dávajte a dajú vám.“ Ježiš tu mal iste v prvom rade na mysli odmenu, ktorú dostaneme v raji. No čiastočne k tomu dochádza už tu na zemi. To je jej predohrou a zárukou.

Chiara Lubichová

1 Slovo života 1978, pôvodný text bol uverejnený v časopise Città Nuova č. 10/1978 a 18/2008, s. 9.

PrílohaVeľkosť
SZ_maj2013.doc33.5 KB
SZ_GEN4_maj_2013.ppt797 KB
SZ_prezentacia_maj2013.pps2.05 MB
SZ_skladacka_maj2013.doc44.5 KB
SZ_GEN3junior_maj2013.pdf1.19 MB
SZ_GEN3_maj2013.pdf736.24 KB

Slovo života - Jún 2013

„Ale ak dobre robíte, a predsa znášate utrpenia, je to milosť pred Bohom.“ (1 Pt 2, 20)1

Apoštol Peter vysvetľuje svojim spoločenstvám, v čom spočíva pravý duch evanjelia. Pomáha si konkrétnymi situáciami, pričom berie do úvahy podmienky a životný stav, v ktorom sa každý nachádza.
V tomto prípade sa obracia na otrokov, ktorí našli vieru. Ako všetci otroci vtedajšej spoločnosti museli znášať nepochopenie a nespravodlivé, zlé zaobchádzanie.
Tieto slová sú určené pre všetkých ľudí, ktorí v akejkoľvek dobe a na akomkoľvek mieste musia znášať nepochopenia a nespravodlivosti od svojich blížnych, či už sú to ich nadriadení, alebo nie.

„Ale ak dobre robíte, a predsa znášate utrpenia, je to milosť pred Bohom.“

Týmto osobám apoštol odporúča, aby sa nedali strhnúť k inštinktívnej reakcii, ktorá by mohla v týchto situáciách nastať, ale aby napodobňovali Ježišovo správanie. Ba dokonca ich nabáda, aby na všetko odpovedali láskou a videli aj v týchto ťažkostiach a nepochopeniach milosť, a teda príležitosť, ktorú Boh dopustil, aby vystavil skúške pravého kresťanského ducha. Okrem iného týmto spôsobom, teda láskou, môžu priviesť osobu, ktorá ich nechápe, ku Kristovi.

„Ale ak dobre robíte, a predsa znášate utrpenia, je to milosť pred Bohom.“

Niektorí, vychádzajúc z týchto alebo podobných slov, by radi obvinili kresťanstvo z toho, že šíri prehnanú poddajnosť a ústupčivosť, ktoré uspávajú svedomie kresťanov a znižujú ich aktivitu v boji proti nespravodlivosti.
Lenže nie je to tak. Ak Ježiš od nás žiada, aby sme milovali aj tých, ktorí nás nechápu alebo s nami zle zaobchádzajú, nie je to preto, že chce, aby sme boli necitliví voči nespravodlivostiam. Práve naopak. Robí to preto, lebo nás chce naučiť, ako sa buduje skutočne spravodlivá spoločnosť. Môžeme ju budovať tak, že budeme rozširovať ducha pravej lásky a začneme milovať ako prví.

„Ale ak dobre robíte, a predsa znášate utrpenia, je to milosť pred Bohom.“

Ako teda mám žiť Slovo života na tento mesiac? Aj dnes je veľa spôsobov, ako môžu druhí s nami zle zaobchádzať alebo nás nechápať. Siahajú od netaktnosti a nezdvorilosti cez zlomyseľné posudzovanie, nevďačnosť, urážky po skutočnú nespravodlivosť.
No aj pri týchto príležitostiach musíme svedčiť o láske, ktorú Ježiš priniesol na zem. Musíme milovať všetkých, a teda aj tých, ktorí sa k nám zle správajú.
Slovo života tohto mesiaca od nás žiada, aby sme aj vtedy, keď oprávnene bránime spravodlivosť a pravdu, nikdy nezabudli, že našou prvou povinnosťou ako kresťanov je milovať blížneho. To znamená mať voči nemu nový postoj pozostávajúci z pochopenia, prijímania a milosrdenstva, ktoré mal aj Ježiš voči nám. Keď budeme robiť takto, potom ani pri obhajovaní svojich stanovísk nikdy nenarušíme vzťah k blížnemu a neupadneme do pokušenia nevraživosti alebo pomsty.
Takto sa staneme nástrojmi Ježišovej lásky a aj my budeme schopní privádzať svojich blížnych k Bohu.

Chiara Lubichová

Slovo života 1990, pôvodný text bol uverejnený v časopise Città Nuova č. 8/1990, s. 9.

PrílohaVeľkosť
SZ_GEN4_jun_2013.ppt1.94 MB
SZ_GEN4_jun_2013_cb.ppt1.09 MB
SZ_jun2013.doc34 KB
SZ_jún_2013_prezentacia.pps2.08 MB
SZ_skladacka_jun2013.doc48.5 KB

Slovo života - Júl 2013

„Veď celý zákon sa spĺňa v jedinom slove, v tomto: ,Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!‘“1 (Gal 5, 14)

Je to jedno zo slov apoštola Pavla: krátke, úžasné, výstižné a osvecujúce.
Hovorí nám, čo má byť základom kresťanského správania, čo ho má vždy inšpirovať: láska k blížnemu.
Apoštol vidí v uskutočňovaní tohto prikázania naplnenie celého zákona. Zákon hovorí, že sa nemá páchať cudzoložstvo, zabíjať, kradnúť, hriešne túžiť... a vieme, že kto miluje, toto všetko nerobí: kto miluje, nezabíja, nekradne...

„Veď celý zákon sa spĺňa v jedinom slove, v tomto: ,Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!‘“

Kto však miluje, ten sa nielen vyhýba zlu. Kto miluje, otvára sa ostatným, chce dobro a koná dobro, daruje sa do tej miery, že dá život za toho, koho miluje.
Preto Pavol píše, že láskou k blížnemu sa nielen dodržiava zákon, ale sa celý zákon „napĺňa“.

„Veď celý zákon sa spĺňa v jedinom slove, v tomto: ,Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!‘“

Keďže celý zákon spočíva v láske k blížnemu, ostatné prikázania treba vidieť ako prostriedky, ktoré nás majú osvecovať a viesť, aby sme v spletitých životných situáciách vedeli nájsť spôsob, ako milovať. Z ostatných prikázaní treba vedieť vyčítať Boží zámer, jeho vôľu.
Boh chce, aby sme boli poslušní, čistí, umŕtvení, mierni, milosrdní, chudobní... a tak lepšie mohli uskutočňovať prikázanie lásky.

„Veď celý zákon sa spĺňa v jedinom slove, v tomto: ,Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!‘“

Mohli by sme sa opýtať: Ako to, že apoštol zabúda hovoriť o láske k Bohu?
V skutočnosti láska k Bohu a láska k blížnemu si navzájom nekonkurujú. Jedna láska, a to láska k blížnemu, je totiž vyjadrením druhej lásky, lásky k Bohu. Milovať Boha znamená konať jeho vôľu. A jeho vôľou je, aby sme milovali blížneho.

„Veď celý zákon sa spĺňa v jedinom slove, v tomto: ,Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého‘“

Ako budeme v praxi uskutočňovať toto slovo?
Je to zrejmé: tak, že budeme milovať blížneho, že ho budeme milovať naozajstne.

To znamená dávať, ale dávať nezištne.

Nemiluje ten, kto si z blížneho robí nástroj na vlastné ciele, aj tie najduchovnejšie, ako môže byť vlastné posvätenie. Potrebné je, aby sme milovali blížneho, a nie samých seba.
Nepochybné je, že kto takto miluje, naozaj sa stane svätým. Bude „dokonalý ako Otec“, pretože urobil najlepšie, čo mohol, zasiahol podstatu Božej vôle, uvádzal ju do života, a tým splnil celý zákon.
Na konci nášho života nebudeme azda skúšaní výhradne z takejto lásky?

Chiara Lubichová

1 Slovo života 1983, pôvodný text bol publikovaný v časopise Città Nuova č. 10/1983, s. 40.

PrílohaVeľkosť
SZ_jul_2013.doc46.5 KB
SZ_prezentacia_jul_2013.pps2.2 MB
SZ_GEN3_jul_2013.pdf672.99 KB
SZ_mladsiGEN3_jul_2013.pdf565.88 KB

Slovo života - August 2013

„Ak milujete tých, ktorí vás milujú, akúže máte zásluhu? Veď aj hriešnici milujú tých čo ich milujú.“1 (Lk 6, 32)

Slovo života na tento mesiac je z Evanjelia podľa Lukáša. Pochádza zo širokého okruhu Ježišových výrokov, ktorým v Evanjeliu podľa Matúša zodpovedá reč na vrchu. V tomto okruhu, ako vieme, Ježiš opisuje požiadavky Božieho kráľovstva a črty, ktorými sa vyznačujú tí, čo do neho patria. Ich cieľom a tým, na čo sa zameriavajú, je napodobňovanie nebeského Otca.

Týmito výrokmi Ježiš vyzýva svojich učeníkov napodobňovať Boha Otca v láske. Ak chceme byť jeho synmi, musíme milovať svojich blížnych spôsobom, ako ich miluje on.

„Ak milujete tých, ktorí vás milujú, akúže máte zásluhu? Veď aj hriešnici milujú tých, čo ich milujú.“

Prvou charakteristikou, ktorou sa láska Boha Otca najviac odlišuje, je jej úplná nezištnosť. Odlišná je v porovnaní so svetskou láskou. Kým svetská láska je postavená na opätovaní a sympatii (miluje tých, ktorí nás milujú alebo sú nám sympatickí), láska nebeského Otca je celkom nezištná: svojim stvoreniam sa daruje nezávisle od toho, ako odpovedia. Ide o lásku, ktorej podstata je v tom, že iniciatívne ponúka všetko, čo má. V dôsledku toho je to láska, ktorá tvorí a premieňa. Nebeský Otec nás nemiluje preto, že sme azda dobrí, duchovne krásni, a preto si zaslúžime pozornosť a láskavosť. Naopak, tým, že nás miluje, vytvára v nás dobro a duchovnú krásu milosti, a takto sa stávame jeho priateľmi a synmi.

„Ak milujete tých, ktorí vás milujú, akúže máte zásluhu? Veď aj hriešnici milujú tých, čo ich milujú.“

Ďalšou charakteristikou lásky Boha Otca je jej univerzálnosť. Boh miluje všetkých bez rozdielu. Jeho mierou je práve to, že miluje bezhranične a bez miery.
Ostatne táto jeho láska by nebola nezištná a nebola by kreatívna, ak by nebola celkom nasmerovaná všade tam, kde je nejaká potreba alebo prázdnota, ktorú treba naplniť.
Preto nebeský Otec miluje aj tých synov, ktorí sú nevďační, ktorí sa vzdialili alebo ktorí vzdorujú; práve k nim je osobitne priťahovaný.

„Ak milujete tých, ktorí vás milujú, akúže máte zásluhu? Veď aj hriešnici milujú tých, čo ich milujú.“

Ako budeme žiť Slovo života na tento mesiac? Tak, že si budeme počínať ako opravdiví synovia nebeského Otca. To znamená, že budeme napodobňovať jeho lásku, najmä v tých vlastnostiach, ktoré sme vyzdvihli: nezištnosť a univerzálnosť. Budeme sa teda usilovať prejaviť lásku ako prví, budeme milovať láskou, ktorá je veľkodušná, solidárna, otvorená voči všetkým, najmä voči duchovne prázdnym ľuďom, ktorých nájdeme okolo seba. Budeme sa snažiť milovať bez ohľadu na výsledky. Pousilujeme sa byť nástrojmi Božej štedrosti, aby aj ostatní mali účasť na daroch prírody i na milosti, ktoré sme od neho prijali.

Ak sa necháme viesť týmto Ježišovým slovom, budeme vidieť novými očami a novým srdcom každého blížneho, ktorý prejde okolo nás, a všetky príležitosti, ktoré nám ponúkne každodenný život. A kdekoľvek budeme pôsobiť (v rodine, v škole, na pracovisku, v nemocnici atď.), budeme cítiť, ako nás to pobáda rozdávať práve túto Božskú lásku, ktorú Ježiš priniesol na zem a ktorá jediná je schopná zmeniť svet.

Chiara Lubichová

Slovo života 1992, pôvodný text bol uverejnený v časopise Città Nuova č. 2/1992, s. 32 – 33.

PrílohaVeľkosť
SZ_august2013.doc33.5 KB
SZ_skladacka_august2013.doc47.5 KB
SZ_prezentacia_august_2013.pps1.74 MB
SZ_gen3_august2013.pdf809.32 KB
SZ_gen3(junior)_august2013.pdf923.66 KB

Slovo života - September 2013

„Nemilujme len slovom a jazykom, ale skutkom a pravdou.“1 (1 Jn 3, 18)

Tieto slová píše svätý Ján. Vystríha svoje spoločenstvo pred určitými osobami, ktoré slovami vyznávali vieru v Ježiša, ale za touto ich vierou nenasledovali skutky. Ba považovali ich za neužitočné a zbytočné, akoby Ježiš už urobil všetko. Táto ich viera bola prázdna a neplodná, pretože takto Ježišovmu dielu chýbal nevyhnutný prínos, ktorý Ježiš žiada od každého z nás.

„Nemilujme len slovom a jazykom, ale skutkom a pravdou.“1 (1 Jn 3, 18)

Milovať skutkami. Pravá viera, hovorí apoštol, sa dokazuje takou láskou, akou miloval Ježiš a akej nás učil. Prvou charakteristickou črtou tejto lásky je konkrétnosť. Ježiš nás nemiloval peknými rečami, ale on chodil medzi nami a konal dobro, uzdravoval všetkých a bol naplno k dispozícii tým, ktorí sa k nemu približovali, počínajúc od najslabších, najchudobnejších, odvrhnutých až po obetovanie vlastného života za nás.

„Nemilujme len slovom a jazykom, ale skutkom a pravdou.“1 (1 Jn 3, 18)

Okrem skutkov, hovorí ďalej apoštol, máme milovať aj v pravde. Kresťanská láska sa vyjadruje nielen konkrétnymi skutkami, ale usiluje sa tiež inšpirovať pravdou lásky, ktorú nachádza v Ježišovi; snaží sa robiť také diela, ktoré sú v zhode s jeho citmi a učením. Máme teda milovať v súlade s tým, čo nám ukázal Ježiš a podľa jeho miery.

„Nemilujme len slovom a jazykom, ale skutkom a pravdou.“1 (1 Jn 3, 18)

Ako teda žiť Slovo života na tento mesiac? Jeho posolstvo je až príliš jasné. Je to výzva na autentické kresťanstvo, na čom Ježiš veľmi nástojí. Neočakáva to veľmi aj svet? Nie je azda pravda, že dnešný svet chce vidieť svedkov Ježišovej lásky?
Milujme teda skutkami, a nie slovami. Začnime poníženými službami, ktoré od nás blížni okolo nás každodenne požadujú.

A milujme v pravde. Ježiš vždy konal podľa Otcovej vôle. Rovnako aj my máme vždy konať podľa Ježišových slov. On chce, aby sme v každom blížnom videli jeho samého. Veď všetko, čo robíme pre druhého, vzťahuje na seba. Ďalej chce, aby sme ostatných milovali ako seba samých a aby sme sa milovali navzájom a boli pripravení dať život jeden za druhého.

Takto teda milujme, aby sme sa aj my stali Ježišovými nástrojmi na spásu sveta.

Chiara Lubichová

1 Slovo života 1988, pôvodný text bol uverejnený v časopise Città Nuova č. 8/1988, s. 11.

PrílohaVeľkosť
SZ_sept_2013.doc31.5 KB
SZ-skladacka_september2013.doc46 KB
SZ_prezentacia_september 2013.pps1.34 MB
SZ_GEN4_september_2013.ppt901 KB

Slovo života - Október 2013

„Nebuďte nikomu nič dlžní, okrem toho, aby ste sa navzájom milovali: veď kto miluje blížneho, vyplnil zákon.“1 (Rim 13, 8)

V predchádzajúcich riadkoch (Rim 13, 1 – 7) sv. Pavol hovorí o dlhu, ktorý máme voči občianskej úradnej moci (poslušnosť, úcta, platenie daní atď.), a zdôrazňuje, že i plnenie tohto dlhu musí byť oživované láskou. Napokon ide o dlh ľahko pochopiteľný, a to aj preto, lebo v prípade jeho nesplnenia by bol človek vystavený postihom vyplývajúcim zo zákona.

Vychádzajúc z toho, prechádza k vysvetleniu iného dlhu, trocha ťažšiemu na pochopenie: je to ten dlh, ktorý podľa príkazu zanechaného Ježišom máme voči každému svojmu blížnemu. Je to vzájomná láska vo svojich najrozličnejších vyjadreniach: štedrosť, starostlivosť, dôvera, vzájomná úcta, úprimnosť atď. (Rim 12, 9 – 12).

„Nebuďte nikomu nič dlžní, okrem toho, aby ste sa navzájom milovali: veď kto miluje blížneho, vyplnil zákon.“1 (Rim 13, 8)

Toto Slovo života nám zdôrazňuje dve veci.

Predovšetkým, že láska sa nám predstavuje ako dlh, čiže ako čosi, voči čomu nie je možné zostať ľahostajný, čo nie je možné odložiť nabok: ako čosi, čo nás pobáda, nalieha na nás, nedá nám pokoj, až kým to nesplníme.

Ide o to isté, ako povedať, že vzájomná láska nie je čímsi „navyše“, plodom našej štedrosti, niečo, čomu by sme sa mohli vyhnúť, a to bez toho, že by sme tým na seba uvalili sankcie vyplývajúce zo zákona. Toto Slovo naliehavo žiada, aby sme ho uskutočňovali v praxi pod trestom, že inak zradíme svoju dôstojnosť kresťanov, ktorých Ježiš povolal, aby sa stali nástrojmi jeho lásky vo svete.

Ďalej nám hovorí, že vzájomná láska je hýbateľnom, dušou a cieľom, ku ktorému smerujú všetky prikázania.
Z toho vyplýva, že ak chceme dobre plniť Božiu vôľu, nemôže nás uspokojiť chladné a právnické plnenie jeho príkazov, ale že treba mať stále na pamäti cieľ, ktorý nám Boh cez ne predkladá. Aby sme, napríklad, dobre žili siedme prikázanie, nemôžeme sa obmedziť iba na to, že nebudeme kradnúť, ale musíme sa vážne zasadzovať o to, aby sa odstraňovali sociálne nespravodlivosti. Iba takto budeme prejavovať lásku k našim blížnym.

„Nebuďte nikomu nič dlžní, okrem toho, aby ste sa navzájom milovali: veď kto miluje blížneho, vyplnil zákon.“1 (Rim 13, 8)

Ako teda žiť Slovo života tohto mesiaca?

Téma lásky k blížnemu, ktorú nám predkladá, má nesmierne veľa odtieňov. Tu sa zameriame na jeden z nich, ktorý, ako sa nám zdá, toto Slovo života osobitne vnuká.

Ak je vzájomná láska dlhom, ako hovorí sv. Pavol, treba mať lásku, ktorá miluje ako prvá. Tak sa správal Ježiš voči nám. Bude to teda láska, ktorá sa chytá iniciatívy, ktorá nečaká, ktorá neodkladá.

Tento mesiac robme teda takto. Usilujme sa ako prví milovať každého, s kým sa stretneme, komu telefonujeme alebo mu píšeme, s kým spolu žijeme. A naša láska nech je konkrétna, chápajúca, ktorá vie predchádzať, je trpezlivá, dôveryhodná, vytrvalá, veľkorysá.

Zbadáme, že náš duchovný život urobí kvalitatívny skok: nepočítajúc do toho radosť, ktorou sa naplní naše srdce.

Chiara Lubichová

1 Slovo života 1990, pôvodný text bol uverejnený v časopise Città Nuova č. 15 – 16/1990, s. 9.

PrílohaVeľkosť
SZ_oktober_2013.doc32 KB
SZ_prezentacia_oktober2013.pps2.14 MB
SZ_skladacka_oktober2013.doc48 KB
SZ_gen3_oktober2013.pdf627.5 KB
SZ_gen3(junior)_oktober2013.pdf645.9 KB
SZ_GEN4_október_2013_sk.ppt881 KB

Slovo života - November 2013

„Buďte k sebe navzájom láskaví a milosrdní, navzájom si odpúšťajte, ako aj vám odpustil Boh v Kristovi.“1 (Ef 4, 32)

Ide tu o konkrétny a podstatný životný program. Už ten by stačil na vytvorenie novej, odlišnej spoločnosti, bratskejšej a solidárnejšej. A je len časťou rozsiahleho Božieho zámeru, ktorý bol ponúknutý kresťanom v Malej Ázii.

V tamojších kresťanských komunitách vládol medzi Židmi a pohanmi „pokoj“, hoci dovtedy tieto dve prevládajúce skupiny obyvateľstva žili oddelene.

Jednota, ktorú priniesol Kristus, bola medzi nimi živá a prejavovala sa v konkrétnom správaní, inšpirovanom vnútorne vzájomnou láskou. Je to aj pre nás návod na budovanie vzájomných vzťahov:

„Buďte k sebe navzájom láskaví a milosrdní, navzájom si odpúšťajte, ako aj vám odpustil Boh v Kristovi.“1 (Ef 4, 32)

Láskavosť: mať druhého rád. Znamená to „zjednocovať sa“ s blížnym, pristupovať k nemu s úplným odpútaním sa od seba, od vlastných záujmov, od vlastného spôsobu myslenia, od mnohých predsudkov, ktoré zahmlievajú naše videnie, a vziať na seba jeho ťažkosti, jeho potreby, jeho utrpenia a spolu s ním sa i radovať.

Znamená to vojsť do srdca každého, koho stretneme, aby sme pochopili jeho spôsob myslenia, jeho kultúru a tradície a určitým spôsobom si ich osvojili. Tak pochopíme, čo skutočne potrebuje, a dokážeme prijímať hodnoty, ktoré Boh zasial do srdca každého človeka. Jedným slovom, žiť pre toho, kto je vedľa mňa.

Milosrdenstvo: prijať druhého takého, aký je, nie akého by sme ho chceli mať my, aby mal charakter, politické názory, náboženské presvedčenie, ako máme my, a navyše aby bol bez nedostatkov a spôsobov, ktoré nás tak znervózňujú. Rozšírme si teda srdce, aby bolo schopné prijať všetkých aj s ich odlišnosťami, obmedzeniami a nedostatkami.

Odpustenie: vidieť druhého zakaždým ako nového. Totiž aj pri veľmi peknom a pokojnom spolunažívaní – v rodine, v škole alebo na pracovisku – môžu prísť chvíle napätia, názorové rozdiely i nedorozumenia. A tak sa prestaneme rozprávať, vyhýbame sa stretnutiu, nehovoriac o tom, že v srdci sa niekedy usídli skutočná nevraživosť voči tomu, kto nezmýšľa ako my. V takom prípade skúsme vyvinúť veľké a náročné úsilie vidieť každý deň brata alebo sestru, akoby boli celkom noví a zmenení, vôbec si nepripomínať to, čím nám ublížili, ale všetko prekryť láskou s dokonalým odpustením v srdci podľa Božieho príkladu – Boh odpúšťa a zabúda.

Pravý pokoj a jednota nastanú až vtedy, keď budú láskaví, milosrdní a ochotní odpúšťať nielen jednotlivci, ale všetci navzájom.

Tak ako v horiacej piecke by sme mali občas poprehŕňať pahrebu, aby popol neudusil uhlíky, podobne by sme mali z času na čas vedome oživovať vzájomnú lásku, oživovať vzťahy so všetkými, aby ich nepokryl popol ľahostajnosti, necitlivosti a egoizmu.

„Buďte k sebe navzájom láskaví a milosrdní, navzájom si odpúšťajte, ako aj vám odpustil Boh v Kristovi.“1 (Ef 4, 32)

Uvedené postoje máme premieňať na skutky, na konkrétne činy. Sám Ježiš nám ukázal, čo je láska, keď uzdravoval chorých, nasycoval hladné zástupy, kriesil mŕtvych alebo keď umýval učeníkom nohy. Láska, to sú skutky, skutky.

Spomínam si na istú mamičku v Afrike. Jej dcérka Rosangela sa stala obeťou bitkárskeho chlapca a prestala vidieť na jedno oko, lebo jej ho trstinou poranil a ešte sa jej aj vysmieval. Ani jeden z chlapcových rodičov sa jej za to neospravedlnil. Odmlčanie a narušené vzťahy s rodinou chlapca ju však zarmucovali. Rosangela, ktorá mu odpustila, mamu utešovala: „Nebuď smutná! Ja som šťastná, veď na jedno oko vidím!“
Rosangelina mama o tom neskôr rozprávala: „Raz ráno mi matka tohto chlapca poslala odkaz, aby som prišla, lebo sa cíti zle. Moja prvá reakcia bola: ,Vidíš ju! Toľkí susedia sú doma, a ona po tom všetkom, čo nám spôsobil jej syn, chce odo mňa, aby som jej pomohla!’ No hneď som si spomenula, že láska nepozná medze, a utekala som k jej domu. Len čo mi otvorila dvere, omdlela v mojom náručí. Odviedla som ju do nemocnice a ostala pri nej, kým sa jej neujali lekári. Po týždni sa z nemocnice vrátila a prišla sa mi poďakovať. Prijala som ju s otvoreným srdcom a dokázala som jej odpustiť. Naše vzťahy sa obnovili, dokonca sú oveľa lepšie.“

Podobne môže byť aj náš deň naplnený konkrétnymi službami, skromnými, no plnými pochopenia, ktorými budeme prejavovať svoju lásku. A uvidíme, že okolo nás bude rásť bratská láska a pokoj.

Chiara Lubichová

Slovo života 2006, pôvodný text bol uverejnený v časopise Città Nuova č. 14/2006, s. 9.

PrílohaVeľkosť
SZ_november_2013.doc39.5 KB
SZ_prezentacia_november_2013.pps3.07 MB
SZ_GEN4_november2013.ppt842 KB
SZ_GEN3_november2013.pdf626.64 KB
SZ_GEN3_junior_november2013.pdf553.5 KB

Slovo života - December 2013

„Pán nech zveľadí a rozhojní vašu lásku navzájom i voči všetkým...“1 (1 Sol 3, 12)

Uvedené slová patria medzi tie, ktoré Pavol používa dosť často. Praje v nich, ale súčasne i vyprosuje od Pána zvláštne milosti pre svoje spoločenstvo (porov. Ef 3, 18; Fil 1, 9).

V tomto prípade vyprosuje pre Solúnčanov milosť vzájomnej lásky, ktorá bude neprestajne rásť a rozhojňovať sa. Nejde tu o skrytú výčitku, akoby v ich spoločenstve táto vzájomná láska chýbala, ale skôr o pripomenutie toho princípu, ktorý je súčasťou samotnej lásky, totiž pravidla ustavičného rastu.

„Pán nech zveľadí a rozhojní vašu lásku navzájom i voči všetkým...“1 (1 Sol 3, 12)

Láska je stredobodom kresťanského života. Ak nerastie, badať to na celom kresťanskom živote, lebo stráca na sile a môže aj zaniknúť.

To, že sme zákon lásky k blížnemu jasne pochopili, ešte nestačí. Nestačí ani to, že sme s nadšením prežívali jeho podnety a počiatočný zápal v čase, keď sme sa rozhodli pre evanjelium. On by v nás mal rásť, takže treba, aby v nás bol stále živý, aktívny a činorodý. To dosiahneme, ak budeme vedieť využiť s čoraz väčšou pripravenosťou a veľkodušnosťou rozličné príležitosti, ktoré nám život každý deň ponúka.

„Pán nech zveľadí a rozhojní vašu lásku navzájom i voči všetkým...“1 (1 Sol 3, 12)

Podľa svätého Pavla by kresťanské spoločenstvá mali mať v sebe živosť a hrejivé teplo pravej rodiny.
Takto je jasný aj apoštolov zámer, keď ich upozorňuje na nebezpečenstvá, ktoré tomu najčastejšie prekážajú: individualizmus, povrchnosť, priemernosť.

Svätý Pavol však chce predísť aj ďalšiemu vážnemu nebezpečenstvu, ktoré úzko súvisí s predchádzajúcimi: voľkať si v usporiadanom a nerušenom živote, avšak uzavretom do seba.

Pavol chce mať otvorené spoločenstvá preukazujúce lásku bratom vo viere, čo by malo byť prirodzené, ale ktoré sa súčasne zaujímajú o všetkých, všímajú si problémy a potreby všetkých. K láske patrí vedieť prijať kohokoľvek, stavať mosty, vyzdvihnúť všetko pozitívne a spájať svoje vlastné túžby a snahy po dobre so všetkými, čo prejavia dobrú vôľu.

„Pán nech zveľadí a rozhojní vašu lásku navzájom i voči všetkým...“1 (1 Sol 3, 12)

Ako teda budeme žiť Slovo života na tento mesiac? Budeme sa snažiť rásť vo vzájomnej láske vo svojich rodinách, na svojom pracovisku, vo svojich spoločenstvách a v cirkevných združeniach, vo farnostiach atď.
Toto Slovo života od nás vyžaduje hojnosť lásky: čiže lásku, ktorá vie prekonať polovičatosť a rozličné prekážky, ktoré pochádzajú z nášho skrytého egoizmu. Postačí spomenúť si na niektoré podoby lásky (ohľaduplnosť, porozumenie, znášanlivosť, trpezlivosť, ochota slúžiť, zhovievavosť ku skutočným alebo domnelým nedostatkom našich blížnych, podelenie sa s hmotnými dobrami atď.) a objavíme veľa príležitostí, kde ju možno prejaviť.

Zrejmé je, že ak v našom spoločenstve bude panovať ovzdušie vzájomnej lásky, jej teplo bude zákonite vyžarovať na všetkých. Potom aj tí, čo zatiaľ nepoznajú kresťanský život, objavia jeho príťažlivosť a poľahučky, takmer nebadane, sa doň začlenia, až sa napokon budú cítiť časťou tej istej rodiny.

Chiara Lubichová

1. Slovo života 1994, pôvodný text bol uverejnený v časopise Città Nuova č. 20/1994, s. 32 –33.

PrílohaVeľkosť
SZ_prezentacia_december_2013.pps2.2 MB
SZ_GEN4_december_2013.ppt1.28 MB
SZ_GEN3_december_2013.pdf622.8 KB
SZ_GEN3junior_december_2013.pdf461.33 KB

2014

Slovo života - Január 2014

Od 18. do 25. januára sa na mnohých miestach vo svete slávi Týždeň modlitieb za jednotu kresťanov, hoci niekde sa slávi až v období svätodušných sviatkov. Tohto roku biblický verš na Týždeň modlitieb za jednotu kresťanov znie: „Je Kristus rozdelený?“ (1 Kor 1, 13). Chiara Lubichová zvyčajne zakaždým pripravila komentár k biblickému veršu. Aby sme zachovali tento jej príspevok, ponúkame vám jej text napísaný ako komentár k veršu „Kristus je jediný základ Cirkvi“ (porov. 1 Kor 3, 11) z januára 2005, ktorý môže pomôcť pri prehlbovaní vybraného verša.

„Kristus je jediný základ Cirkvi.“ 1 (porov. 1 Kor 3, 11)

Bol práve päťdesiaty rok nášho letopočtu, keď Pavol prišiel do Korintu, veľkého gréckeho mesta, známeho svojím veľkým obchodným prístavom a povestného početnými myšlienkovými prúdmi. Apoštol tam ohlasoval evanjelium osemnásť mesiacov a založil prekvitajúcu kresťanskú komunitu. V jeho evanjelizačnej práci po ňom pokračovali ďalší. Lenže novým kresťanom hrozilo, že ich budú väčšmi priťahovať tí, čo prinášali Kristovo posolstvo, ako sám Kristus. Tak vznikli skupiny, v ktorých vzhľadom na uprednostňovaného apoštola niektorí hovorili: „Ja som Pavlov“, iní zas: „Ja som Apollov“, alebo: „Ja som Petrov“ (porov. 1 Kor 3, 4. 22). Vzhľadom na toto delenie, ktoré narúšalo tamojšiu komunitu, Pavol prirovnáva Cirkev ku stavbe, k chrámu, a dôrazne vyhlasuje, že budovať ju môžu mnohí, avšak na jednom, jedinom základe, ktorým je živý kameň, Ježiš Kristus. Aj v tomto mesiaci počas Týždňa modlitieb za jednotu kresťanov si jednotlivé cirkvi a cirkevné spoločenstvá spoločne pripomínajú, že Kristus je ich jediný základ a že iba v spojení s ním a žijúc jedine podľa jeho evanjelia môžu nájsť plnú a viditeľnú jednotu medzi sebou.

„Kristus je jediný základ Cirkvi.“ 1 (porov. 1 Kor 3, 11)

Budovať svoj život na Kristovi znamená byť s ním jedno, zmýšľať, ako zmýšľa on, chcieť to, čo chce on, žiť, ako žil on. Lenže ako sa stane naším základom? Ako sa máme do neho zakoreniť? Ako s ním byť jedno? Životom podľa evanjelia.

Ježiš je Slovo, je vtelené Božie Slovo. Ak je teda Slovo, ktoré prijalo ľudskú prirodzenosť, budeme pravými kresťanmi, keď ako muži a ženy budeme formovať celý svoj život podľa Božieho Slova. Ak žijeme podľa jeho slov a ak jeho slová žijú v nás, vtedy sa z nás stávajú „živé slová“, vtedy sme s ním jedno, mocne sme s ním spojení. Potom už nežijem ja, ani my, ale Slovo v nás všetkých. Takým životom prispievame k tomu, aby sa jednota všetkých kresťanov stala skutočnosťou. Ako telo dýcha, aby žilo, rovnako duša, aby žila, žije Božie Slovo. Jedným z prvých plodov bude narodenie Krista v nás a medzi nami. To zmení naše zmýšľanie, lebo do sŕdc všetkých, či v Európe, Ázii, Austrálii, Amerike alebo v Afrike, prenikne to isté cítenie, aké má Kristus, a to bez ohľadu na životné okolnosti, ktoré prežívali tak jednotlivci, ako aj spoločnosť.
(...)
Žité Božie slovo nás skutočne oslobodzuje od spoločenských nátlakov, vlieva radosť, pokoj, jednoduchosť, dáva plnosť života, svetlo. Primkýna nás ku Kristovi, a tým nás postupne mení, aby sme sa stali druhým Kristom.

„Kristus je jediný základ Cirkvi.“ 1 (porov. 1 Kor 3, 11)

Jestvuje však slovo života, v ktorom sú obsiahnuté všetky ostatné, a to „milovať“. Milovať Boha a blížneho. V ňom Ježiš zhŕňa „celý Zákon a prorokov“ (porov. Mt 22, 40). Hoci slová Písma sú vyjadrené mnohorakými ľudskými výrazmi, ide o Božie slová. No keďže Boh je Láska, aj každé z týchto slov je láska. Ako teda budeme prežívať tento mesiac? Ako budeme zomknutí okolo Krista, „jediného základu Cirkvi“? Tak, že sa budeme milovať, ako nás on naučil. „Miluj a rob, čo chceš,“ povedal svätý Augustín (pozri Traktát k Jánovmu evanjeliu, 7, 8), akoby tým tiež zhŕňal normu evanjeliového života, lebo preukazovaním lásky nič nepokazíš, ale naplno konáš Božiu vôľu.

Chiara Lubichová

Pôvodný text bol uverejnený v časopise Città Nuova č. 24/2004, s. 7.

1) 1 Kor 3, 11: „Lebo nik nemôže položiť iný základ okrem toho, čo je už položený, a je ním Ježiš Kristus.“

PrílohaVeľkosť
SZ_januar2014.doc35 KB
SZ_GEN4_januar_2014_sk.ppt912 KB
SZ_januar_2014.pps2.87 MB
SZ_gen3_januar_2014.pdf600.26 KB
SZ_gen3j_januar_2014.pdf603.06 KB

Slovo života - Február 2014

„Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha.“ 1 (Mt 5, 8)

Ježiš začína svoje ohlasovanie „rečou na vrchu“. Nad Tiberiadskym jazerom, na vŕšku neďaleko Kafarnauma, posediačky, ako to robievali učitelia, zvestuje zástupom blahoslavenstvá. V Starom zákone slovo „blahoslavený“ zaznieva viackrát, a to v zmysle chvály tomu, kto všemožne zachováva Pánove slová.
Ježišove blahoslavenstvá sčasti pripomínali tie, ktoré učeníci už poznali, no po prvý raz počuli, že aj ľudia čistého srdca nielenže smú vystúpiť na Pánov vrch, ako o tom spieva žalm (porov. Ž 24, 3 - 4), ale že dokonca uvidia Boha. O akú čistotu ide, keď sa tak vysoko hodnotí? Ježiš sa počas svojho kázania o nej zmienil viackrát. Sledujme ho teda, aby sme našli prameň opravdivej čistoty.

„Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha.“ 1 (Mt 5, 8)

Takýto jedinečný prostriedok na očisťovanie podľa Ježiša už jestvuje: „Vy ste už čistí pre slovo, ktoré som vám povedal“ (Jn 15, 3). Ducha očisťujú ani nie tak obradné úkony, ako Ježišove slová, lebo jeho slová nie sú ako ľudské slová. Prítomný je v nich sám Kristus, podobne ako je prítomný v Eucharistii, hoci iným spôsobom. Cez ne vstupuje do nás, a ak ich necháme pôsobiť, oslobodí nás od hriechu a staneme sa „čistí srdcom“.
Čistota je teda plodom žitého slova, všetkých Ježišových slov. Ony nás oslobodzujú od pripútanosti k veciam, do ktorej človek nevyhnutne upadá, ak jeho srdce nie je v Bohu a nedrží sa jeho učenia. Pripútanosť sa môže týkať vecí, stvorení i seba. Ak je však srdce upriamené jedine na Boha, všetko ostatné stráca cenu.
Aby sa nám to darilo, iste nám prospeje, ak počas dňa budeme Ježišovi, Bohu, opakovať vyznanie slovami žalmu: „Ty, Pane, si moje jediné dobro!“ (porov. Ž 16, 5a). Skúsme ich opakovať často, najmä keby naše srdce chceli opantať predstavy, pocity a túžby, ktoré môžu zacloniť dobro a obrať nás o slobodu.
Ťahá nás to pozerať reklamy, sledovať nejaký televízny program? Nie! Povieme si: „Ty, Pane, si moje jediné dobro!“ Bude to prvý krok, ktorý nám pomôže odpútať sa od seba a opätovne vyjadriť našu lásku k Bohu. A budeme čistejší!
Pozorujeme azda, že niektorý človek alebo nejaká činnosť sa stavajú ako prekážka medzi nás a Boha a začínajú narúšať náš vzťah s ním? Aj to je chvíľa zopakovať mu: „Ty, Pane, si moje jediné dobro!“ To nám pomôže očistiť naše úmysly a znova nájsť vnútornú slobodu.

„Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha.“ 1 (Mt 5, 8)

Žité slovo nás robí slobodnými a čistými, lebo ono je vlastne láskou. A práve láska je to, čo očisťuje svojím božským plameňom naše úmysly a celé naše vnútro, lebo podľa Písma je „srdce“ sídlom rozumu a vôle.
Je to tá istá láska, ktorú nám prikazuje Ježiš a ktorá nám dovoľuje prežívať toto blahoslavenstvo. Je to vzájomná láska, pripravená dať život za druhých podľa Ježišovho príkladu. Vytvára strhujúci prúd, vzájomnosť, ovzdušie, v ktorom prevláda otvorenosť, čistota, keďže je tam Boh a jedine on v nás môže stvoriť čisté srdce (porov. Ž 51, 12). Slovo pôsobí svojím očistným a posväcujúcim účinkom práve vtedy, keď žijeme vo vzájomnej láske.
Osamotený človek nezvládne dlho odolávať nátlaku sveta, zatiaľ čo vo vzájomnej láske nájde prostredie, ktoré je zdravé, schopné ochrániť jeho čistotu i opravdivý kresťanský život.

„Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha.“ 1 (Mt 5, 8)

A plod tejto neprestajne vydobýjanej čistoty? Možnosť „uvidieť“ Boha, čiže spoznávať jeho pôsobenie v našom živote a v dejinách, počuť v srdci jeho hlas a postrehnúť jeho prítomnosť všade, kde je: v chudobných, v Eucharistii, v Božom slove, v spoločenstve bratov, v Cirkvi.
Je to akási predchuť Božej prítomnosti, začínajúcej sa už v tomto živote „vo viere, nie v nazeraní“ (2 Kor 5, 7), kým ho nebudeme vidieť večne „z tváre do tváre“ (1 Kor 13, 12).

Chiara Lubichová

1 Slovo života 1999, pôvodný text bol uverejnený v časopise Città Nuova č. 20/1999, s. 7.

PrílohaVeľkosť
SZ_februar2014.doc34.5 KB
SZ_gen4_februar_2014.ppt712.5 KB
SZ_prezentacia_februar_2014.pps2.2 MB
SZ_gen3_februar_2014.pdf619.11 KB
SZ_gen3j_februar_2014.pdf689.65 KB

Slovo života - Marec 2014

„Ak budete zachovávať moje prikázania, ostanete v mojej láske, ako ja zachovávam prikázania svojho Otca a ostávam v jeho láske.“1 (Jn 15, 10)

Tieto slová pochádzajú z rozsiahleho príhovoru vo štvrtom evanjeliu (Jn 13, 31 – 17, 26), ktorý Ježiš povedal svojim učeníkom po Poslednej večeri. Vychádza z nich najavo, že zachovávaním jeho prikázaní ostávame v jeho láske. Súvisia so slovami jedného z predchádzajúcich veršov, v ktorom Ježiš svojim učeníkom hovorí: „Ak ma milujete, budete zachovávať moje prikázania“ (Jn 14, 15). Tu sa zas objasňuje, že láska k Ježišovi má byť
hýbateľom, koreňom, z ktorého má vychádzať zachovávanie jeho prikázaní.
Z toho vyplýva vzájomná prepojenosť medzi láskou k Ježišovi a zachovávaním jeho prikázaní. Láska k Ježišovi nás nabáda čoraz vernejšie žiť podľa jeho slov; súčasne však úsilie žiť podľa Ježišových slov spôsobuje, že zotrvávame, a teda čoraz viac rastieme v láske k nemu.

„Ak budete zachovávať moje prikázania, ostanete v mojej láske, ako ja zachovávam prikázania svojho Otca a ostávam v jeho láske.“

Máme teda ostávať v jeho láske. Čo tým chce vlastne Ježiš povedať?
Nepochybne to, že zachovávanie jeho prikázaní je znakom, dôkazom, že sme jeho skutočnými priateľmi; je to podmienka, aby aj Ježiš opätoval a upevnil s nami svoje priateľstvo. Zdá sa však, že sa tu chce povedať aj čosi iné, a to, že zachovávanie jeho prikázaní vytvára v nás tú lásku, akú má on sám. Odovzdáva nám ten spôsob lásky, aký vidíme v jeho celom pozemskom živote, tú lásku, ktorá ho zjednocuje s Otcom a súčasne stotožňuje a zjednocuje so všetkými jeho bratmi, najmä s tými najmenšími, najslabšími, najzaznávanejšími.
Práve Ježišova láska uzdravovala každý neduh duše i tela, prinášala pokoj a radosť každému srdcu, preklenovala každé rozdelenie tým, že znovu nastoľovala bratstvo a jednotu medzi všetkými.
Ak budeme uskutočňovať Ježišove slová, on v nás bude žiť a aj z nás urobí nástroje svojej lásky.

„Ak budete zachovávať moje prikázania, ostanete v mojej láske, ako ja zachovávam prikázania svojho Otca a ostávam v jeho láske.“

Ako teda budeme žiť Slovo života na tento mesiac? Budeme mať pred očami a zameriame sa čo najrozhodnejšie na to, čo nám predkladá: na kresťanský život, ktorý sa neuspokojí iba s najnevyhnutnejším zachovávaním prikázaní, chladným a vonkajškovým, lež budeme ich plniť veľkodušne. Takto žili svätí a stali sa slovom živého Boha.
Vyberme si teda tento mesiac jedno jeho slovo, jedno jeho prikázanie a usilujme sa ho prenášať do života.
A keďže Ježišovo nové prikázanie („Milujte sa navzájom, ako som ja miloval vás“, Jn 15, 12) je akoby srdcom, zhrnutím všetkých Ježišových slov, žime podľa neho so všetkou dôslednosťou.

Chiara Lubichová

1 Slovo života 1994, pôvodný text bol uverejnený v časopise Città Nuova č. 8/1994, s. 34 – 35.

PrílohaVeľkosť
SZ_marec_2014.doc29.5 KB
SZ_gen4_marec_2014.ppt631.5 KB
SZ_prezentacia_marec_2014.pps2.33 MB
SZ_gen3_marec_2014.pdf674.18 KB
SZ_gen3j_marec_2014.pdf669.49 KB

Slovo života - Apríl 2014

„Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom. Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás.“ 1 (Jn 13, 34)

Chcel by si vedieť, kedy Ježiš povedal tieto slová? Vyslovil ich predtým, ako sa začalo jeho utrpenie. V tej chvíli hovorí svoju rozlúčkovú reč, ktorá je jeho testamentom a sú v nej obsiahnuté aj tieto slová.
Predstav si teda, aké sú dôležité!
Ak sa na slová otca, ktorý zomiera, nikdy nezabúda, ako by sa mohlo zabudnúť na slová Boha?
Zober ich teda veľmi vážne a spolu sa pokúsme do hĺbky ich pochopiť.

„Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom. Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás.“

Ježiš sa chystá na smrť a všetko, čo hovorí, je pod vplyvom nastávajúcich udalostí. Jeho blízky odchod vyžaduje predovšetkým riešenie jedného problému. Ako to urobiť, aby zostal medzi svojimi a mohol tak naďalej viesť svoju Cirkev?
Ty vieš, že Ježiš je prítomný napríklad vo sviatostných úkonoch: pri svätej omši sa sprítomňuje v Eucharistii.
Teda aj tam, kde sa žije vo vzájomnej láske, je Ježiš prítomný. Veď povedal: „Lebo kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene (a to je možné cez vzájomnú lásku), tam som ja medzi nimi“ (Mt 18, 20).
Preto v spoločenstve, ktorého hlbokým životom je vzájomná láska, môže byť účinne prítomný. A cez spoločenstvo sa môže naďalej zjavovať svetu, môže naďalej vplývať na svet.
Nezdá sa ti to nádherné? Necítiš v sebe túžbu prežívať hneď túto lásku spolu s kresťanmi – s tvojimi blížnymi?
Keď Ján spomína tieto slová, o ktorých uvažujeme, vidí vo vzájomnej láske prikázanie pre Cirkev par excellence. Veď jej poslaním je práve byť spoločenstvom, byť jednotou.

„Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom. Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás.“

Ježiš hneď potom hovorí: „Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať“ (Jn 13, 35).
Ak teda chceš hľadať skutočný znak pravosti Kristových apoštolov a chceš spoznať to, čo ich charakterizuje, musíš ho spoznať vo vzájomnej láske.
Kresťanov spoznáme podľa tohto znaku. A ak tento znak chýba, svet už neobjaví v Cirkvi Ježiša.

„Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom. Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás.“

Vzájomná láska plodí jednotu. Ale čo spôsobuje jednota? ... „Aby všetci boli jedno,“ hovorí ešte Ježiš, „aby svet uveril“ (Jn 17, 21). Jednota, ktorá odhaľuje Ježišovu prítomnosť, strháva svet k nasledovaniu Krista. Keď svet vidí jednotu a vzájomnú lásku, verí v neho.

„Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom. Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás.“

V tej istej rozlúčkovej reči Ježiš nazýva „svojím“ toto prikázanie.
Je jeho, a preto je mu obzvlášť drahé.
Nemôžeš ho považovať jednoducho za normu, za pravidlo alebo za príkaz ako každý iný. Tu ti chce Ježiš odkryť spôsob života, chce ti povedať, ako máš budovať svoju existenciu. Prví kresťania skutočne vzali toto prikázanie za základ svojho života. Peter povedal: „Predovšetkým majte vytrvalú lásku jedni k druhým“ (1 Pt 4, 8).
Pred prácou, pred štúdiom, pred odchodom na svätú omšu, pred každou činnosťou skúmaj, či vládne medzi tebou a tým, kto žije s tebou, vzájomná láska. Ak je to tak, na tomto základe má hodnotu všetko. Bez tohto základu nič nie je milé Bohu.

„Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom. Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás.“

Ježiš ti okrem toho hovorí, že toto prikázanie je „nové“. „Nové prikázanie vám dávam.“
Čo to znamená? Že azda toto prikázanie predtým nebolo známe?
Nie. „Nové“ znamená, že je určené pre „novú dobu“.
O čo teda ide?
Pozri: Ježiš zomrel za nás. Miloval nás teda až do krajnosti. Aká však bola jeho láska? Zaiste nie ako tá naša. Jeho láska bola a je „božská“. Hovorí: „Ako mňa miluje Otec, tak ja milujem vás“ (Jn 15, 9). Miloval nás teda tou istou láskou, akou sa milujú on a Otec.
Tou istou láskou sa musíme vzájomne milovať aj my, aby sme uskutočnili „nové“ prikázanie.
Takú lásku však ty ako človek nemáš. Buď však šťastný, pretože ako kresťan ju dostaneš. Kto ti ju dá? Duch Svätý ju vloží do tvojho srdca, do sŕdc všetkých veriacich.
Je tu teda podobnosť medzi Otcom, Synom a nami kresťanmi pre jedinú božskú lásku, ktorú vlastníme. Je to táto láska, ktorá nás začleňuje do Trojice. Je to táto láska, ktorá nás robí Božími synmi.
A táto láska spája nebo a zem akoby silným prúdom. Pre túto lásku je kresťanské spoločenstvo nesené do sféry Boha a Božia realita žije na zemi, kde sa veriaci milujú.
Nezdá sa ti to všetko božsky krásne a kresťanský život mimoriadne príťažlivý?

Chiara Lubichová

1 Slovo života 1980, pôvodný text bol uverejnený v časopise Città Nuova č. 8/1980, s. 40 – 41.

PrílohaVeľkosť
SZ_april_2014.doc39.5 KB
SZ_gen4_april_2014.ppt1.33 MB
SZ_prezentacia_april_2014.pps3.89 MB

Slovo života - Máj 2014

„V Kristovom mene prosíme: Zmierte sa s Bohom!“1 (2 Kor 5, 20)

Ide o Pavlovu výzvu Korinťanom, ktorá nasleduje po dôležitej myšlienke evanjelia: „Veď v Kristovi Boh zmieril svet so sebou“ (2 Kor 5, 19).
Na kríži, v smrti svojho Syna, nám Boh dal najvyšší dôkaz svojej lásky. Skrze Kristov kríž nás zmieril so sebou.
Táto základná pravda našej viery má dnes svoj aktuálny význam. Je zjavením toho, čo celé ľudstvo očakáva: skutočnosti, že Boh je svojou láskou prítomný v živote každého človeka a každého miluje bezpodmienečnou láskou. Svet okolo nás toto posolstvo potrebuje, ale my ho môžeme odovzdať druhým, len ak ho najprv ohlasujeme a znovu ohlasujeme sami sebe, až tak, že si uvedomujeme skutočnosť, že sme obklopení touto láskou, a to i napriek tomu, ak by nám všetko naznačovalo myslieť si úplný opak.

„V Kristovom mene prosíme: Zmierte sa s Bohom!“

Táto viera v Božiu lásku však nemôže zostať skrytá v našom vnútri. Dobre to vysvetľuje sv. Pavol, keď hovorí: „Ale to všetko je od Boha, ktorý nás skrze Krista zmieril so sebou a zveril nám službu zmierenia“ (2 Kor 5, 18). Každému kresťanovi tak zveruje veľkú zodpovednosť svedčiť o Božej láske Božím stvoreniam. Ako?
Celé naše správanie by malo vypovedať o dôveryhodnosti tejto nami odovzdávanej pravdy. Ježiš jasne povedal, že skôr než prinesieme svoj dar na oltár, musíme sa zmieriť s naším bratom alebo sestrou, ak by mali niečo proti nám (porov. Mt 5, 23 – 24).
A toto platí predovšetkým v našich komunitách – v rodinách, skupinách, združeniach, cirkvách. Sme totiž povolaní prekonávať všetky prekážky, ktoré bránia porozumeniu medzi ľuďmi a národmi. (...)

„V Kristovom mene prosíme: Zmierte sa s Bohom!“

„Ako Kristovi vyslanci“ znamená „z jeho pozície“. Tak, že budeme jeho zástupcami, že budeme žiť s ním a ako on, budeme sa navzájom milovať tak, ako on miloval nás, bez toho, že by sme sa uzatvorili a boli plní predsudkov. Dosiahneme to našou otvorenosťou prijať a uznať pozitívne hodnoty našich blížnych, našou pripravenosťou dať život jeden za druhého. Toto je najväčšie Ježišovo prikázanie, poznávacie znamenie kresťanov, platné aj dnes rovnako ako za čias prvých Ježišových nasledovníkov.
Žiť toto slovo znamená stať sa zmierovateľmi. Takto každý náš pohyb, každé slovo, každý náš postoj sa stane Ježišovým konaním, ak bude naplnený láskou. Budeme ako on šíriteľmi radosti a nádeje, porozumenia a pokoja, a teda výrazom sveta zmiereného s Bohom (porov. 2 Kor 5, 19), ktorý celé stvorenie očakáva.

Chiara Lubichová

1 Slovo života 1996, pôvodný text bol uverejnený v časopise Città Nuova č. 24/1996, s. 37

PrílohaVeľkosť
SZmaj2014_def.doc33.5 KB
SZ_prezentacia_maj_2014.pps1.37 MB
SZ_gen4_máj_2014.ppt858.5 KB
SZ_GEN3_maj2014.ppt300 KB
SZ_GEN3J_maj2014.ppt321.5 KB

Slovo života - Jún 2014

„A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta.“1 (Mt 28, 20)

Evanjelista Matúš začína svoje evanjelium upozornením, že ten Ježiš, o ktorom rozpráva, je Boh s nami, Emanuel (porov. Mt 1, 23), a končí ho práve slovami života na tento mesiac. Ježiš v nich sľubuje, že ostáva s nami navždy, aj po svojom návrate do neba. Až do konca sveta bude Bohom s nami.

Ježiš tieto slová povedal učeníkom, keď ich poveril ísť do celého sveta a šíriť jeho posolstvo. A bol si vedomý toho, že ich posiela ako ovce medzi vlkov, takže budú podstupovať protivenstvá a prenasledovania (porov. Mt 10,16 – 22). Nechcel ich teda v ich poslaní nechať osamotených, preto vo chvíli, keď má odísť, sľubuje, že ostáva! Prestanú ho síce vidieť svojimi očami, nebudú viac počuť jeho hlas, ani sa ho už nebudú môcť dotýkať, no on ostáva medzi nimi ako predtým, ba ešte väčšmi ako predtým. Ak sa totiž doteraz nachádzal na určitom presnom mieste, v Kafarnaume či pri jazere, na vrchu či v Jeruzaleme, odteraz bude všade tam, kde sú jeho učeníci.

No Ježiš mal pred očami i všetkých nás, ktorí musíme žiť v ťažkostiach každodenného života. A keďže je vtelenou Láskou, zmýšľal takto: chcem stále ostávať s ľuďmi, chcem mať účasť na ich starostiach, chcem im radiť, chcem kráčať po ich cestách spolu s nimi, vstupovať do ich domov a svojou prítomnosťou oživovať ich radosť.

Preto chcel ostať s nami a dávať nám pociťovať svoju blízkosť, svoju silu a svoju lásku.
V Lukášovom evanjeliu sa uvádza, že keď ho učeníci uvideli vystúpiť do neba, „vrátili sa do Jeruzalema s veľkou radosťou“ (porov. Lk 24, 52). Ako k tomu mohlo dôjsť? Tak, že zakúšali skutočnosť týchto jeho slov.

Aj nás naplní radosť, ak skutočne uveríme tomu, čo Ježiš sľubuje:

„A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta.“1 (Mt 28, 20)

Tieto slová, vlastne posledné, ktorými sa Ježiš obracia na učeníkov, znamenajú skončenie jeho pozemského života a zároveň začiatok života Cirkvi, v ktorej je prítomný mnohorakým spôsobom: v Eucharistii, vo svojich slovách, vo svojich služobníkoch (biskupoch, kňazoch), v chudobných, maličkých, zaznávaných – vlastne vo všetkých blížnych.
My pritom radi zdôrazňujeme jednu osobitnú Ježišovu prítomnosť, na ktorú on sám poukázal takisto v Matúšovom evanjeliu: „Lebo kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi“ (Mt 18, 20). Touto prítomnosťou chce mať možnosť prebývať trvalo na každom mieste.

Ak žijeme, čo prikazuje, najmä jeho nové prikázanie, môžeme zakusovať túto jeho prítomnosť aj mimo jednotlivých cirkví, medzi ľudom, na miestach, kde tento ľud žije, všade.

To, čo sa od nás žiada, je vzájomná láska, ktorá slúži, chápe, má účasť na bolestiach, úzkostiach i radostiach našich blížnych; láska, ktorá všetko prikrýva, všetko prepáči, typická pre kresťanstvo.
Žime tak, aby všetci mali možnosť stretnúť sa s Ježišom už tu na tejto zemi.

Chiara Lubichová

1 Slovo života 2002, pôvodný text bol uverejnený v časopise Città Nuova č. 8/2002, s. 7.

PrílohaVeľkosť
SZjun2014_def.doc29 KB
SZ_gen3_jun_2014.ppt263 KB
SZ_gen4_jun_2014.ppt909 KB
SZ_gen3j_jun_2014.ppt407 KB
SZ_prezentacia_jun_2014.pps2.2 MB

Slovo života - Júl 2014

„A zasa vám hovorím: Ak budú dvaja z vás na zemi jednomyseľne prosiť o čokoľvek, dostanú to od môjho Otca, ktorý je na nebesiach. Lebo kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi.“ (Mt 18, 19 – 20) (1)

Toto Ježišovo slovo je podľa mojej mienky jedno z tých, pri ktorých človeku radosťou poskočí srdce. Jestvuje toľko životných potrieb, toľko oprávnených a dobrých túžob, ktoré nevieš ako uspokojiť a nemôžeš ich splniť! Si hlboko presvedčený, že iba zásah zhora, milosť z neba by ti mohli dať to, po čom prahneš celým bytím. A tu zrazu opäť počuješ z Ježišových úst slová žiarivo jasné, skalopevne isté, slová plné nádeje a prísľubu:

„A zasa vám hovorím: Ak budú dvaja z vás na zemi jednomyseľne prosiť o čokoľvek, dostanú to od môjho Otca, ktorý je na nebesiach. Lebo kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi.“

Určite si už v evanjeliu čítal, že Ježiš viackrát odporúča modlitbu a učí nás, čo máme robiť, aby sme boli vypočutí. Tá, na ktorú dnes obraciame pozornosť, je skutočne originálna. Táto modlitba, aby dosiahla odpoveď z neba, vyžaduje viac osôb, spoločenstvo. Hovorí: „Ak budú dvaja z vás...“ Dvaja. To je najmenší počet nutný na vytvorenie spoločenstva. Ježišovi nezáleží ani tak na počte osôb, ako na ich rozmanitosti.
Aj v židovskom spoločenstve – ako vieš – sa vedelo, že Boh nepohŕda modlitbou spoločenstva, ale tu Ježiš hovorí čosi nové: „Ak budú dvaja z vás... jednomyseľne...“ Chce niekoľko osôb, ale zjednotených. Kladie dôraz na ich zhodu, na ich jednomyseľnosť. Chce, aby boli jedným hlasom.
Samozrejme, potrebné je, aby sa dohodli na tom, o čo budú prosiť, ale táto prosba má byť postavená predovšetkým na zhode sŕdc. Ježiš sám tvrdí, že podmienkou na získanie toho, za čo prosíme, je vzájomná láska medzi ľuďmi.

„A zasa vám hovorím: Ak budú dvaja z vás na zemi jednomyseľne prosiť o čokoľvek, dostanú to od môjho Otca, ktorý je na nebesiach. Lebo kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi.“

Môžeš mi dať otázku: „Prečo modlitby vykonané v jednote otec skôr prijme?“
Je to preto, že sú viac očistené. Veď vieme, čím sa niekedy stáva modlitba. Sériou sebeckých prosieb, ktoré pripomínajú skôr žobrákov pred kráľom než deti, ktoré prosia otca.
To, o čo prosíme spolu s inými, je zaiste menej poškvrnené osobným záujmom. V styku s inými sa stávame ochotnejšími počuť aj ich potreby a podieľať sa na nich.
Nielen to. Dvom alebo trom osobám je ľahšie pochopiť, o čo majú prosiť Otca.
Ak chceme, aby naša modlitba bola vypočutá, je najlepšie presne sa pridržiavať toho, čo Ježiš hovorí:

„A zasa vám hovorím: Ak budú dvaja z vás na zemi jednomyseľne prosiť o čokoľvek, dostanú to od môjho Otca, ktorý je na nebesiach. Lebo kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi.“

Ježiš nám hovorí, v čom je tajomstvo úspechu tejto modlitby. Celé tajomstvo je v tom „byť zhromaždení v jeho mene“. Ak sme takto zjednotení, on je prítomný medzi nami a všetko, o čo prosíme spolu s ním, dostaneme oveľa ľahšie. Totiž Ježiš, prítomný tam, kde vzájomná láska spája srdcia, sám spolu s nami prosí Otca o milosti. A myslíš si, že Otec nevypočuje Ježiša? Otec a Kristus sú jedno.
Nezdá sa ti toto všetko nádherné? Nedáva ti to istotu? Nedodáva ti to dôveru?

„A zasa vám hovorím: Ak budú dvaja z vás na zemi jednomyseľne prosiť o čokoľvek, dostanú to od môjho Otca, ktorý je na nebesiach. Lebo kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi.“

Teraz by si azda rád vedel, o čo by si mal prosiť, aby to bolo to, čo chce Ježiš.
On sám to hovorí jasne: „O ktorúkoľvek vec...“ Nie je teda nijaké obmedzenie.
Zaraď teda i túto modlitbu do programu svojho života. Azda tvojej rodine, tebe samému, tvojim priateľom, spoločenstvu, v ktorom žiješ, vlasti, svetu, ktorý ťa obklopuje, sa nedostáva v nesčíselných potrebách pomoci, pretože ty si o ňu nikdy neprosil.
Zhodni sa so svojimi drahými, s tými, ktorí ťa chápu a majú tie isté ideály ako ty. Ak budete schopní milovať sa tak, ako prikazuje evanjelium, a zjednotiť sa tak, aby Ježiš mohol byť prítomný medzi vami, proste. A proste, ako len môžete. Proste v liturgickom zhromaždení, proste v kostole, proste o čokoľvek.
Predovšetkým nekonajte tak, aby Ježiš bol sklamaný vašou nedbalosťou, keď vám dal také veľké možnosti.
Ľudia sa budú viac usmievať, chorí budú dúfať, deti budú vyrastať pod väčšou ochranou, rodinné kozuby budú harmonickejšie, veľké problémy sa vyriešia doma... A vy si zaslúžite nebo, pretože modlitba pre potreby živých i mŕtvych je jedným z tých skutkov milosrdenstva, ktoré sa budú od nás vyžadovať pri poslednom súde.

Chiara Lubichová

(1) Slovo života 1981, pôvodný text bol uverejnený v časopise Città Nuova č. 15 – 16/1981, s. 40 – 41.

PrílohaVeľkosť
SZ_jul_2014.docx15.54 KB
SZ_prezentacia_jul_2014.pps2.23 MB

Slovo života - August 2014

„Odpusť svojmu blížnemu, ak ti uškodil: lebo aj tebe odpustia viny, ak o to poprosíš.“ (Sir 28, 2) [1]

Tieto slová života pochádzajú z jednej knihy Starého zákona. Napísal ju v rokoch 180 až 170 pred Kristom Ben Sira (Sirachov syn), mudrc, vzdelaný „pisár“, ktorý pôsobil v Jeruzaleme ako učiteľ. Učil o veciach drahých celej biblickej múdroslovnej tradícii, že Boh je k hriešnikom milosrdný a my máme toto jeho konanie nasledovať. Pán odpúšťa všetky naše previnenia, „je milostivý a milosrdný, zhovievavý a nesmierne dobrotivý“ (porov. Ž 103, 3. 8). Zaviera oči, aby už nevidel naše hriechy (porov. Múd 11, 23), zabúda na ne a hádže ich za chrbát (Iz 38, 17). A keďže pozná našu malosť a úbohosť, ako píše Sirachovec, „odpúšťa vždy znova”. Boh odpúšťa, lebo ako každý otec a každá matka aj on miluje svoje deti a zakaždým im prepáči, zahladzuje ich poblúdenia, dôveruje im a neúnavne ich povzbudzuje.
No keďže Boh je otcom i matkou, nestačí mu, že svojich synov a dcéry miluje a odpúšťa im. Jeho veľkou túžbou je, aby sa k sebe správali ako bratia a sestry, aby sa znášali, chceli si dobre a mali sa radi. Boh má s ľudstvom veľký plán. Je ním všeobecné bratstvo. Bratstvo, ktoré by bolo silnejšie ako nevyhnutné rozdelenia, napätia a nevraživosti, ktoré pre nepochopenia a chyby veľmi ľahko vznikajú.

Rodiny sa často rozpadávajú, lebo sa v nich nevie odpúšťať. Staré hnevy vyvolávajú rozdelenia medzi príbuznými, spoločenskými vrstvami a medzi národmi. Dokonca sú takí, ktorí priam učia, že na spôsobené príkoria sa nemá zabúdať, ale treba sa pomstiť... A tak slepá nenávisť otravuje dušu a ničí srdce.

Niektorí si myslia, že odpúšťanie je znakom slabosti. V skutočnosti je to však prejav najvyššej odvahy, skutočná láska, tá najrýdzejšia, lebo je nezištná. „Ak milujete tých, ktorí vás milujú, akú odmenu môžete čakať?“ – to dokážu všetci; Ježiš však vraví: „Vy milujte aj svojich nepriateľov!“ (porov. Mt 5, 44 – 47).

Aj od nás sa žiada, aby sme tak ako on mali otcovskú a materinskú lásku, plnú milosrdenstva ku každému, koho stretneme počas dňa, najmä k tomu, čo urobil chybný krok. Od tých, ktorí sú povolaní žiť spiritualitu spoločenstva, teda kresťanskú spiritualitu, chce Nový zákon ešte viac: „Odpúšťajte si navzájom“ (porov. Kol 3, 13). Vzájomná láska žiada od nás určitú dohodu: máme byť vždy ochotní jeden druhému odpustiť. Len tak pomôžeme vytvoriť všeobecné bratstvo.

„Odpusť svojmu blížnemu, ak ti uškodil: lebo aj tebe odpustia viny, ak o to poprosíš.“ (Sir 28, 2)

Tieto slová nás nielen vyzývajú, aby sme si odpúšťali, ale nám zároveň pripomínajú, že odpúšťanie je nevyhnutnou podmienkou toho, aby aj nám odpustili. Boh nás vypočuje a odpustí nám v miere, v akej my sami vieme odpúšťať. Sám Ježiš nás na to nabáda: „Akou mierou budete merať vy, takou sa nameria aj vám“ (Mt 7, 2). „Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo“ (Mt 5, 7). Ak totiž srdce zaryto nenávidí, nie je schopné uznať ani prijať Božiu milosrdnú lásku.

Ako teda žiť toto slovo života? Iste tak, že ak je tu ktosi, s kým ešte nie sme zmierení, ihneď mu odpustíme. Lenže to nestačí. Potrebné bude dôkladne preskúmať aj tie najodľahlejšie zákutia svojho srdca a odstrániť odtiaľ bežnú ľahostajnosť, nedostatok zhovievavosti, ale i akúkoľvek nadradenosť a nevšímavosť k tým, čo sú práve vedľa nás.
Ba ešte viac. Nechcenému treba predchádzať. Preto každé ráno budem hľadieť novými očami na každého, s kým prídem do styku, či v rodine, v škole, na pracovisku alebo pri vybavovaní vecí, vždy ochotný povzniesť sa nad to, čo sa mi v ich správaní nepozdáva, pripravený neposudzovať, ale dôverovať im a stále dúfať a veriť. Ku každému budem v srdci pristupovať s touto úplnou amnestiou, s týmto univerzálnym odpúšťaním. Vôbec si nebudem pripomínať jeho poklesky, všetko prikryjem láskou. A počas dňa sa budem usilovať svoju nepozornosť či prejavenú netrpezlivosť napraviť prosbou o prepáčenie alebo nejakým priateľským gestom. V prípade inštinktívneho odmietavého postoja toho druhého sa ho vynasnažím naplno prijať, s nikdy nekončiacim milosrdenstvom, dokonalým odpustením, pochopením a pozornosťou k jeho potrebám.

Keď sa potom v modlitbe povznesiem k Otcovi, najmä keď ho budem prosiť o odpustenie vlastných pokleskov, uvidím, že moja prosba bude vypočutá; veď s plnou dôverou budem môcť hovoriť: „A odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom“ (Mt 6, 12).

Chiara Lubichová

[1] Slovo života 2002, pôvodný text bol uverejnený v časopise Città Nuova č. 15 – 16/2002, s. 7.

PrílohaVeľkosť
SZ_august_2014.doc30.5 KB
SZ_prezentacia_august2014.pps2.64 MB

Slovo života - September 2014

„Preto prijímajte jeden druhého, ako aj Kristus prijal vás, na Božiu slávu.“ (Rim 15 7)

Tieto slová sú jedným zo záverečných odporúčaní, ktoré dáva svätý Pavol vo svojom liste rímskym kresťanom. Toto spoločenstvo, podobne ako mnohé iné, roztrúsené v grécko-rímskom svete, tvorili veriaci pochádzajúci sčasti z pohanstva, sčasti zo židovstva, čiže zmýšľaním, kultúrou a duchovnou vnímavosťou veľmi odlišní. Táto odlišnosť bola príležitosťou na posudzovanie, predpojatosť, oddeľovanie a neznášanlivosť jedných voči druhým, čo sa celkom iste nezhodovalo s postojom prijímať sa navzájom, ktorý by od nich chcel Boh.
V snahe pomôcť im apoštol nenachádza účinnejší spôsob než to, že im pripomína milosť ich obrátenia. Tá skutočnosť, že ich Ježiš povolal k viere a dal im dar svojho Ducha, bola hmatateľným dôkazom lásky, s akou Ježiš prijal každého jedného z nich. Navzdory ich minulosti a rozličnosti pôvodu ich Ježiš prijal, aby z nich utvoril jedno telo.

„Preto prijímajte jeden druhého, ako aj Kristus prijal vás, na Božiu slávu.“

Tieto slová svätého Pavla nám pripomínajú jeden z najpôsobivejších prejavov Ježišovej lásky. Je to láska, s akou Ježiš počas svojho pozemského života prijímal všetkých, najmä tých najopovrhovanejších, najnúdznejších a najodcudzenejších. Práve láska, s akou Ježiš všetkým venoval svoju dôveru, úprimnosť a svoje priateľstvo, rúcala postupne všetky prekážky, čo ľudská pýcha a sebectvo vytvorili vo vtedajšej spoločnosti. Ježiš sa stal verejným prejavením sa lásky nebeského Otca, s akou úplne prijíma každého z nás, lásky, akú máme mať v dôsledku toho jedni voči druhým aj my. Toto je prvotný Otcov zámer s nami; preto nemôžeme vzdať Otcovi väčší hold ako ten, že sa budeme snažiť jedni druhých navzájom prijímať tak, ako nás prijal Ježiš.

„Preto prijímajte jeden druhého, ako aj Kristus prijal vás, na Božiu slávu.“

Ako teda budeme žiť Slovo života na tento mesiac?
Ono vlastne upriamuje našu pozornosť na jeden z prejavov nášho sebectva, ktorý sa veľmi často vyskytuje a – povedzme si to úprimne – veľmi ťažko sa prekonáva. Je to snaha izolovať sa, odmietať, zavrhovať, vylučovať druhého preto, že je odlišný od nás a mohol by rušiť náš pokoj.
Budeme sa teda snažiť žiť toto Slovo života predovšetkým v našich rodinách, združeniach, spoločenstvách, pracovných skupinách, odstraňovať zo svojho vnútra posudzovanie, odmietanie, predsudky, nevraživosť, neznášanlivosť s tým či oným blížnym, ktoré tak ľahko vzbĺknu a tak často sa vyskytujú. Navyše veľmi zoslabujú a ako hrdza kazia ľudské vzťahy, zamedzujú a blokujú vzájomnú lásku.
Ďalej si zaumienime, že všeobecne v spoločnom živote sa budeme usilovať Ježišovu prijímajúcu lásku prejavovať každému blížnemu, ktorého Pán postaví vedľa nás, najmä tým, ktorých sa spoločenský egoizmus snaží čo najľahšou cestou vylúčiť alebo odvrhnúť.
Prijať toho druhého, odlišného od nás, patrí k základom kresťanskej lásky. Je to východisko, prvý stupienok na vytvorenie civilizácie lásky, tej kultúry spoločenstva, ku ktorej nás Kristus vyzýva najmä dnes.

Chiara Lubichová

PrílohaVeľkosť
SZ_september2014.doc35 KB
SZ_gen4_september_2014.ppt866 KB
SZ_prezentacia_september_2014.pps3.01 MB
SZ_Gen3_September2014.pdf681.86 KB

Slovo života – Október 2014

„Ja som chlieb života. Kto prichádza ku mne, nikdy nebude hladovať, a kto verí vo mňa, nikdy nebude žízniť.“1 (Jn 6, 35)

Ján na jednom mieste vo svojom evanjeliu rozpráva o tom, ako Ježiš na druhý deň po rozmnožení chlebov v Kafarnaume v obsažnom rozhovore okrem iného povedal: „Nezháňajte sa za pominuteľným pokrmom, ale za pokrmom, ktorý ostáva pre večný život, a ten vám dá Syn človeka“ (Jn 6, 27).
Ježišovým poslucháčom je jasné, že je to narážka na mannu, ale aj na očakávanie „ďalšej“ manny, ktorá príde z neba v mesiášskom čase.
O chvíľku, počas toho istého rozhovoru, pred zástupom, ktorý je stále nechápavý, Ježiš vyhlási, že on sám je ten pravý chlieb, ktorý zostúpil z neba, čomu treba uveriť:

„Ja som chlieb života. Kto prichádza ku mne, nikdy nebude hladovať, a kto verí vo mňa, nikdy nebude žízniť.“

Ježiš sa už vidí chlebom. To je vlastne posledná pohnútka jeho života tu na zemi. Byť chlebom, ktorý sa bude jesť. Byť chlebom, aby nám tak dal svoj život, aby nás pretvoril na seba. Až potiaľ bol poslucháčom duchovný zmysel týchto slov s ich odvolávaním sa na Starý zákon jasný. No rozhovor sa stáva záhadným a vyvoláva odpor, keď potom Ježiš o sebe vyhlási: „A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta“ (Jn 6, 51b) a „Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život“ (Jn 6, 53).
Zvestovanie Eucharistie pohoršilo a odradilo veľký počet učeníkov. Pritom ide o najväčší Ježišov dar, ktorý chce odovzdať ľudstvu: svoju prítomnosť vo sviatosti Eucharistie, ktorá sýti dušu i telo a na základe dôverného spojenia s Ježišom poskytuje i plnosť radosti.
Koho živí tento chlieb, ten už nemá dôvod po ničom lačnieť. Každú našu túžbu po láske a pravde nasýti ten, ktorý sám je Láska a Pravda.

„Ja som chlieb života. Kto prichádza ku mne, nikdy nebude hladovať, a kto verí vo mňa, nikdy nebude žízniť.“

Tento chlieb nás ním živí, kým sme tu na zemi. Lenže nám bol daný aj preto, aby sme i my z našej strany mohli nasycovať duchovný a telesný hlad ľudí okolo nás.
Svet neprijíma natoľko zvesť Krista na základe Eucharistie, ako skôr na základe života kresťanov, živených touto Eucharistiou a Slovom, keď počas ohlasovania evanjelia sprítomňujú Krista medzi ľuďmi svojím životom a svojimi slovami.
Vďaka Eucharistii sa život kresťanského spoločenstva stáva životom samého Ježiša, čiže životom, ktorý je potom schopný dávať lásku a život samého Boha i ostatným.

„Ja som chlieb života. Kto prichádza ku mne, nikdy nebude hladovať, a kto verí vo mňa, nikdy nebude žízniť.“

Cez podobu chleba nás Ježiš učí aj pravdivejší, „kresťanskejší“ spôsob, ako milovať svojho blížneho.
Čo totiž znamená milovať?
Milovať znamená „zjednocovať sa“ so všetkými, zjednocovať sa s nimi vo všetkom, po čom túžia, aj v tých najmenších a najbezvýznamnejších veciach a v takých, na ktorých nám málo záleží, no ostatných zaujímajú.
Ježiš dal príklad na takéto prejavovanie lásky priam uchvacujúcim spôsobom, keď sa stal pre nás chlebom. Robí sa chlebom, aby mohol vstúpiť do každého človeka, aby ho bolo možné jesť, aby sa mohol s každým spojiť, aby mohol slúžiť a milovať všetkých.
Aj my sa máme až do tej miery zjednocovať s druhými, že sa im vydáme ako pokrm.
Toto je láska, zjednotenie sa s inými natoľko, aby mali pocit, že ich naša láska živí, pozdvihuje a strháva.

Chiara Lubichová

1) Slovo života 2000, pôvodný text bol uverejnený v časopise Città Nuova č. 14/2000, s. 7.

Slovo života – November 2014

„Veď u teba je zdroj života“ (Ž 36, 10)

Toto slovo Písma nám prezrádza čosi, čo je tak veľmi dôležité pre život, že sa stáva nástrojom na zmierenie a otvorenosť pre život v spoločenstve.V prvom rade nám hovorí o tom, že jediným zdrojom života je Boh. V ňom, v jeho stvoriteľskej láske má pôvod celý svet a stáva sa domovom pre človeka.On je ten, ktorý nám dáva život i všetky jeho dary. Žalmista dobre pozná drsnosť podmienok a nedostatok vlahy na púšti, vie teda, aký významný je zdroj vody spolu so životom, ktorý okolo nej prekvitá, takže nemohol nájsť krajší obraz na ospievanie stvorenia ako rieky vytekajúcej z Božieho lona.A tak mu prúdi zo srdca oslavná pieseň uznania. Toto je prvý krok, ktorý treba urobiť, i to prvé, čo treba prijať zo slov žalmu: chváliť Boha a ďakovať mu za jeho diela, za nádhery sveta a za živého človeka, ktorý je jeho slávou, ale aj jediným stvorením, ktoré mu vie povedať:

„Veď u teba je zdroj života“

Otcovej láske sa však videlo primálo iba preriecť slovo, ktorým všetko stvoril. Chcel, aby sa jeho Slovo samo zaodelo naším telom. Boh, sám pravý Boh, sa v Ježišovi stal človekom a priniesol na zem zdroj života.Prameň všetkého dobra, všetkého stvoreného a všetkého šťastia prišiel a ostal medzi nami, aby sme ho mali takpovediac na dosah ruky. Sám Ježiš hovorí: „Ja som prišiel, aby mali života aby ho mali hojnejšie“ (Jn 10, 10). Všetok čas a priestor nášho života naplnil sebou. A chce zostať s nami navždy, aby sme ho mohli poznávať a milovať v tých najrozmanitejších veciach.Niekedy nám napadne: „Aké krásne by bolo žiť v Ježišových časoch!“ Lenže jeho láska našla spôsob, ako byť s nami nielen na malom kúsku palestínskeho územia, ale na každom kúsku zeme: sprítomňuje sa v Eucharistii, ako prisľúbil. Ňou sa môžeme ovlažiť, nachádzať v nej pokrm a udržiavať sa pri živote.

„Veď u teba je zdroj života“

Ďalším prameňom, v ktorom nájdeme živú vodu Božej prítomnosti, sú brat a sestra. Je ním každý blížny, ktorý prechádza popri nás, najmä núdzny. Keď mu prejavujeme lásku, nesmieme v ňom vidieť toho, kto prijíma naše dobré skutky, ale svojho dobrodinca, lebo nám prináša Boha. Totiž keď v ňom milujeme Ježiša [„Bol som hladný..., smädný..., pocestný..., vo väzení...“ (Mt 25, 31 – 40)], dostávame za to Ježišovu lásku a jeho život, pretože on sám, prítomný v našich bratoch a sestrách, je ich zdrojom.

Prameňom bohatým na vodu je aj Božia prítomnosť v nás. On sa nám neprestajne prihovára,treba len počúvať jeho hlas, a tým je svedomie. Čím viac sa usilujeme milovať Boha a blížneho, tým silnejší a zreteľnejší je jeho hlas v porovnaní s ostatnými. Existuje však osobitná chvíľa, počas ktorej môžeme prežívať v sebe jeho prítomnosť tak ako nikdy. Je to vtedy, keď sa modlíme a snažíme sa v priamom spojení s ním ísť čo najhlbšie, až na dno svojej duše, kde prebýva. Je tam ako nevysychajúce hlbinné žriedlo, ktoré je nám stále naporúdzi a môže kedykoľvek uhasiť náš smäd. Postačí zavrieť na okamih okenice duše a sústrediť sa, a nájdeme tento zdroj i uprostred najvyprahnutejšej púšte. Dovtedy, kým nedosiahnem túto jednotu s ním, v ktorej cítim, že už nie som sám, lež sme dvaja: on vo mne a ja v ňom. A tak – vďaka jeho daru – sme jedno, ako voda a zdroj, ako kvet a jeho semeno.

(...) Slová žalmu nám budú pripomínať, že jedine Boh je zdrojom života, čiže aj plnosti spoločenstva, pokoja a radosti. Čím viac budeme piť z tohto prameňa, čím viac budeme žiť zo živej vody, ktorou je jeho slovo, tým si budeme bližší a budeme nažívať ako bratia a sestry. Potvrdí sa to, čo hovorí druhá časť verša citovaného žalmu (podľa talianskeho ekumenického prekladu): „Keď nás ty osvecuješ, žijeme vo svetle.“ Ľudstvo očakáva práve toto svetlo.

Chiara Lubichová

Slovo života 2001, pôvodný text bol uverejnený v časopise Città Nuova č. 24/2001, s. 7.

PrílohaVeľkosť
SZ_nov2014.doc35 KB

Slovo života - December 2014

„Kto má dvoje šiat, nech dá tomu, čo nemá nijaké, a kto má jedlo, nech urobí podobne!“ (Lk 3, 11)

V advente, v čase, ktorý nás pripravuje na Vianoce, sa nám znova predkladá postava Jána Krstiteľa. Boh ho poslal pripraviť cestu na príchod Mesiáša. Preto od všetkých, čo prichádzali k nemu, požadoval dôslednú zmenu života: „Konajte skutky hodné pokánia“ (porov. Lk 3, 8). A tým, čo sa ho pýtali: „Čo teda máme robiť?“ (Lk 3, 10), odpovedal:

„Kto má dvoje šiat, nech dá tomu, čo nemá nijaké, a kto má jedlo, nech urobí podobne!“

Prečo mám však dávať druhému z toho, čo je moje? Preto, lebo ten druhý, stvorený od Boha ako ja, je mojím bratom, sestrou, čiže je časťou mňa. „Nemôžem ťa raniť bez toho, aby som neublížil sebe,“ hovorieval Gándhí (pozri: Wilhelm Mühs: Parole del cuore, Miláno 1996, s. 82). Boli sme stvorení jeden pre druhého ako dar, na obraz Boha, ktorý je Láska. V krvi máme vpísaný božský zákon lásky. Keď Ježiš prišiel medzi nás, celkom jasne nám ho odhalil vtedy, keď nám dal svoje nové prikázanie: „Milujte sa navzájom, ako som ja miloval vás“ (porov. Jn 13, 34). Je to „zákon neba“, život Najsvätejšej Trojice prinesený na zem, samo srdce evanjelia. Ako v nebi Otec, Syn a Duch Svätý žijú v dokonalom spoločenstve, natoľko, že sú jedno (porov. Jn 17, 11), tak i my na zemi sme sami sebou v miere, v akej žijeme vzájomnosť lásky. A ako Syn hovorí Otcovi: „Všetko, čo je moje, je tvoje, a čo je tvoje, je moje“ (Jn 17, 10), tak i medzi nami sa uskutočňuje plnosť lásky tam, kde sa ľudia delia nielen o duchovné, ale aj o hmotné dobrá.

Potreby našich blížnych sú potrebami nás všetkých. Je niekto bez zamestnania? Som aj ja. Ochorela niekomu mamička? Pomáham mu, akoby to bola moja. Sú takí, čo hladujú? To akoby som ja bol hladný, takže sa im snažím obstarať pokrm, ako keby som to robil pre seba.

Ide vlastne o skúsenosť prvých kresťanov v Jeruzaleme: „Mali jedno srdce a jednu dušu. A nik z nich nehovoril, že niečo z toho, čo mal, je jeho, ale všetko mali spoločné“ (porov. Sk 4, 32). Spoločenstvo majetku, hoci nebolo povinné, sa medzi nimi žilo veľmi intenzívne. Pritom nešlo o to, aby niekto bol ukrátený na úkor iného, ako to vysvetľuje svätý Pavol, „ale aby všetci si boli rovnými“ (porov. 2 Kor 8, 13).

Svätý Bazil Cézarejský (Veľký) píše: „Chlieb, ktorý si odkladáš, patrí hladnému; plášť, ktorý prechovávaš vo svojom cestovnom kufri, patrí nahému; peniaze, ktoré ukrývaš, patria núdznemu“ (Aforismi e citazioni cristiane, Piemme, 1994, s. 44).

A svätý Augustín: „Všetko, čo majú bohatí nadbytočné, patrí chudobným“ (ID, s. 45).

„Aj chudobní si majú navzájom v čom pomáhať: niekto môže poskytnúť svoje nohy chromému, iný oči slepému, aby ho sprevádzal; ďalší môže navštevovať tých, čo sú chorí“ (tamže).

„Kto má dvoje šiat, nech dá tomu, čo nemá nijaké, a kto má jedlo, nech urobí podobne.“

Aj my dnes môžeme žiť ako prví kresťania. Evanjelium nie je utópia. Svedčia o tom napríklad nové hnutia v Cirkvi, ktoré vzbudil Duch Svätý, aby znova oživil čerstvosťou evanjeliovú radikálnosť prvých kresťanov a aby odpovedal na nástojčivé potreby dnešnej spoločnosti, v ktorej je veľmi veľa nespravodlivosti a veľkej chudoby.

Spomínam si na začiatky Hnutia fokoláre, keď nám nová charizma vlievala do sŕdc celkom osobitnú lásku k chudobným. Keď sme ich stretávali na ulici, poznamenávali sme si ich adresy do notesa, aby sme ich potom mohli vyhľadať a pomôcť im; boli pre nás Ježišom: „Mne ste to urobili“ (porov. Mt 25, 40). Na konci návštevy v ich chatrčiach sme ich pozývali na obed do našich príbytkov. Pre nich sa prestrel najkrajší obrus, dalo sa im najlepšie miesto a čo najlepšie časti jedla. V prvom fokoláre pri našom stole sa sedávalo tak, že sedela fokolarínka, vedľa chudobný, fokolarínka, chudobný...

V určitej chvíli sa nám videlo, že Pán aj od nás žiada, aby sme boli i my chudobné, a tak slúžili chudobným a všetkým ostatným. Tak došlo k tomu, že v prvom fokoláre každá z nás dala do stredu miestnosti to, o čom si myslela, že to má nazvyš: blúzku, rukavice, klobúk, ba i kožuch... A dnes? Dnes máme podniky a prevádzky, ktoré poskytujú chudobným prácu a dávajú ako výpomoc časť svojich ziskov!

Stále je však potrebné veľa robiť pre „chudobných“.

„Kto má dvoje šiat, nech dá tomu, čo nemá nijaké, a kto má jedlo, nech urobí podobne!“

Máme vždy dosť toho, čo môžeme dať do spoločného, hoci sa to nezdá! Máme zmysel pre zdokonaľovanie, vieme, ako by sme mohli konkrétnym spôsobom pomáhať, či ako nájsť spôsob, ako bratsky spolunažívať. Máme v srdci lásku, ktorú môžeme rozdávať, srdečnosť, ktorú môžeme prejavovať, radosť, ktorú môžeme šíriť. Máme čas, ktorý môžeme venovať, modlitby, bohatstvo svojho vnútra – to všetko môžeme dávať do spoločného, či už slovom, alebo písmom. No často máme i mnohé iné veci, ako napríklad tašky, písacie potreby, knihy, peniaze, domy, dopravné prostriedky, ktoré môžeme dať k dispozícii... Azda zhromažďujeme mnohé veci v presvedčení, že nám budú jedného dňa užitočné, a pritom je v našej blízkosti niekto, kto ich veľmi potrebuje práve teraz.

Podobne ako rastlinka prijíma z pôdy len toľko vody, koľko potrebuje, tak i my majme len to, čo potrebujeme. Ba je lepšie, keď nám občas čosi aj chýba; je lepšie, keď sme o niečo chudobnejší, než o niečo bohatší.
Svätý Bazil hovorieval: „Keby sme sa všetci uspokojili len s tým, čo skutočne potrebujeme, a prebytok dali núdznym, nebolo by viac ani bohatých, ani chudobných“ (Aforismi e citazioni cristiane, s. 44).

Skúsme teda a začnime takto žiť! Ježiš sa iste nedá zahanbiť a vynahradí nám to stonásobne. Tak budeme mať možnosť, aby sme v darovaní pokračovali! Potom, na konci nám povie, že čokoľvek sme niekomu dali, dali sme to jemu.

Chiara Lubichová

(1) Slovo života 2003, pôvodný text bol uverejnený v časopise Città Nuova č. 22/2003, s. 7.

2015

Slovo života – Január 2015

Ježiš jej povedal: „Daj sa mi napiť!“ (Jn 4, 7)

Ježiš odchádzal z Judska a cez Samáriu zamieril do Galiley. Napoludnie si unavený z cesty pod horúcim slnkom sadol k studni, ktorú pred 1700 rokmi vybudoval praotec Jakub. Bol smädný, no nemal vedro, aby si mohol nabrať vody. Tú studňu môžeme vidieť aj dnes a presvedčiť sa, že má 35 metrov.
Učeníci odišli do mesta kúpiť niečo na jedenie. Ježiš zostal sám. Tu prišla jedna žena s krčahom a on ju celkom jednoducho požiadal, aby sa mu dala napiť. Lenže jeho požiadavka vôbec nezodpovedala vtedajším zvyklostiam: muž neoslovoval nejakú ženu priamo, zvlášť ak išlo o neznámu. Okrem toho medzi Židmi a Samaritánmi boli nezhody a náboženská zaujatosť: Ježiš bol Žid a žena bola Samaritánka. Rozpory medzi oboma národmi majú hlboké korene a historický aj politický pôvod, prechádzali až do vzájomnej nenávisti. Medzi ním a ňou stála ešte jedna bariéra a to v morálnej rovine: Samaritánka malaviacerých mužov a ten súčasný nebol jej manžel. Možno aj preto nechodila po vodu spolu s ostatnými ženami buďto ráno, alebo večer, ale v nezvyčajnom čase napoludnie. Zrejme nechcela počúvať ich poznámky.
Ježiš sa nedal ovplyvniť žiadnou z týchto prekážok a nadviazal rozhovor s neznámou ženou.
Chcel preniknúť do jej srdca a požiadal ju:

„Daj sa mi napiť!“

Mal pre ňu pripravený jeden dar, dar živej vody. „Ak je niekto smädný a verí vo mňa, nech príde ku mne a nech pije,“ budeme ho o čosi neskôr počuť, ako to kričí v Jeruzaleme (Jn 7, 37). Voda je základnou potrebou pre každý život, o to vzácnejšia je vo vyprahnutých oblastiach, ako je Palestína. Voda, ktorú chce Ježiš darovať, je „živá“ voda, symbolizuje zjavenie Boha, ktorý je Otcom a láskou, zjavenie Svätého Ducha, a Božieho života, ktorý Ježiš priniesol. Všetko, čo on daruje, je živé a pre život: on sám je „živým“ chlebom (porov. Jn 6, 51), je Slovom, ktoré dáva život (porov. Jn 5, 25), on jednoducho je Život (porov. Jn 11, 25 – 26). Keď mu na kríži, ako o tom hovorí evanjelista Ján, ktorý bol pri tom, jeden z vojakov prebodol kópiou bok „a hneď vyšla krv a voda“ (Jn 19, 34), bolo to najkrajnejšie a totálne darovanie samého seba.
Lenže Ježiš si nič nevynucuje. Nevyčítal žene ani len jej nemanželské spolužitie. On, čo môže dať všetko, žiada, pretože skutočne potrebuje od nej dar:

„Daj sa mi napiť!“

Žiada, lebo je unavený a smädný. On, Pán života, sa urobí núdznym a vôbec neskrýva svoju ľudskosť.
Žiada aj preto, lebo vie, že ak tá žena niečo daruje, ľahšie sa otvorí a bude prístupnejšia vo vhodnom okamihu prijímať.
Táto jeho žiadosť otvára rozhovor vyskladaný z argumentácie, nepochopenia, hlbšieho vysvetľovania, až nakoniec môže Ježiš odhaliť svoju identitu. Dialóg prekonal obranné bariéry a priviedol k objaveniu pravdy, vody, ktorú prišiel poskytnúť on. Žena zanechala svoj krčah – to najcennejšie, čo v tej chvíli mala, lebo objavila diametrálne odlišné bohatstvo, bežala do mesta, aby teraz ona začala dialóg so svojimi známymi. Ani ona nenaliehala, ale porozprávala, čo sa jej prihodilo, odovzdáva vlastnú skúsenosť a kladie otáznik k osobe, ktorú stretla a ktorá ju požiadala:

„Daj sa mi napiť!“

Zdá sa mi, že z tejto stránky evanjelia si môžeme odniesť poučenie pre ekumenický dialóg, ktorého naliehavosť si v tomto mesiaci pripomíname. „Mesiac modlitieb za jednotu kresťanov“ nám pripomína už pridlhé pohoršujúce rozdelenie cirkví a nabáda nás urýchliť nástup hlbokého spoločenstva, ktoré by prekonalo všetky bariéry, podobne ako Ježiš prekonal rozkol medzi Židmi a Samaritánmi.
Rozdelenie kresťanov je len jednou z mnohých tvárí nejednoty, ktorá nás sužuje v najrozličnejších oblastiach, spôsobujú ju vzájomné nepochopenia, nezhody v rodinách alebo v bytovke, napätie v práci, nevraživosť voči imigrantom. Bariéry, ktoré nás rozdeľujú, môžu byť sociálneho, politického či náboženského charakteru alebo jednoducho dôsledkom rozličných kultúrnych obyčají, ktoré nevieme prijať. Práve tieto potom rozpútavajú konflikty medzi národmi alebo etnickými skupinami, no aj nepriateľstvo v našej štvrti. Nemôžeme sa otvoriť podobne ako Ježiš, aby sme prekonali naše odlišnosti a predsudky? Dokážeme byť vnímaví na žiadosti o pomoc, o pochopenie, o trochu pozornosti a nezastaviť sa pri spôsobe,ako ich niekto dokázal vyjadriť? Aj v tých z protistrany či s iným kultúrnym, náboženským alebo sociálnym pôvodom je ukrytý Ježiš, ktorý sa na nás obracia a žiada:

„Daj sa mi napiť!“

Mimovoľne nám to pripomína podobné Ježišove slová, ktoré vyslovil na kríži a tiež ich dosvedčuje sv. Ján: „Žíznim“ (Jn 19, 28). Ide o elementárnu potrebu, vyjadrenie akejkoľvek ďalšej potreby. V každom núdznom, nezamestnanom, osamotenom, cudzincovi, aj keď je inej viery alebo presvedčenia, aj keď je nepriateľský, môžeme rozpoznať Ježiša, ako hovorí: „Žíznim“, a ktorý nás žiada: „Daj sa mi napiť!“ Stačí podať pohár vody, hovorí evanjelium, a budeme odmenení (porov. Mt 10, 42) a môžeme rozvinúť dialóg na obnovu bratstva.Keď na to príde, aj my môžeme vyjadriť naše potreby, bez hanby, že „žíznime“, aj my môžeme požiadať: „Daj sa mi napiť!“ Takto môže začať úprimný dialóg a konkrétne spoločenstvo, bez obáv z odlišnosti, z rizika podeliť sa o svoj či prijať názor iných. Využime najmä schopnosti tých, s ktorými práve sme, ich otvorené aj skryté hodnoty, podobne ako Ježiš, keď dokázal akceptovať, že tá žena môže urobiť niečo, čo on nemohol – nabrať vody.

Fabio Ciardi

Slovo života - Február 2015

„Preto prijímajte jeden druhého, ako aj Kristus prijal vás, na Božiu slávu.“ (Rim 15, 7)

Apoštol Pavol mal namierené do Ríma a odtiaľ chcel pokračovať do Španielska. Pred cestou poslal rímskym komunitám list. Komunity onedlho dosvedčili svoju úprimnú a oddanú vernosť evanjeliu nespočetnými mučeníkmi, no nechýbajú v nich podobne ako kdekoľvek inde napätia, nedorozumenia a dokonca rivalita. Kresťania v Ríme predstavovali naozaj rôznorodú spoločenskú, kultúrnu aj náboženskú zmes. Boli medzi nimi osoby pochádzajúce zo židovstva, ale aj z gréckeho prostredia a z antického rímskeho náboženstva, azda spomedzi stoikov a z ďalších filozofických smerov. Každý prinášal so sebou vlastné tradičné zmýšľanie a etické postoje. Niektorých nazývali „slabí“, pretože zachovávali určité stravovacie zvyklosti, boli napríklad vegetariánmi, alebo sa pridržiavali kalendárov s osobitnými pôstnymi dňami; iných zas nazývali „silní“, lebo sa cítili slobodní od týchto požiadaviek, neboli viazaní ani zákazmi v jedle, ani zvláštnymi obradmi. Pavol sa na všetkých obrátil s naliehavou výzvou:

„Preto prijímajte jeden druhého, ako aj Kristus prijal vás, na Božiu slávu.“

Už predtým sa v liste venoval tejto téme, keď nabádal „silných“, aby „sa ujali“ „slabých“, „ale sa nehádajte“. A podobne nabádal „slabých“, aby zas na druhej strane prijímali „silných“ a nesúdili ich, pretože aj ich samotných „prijal“ Boh.
Pavol je aj pri všetkej rôznorodosti postojov a zvyklostí skutočne presvedčený, že každý koná z lásky k Bohu. Nie je preto dôvod niekoho súdiť pre jeho odlišné postoje a už vôbec nie rozhorčovať druhých arogantným a povýšeneckým správaním. Naopak, treba mať na pamäti „vzájomné povzbudzovanie“ a dobro všetkých, teda budovanie spoločenstva a jeho jednoty (porov. Rim 14, 1 – 23).
Aj v tomto prípade ide o napĺňanie významnej zásady kresťanského života, ktorú Pavol pripomína v liste o niečo skôr: „Naplnením zákona je láska“ (Rim 13, 10). Keď sa teda kresťania v Ríme nesprávali „podľa lásky“ (Rim 14, 15), nezachovávali bratského ducha, ktorý má povzbudzovať členov spoločenstva.
Apoštol predkladá ako model vzájomného prijímania sa Ježišov príklad, keď pri svojej smrti nehľadal záľubu v sebe samom, ale vzal na seba naše slabosti (porov. Rim 15, 1 – 3). Z kríža pritiahol k sebe všetkých a prijal tak Žida Jána, ako aj rímskeho stotníka, aj Máriu Magdalénu, aj zločinca ukrižovaného spolu s ním.

„Preto prijímajte jeden druhého, ako aj Kristus prijal vás, na Božiu slávu.“

Aj v našich kresťanských komunitách, aj keď sme všetci Bohom milovaní, povolaním svätí (porov. Rim 1, 7), podobne ako v tých rímskych nechýbajú nezhody a spory pre rôznosť pohľadov a veľmi rozdielne kultúrne pozadie. Často stoja proti sebe tradicionalisti a novátori – možno pre jednoduchšie, no zrozumiteľnejšie vyjadrovanie –, osoby otvorenejšie a uzavreté, s predstavou kresťanstva orientovaného viac sociálne alebo viac duchovne. Rozdiely vznikajú pre politické presvedčenie a rôzne spoločenské postavenie. Fenomén imigrantov prináša na naše liturgické zhromaždenia a do rôznych cirkevných skupín ďalšie prvky odlišnosti v kultúre a zemepisnom pôvode.
Tieto isté javy sa môžu vyskytnúť vo vzťahoch kresťanov z rozličných cirkví, ale aj v rodine, v pracovnom či politickom prostredí.
A už sa vkráda pokušenie posudzovať tých, čo nezmýšľajú ako my, či považovať sa za nadradených, s neplodným porovnávaním a vzájomným odmietaním sa.
Model, ktorý ponúka Pavol, nemá byť splošťujúcou uniformitou, ale spoločenstvom obohacujúcim rôznorodosťou. Nie náhodou v tom istom liste o dve kapitoly skôr hovorí o jednote tela a rôznosti údov, a podobne aj o rôznosti darov, ktoré spoločenstvo obohacujú a oživujú (porov. Rim 12, 3 – 13). Modelom tu nie je, keď použijeme príklad pápeža Františka, guľa, kde každý bod na povrchu je rovnako vzdialený od centra a jednotlivé body sa nelíšia jeden od druhého. Modelom je skôr mnohosten predstavujúci asymetrické spojenie všetkých navzájom odlišných súčastí, ktoré si však zachovávajú vlastnú originalitu. „Dokonca aj osoby, ktoré možno kritizovať za ich chyby, dokážu prispieť niečím, čo sa nemá stratiť. Ide o jednotu národov, ktoré si v univerzálnom poriadku uchovávajú svoju osobitosť; je to celok osôb zjednotených v spoločnosti, ktorá sa snaží o spoločné dobro zahŕňajúce skutočne všetkých.“ (Evangelii gaudium, 236.)

„Preto prijímajte jeden druhého, ako aj Kristus prijal vás, na Božiu slávu.“

Toto Sovo života je naliehavou výzvou vnímať to, čo je v druhom pozitívne, už len preto, že Kristus dal život aj za tohto človeka, ktorého by som najradšej odsúdil. Je pozvaním počúvať a nechať padnúť rôzne obranné mechanizmy, byť pripravený na zmenu, s rešpektom a s láskou prijímať odlišnosti, aby sme dospeli k pluralitnému, navzájom zjednotenému spoločenstvu.
Toto slovo vybrala Evanjelická cirkev v Nemecku pre svojich členov, aby podľa neho žili a aby im bolo svetlom po celý rok 2015. Keď si ho členovia rozličných cirkví osvoja aspoň na tento mesiac, bude to znakom vzájomného prijatia.
„A tak jednomyseľne, jednými ústami oslavovali Boha“ (Rim 15, 6), pretože, ako povedala Chiara v Katedrále sv. Petra reformovanej cirkvi v Ženeve: „Súčasnosť (...) od každého z nás požaduje lásku, jednotu a solidaritu. A povoláva aj cirkvi, aby obnovili stáročia porušenú jednotu. Toto je reforma reforiem, ktorú od nás žiada nebo. Je to prvý a nevyhnutný krok k univerzálnemu bratstvu všetkých mužov a žien na celom svete. Svet uverí, ak budeme skutočne zjednotení.“ (Chiara Lubichová, Il dialogo è vita, Rím, ss. 43-44.)

Fabio Ciardi

Slovo života - Marec 2015

„Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma.“ (Mk 8, 34)

Cestou do severnej Galiley, v dedinkách na okolí Cézarey Filipovej, sa Ježiš obrátil na svojich učeníkov s otázkou, čo si o ňom myslia. Peter v mene všetkých vyznal, že on je Kristus, stáročia očakávaný Spasiteľ. Aby sa však predišlo nedorozumeniam, Ježiš im jasne vysvetlil, ako mieni uskutočniť svoje poslanie. Áno, oslobodí svoj ľud, no neočakávaným spôsobom, za všetko zaplatí on osobne: bude musieť mnoho trpieť, zavrhnú ho, zabijú, a po troch dňoch vstane z mŕtvych. Peter nechcel prijať takýto obraz mesiáša – predstavoval si ho podobne ako mnohí vtedajší súčasníci skôr ako človeka, ktorý svojou mocou a silou porazí Rimanov a zabezpečí Izraelu miesto, ktoré mu vo svete právom patrí – a dohovára Ježišovi. Ten ho však pokarhal: „Ty nemáš zmysel pre Božie veci, len pre ľudské“ (porov. Mk 8, 31 – 33).
Ježiš sa opäť vydal na cestu, tentoraz do Jeruzalema, kde sa jeho poslanie zavŕši smrťou a zmŕtvychvstaním. Budú ho chcieť jeho učeníci nasledovať aj teraz, keď už vedia, že ide na smrť? Ježišove podmienky sú jasné a náročné. Ježiš zhromaždil zástup a svojich učeníkov okolo seba a vraví im:

„Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma.“

Fascinoval ich ten učiteľ, čo bol na brehu jazera, keď spúšťali siete, i ten, ktorý sa zastavil pri mýtnikovom stole. Bez váhania opustili člny, siete, svoj stôl, otca, dom, rodinu a nasledovali ho. Videli ho robiť zázraky a počúvali jeho slová plné múdrosti. Až dosiaľ ho s radosťou a entuziazmom nasledovali.
Byť Ježišovým nasledovníkom však vyžaduje omnoho viac. Teraz už bolo zrejmé, že to znamená plnú účasť na jeho živote a na jeho údele – na neúspechu, nepriateľstve, dokonca na smrti a ešte akej smrti! Najbolestivejšej, najpotupnejšej, určenej len pre vrahov a najbezcitnejších zločincov. Takúto smrť Sväté písmo označuje za prekliatie (porov. Dt 21, 23). Už len samotné slovo kríž vyvolávalo hrôzu a bolo takmer zakázané. Prvý raz sa toto slovo spomína v evanjeliu až tu. Ktovie, aký dojem vyvolalo v Ježišových poslucháčoch.
Teraz, keď jasne vyjadril svoju identitu, môže rovnako jednoznačne predostrieť charakteristiku svojich učeníkov. Ak on, učiteľ, tak miluje svoj ľud, že berie na seba kríž a dá zaň život, aj učeník, ak ním skutočne je, musí dať bokom vlastný spôsob rozmýšľania a vo všetkom sa podieľať na učiteľovej ceste, počnúc krížom.

„Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma.“

Byť kresťanom znamená byť druhým Kristom: „Zmýšľať tak ako Kristus Ježiš,“ ktorý „sa uponížil, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži“ (porov. Flp 2, 5 – 8); byť ukrižovaný spolu s Kristom, až tak, aby sme mohli spolu s Pavlom povedať: „Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus“ (Gal 2, 20); nevedieť nič iné, „iba Ježiša Krista, a to ukrižovaného“ (1 Kor 2, 2). Ježiš v nás, skrze nás, naďalej žije, umiera a vstáva z mŕtvych. Túžbou a najvyššou métou kresťana, ktorá viedla najväčších svätých, je byť ako Ježiš. Ako však nasledovať Ježiša, aby sme boli jeho skutočnými učeníkmi?
Prvým krokom je zaprieť sám seba, zbaviť sa vlastného spôsobu zmýšľania. Tento krok žiadal Ježiš od Petra, keď mu vyčítal, že nemá zmysel pre Božie veci, ale len pre ľudské. Aj my chceme niekedy podobne ako Peter dosiahnuť svoje egoistickým spôsobom, alebo aspoň nech to je podľa našich kritérií. Páči sa nám ľahký a okamžitý úspech, aby sa dostavil hladko, bez akýchkoľvek ťažkostí, závistlivo hľadíme, keď sa niekomu darí, snívame o súdržnej rodine, o kresťanskej komunite, o vytvorení bratskej spoločnosti okolo seba, avšak bez toho, aby sme za to poriadne zaplatili.
Zapierať seba samého znamená osvojovať si Božie zmýšľanie, tak ako nám to svojím vlastným správaním ukazoval Ježiš – v logike obilného zrna, ktoré musí zomrieť, aby prinieslo úrodu, vo väčšej radosti z dávania než z prijímania, v obetovaní života z lásky, jedným slovom vziať na seba svoj kríž.

„Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma.“

Kríž – ten na „každý deň“, ako hovorí Lukášovo evanjelium (9, 23) – môže mať najrozličnejšiu podobu: choroba, strata zamestnania, neschopnosť zvládať rodinné či pracovné problémy, pocit zlyhania po neúspechu v budovaní pravých vzťahov, pocit bezmocnosti pri veľkých svetových konfliktoch, rozhorčenie pri opakujúcich sa škandáloch v našej spoločnosti... Nemusíme ho hľadať, sám nám príde v ústrety, možno práve keď ho najmenej čakáme a doslova nepredstaviteľnými spôsobmi.
Ježišovo pozvanie nabáda vziať ho, nie strpieť ho s odovzdanosťou ako nevyhnutné zlo, nedopustiť, aby na nás doľahol a zgniavil nás, a takisto bez stoického, indiferentného postoja. Prijímajme ho ako podiel na jeho kríži, ako možnosť byť jeho učeníkmi aj v danej situácii a žiť v spoločenstve s ním aj v danej bolesti, veď on ako prvý vzal náš kríž. Keď Ježiš bral na seba svoj kríž, kládol si s ním na plecia aj všetky naše kríže. Preto za každou bolesťou, nech má akúkoľvek formu, môžeme nachádzať Ježiša, ktorý ju už vzal na seba.
Igino Giordani vidí v tejto súvislosti akoby zrkadlový priemet/obraz úlohy Šimona z Cyrény, ktorý niesol Ježišov kríž, a hovorí: „Kríž tak neťaží, ak nám Ježiš robí Šimona.“ A je ešte ľahší, pokračuje, ak ho nesieme spolu: „Keď kríž nesie jednotlivec, nakoniec ho pritlačí, ak ho nesú viacerí a majú medzi sebou Ježiša, alebo si prizvú Ježiša podobne ako Šimona, kríž začne byť ľahký, stane sa príjemným jarmom. Keď sú pri horskom výstupe naviazaní na lane viacerí a sú svorní, je to radosť a tak ubehne aj výstup.“
Vziať kríž a niesť ho s ním, s vedomím, že naň nie sme sami, lebo on ho nesie s nami, znamená patriť k Ježišovi, mať s ním vzťah až po plné spoločenstvo s ním, až sa staneme druhým Kristom. Toto je nasledovanie Ježiša, takto sa stávame jeho skutočnými učeníkmi. Potom sa tak, ako pre Ježiša, stane pre nás kríž „Božou mocou“ (1 Kor 1, 18) a cestou k spáse. V každej slabosti nájdeme silu, v každej temnote nájdeme svetlo, v každej smrti život, pretože sme našli Ježiša.

Fabio Ciardi

Slovo života - Apríl 2015

„Pre všetkých som sa stal všetkým“ (1 Kor 9, 22)

Slovo života na tento mesiac je z prvého Pavlovho listu spoločenstvu v Korinte, v ktorom sa musel brániť proti nedostatku úcty niektorých kresťanov voči nemu. Spochybňovali alebo celkom negovali jeho identitu ako apoštola. Keď obhájil plnú oprávnenosť tohto označenia tým, že videl Ježiša (porov. 1 Kor 9, 1), vysvetlil, prečo sa správa tak pokorne a skromne, že odmieta aj akúkoľvek odmenu za svoju činnosť. Aj keď si mohol uplatňovať apoštolskú autoritu a práva, radšej bol „sluhom všetkých“. Na tom postavil svoju evanjeliovú stratégiu.
S cieľom prinášať evanjelium sa prispôsoboval každej skupine ľudí, až sa stal jedným z nich. Päťkrát opakuje, ako sa zjednocoval s druhými: pri Židoch sa z lásky k nim podriadil Mojžišovmu zákonu, aj keď sa ním už necítil viazaný; pri nežidoch, tých, čo boli bez Mojžišovho zákona, aj on žil akoby bol bez Mojžišovho zákona, hoci mal veľmi náročný zákon, samotného Ježiša; so „slabými“ – pravdepodobne tak volali úzkostlivých kresťanov, ktorí si kládli otázku, či možno jesť mäso obetované božstvám – aj on bol slabý, aj keď bol „silný“ a slobodný voči všetkým. Jedným slovom, „pre všetkých som sa stal všetkým“.
Zakaždým opakuje, že sa takto správa preto, aby čím viacerých „získal“ pre Krista, aby „zachránil“ aspoň niektorých. Nerobí si však ilúzie, neočakáva veľký triumf, vie, že na jeho lásku zareagujú len niekoľkí. Napriek tomu on miluje všetkých, stal sa sluhom všetkých, presne podľa Pánovho príkladu, ktorý prišiel „slúžiť a položiť svoj život ako výkupné za mnohých“ (Mt 20, 28). Kto sa s nami zjednotil viac ako Ježiš Kristus? A on, Boh, „zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom“ (Flp 2, 7).

„Pre všetkých som sa stal všetkým“

Tieto slová, zhrnuté vo výraze zjednocovať sa, sa stali jedným zo základných bodov umenia milovať Chiary Lubichovej. Videla v nich výraz diplomacie lásky. V jej spisoch nájdeme: „Keď niekto plače, máme plakať s ním. A ak sa smeje, máme sa tešiť s ním. Kríž sa takto rozdelí a nesú ho plecia viacerých a radosť sa zmnohonásobí a mnohí majú na nej podiel. (...) Zjednocovať sa s blížnym z lásky k Ježišovi, s Ježišovou láskou, až kým sa ho jemne dotkne Božia láska v nás a aj on sa bude chcieť zjednocovať s nami, a rozbehne sa vzájomná výmena pomoci, ideálov, plánov a citov. (...) Toto je diplomacia lásky, používa mnoho prvkov a spôsobov z bežnej diplomacie, a tak nevypovie všetko, čo by mohla, nepáčilo by sa to ani bratovi, ani Bohu; vie počkať, vie prehovoriť, dospeje k cieľu. Božská diplomacia Slova, ktoré sa vtelilo, aby nás zbožštilo.“(1)
Chiara s prepracovanou pedagogikou opisuje aj každodenné prekážky, ktoré odvádzajú od zjednocovania sa. „Niekedy je to roztržitosť, inokedy nedobrá snaha unáhlene povedať vlastnú myšlienku či nevhodne ponúkať svoju radu. V niektorých situáciách ani nemáme tendenciu zjednocovať sa s blížnym, myslíme si, že našu lásku nepochopí, alebo nás brzdia rôzne výhrady voči nemu. V určitých prípadoch to znemožňuje skrytý úmysel získať ho pre našu vec.“ Preto je „pre zjednocovanie sa s druhými veľmi dôležité odstrániť či odsunúť všetko, čo obsadzuje našu myseľ a naše srdce“(2). Ide teda o sústavnú, neúnavnú, vytrvalú a nezištnú lásku, ktorá však má oporu v najväčšej a nepremožiteľnej Božej láske.
Sú to veľmi dôležité usmernenia a môžu nám pomôcť žiť Slovo života na tento mesiac. Začať druhého úprimne počúvať, pochopiť ho vnútorne, vžiť sa do situácií a skúšok, ktorými prechádza, podieľať sa na jeho starostiach a radostiach:

„Pre všetkých som sa stal všetkým“

Táto evanjeliová výzva nemá byť interpretovaná tak, že máme upustiť od vlastných postojov, ani čo by sme nekriticky schvaľovali akékoľvek správanie ostatných a nemali by sme svoj návrh, ako sa zachovať, alebo svoj vlastný názor. Ak sme milovali tak, že sa stávame tým druhým, a všetko, o čo sme sa podelili, je darom z lásky a pomohlo nám to vytvoriť úprimný vzťah, potom môžeme a musíme vyjadriť vlastný názor, aj keby bol nepríjemný, stále však v postoji najhlbšej lásky. Zjednocovanie nie je znakom slabosti, nie je snahou o pokojné, nerušené spolunažívanie, ale je výrazom slobodného človeka, ktorý sa dal k dispozícii. Zjednocovanie vyžaduje odvahu a rozhodnosť.
Dôležité je tiež mať na zreteli cieľ zjednocovania sa.
Ako sme už v predchádzajúcom naznačili, veta sv. Pavla, ktorú budeme tento mesiac žiť, pokračuje výrazom: „... aby zachránil aspoň niektorých.“ Pavol odôvodňuje svoje zjednocovanie sa snahou zachrániť. Je to spôsob, ako vstúpiť do druhého, dať vyniknúť dobru a pravde, čo tam už sídlia, vymazať prípadné omyly a vložiť tam zárodok evanjelia. Pri tejto úlohe apoštol nepozná obmedzenia ani výhovorky, nemôže ju neplniť, lebo mu ju zveril priamo Boh, musí ju plniť, a to s nasadením a s vynachádzavosťou vlastnou len láske.
Toto je pri zjednocovaní sa našou najväčšou motiváciou. Aj v politike a v oblasti obchodu vidíme záujem zblížiť sa s ľuďmi, preniknúť do ich zmýšľania, poznať ich požiadavky a potreby, no stále je tam hľadanie prospechu. Zatiaľ čo, ako by povedala Chiara, „veľkosť a jedinečnosť Božej diplomacie a jediné, čo jej je istotne vlastné, spočíva v tom, že jej pohnútkou je snaha o dobro druhého bez čo i len tieňa egoizmu“(3).
Zjednocovať sa a tak všetkým pomáhať rásť v láske, aby sme prispievali k uskutočneniu univerzálneho bratstva, Božieho sna s ľudstvom a dôvodu, pre ktorý Ježiš položil svoj život.

Fabio Ciardi

(1) Diplomazia v Scritti Spirituali, 1, Città Nuova, Rím 20035, s. 88-89.
(2) La vita, un viaggio, Città Nuova, Rím 19944, s. 63.
(3) Diplomazia v Scritti Spirituali, 1, Città Nuova, Rím 1993, s. 89.

Slovo života - Máj 2015

„Ale Boh, bohatý na milosrdenstvo, pre svoju nesmiernu lásku, ktorou nás miluje, hoci sme boli pre hriechy mŕtvi, oživil nás s Kristom.“ (Ef 2, 4 – 5)

Keď sa Boh zjavil Mojžišovi na vrchu Sinaj, vyhlásil o sebe, kto je, slovami: „Pán, Pán je milostivý a láskavý Boh, zhovievavý, veľmi milosrdný a verný“ (Ex 34, 6). Židovská Biblia používa na vyjadrenie podstaty tejto milosrdnej lásky jeden výraz (raḥămîm), ktorý sa vzťahuje na materinské lono ako miesto, odkiaľ pochádza život. Tým, že sa Boh dáva poznať ako milosrdný, potvrdzuje starostlivosť o každé svoje stvorenie podobne ako matka o svoje dieťa – má ho rád, dáva naň pozor, ochraňuje ho, stará sa oň. Biblia používa na vyjadrenie ďalších aspektov lásky-milosrdenstva ešte jeden výraz (ḥesed), ktorý vyjadruje: vernosť, láskavosť, dobrotu a spolupatričnosť.
Mária vo svojom Magnifikate tiež ospevuje milosrdenstvo Všemohúceho z pokolenia na pokolenie (porov. Lk 1, 50).
Aj sám Ježiš nám hovoril o Božej láske a zvestoval Otca starostlivého a pozorného na každú našu potrebu, pripraveného odpúšťať a darovať všetko, čo potrebujeme: „Veď on dáva slnku vychádzať nad zlých i dobrých a posiela dážď na spravodlivých i nespravodlivých“ (Mt 5, 45).
Jeho láska je skutočne bohatá a nesmierna, tak je opísaná aj v Liste Efezanom, z ktorého pochádza toto Slovo života:

„Ale Boh, bohatý na milosrdenstvo, pre svoju nesmiernu lásku, ktorou nás miluje, hoci sme boli pre hriechy mŕtvi, oživil nás s Kristom.“

Toto Pavlovo akoby radostné zvolanie sa rodí z kontemplácie mimoriadneho Božieho pôsobenia voči nám: boli sme mŕtvi a oživil nás, dal nám nový život.
Slovko ale na začiatku vety naznačuje vyjadrenie protikladu toho, čo Pavol uvádza predtým: tragická situácia ľudstva, ktoré je gniavené vinami hriechu, stalo sa otrokom skazených a egoistických túžob, je pod vplyvom síl zla a otvorene odporuje Bohu. V takomto stave by si zaslúžilo, aby sa voči nemu rozpútal jeho hnev (porov. Ef 2, 1 – 3). Boh, naopak, namiesto toho, aby trestal, znovu mu dáva život, nenechá sa ovládať hnevom, ale vedie ho milosrdenstvo a láska – toto je príčina veľkého Pavlovho úžasu.
Ježiš už takýto Boží prístup naznačil v podobenstve o otcovi, ktorý mal dvoch synov a s otvoreným náručím prijal mladšieho, čo upadol do neľudského života. To isté sa deje v podobenstve o dobrom pastierovi, ktorý ide hľadať stratenú ovcu a vyloží si ju na plecia, aby ju doniesol domov. Podobne dobrý Samaritán ošetril rany človekovi, ktorý padol do rúk zbojníkov (porov. Lk 15, 11 – 32; 15, 3 – 7; 10, 30 – 37).
Podobenstvami symbolizovaný Boh, milosrdný Otec, nám nielen odpustil, ale daroval nám aj samotný život svojho syna Ježiša, daroval nám plnosť božského života.
Preto ten hymnus vďačnosti:

„Ale Boh, bohatý na milosrdenstvo, pre svoju nesmiernu lásku, ktorou nás miluje, hoci sme boli pre hriechy mŕtvi, oživil nás s Kristom.“

Toto Slovo života by v nás malo vyvolať tú istú radosť a vďačnosť ako v Pavlovi a v prvotnom kresťanskom spoločenstve. Aj voči každému z nás sa Boh prejavuje ako bohatý na milosrdenstvo a s nesmiernou láskou, pripravený odpustiť a obnoviť svoju dôveru. Neexistuje stav hriešnosti, bolesti či osamelosti, v ktorom by chýbala jeho prítomnosť, kde by nám nebol po boku, aby nás sprevádzal na našej ceste, kde by nám nedôveroval, nedal možnosť povstať či silu stále začínať.
Pred dvomi rokmi, 17. marca 2013, začal pápež František pri svojom prvom nedeľnom Anjel Pána hovoriť o Božom milosrdenstve, ktoré sa potom stalo jeho častou témou. Pri tej príležitosti povedal: „Božia tvár je tvár milujúceho Otca, ktorý je vždy trpezlivý... chápe nás, očakáva, nikdy ho neunaví odpúšťať nám...“ Svoj krátky prvý pozdrav zakončil: „On je milujúcim Otcom, čo vždy odpúšťa, čo má milosrdné srdce pre nás všetkých. Učme sa aj my byť ku každému milosrdní.“
Toto posledné usmernenie nám ponúka konkrétny spôsob, ako žiť Slovo života.
Keď je Boh voči nám bohatý na milosrdenstvo a má k nám nesmiernu lásku, aj my sme povolaní k milosrdenstvu voči druhým. Ak on miluje zlých a ľudí s nepriateľským postojom, aj my sa musíme naučiť milovať tých, ktorí nie sú „hodní lásky“, dokonca aj nepriateľov. Či nám Ježiš nepovedal: „Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo“ (Mt 5, 7); či nás nežiadal: „Buďte milosrdní, ako je milosrdný váš Otec!“ (Lk 6, 36)? Aj Pavol vyzýval svoje Bohom vyvolené a milované spoločenstvá: „Oblečte si hlboké milosrdenstvo, láskavosť, pokoru, miernosť a trpezlivosť“ (Kol 3, 12).
Ak sme uverili v Božiu lásku, aj my, keď príde náš čas, môžeme milovať láskou, ktorá sa dokáže priblížiť v ktoromkoľvek okamihu bolesti či potreby, láskou, čo všetko prepáči, chráni a je starostlivá.
Keď budeme takto žiť, môžeme sa stať svedkami Božej lásky a všetkým, ktorých stretneme, pomôžeme objavovať, že aj k nim sa obracia so svojou nesmiernou láskou Boh bohatý na milosrdenstvo.

Fabio Ciardi

Slovo života - Jún 2015

„Marta, Marta, staráš sa a znepokojuješ pre mnohé veci, a potrebné je len jedno.“ (Lk 10, 41 – 42)

Koľko citu je ukrytého v zopakovaní tohto mena: Marta, Marta. Ježiš sa so svojimi učeníkmi zvykol zastaviť a oddýchnuť si v dome Márie a Marty v Betánii, ktorá je len na skok od Jeruzalema. Vonku v meste musel viesť diskusie, stretával sa s odmietaním a odporom, tu však bol pokoj a prívetivé prijatie.
Marta bola iniciatívna a aktívna žena. Prejavilo sa to aj pri smrti jej brata, keď nadviazala s Ježišom vecný rozhovor a obrátila sa na neho s energickou požiadavkou. Je to silná žena s veľkou vierou. Na otázku: „Ja som vzkriesenie a život, veríš tomu?“ bez zaváhania odpovedá: „Áno, Pane, ja som uverila“ (porov. Jn 11, 25 – 27).
Aj teraz je pohltená prípravou dôstojného pohostenia pre Učiteľa a jeho učeníkov. Je skutočnou paňou domu (aj význam slova Marta je pani, gazdiná), a preto cíti zodpovednosť. Zrejme sa venovala príprave večere pre významného hosťa. Jej sestra Mária ju nechala s jej starosťami samu. Celkom v protiklade s orientálnymi zvyklosťami, namiesto toho, aby bola v kuchyni, zostala s mužmi, počúvala, čo hovorí Ježiš, sadla si mu k nohám ako dokonalá učeníčka. Preto tá trochu podráždená Martina reakcia: „Pane, nedbáš, že ma sestra nechá samu obsluhovať? Povedz jej, nech mi pomôže!“ (Lk 10, 40). A nato príde Ježišova veľmi precítená, no zároveň rozhodná odpoveď:

„Marta, Marta, staráš sa a znepokojuješ pre mnohé veci, a potrebné je len jedno.“

Nebol azda Ježiš spokojný s Martinou príčinlivosťou a veľkodušnou obsluhou? Nevážil si azda prijatie so všetkým, čo k tomu patrí, netešil sa na pripravovaný pokrm? Onedlho po tejto príhode pochváli správcov, podnikavcov a zamestnancov za to, že vedia kupčiť a dokážu zhodnotiť zverený majetok (porov. Lk 12, 42; 19, 12 – 26). Dokonca vychvaľuje ich prefíkanosť (porov. Lk 16, 1 – 8). Muselo ho teda potešiť, keď videl takú usilovnú ženu, ktorá vie pripraviť skutočné privítanie.
To, čo jej vyčítal, je znepokojenie a úzkosť, ktoré vnášala do práce. Je nervózna a „mala plno práce s obsluhou“ (Lk 10, 40), stratila pokoj. Už nie ona riadi prácu, teraz má navrch skôr práca a ťaží ju. Už nie je slobodná, stala sa otrokom svojich povinností.
Nepritrafí sa občas aj nám, že sa stratíme v množstve vecí, ktoré máme urobiť? Priťahuje a rozptyľuje nás internet, četovanie a zbytočné esemesky. Inokedy, aj keď sme zaneprázdnení vážnymi vecami, možno pre ne zabudneme byť pozorní k ostatným a nepočúvame ľudí okolo seba. Hrozí nebezpečenstvo, že predovšetkým stratíme zo zreteľa, pre čo a pre koho pracujeme. Práca a ostatné záležitosti sa stanú cieľom sami osebe.
Pri vážnych situáciách alebo problémoch v rodine, ekonomike, kariére, škole, v starostiach o budúcnosť svoju či našich detí nás môžu zachvátiť obavy a nervozita do tej miery, že zabudneme na Ježišove slová: „Nebuďte teda ustarostení a nehovorte: ,Čo budeme jesť?‘ alebo: ,Čo budeme piť?‘ alebo: ,Čo si oblečieme?‘! Veď po tomto všetkom sa zháňajú pohania. Váš nebeský Otec predsa vie, že toto všetko potrebujete“ (Mt 6, 31 – 32). Aj my si zaslúžime Ježišovu výčitku:

„Marta, Marta, staráš sa a znepokojuješ pre mnohé veci, a potrebné je len jedno.“

Čo je to jediné potrebné? Počúvať a žiť Ježišove slová. Pred ne a pred neho, čo ich vyslovil, nemôžeme postaviť nič iné. Prijať to, čo nám Pán hovorí, je jediný spôsob, ako ho mať za svojho hosťa, ako mu ponúknuť prístrešie. Presne tak, ako to spravila Mária, ktorá zabudla na všetko, sadla si mu k nohám a neušlo jej ani jediné jeho slovo. Potom nás nebude ovládať túžba predvádzať sa či vyniknúť, ale túžba páčiť sa jemu a slúžiť jeho kráľovstvu.
Podobne ako Marta aj my sme povolaní vykonať mnohé veci pre dobro iných. Ježiš nás učí, že Otec má radosť, keď prinášame veľa ovocia (porov. Jn 15, 8), a že budeme konať ešte väčšie skutky ako on (porov. Jn 14, 12). Očakáva teda od nás oddanosť a nasadenie, vynachádzavosť, odvahu a podnikavosť v práci, ktorú nám zveril. Lenže bez znepokojenia a úzkosti, ale s tým pokojom, ktorý dáva vedomie, že plníme Božiu vôľu.
Jediné, na čom záleží, je stať sa Ježišovými učeníkmi, nechať ho žiť v nás a byť vnímaví na jeho podnety, na jeho tichý hlas, ktorý nás okamih za okamihom usmerňuje. Pri každej našej činnosti nás potom bude viesť on.
Pri plnení mnohých vecí potom nebudeme roztržití ani stratení, lebo keď sa riadime Ježišovými slovami, našou jedinou pohnútkou je láska. Čomukoľvek sa budeme venovať, vždy budeme robiť len jedinú vec: milovať.

Fabio Ciardi

Slovo života - Júl 2015

„Dúfajte, ja som premohol svet!“ (Jn 16, 33)

Týmito slovami sa končí rozlúčková reč, s ktorou sa Ježiš obrátil na učeníkov počas svojej poslednej večere, predtým než bol vydaný do rúk tých, čo ho zabili. Ide o hutnú reč, v ktorej vyjavil najhlbšiu podstatu svojho vzťahu k Otcovi a poslania, ktoré mu Otec zveril.
Ježiš sa chystá opustiť zem a vrátiť sa k Otcovi, zatiaľ čo učeníci zostanú vo svete, aby pokračovali v jeho diele. Podobne ako jeho aj ich budú nenávidieť, prenasledovať dokonca ich vydajú na smrť (porov. Jn 15, 18. 20; 16, 2). Aj ich poslanie bude ťažké, podobne ako to jeho. Ježiš dobre pozná ťažkosti a skúšky, ktorým budú musieť jeho priatelia čeliť. Veď im práve povedal: „Vo svete máte súženie“ (Jn 16, 33).
Ježiš sa obracia na apoštolov zhromaždených okolo neho pri poslednej večeri, má však pred sebou všetky generácie učeníkov, ktorí ho budú počas stáročí nasledovať, aj nás.
Je to naozaj tak. Aj keď je naša cesta posiata radosťami, nechýbajú na nej súženia: neistá budúcnosť, komplikácie v práci, chudoba a choroby, utrpenia, ktoré prinášajú živelné pohromy a vojny, šíriace sa násilie doma aj medzi národmi. Sú tu tiež súženia spojené s kresťanským životom: každodenný boj zostať verný evanjeliu, pocit bezmocnosti v spoločnosti, ktorá, zdá sa, je ľahostajná k Božiemu posolstvu, výsmech, opovrhnutie, dokonca otvorené prenasledovanie od tých, čo Cirkev nechápu alebo sa stavajú proti nej.
Ježiš pozná tieto súženia, zažíval ich na vlastnej koži, hovorí však:

„Dúfajte, ja som premohol svet!“

Takéto rozhodné a presvedčivé vyjadrenie nám pripadá ako protirečenie. Ako môže Ježiš tvrdiť, že premohol svet, keď len pár chvíľ po vyrieknutí týchto slov ho uväznia, zbičujú, odsúdia a zabijú tým najukrutnejším a najpotupnejším spôsobom? Nevyzerá ako víťaz, skôr ako odmietnutý, zradený, úplne zneplatnený, skrátka jednoznačne porazený.
V čom spočíva jeho víťazstvo? Zaiste v zmŕtvychvstaní: smrť ho nemôže držať vo svojom vlastníctve. Jeho víťazstvo má takú moc, že aj my sa na ňom podieľame: sprítomňuje sa medzi nami, vedie nás so sebou k plnému životu, k novému stvoreniu.
No ešte predtým jeho víťazstvom je ten samotný skutok najväčšej lásky, pri ktorom dal za nás svoj život. Práve tu, v porážke, naplno slávi víťazstvo. Tým, že prenikol všetky zákutia smrti, oslobodil nás od všetkého, čo nás ťaží, a všetko, čo je v nás negatívne, každú našu temnotu a bolesť premenil na stretnutie s ním, s Bohom, Láskou, plnosťou.
Keď Pavol premýšľal nad Ježišovým víťazstvom, vždy sa išiel až pominúť od radosti. Hovorieval, že ak on takto čelil každému protivenstvu, až po to najväčšie – smrť, a vyhral, potom aj my môžeme s ním a v ňom zvíťaziť nad každou ťažkosťou. Dokonca vďaka jeho láske „slávne víťazíme“: „A som si istý, že ani smrť, ani život (...) ani nijaké iné stvorenie nás nebude môcť odlúčiť od Božej lásky, ktorá je v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi“ (Rim 8, 37; porov. 1 Kor 15, 57).
Čiže je pochopiteľné Ježišovo pozvanie ničoho sa viac nebáť:

„Dúfajte, ja som premohol svet!“

Majme tieto Ježišove slová živé v pamäti po celý mesiac a ony nám budú dodávať dôveru a nádej. Nech sa ocitneme v akokoľvek tvrdých a náročných situáciách, máme istotu, že Ježiš ich už vzal na seba a prekonal.
Aj keď nemáme jeho vnútornú silu, máme však jeho samého a on žije a bojuje po našom boku. Keď máme pocit, že nás premáhajú ťažkosti, skúšky a pokušenia, môžeme mu povedať: „Ak si premohol svet, dokážeš zvíťaziť aj nad týmto mojím trápením. Keď sa mne, mojej rodine, alebo kolegom v práci stane niečo, čo vyzerá ako neprekonateľná prekážka, máme dojem, že to nezvládneme. Ale keď si ty medzi nami, nájdeme odvahu a silu čeliť tejto nepriazni až po ‚slávne víťazstvo‘.“
Nejde o to mať triumfálny pohľad na kresťanský život, akoby už bolo všetko vyriešené. Ježiš víťazí práve v okamihu, keď prežíva drámu utrpenia, neprávosti, opustenosti a smrti. Jeho víťazstvo je víťazstvom toho, kto čelí bolesti z lásky, kto verí v život po smrti.
Možno aj my budeme musieť podobne ako Ježiš a mučeníci počkať až na nebo, aby sme uvideli úplné víťazstvo nad zlom. Často máme obavy hovoriť o raji, ani čoby pomyslenie naň bolo dákou drogou, a nepostavili by sme sa potom ťažkostiam dosť odvážne, alebo akousi anestéziou na zmiernenie utrpenia, či alibi nebojovať proti neprávostiam. Lenže nádej na nebo a viera vo vzkriesenie sú silnými impulzmi, aby sme čelili rôznym protivenstvám, boli oporou druhým v ich skúškach, aby sme verili, že posledné slovo patrí láske, ktorá víťazí nad nenávisťou, a životu, ktorý premáha smrť.
Takže zakaždým, keď sa potýkame s nejakou ťažkosťou, či už my, alebo niekto z nášho okolia, alebo sa o tom dozvieme z rôznych končín sveta, obnovme si vieru v Ježiša, prítomného v nás a medzi nami, ktorý vyhral nad svetom a dáva nám podiel na jeho vlastnom víťazstve, otvorí nám dokorán raj, do ktorého nám išiel pripraviť miesto. Takto nájdeme odvahu čeliť každej skúške. Všetko budeme môcť prekonať s tým, ktorý nám dodáva silu.

Fabio Ciardi

Slovo života - August 2015

„Žite v láske.“ (Ef 5, 2)

V týchto slovách je ukrytá celá kresťanská etika. Ak má byť ľudské konanie v súlade s Božím zámerom, pre ktorý nás stvoril, čiže autenticky ľudské, musí byť oživované láskou. Cesta – ako metafora života – na dosiahnutie cieľa musí byť vedená láskou, ktorá je súhrnom celého zákona.

Apoštol Pavol píše toto povzbudenie kresťanom z Efezu ako zakončenie a syntézu toho, čo im práve napísal o kresťanskom spôsobe života: prejsť od starého človeka k novému, hovoriť pravdu a byť úprimný, nekradnúť, vedieť si odpustiť, prispievať k dobru... jedným slovom „žiť v láske“.

Treba si prečítať celú vetu, z ktorej pochádzajú tieto výrečné slová, čo nás budú sprevádzať po celý mesiac: „Napodobňujte Boha ako milované deti a žite v láske tak, ako aj Kristus miluje nás a vydal seba samého Bohu za nás ako dar a obetu ľúbeznej vône!“

Pavol je presvedčený, že pri každom našom správaní si máme brať za vzor to Božie. Ak je láska Božím rozlišovacím znakom, musí ním byť aj u jeho detí: v tom ho majú napodobňovať.

Ako však môžeme spoznať Božiu lásku? Pre Pavla to je celkom jasné: zjavuje sa v Ježišovi, ktorý ukazuje, ako a do akej miery Boh miluje. Apoštol to zakúsil na vlastnej koži: „Miluje ma a vydal seba samého za mňa“ (Gal 2, 20) a teraz to ohlasuje všetkým, aby túto skúsenosť získala celá komunita.

„Žite v láske.“ 

Aká je miera Ježišovej lásky, podľa ktorej máme formovať aj našu lásku?

Ako vieme, jeho láska nemá hraníc, pred nikoho nekladie zábrany ani nikoho neuprednostňuje. Ježiš zomrel za všetkých, aj za svojich nepriateľov, za tých, čo ho ukrižovali, rovnako ako Otec, ktorý vo svojej univerzálnej láske necháva svietiť slnko a zosiela dážď na všetkých, na dobrých aj na zlých, na hriešnikov aj na spravodlivých. Staral sa predovšetkým o maličkých a chudobných, chorých a odsúvaných, veľmi miloval svojich priateľov a bol zvlášť blízky svojim učeníkom... Neobmedzoval svoju lásku, a tak došiel až do krajnosti a daroval život.

Teraz pozýva všetkých, aby sa podieľali na jeho vlastnej láske, aby milovali tak, ako miloval on.

Takéto povolanie by nám mohlo naháňať strach, pretože je príliš náročné. Ako sa môžeme stať nasledovníkmi Boha, ktorý miluje každého, vždy a ako prvý? Ako môžeme milovať mierou Ježišovej lásky? Ako byť v láske tak, ako to od nás požaduje Slovo života?

Je to možné, len ak sme predtým my sami zakúsili, že sme milovaní. Vo vete „žite v láske tak, ako aj Kristus miluje nás“, možno výraz ako aj nahradiť tiež slovom pretože.

„Žite v láske.“

Slovo žite tu má význam konať, správať sa, chce akoby naznačiť, že každý náš skutok má čerpať inšpiráciu a impulz v láske. Pavol možno nie náhodou použil toto dynamické slovo, aby nám pripomenul, že milovať sa učíme, že je pred nami poriadny kus cesty, aby sme dosiahli rozmery Božieho srdca. Aby naznačil potrebu ustavičného napredovania v láske, používa aj viaceré iné obrazy. Hovorí o raste, ktorým treba prejsť od nedospelých v Kristovi až po dospelosť (porov. 1 Kor 3, 1 – 2), o raste na poli od sejby, o budovaní stavby, o behu na štadióne pre získanie víťazného venca (porov. 1 Kor 9, 24).

Nikdy nebudeme môcť povedať, že sme už došli do cieľa. Dosiahnutie méty si vyžaduje čas a vytrvalosť, je potrebné nevzdávať sa pri ťažkostiach, nenechať sa deprimovať neúspechmi a omylmi, byť stále pripravený začínať odznova, neupadať do priemernosti.

Augustín z Hippa, možno pri pomyslení na svoju trpiteľskú cestu, píše: „Ak chceš dosiahnuť to, čo ešte nie si, stále ti bude nemilé to, čo si. Veru, tam, kde sa cítiš dobre, sa zastavíš a dokonca si povieš: ‚Takto stačí,‘ a začneš sa potápať. Zakaždým pridaj, stále kráčaj, sústavne napreduj: na ceste sa nezastavuj, neobzeraj sa, nevyboč. Kto nenapreduje, zaostáva.“

„Žite v láske.“ 

Ako rýchlejšie napredovať na ceste lásky?

Keďže je pozvanie „žite“ určené celej komunite, bude vhodné vzájomne si pomáhať. Vydávať sa na cestu samému je veru smutné a ťažké.

Mohli by sme začať tým, že nájdeme príležitosť, aby sme si ešte raz medzi sebou – s priateľmi, v rodine, s členmi našej kresťanskej komunity... – vyjadrili odhodlanie napredovať spoločne.

Mohli by sme sa podeliť o pozitívne skúsenosti s tým, ako sme milovali, a tak sa učiť jedni od druhých.

Tomu, kto nám porozumie, sa môžeme zdôveriť s našimi omylmi a odchýleniami z cesty, a tak sa napraviť.

Aj spoločná modlitba nám môže dodať svetlo a silu pokračovať.

Navzájom zjednotení a s Ježišom medzi nami vyštartujme! – prejdime našu svätú cestu až na jej koniec: budeme rozsievať okolo seba lásku a dosiahneme cieľ: Lásku.
 

Fabio Ciardi

Slovo života - September 2015

„Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!“ (Mk 12, 31)

Máme pred sebou jedno z tých slov evanjelia, ktoré treba žiť hneď, okamžite. Je také jasné, očividné – a náročné –, že sa o ňom ani netreba veľmi rozpisovať. Priblížme si však, v akom kontexte zaznelo. Pomôže nám to uvedomiť si jeho silu.
Ježiš odpovedá na otázku jedného zákonníka, znalca Písma, ktorý sa ho opýtal, ktoré prikázanie je prvé zo všetkých. Bola to celkom otvorená otázka, najmä potom, ako vo Svätom písme zistili 613 príkazov, ktoré bolo treba dodržiavať.
Rabín Šammaj, jeden z veľkých učiteľov, ktorý žil len niekoľko rokov pred Kristom, odmietol označiť najdôležitejšie prikázanie. Iní zase, podobne ako Ježiš, sa už zameriavali na ústrednú úlohu lásky. Napríklad rabín Hillel tvrdil: „Nerob blížnemu všetko to, čo aj sám neznášaš, v tom je celý zákon. Ostatné je len vysvetlenie.“
Ježiš nielenže nadviazal na rozhodujúcu úlohu lásky, ale kladie spolu ako jediné prikázanie lásku k Bohu (porov. Dt 6, 4) a lásku k blížnemu (porov. Lv 19, 18). Jeho celá odpoveď zákonníkovi totiž bola: „Prvé [prikázanie] je toto: »Počuj, Izrael, Pán, náš Boh, je jediný Pán. Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca, z celej svojej duše, z celej svojej mysle a z celej svojej sily!« Druhé je toto: »Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!« Iného, väčšieho prikázania, ako sú tieto, niet.“

„Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!“

Táto druhá časť jediného prikázania je výrazom prvej časti, lásky k Bohu. Bohu tak veľmi leží na srdci každé jeho stvorenie, že ak mu chceme urobiť radosť, ak mu chceme skutkami dokázať, ako ho milujeme, nie je na to lepší spôsob, ako byť výrazom jeho lásky ku všetkým. Podobne ako sú rodičia šťastní, keď vidia, že ich deti si rozumejú, pomáhajú si a sú jedno, rovnako aj Boh, ktorý je pre nás otcom a matkou, je šťastný, keď vidí, že milujeme blížneho ako seba samého a tak prispievame k jednote ľudskej rodiny.
Celé stáročia proroci vysvetľovali izraelskému ľudu, že Boh chce lásku, a nie obety a holokausty (porov. Oz 6, 6). Aj sám Ježiš pripomína ich učenie: „Choďte a naučte sa, čo to znamená: »Milosrdenstvo chcem, a nie obetu.«“ Veď ako je možné milovať Boha, ktorého nevidíme, ak nemilujeme brata, ktorého vidíme? (porov. 1 Jn 4, 20). Boha milujeme, slúžime mu a ctíme si ho do tej miery, do akej milujeme, slúžime a ctíme si každého človeka, priateľa či neznámeho, z nášho alebo z iného národa a predovšetkým tých malých a najnúdznejších.
Je to výzva pre kresťanov všetkých čias, aby obsah obradov pretlmočili do života, aby vyšli z kostolov, kde sa klaňali, milovali a oslavovali Boha, a išli v ústrety každému a takto napĺňali to, čo sme prijali v modlitbe a v spoločenstve s Bohom.

„Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!“

Ako teda žiť toto Pánovo prikázanie?
Predovšetkým majme na pamäti, že je jednou z dvoch neoddeliteľných častí, ktoré spolu vyjadrujú lásku k Bohu. Aby sme vedeli, čo je láska a ako milovať, musíme tomu venovať určitý čas. To znamená vytvoriť si priestor na modlitbu, kontempláciu, na dialóg s ním: takto sa to potom učíme od Boha, ktorý je Láska. Vôbec neukracujeme blížneho o spoločný čas, keď sme s Bohom, práve naopak, takto sa pripravujeme milovať správnym spôsobom a čoraz veľkodušnejšie. Takisto, keď sa vraciame k Bohu, potom, ako sme milovali druhých, naša modlitba je autentickejšia, rýdzejšia, zahŕňa všetkých ľudí, ktorých sme stretli a ktorých mu prinášame.
Aby sme mohli blížneho milovať ako seba samého, treba ho poznať tak, ako poznáme seba samých. Mali by sme dospieť k tomu, že milujeme tak, ako ten druhý chce byť milovaný, a nie ako by sa nám páčilo. Dnes, keď sa každá spoločnosť stáva čoraz viac multikultúrnou, s osobami z veľmi odlišných prostredí, je táto výzva o to naliehavejšia. Kto sa vyberie do inej krajiny, musí spoznať jej tradície a hodnoty, len tak môže chápať a milovať jej obyvateľov. To isté platí pre toho, kto prijíma nových imigrantov, často dezorientovaných, zápasiacich s novým jazykom a neľahkou integráciou do spoločnosti.
Odlišnosti nájdeme aj v samotnej rodine, na pracoviskách alebo vo svojom okolí, aj keď ich tvoria ľudia tej istej kultúry. Potešilo by nás, keby sa našiel niekto, kto je ochotný venovať nám svoj čas, aby nás vypočul, pomohol nám s prípravou na skúšku alebo nájsť prácu či upratať byt. Možno aj druhí potrebujú niečo podobné. Musíme byť schopní to vycítiť, byť voči nim pozorní, úprimne počúvať, vžiť sa do ich situácie.
Zaváži aj kvalita lásky. V známom hymnuse na lásku apoštol Pavol vymenúva niektoré jej vlastnosti. Nezaškodí si ich pripomenúť: láska je trpezlivá, dobrotivá; nezávidí, nevypína sa, nevystatuje sa, nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nemyslí na zlé, neteší sa z neprávosti, ale raduje sa z pravdy. Všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa, všetko vydrží (porov. 1 Kor 13, 4, 7).
Koľko príležitostí a odtieňov nájdeme, keď žijeme:

„Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!“

Nakoniec si môžeme pripomenúť, že táto norma ľudského bytia je základom známeho zlatého pravidla, ktoré nájdeme vo všetkých náboženstvách a u veľkých učencov samotnej sekulárnej kultúry. Mohli by sme v koreňoch vlastnej kultúrnej tradície alebo náboženského presvedčenia pohľadať podobné výzvy milovať blížneho a pomáhať si žiť ich spoločne, hinduisti s moslimami, budhisti so stúpencami tradičných náboženstiev, kresťania s mužmi a ženami dobrej vôle.
Spoločne musíme pracovať na vytváraní novej mentality, ktorá si bude ctiť druhého, ktorá bude vštepovať rešpekt k ľudskej osobe, starostlivosť o menšiny, bude všímavá voči potrebám najslabších a namiesto vlastných záujmov dá na prvé miesto záujmy druhého.
Ak by sme si skutočne uvedomovali, že máme milovať blížneho ako seba samého, až po bod, že nebudeme robiť druhému to, čo by sme nechceli, aby sa robilo nám, a budeme robiť druhému to, čo by sme chceli, aby sa robilo nám, prestali by vojny, zmizla by korupcia, univerzálne bratstvo by nebolo viac utópiou a civilizácia lásky by sa čoskoro stala skutočnosťou.

Fabio Ciardi

Slovo života - Október 2015

„Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať.“ (Jn 13, 35)

Toto je rozpoznávací znak a typická charakteristika kresťanov. Alebo, aspoň by ním mali byť, pretože Ježiš videl svoju komunitu takto.
Fascinujúci zápis z prvých storočí kresťanstva List Diognetovi zaznamenáva: „Kresťania sa nelíšia od ostatných ľudí ani krajom, ani rečou, ani spôsobom života. Lebo neobývajú vlastné mestá, nepoužívajú nijakú osobitú reč, ani nežijú nejakým nápadným životom. Sú to obyčajní ľudia ako všetci ostatní. Vlastnia však jedno tajomstvo, vďaka ktorému môžu hlboko ovplyvňovať život spoločnosti a stať sa akoby jej dušou“ (porov. kap. 5 – 6).
Toto tajomstvo Ježiš zveril svojim učeníkom krátko pred smrťou. Tak ako starí izraelskí mudrci, tak ako otec synovi, aj on, Učiteľ múdrosti, zanechal ako dedičstvo umenie vedieť žiť a žiť dobre. Naučil sa ho priamo od Otca: „oznámil som vám všetko, čo som počul od svojho Otca“ (porov. Jn 15, 15) a bolo plodom jeho skúsenosti zo vzťahu s Otcom. Celé tajomstvo spočíva v tom, aby sme sa navzájom milovali. Toto je jeho posledná vôľa, jeho testament, život neba, ktorý priniesol na zem a podelil sa oň s nami, aby sa stal aj naším vlastným životom.
Ježiš chce, aby toto bolo poznávacím znakom jeho učeníkov, aby ich ľudia rozpoznali ako jeho učeníkov skrze ich vzájomnú lásku:

„Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať.“

Sú Kristovi učeníci spoznateľní podľa vzájomnej lásky? Ján Pavol II. napísal: „Dejiny Cirkvi sú dejinami svätosti.“ Popritom však „zaznamenávajú aj nemálo prípadov, ktoré sú určitým protisvedectvom kresťanstva“ (Incarnationis mysterium, 1 – bula, ktorou bolo vyhlásené Veľké jubileum roku 2000). V Kristovom mene kresťania v nekonečných vojnách po stáročia navzájom bojovali a rozdelenie medzi nimi pokračuje. Nájdu sa osoby, ktoré ešte aj dnes spájajú kresťanov s križiackymi výpravami, s inkvizíciou alebo sa na nich dívajú ako na zarytých zástancov zastaranej morálky, ktorí sa stavajú proti vedeckému pokroku.
U prvých kresťanov v rodiacom sa jeruzalemskom spoločenstve to však tak nebolo. Týchto ľudí obdivovali pre spoločenstvo dobier, ktoré žili, pre jednotu, ktorá tam vládla, pre „radosť a úprimné srdce“, ktoré boli pre nich typické (porov. Sk 2, 46). „Ľud ich velebil,“ čítame v Skutkoch apoštolov, v dôsledku čoho „každý deň čím ďalej, tým viac pribúdalo veriacich Pánovi; veľké množstvo mužov a žien“ (Sk 5, 13 – 14). Spôsob života tohto spoločenstva bol svedectvom, ktoré mocne priťahovalo. Prečo nie sme aj dnes vnímaní ako tí, ktorých charakterizuje láska? Čo sme urobili s Ježišovým prikázaním?

„Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať.“

V katolíckom svete je október tradične venovaný poslaniu, zamysleniu nad Ježišovým príkazom ísť do celého sveta a ohlasovať evanjelium, modlitbe a podpore tých, ktorí sú v prvej línii. Toto slovo života môže byť pre všetkých pomocou, aby si uvedomili základný rozmer každého kresťanského ohlasovania. Nespočíva v nanucovaní viery, v prozelytizme alebo v účelovej pomoci chudobným, aby sa obrátili. Nie je to primárne ani náročná obrana morálnych hodnôt alebo zaujatie rozhodného postoja pri neprávostiach a vojnách, aj keď tieto postoje sú nutné a kresťan sa im nemôže vyhýbať.
Hlásanie kresťanstva je pre každého Ježišovho učeníka v prvom rade podávaním osobného svedectva vlastným životom: „Dnešný človek počúva radšej svedkov než učiteľov“ (Evangelii nuntiandi, 67 – apoštolská exhortácia pápeža Pavla VI.). Aj ten, kto je voči Cirkvi nepriateľský, často zostáva dotknutý tými, ktorí venujú svoj život chorým, chudobným a sú pripravení opustiť vlasť a ísť do náročných oblastí, aby poskytovali pomoc a blízkosť tým posledným.
Avšak svedectvo, ktoré Ježiš požaduje predovšetkým, je svedectvo spoločenstva, ktoré poukazuje na evanjeliovú pravdu. Spoločenstvo musí ukazovať, že život, ktorý Ježiš priniesol, môže naozaj viesť k zrodu novej spoločnosti, v ktorej ľudia žijú v skutočných bratských vzťahoch, vo vzájomnej službe a pomoci, so všeobecnou pozornosťou k najzraniteľnejším a najchudobnejším.
V živote Cirkvi sú známe takéto svedectvá, napríklad v dedinách, ktoré v Južnej Amerike budovali pre domorodcov františkáni a jezuiti, alebo v kláštoroch s osadami, čo pri nich vznikali. Aj dnes zakladajú cirkevné spoločenstvá a hnutia citadely, ktoré sú svedectvom a kde možno zažiť prvky novej spoločnosti, ktorá je plodom života podľa evanjelia a vzájomnej lásky.

„Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať.“

Ak žijeme medzi sebou jednotu, za ktorú dal Ježiš život, môžeme aj bez odchodu z miest, kde žijeme, a bez odlúčenia od osôb, s ktorými sme v kontakte, vytvárať nový alternatívny spôsob života a tak rozosievať okolo seba zárodky nádeje a nového života. Rodina, ktorá každý deň obnovuje svoju vôľu konkrétne žiť vzájomnú lásku, sa môže stať lúčom svetla vo vzájomnej nevšímavosti v bytovke či v susedstve. Bunka v prostredí, čiže dve alebo viac osôb, ktoré sa dohovoria na radikálnom uskutočňovaní evanjeliových požiadaviek na svojom pracovisku, v škole, na odborovom ústredí, v úradoch či vo väzení, môže zlomiť logiku boja o moc a vytvoriť atmosféru spolupráce a umožniť zrod neočakávaného bratstva.
Nerobili tak aj prví kresťania v časoch Rímskej ríše? Nebol práve toto spôsob, ktorý viedol k rozšíreniu premieňajúcej novoty kresťanstva? Dnes sme prvými kresťanmi my. Rovnako ako oni sme povolaní odpúšťať si, vidieť sa stále novými očami, pomáhať si, jedným slovom milovať sa tak intenzívne, ako miloval Ježiš. Môžeme si byť istí, že jeho prítomnosť medzi nami má silu pritiahnuť do logiky božskej lásky aj ďalších.

Fabio Ciardi

Slovo života - November 2015

„Aby všetci boli jedno.“ (Jn 17, 21)

Ide o poslednú úpenlivú prosbu, s ktorou sa Ježiš obrátil na Otca. Vie, že žiada o skutočnosť, ktorá mu najviac leží na srdci. Veď Boh stvoril ľudstvo ako svoju rodinu, s ktorou sa chce o všetko podeliť vrátane svojho Božieho života. Čo si prajú rodičia pre svoje deti, ak nie, aby sa mali rady, aby si pomáhali a žili medzi sebou vo svornosti? A čo ich najviac zarmúti, ak nie to, keď vidia ako ich žiarlivosť či majetkové záujmy rozdeľujú tak, že sa spolu ani nerozprávajú? Aj Boh si od večnosti prial vlastnú rodinu zjednotenú s ním v spoločenstve lásky a detí navzájom medzi sebou.

Dramatický príbeh vzniku ľudstva nám hovorí o hriechu a postupnom rozpade ľudskej rodiny. V Knihe Genezis čítame, ako muž obvinil ženu, Kain zabil vlastného brata, Lámech sa pýšil svojou neprimeranou pomstou, Babylon spôsobil neporozumenie a rozptýlenie národov... Vyzerá to, akoby Boží plán stroskotal.

On sa však nevzdal a húževnato pokračoval v obnove svojej rodiny. Nový začiatok dejín sa začína s Noemom, voľbou Abraháma, zrodom vyvoleného národa a pokračuje až po okamih, keď Boh zveril svojmu synovi významné poslanie a rozhodol sa poslať ho na zem. Jeho úlohou bolo zhromaždiť rozptýlené deti do jedinej rodiny, priviesť stratené ovečky do jediného stáda, zbúrať múry rozdelenia a nepriateľstva medzi národmi a vytvoriť jediný nový ľud (porov. Ef 2,14 – 16).
Boh neprestáva snívať o jednote, preto ho Ježiš o ňu žiada ako o ten najväčší dar, aký len môže pre nás všetkých vyprosiť. Otče, prosím ťa,

„Aby všetci boli jedno.“

Každá rodina nesie stopy svojich rodičov. Aj tá, ktorú stvoril Boh. Boh je Láska nielen preto, lebo miluje svoje stvorenia, ale preto, lebo je Láskou v sebe samom, vo vzájomnosti darovania sa a spoločenstva každej z troch božských osôb voči ostatným.

Keď teda stvoril ľudstvo, formoval ho na svoj obraz a podobu a dal mu rovnakú schopnosť vytvárať vzťahy, akú má on sám, aby tak každý človek žil vo vzájomnom darovaní samého seba. Veď celá veta z Ježišovej modlitby, ktorú chceme žiť tento mesiac, znie: „aby všetci boli jedno ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás jedno“. Vzorom pre našu jednotu nie je nič menej ako jednota existujúca medzi Otcom a Ježišom. A ona je taká hlboká, že sa to zdá až nemožné. Umožňuje ju však to ako, ktoré znamená aj pretože – môžeme byť zjednotení, ako sú zjednotení Otec a Ježiš, pretože nás vťahujú do ich vlastnej jednoty, dávajú nám ju ako dar.

„Aby všetci boli jedno.“

Práve toto je Ježišovo dielo, spojiť nás všetkých v jedno, tak ako je on jedno s Otcom, aby sme boli spojení do jednej rodiny, do jedného ľudu. Preto sa stal jedným z nás, vzal na seba naše rozdelenia a hriechy a pribil ich na kríž.

On sám ukázal, po akej ceste sa bude uberať, aby nás priviedol k jednote. „Až budem vyzdvihnutý od zeme, všetkých pritiahnem k sebe“ (Jn 12, 32). Tak ako prorokoval veľkňaz: „má zomrieť (...) preto, aby zhromaždil vedno rozptýlené Božie deti“ (Jn 11, 51 – 52). Vo svojom tajomstve smrti a zmŕtvychvstania všetko zhrnul v sebe (porov. Ef 1, 10), znovu nastolil hriechom porušenú jednotu, obnovil rodinu okolo Otca a nás znovu urobil navzájom bratmi a sestrami.

Ježiš splnil svoje poslanie. Teraz zostáva naša časť, naše nasadenie a naše áno jeho modlitbe:

„Aby všetci boli jedno.“

Aký je náš príspevok pre naplnenie tejto modlitby?

Predovšetkým ju musíme prijať za vlastnú. Môžeme dať Ježišovi k dispozícii naše pery a srdcia, aby sa mohol naďalej obracať týmito slovami na Otca, každý deň môžeme s dôverou opakovať jeho modlitbu. Jednota je dar zhora, treba oň neúnavne a s vierou žiadať.

Okrem toho jednota má zostávať na prvom mieste v našich myšlienkach a túžbach. Ak je Božím snom, chceme, aby sa stala aj naším. Pred každým rozhodnutím, voľbou alebo činnosťou sa z času na čas skúsme opýtať sami seba: poslúži to na budovanie jednoty, je to to najlepšie z hľadiska jednoty?

A nakoniec, musíme sa ponáhľať tam, kde je nejednota najciteľnejšia, a vziať ju na seba tak ako Ježiš. Môže sa vyskytnúť nejaká zvada doma alebo medzi známymi, napätie v našej štvrti, nezhody v práci, vo farnosti alebo medzi cirkvami. Neunikajme pred spormi a nedorozumeniami, nezostávajme nevšímaví, ale prinášajme tam svoju lásku prejavenú načúvaním, pozornosťou k druhým a účasťou na bolesti, ktorú tieto roztržky spôsobujú.

Predovšetkým žime v jednote so všetkými, ktorí sú ochotní osvojiť si Ježišov ideál a jeho modlitbu, neprikladajme váhu nejakému nepochopeniu a odlišnostiam v názoroch, uspokojme sa s „menej dokonale v jednote namiesto dokonalejšie, ale v nejednote“, s radosťou prijímajme rozdielnosti, ba považujme ich za obohatenie jednoty, ktorá nikdy nepredstavuje obmedzovanie alebo uniformitu.

Áno, ocitneme sa preto niekedy na kríži, lenže práve toto je cesta, ktorú si Ježiš zvolil na obnovenie jednoty ľudskej rodiny, a teda cesta, ktorou chceme ísť aj my.

Fabio Ciardi

Slovo života - December 2015

„Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky!“

Tieto slová sú adresované mne. Pán príde a ja mám byť pripravený prijať ho. Každý deň ho prosím: „Príď, Pane Ježišu.“ A on odpovedá: „Áno, prídem čoskoro“ (porov. Zjv 22, 17, 20). Stojí pri dverách a klope, pýta sa vojsť do domu (porov. Zjv 3, 20). Nemôžem ho nechať vonku pred domom.
Výzva prijať prichádzajúceho Pána je od Jána Krstiteľa. Obracal sa s ňou na Židov, svojich súčasníkov. Požadoval od nich vyznanie hriechov a obrátenie, zmenu života. Ján si bol istý, že Mesiášov príchod je veľmi blízko. No ľud, čo stáročia očakával Mesiáša, vypočuje jeho slová, spozná ho a bude ho nasledovať? Ján vedel, že jeho prijatie vyžaduje prípravu, preto tá naliehavá výzva:

„Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky!“

Tieto slová sú adresované mne, pretože Ježišov príchod pokračuje deň čo deň. Každý deň klope na moje dvere a aj pre mňa, rovnako ako pre Židov v časoch Jána Krstiteľa, nie je jednoduché spoznať ho. Vtedy, na rozdiel od všeobecného očakávania, sa predstavil ako skromný tesár pochádzajúci z neznámej dediny Nazaret. Dnes sa objavuje v podobe emigranta, nezamestnaného či zamestnávateľa, spolužiačky, príbuzných, a tiež v ľuďoch, v ktorých sa nie vždy zračí Pánova tvár vo svojom plnom jase, často sa zdá skôr ukrytá. Jeho jemný hlas ma nabáda odpúšťať, ponúknuť dôveru a priateľstvo a nestotožňovať sa s postupmi, ktoré sú v rozpore s evanjeliom, neraz však nad ním prevládnu iné hlasy zvádzajúce k zášti, vlastnému prospechu a korupcii.
Preto to podobenstvo o krivolakých a neschodných cestách, ktoré pripomínajú prekážky brániace príchodu Boha do nášho každodenného života. Nemalo by zmysel vymenúvať úbohosti, egoizmus a hriechy, čo prebývajú v našom srdci a spôsobujú, že nevidíme jeho prítomnosť a nepočujeme jeho hlas. Každý z nás, ak je úprimný, vie, aké prekážky mu bránia stretnúť sa s Ježišom, s jeho slovom a s osobami, s ktorými sa on stotožňuje. Takže preto je dnes výzva v Slove života adresovaná práve mne:

„Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky!“

Poopraviť si ten-ktorý názor, ktorým by som už druhého odsúdil a viac s ním neprehovoril. Namiesto toho sa usilujme ho pochopiť, milovať a byť mu k dispozícii. Zmeniť mylné správanie, ktoré ma vedie k zrade priateľstva, k násilníctvu a obchádzaniu občianskych zákonov. Namiesto toho sa zmeňme a buďme pripravení pre záchranu vzťahov zniesť aj neprávosť a ísť na trh s vlastnou kožou, len aby sa v našom okolí šírilo bratstvo.
Tento mesiac sa nám predkladá rázne a silné slovo. Je to však aj slovo, ktoré oslobodzuje a môže zmeniť môj život, môže ma otvoriť pre stretnutie s Ježišom tak, že bude žiť vo mne, a potom už vo mne bude konať a milovať on.
Toto slovo, ak ho žijeme, dokáže ešte omnoho viac: môže priviesť Ježiša medzi nás do kresťanského spoločenstva, do rodiny a skupín, kde pôsobíme. Ján sa s ním obracia na všetok ľud: a Boh „prebýval medzi nami“ (porov. Jn 1, 14), medzi svojím ľudom.
Snažme sa preto a pomáhajme si navzájom povyrovnávať chodníky našich vzťahov, odstrániť nezrovnalosti, ktoré sa môžu medzi nami vyskytovať, a buďme milosrdní, ako nás k tomu vyzýva aj tento Svätý rok. Spoločne sa takto staneme domovom a rodinou schopnou prijať Boha.
Blížia sa Vianoce: Ježiš nájde otvorenú cestu a bude môcť zostať medzi nami.

Fabio Ciardi

2016

Slovo života – Január 2016

„Povolaní, aby ste zvestovali slávne skutky Pánove.“ (Porov. 1 Pt 2, 9)

Božie pôsobenie prináša slávne podivuhodné skutky. Keď Boh stvoril vesmír, videl, že je to „dobré“ (Gn 1, 25), keď potom stvoril muža a ženu a zveril im všetko stvorenstvo, videl, že je to „veľmi dobré“ (Gn 1, 31). No jeho dielom nad všetky diela je to, ktoré naplnil Ježiš: svojou smrťou a zmŕtvychvstaním stvoril nový svet a nový ľud. Ľud, ktorému Ježiš daroval nebeský život, skutočné bratstvo so vzájomným dávaním a prijímaním a s darovaním samého seba. Petrov list dáva prvým kresťanom na vedomie, že Božia láska z nich urobila „vyvolený rod, kráľovské kňazstvo, svätý národ, ľud určený na vlastníctvo“ (pozri celé verše 9 – 10).

Keby sme si tak ako prví kresťania skutočne uvedomovali, čo sme a čo všetko nám, medzi nás a vôkol nás prináša Božie milosrdenstvo, ohromení by sme prekypovali radosťou a cítili by sme potrebu podeliť sa o ňu s ostatnými.

Ak však zostávame jedni od druhých izolovaní, je ťažké, ba takmer nemožné účinne svedčiť o kráse nového, Ježišom vytvoreného spoločenstva. Petrova výzva k ľudu je teda namieste. Nemôžeme byť hašteriví, neznášanliví alebo čo i len nevšímaví voči druhým, a potom hlásať:„Pán stvoril nový ľud, zbavil nás egoizmu, zloby a nenávisti, dal nám zákon vzájomnej lásky, aby sme boli jedno srdce a jedna duša...“ V rámci kresťanského ľudu existujú rozdiely v spôsobe uvažovania, v tradíciách aj v kultúre, tieto odlišnosti však musíme prijímať s úctou a vnímať krásu tejto veľkej rôznorodosti s vedomím, že jednota nie je uniformita.

Toto je cesta, po ktorej budeme kráčať počas Týždňa modlitieb za jednotu kresťanov, ktorý sa na severnej pologuli slávi od 18. do 25. januára – a počas celého roka. Slovo života nás nabáda, aby sme sa my, kresťania z rôznych cirkví a komunít, snažili lepšie sa spoznať a navzájom si rozprávať o slávnych Pánových dielach. Potom budeme môcť tieto diela vierohodne „hlásať” a dosvedčovať našou konkrétnou vzájomnou pomocou a jednotou práve v tejto rôznorodosti.

Chiara Lubichová veľmi povzbudzovala kráčať po tejto ceste: „Láska je najmocnejšia sila na svete. Okolo tých, čo milujú, rozpúta takú pokojnú kresťanskú revolúciu, že dnešní kresťania budú opakovať to, čo pred mnohými storočiami hovorili prví kresťania: ,Sme tu len od včera a už sme sa rozšírili po celom svete.‘ (Tertulián, Apologetika 37, 7.) Láska! Ako je len potrebná vo svete! A aká je potrebnáv nás, kresťanoch! Všetkých spoločne, z rozličných cirkví, je nás viac ako jedna miliarda. Je nás teda veľa a mali by sme byť jasne viditeľní. Sme však takí porozdeľovaní, že mnohí nevnímajú ani nás, ani Ježiša cez nás.“

On povedal, že svet v nás spozná tých, čo patria jemu, a skrze nás, vďaka našej vzájomnej láske a jednote, spozná jeho: „Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať” (Jn 13, 35). […] Súčasnosť teda od každého z nás vyžaduje lásku, jednotu, spoločenstvo a solidaritu a vyzýva aj cirkvi, aby obnovili po stáročia narušenú jednotu. (Chiara Lubichová: Dialóg je život, Rím 2007, s. 42-43)

Fabio Ciardi

Slovo života - Február 2016

„Ako keď niekoho teší matka, tak vás budem ja tešiť.“ (Iz 66, 13)

Kto ešte nevidel, ako sa plačúce dieťa vrhne do maminho náručia? Čokoľvek sa mu prihodí, či už viac alebo menej vážne, mama mu poutiera slzy, zahrnie ho nehou a dieťa sa postupne začne znovu usmievať. Stačí mu, že pocítilo jej prítomnosť a lásku. Podobne sa Boh prirovnáva k matke pri zaobchádzaní s nami.

Týmito slovami sa Boh prihováral svojmu ľudu po jeho návrate z babylonského zajatia. Ľud sa vrátil do svojej vlasti. Medzitým zažil zničenie svojich domovov, chrámu a deportáciu do cudziny, kde zakúsil bezútešnosť a sklamanie. Teraz má znovu začať na troskách, čo zostali po pustošení, ktoré podstúpil.

Tragédia, ktorú prežil Izrael, sa opakuje v mnohých národoch, ktoré prechádzajú vojnami, alebo sa stanú obeťami terorizmu či neľudského vykorisťovania. Rumoviská z domov a ciest, pamätné miesta zrovnané so zemou, vyrabovaný majetok, zničené miesta náboženských obradov. Množstvo unesených ľudí, milióny na úteku, tisíce, čo hynú na púšti i na mori. Obraz ako z apokalypsy.

Toto slovo života vyzýva mať vieru v láskyplné Božie pôsobenie aj tam, kde jeho prítomnosť nebadať. Ohlasuje nádej pre tých, čo podstupujú prenasledovanie, neprávosti a vyhnanstvo. On je s nami, s našou rodinou, s naším národom. Pozná naše osobné bolesti i bolesti celého ľudstva. Stal sa jedným z nás a to až po smrť na kríži. Preto nás vie pochopiť a utešiť. Doslova tak, ako keď si mama vezme dieťa na kolená a tíši ho.

Na to, aby sme ho „videli“, treba mať otvorené oči a srdce. V akej miere sami zakúsime nežnosť jeho lásky, v takej miere ju budeme schopní odovzdávať tým, čo prežívajú bolesť alebo skúšku, a staneme sa nástrojmi útechy. Apoštol Pavol to predkladá aj Korinťanom: „potešovať tých, čo sú v akomkoľvek súžení, tou útechou, ktorou Boh potešuje nás“ (2 Kor 1, 4).
Taká je aj konkrétna osobná skúsenosť Chiary Lubichovej: „Pane, daruj mi všetkých osamelých... Vo svojom srdci som pocítila utrpenie, čo dopadá na tvoje srdce za všetku opustenosť, v ktorej sa topí celý svet. Milujem všetky stvorenia, čo sú choré a osamelé. Veď ktože uteší ich plač? Kto žalostí nad ich pomalým umieraním? A kto k svojmu srdcu privinie ich zúfalé srdce? Pane daj, aby som sa vo svete stala hmatateľnou sviatosťou tvojej lásky, aby som bola tvojou náručou, čo privinie a v láske pojme do seba všetku samotu sveta.“ [1]

Fabio Ciardi

Toto slovo vybrala jedna ekumenická skupina v Nemecku. Žime ho spoločne s mnohými bratmi a sestrami z rôznych cirkví a nech nás tento Boží prísľub sprevádza počas celého roka.

[1] Chiara Lubichová, Meditazioni (Meditácie), Città Nuova, Rím 2008, s. 20.

Slovo života - Marec 2016

„Prišlo k vám Božie kráľovstvo.“ (Lk 11, 20)

Židia v Ježišových časoch žili v očakávaní práve tejto správy. A Ježiš ju začal hlásať hneď od začiatku svojho putovania po mestách a dedinách: „Priblížilo sa k vám Božie kráľovstvo“ (Lk 10, 9). A hneď na to: „Prišlo k vám Božie kráľovstvo“, „Božie kráľovstvo je medzi vami!“ (Lk 17, 21). V osobe Ježiša prichádzal medzi svoj ľud sám Boh. Ježišove zázraky boli znakom toho, že Boh vzal so svojou mocou a rozhodnosťou kormidlo dejín do vlastných rúk a viedol ich k ich cieľu.

V úryvku evanjelia, z ktorého je toto Slovo života, práve uzdravil nemého, vyhnal z neho zlého ducha, ktorým bol posadnutý, a nemý prehovoril. Dokazuje tým, že prišiel zvíťaziť nad zlom, nad každým zlom a konečne ustanoviť Božie kráľovstvo.

V židovskom spôsobe vyjadrovania slovné spojenie „Božie kráľovstvo“ označovalo Boha, ktorý pôsobí v záujme Izraela, oslobodí ho od akejkoľvek formy útlaku a od všetkého zlého, vedie ho k spravodlivosti a pokoju, zahŕňa ho radosťou a blahobytom. Označovalo Boha, ktorého Ježiš zjavuje ako milosrdného a milujúceho „otca“, veľmi láskavého a vnímavého na potreby a utrpenia každého zo svojich detí.

Aj my potrebujeme počuť Ježišovo posolstvo: „Prišlo k vám Božie kráľovstvo.“ Keď hľadíme na situácie všade okolo nás, máme pocit, že vo svete vládne zlo, že násilníci a skorumpovanosť majú navrch. Niekedy sa cítime vydaní napospas nepriateľským silám a nebezpečným udalostiam, ktoré nás presahujú. Pri pohľade na vojny, ekologické katastrofy,na masakry a klimatické zmeny, na migráciu a hospodársku a finančnú krízu sa cítime bezmocní.

Ježišovo posolstvo je zasadené práve do takéhoto prostredia a vyzýva nás, aby sme verili, že on už teraz víťazí nad zlom a ustanovuje nový svet.

Keď sa Chiara Lubichová v marci pred 25 rokmi prihovorila k niekoľkým tisíckam mladých ľudí, zverila im jeden sen: „Zlepšiť svet tak, aby sa stal takmer jednou rodinou, akoby jedinou spoločnou vlasťou a bol nielen solidárny, ale dokonca zjednotený.“ Vtedy sa zdalo, podobne ako dnes, že je to utópia. Aby sa však tento sen mohol uskutočniť, vyzvala mladých, aby žili vo vzájomnej láske, lebo potom si môžu byť istí, že budú mať medzi sebou „samotného Ježiša, Všemohúceho. Od neho môžete očakávať všetko“.

Áno, on je tým Božím kráľovstvom.

A aká je naša úloha? Správať sa tak, aby bol vždy medzi nami. Ak to tak bude, pokračuje Chiara: „... on bude pôsobiť spolu s vami, pretože sa určitým spôsobom vráti na tento svet, na všetky miesta, kde sa budete nachádzať, jeho prítomnosť dosiahnete vašou vzájomnou láskou a jednotou. A on vám dá svetlo pre všetko, čo bude treba spraviť, bude vás viesť, podporovať, on bude vaša sila, zápal a radosť. Vďaka nemu sa svet navráti k zhode, všetky rozdelenia sa zacelia. (...) Čiže potrebná je láska medzi vami a láska rozsievaná všetkými prostriedkami do rôznych kútov sveta medzi jednotlivcami, medzi skupinami a národmi. Aby sa tak invázia lásky, o ktorej niekedy hovoríme, stala skutočnosťou a civilizácia lásky, ktorú si všetci prajeme, sa vzmáhala aj vaším pričinením. K tomuto ste povolaní a uvidíte veľké veci.“[1]

Fabio Ciardi

[1] Štvrtý medzinárodný festival „Mladí za zjednotený svet“ (Genfest), Rím (Palaeur), 31. marca 1990, časopis Città Nuova, 34 r. 1990, 7, s. 34 – 39.

Slovo života - Apríl 2016

„Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.“ (Mt 25, 40)

Prečo sú nám tieto Ježišove slová také drahé a prečo sa tak často objavujú v mesačnom Slove života? Azda preto, lebo sú jadrom evanjelia. Práve týmito slovami nás Pán osloví, keď sa na konci života ocitneme pred jeho tvárou. Okolo nich sa bude točiť najdôležitejšia životná skúška, na ktorú sa môžeme pripravovať deň čo deň.

Bude sa pýtať, či sme dali najesť a napiť tomu, kto bol hladný a smädný, či sme prichýlili pocestného, či sme zaodeli nahého, navštívili chorého a väzneného... Ide o malé gestá, pritom však majú váhu večnosti. Nič, čo urobíme z lásky a pre neho, nie je malé.

Ježiš sa nielen zbližoval s chudobnými a s ľuďmi odvrhnutými na okraj spoločnosti, liečil chorých a utešoval trpiacich, ale on ich vo svojej láske až tak uprednostňoval, že ich nazýval svojimi bratmi a v tajomnej solidarite sa s nimi stotožňoval.
Ježiš je aj dnes prítomný v tom, na koho doliehajú neprávosti a násilie, alebo v tom, kto hľadá prácu či prežíva ťažkú situáciu, alebo musí pre vojnu opustiť svoju vlasť. Koľkí ľudia okolo nás trpia z najrozličnejších príčin a aj bez slov úpenlivo prosia o našu pomoc. Oni sú tým Ježišom, ktorý od nás žiada konkrétnu lásku, schopnú vynájsť nové „skutky milosrdenstva“, zodpovedajúce novým potrebám.

A platí to o všetkých. Ak je nejaký starý človek chorý, je to Ježiš. Ako by to bolo nepostarať sa mu o patričnú pomoc? Keď učím reč nejaké dieťa emigrantov, tak ju učím Ježiša. Ak pomáham doma mame s upratovaním, pomáham Ježišovi. Ak prinášam väzňovi nádej alebo utešujem niekoho, kto sa trápi, alebo odpustím tomu, kto mi ublížil, vždy je to vzťah s Ježišom. A zakaždým bude plodom nielen to, že niekoho potešíme, ale aj my sami pocítime veľkú radosť. Keď darujeme, zároveň dostávame, pociťujeme vnútornú plnosť, cítime sa šťastní, pretože – aj keď to nevieme – stretli sme sa s Ježišom. Chiara Lubichová raz napísala: druhý človek je brána, cez ktorú treba prejsť, aby sme dospeli k Ježišovi.

Takto pripomínala dôsledky tohto Slova života už od počiatkov svojho príbehu: „Celý doterajší spôsob, akým sme vnímali a milovali blížneho, sa zosypal. Ak je Ježiš určitým spôsobom vo všetkých, potom nemôžeme robiť rozdiely, nemôžeme niekoho preferovať a iného diskriminovať. Celkom sa rozpadli ľudské kritériá, ako si zatriediť ľudí: krajan – cudzinec, starý – mladý, pekný – škaredý, sympatický – nesympatický, bohatý alebo chudobný, za každým človekom stál Kristus. V každom je Kristus. Každý brat bol skutočne ,druhým Kristom‘.“ (...)

„Keď sme takto žili, uvedomili sme si, že blížny sa pre nás stáva cestou k Bohu. Brata sme dokonca začali vnímať ako bránu, cez ktorú musíme prejsť, ak chceme stretnúť Boha.
Zažívali sme to už od prvých dní. Keď sme celý deň milovali Boha v bratoch aj spojenie s Bohom večer v modlitbe alebo pri vnútornom stíšení bolo úplne iné! Od koho mohla byť tá útecha, to celkom nové, nebeské vnútorné spojenie, ak nie od Krista, ktorý sám žil podľa slov svojho evanjelia: ,dávajte a dostanete‘[1]? Celý deň sme ho milovali v bratoch a, hľa, teraz on miloval nás.“[2]

Fabio Ciardi

[1] Lk 6, 38.
[2] Scritti spirituali/4, Rím, Città Nuova 19952, s. 204 – 205.

Slovo života - Máj 2016

„A bude medzi nimi prebývať; oni budú jeho ľudom a sám Boh – ich Boh – bude s nimi.“ (Zjv 21, 3)

Boh si od vekov prial žiť so svojím ľudom, s nami. Hovoria o tom už prvé stránky Biblie, keď nám ho ukazujú, ako zostúpil z nebies, prechádzal sa rajom a rozprával sa s Adamom a Evou. A nestvoril nás vari kvôli tomu? Akú väčšiu túžbu má ten, kto miluje, než byť s milovanou osobou? Kniha Zjavenia apoštola Jána prechádza Božím plánom v dejinách a s istotou nám potvrdzuje, že Božie prianie sa v plnosti uskutoční.

On už začal prebývať medzi nami, odkedy prišiel Ježiš, Emanuel, „Boh s nami“. V súčasnosti, po Ježišovom zmŕtvychvstaní, sa už jeho prítomnosť neobmedzuje len na určité miesto alebo obdobie, rozšírila sa na celý svet. S Ježišom sa začalo budovanie novej a veľmi špecifickej spoločnosti, jedného ľudu zloženého z mnohých národov. Boh nechce prebývať len v mojej duši, v našej rodine či národe, chce byť uprostred všetkých národov, ktorých povolanie je vytvárať jediný ľud. Na druhej strane však naša súčasná mobilita mení samotné poňatie pojmu národ. V mnohých národoch sa teraz ich príslušníci skladajú z viacerých národností.

Veľmi sa navzájom medzi sebou líšime, či už farbou pokožky, kultúrou alebo náboženstvom. Často na seba hľadíme s nedôverou, podozrievavo a so strachom. Vedieme medzi sebou vojny. A pritom Boh je Otcom všetkých, miluje každého a všetkých. Nechce žiť len s jedným národom, každému z nás hneď napadne – „samozrejme s naším“ – a ostatné nechať napospas. Pre neho sme všetci jeho synmi a dcérami, sme jedinou rodinou.

Usilujme sa teda tento mesiac v duchu tohto Slova života oceňovať rôznorodosť, rešpektovať druhého a vnímať ho ako osobu, ktorá mi patrí: ja som ním a on je mnou, druhý žije vo mne a ja žijem v ňom. Začnime s tými, s ktorými sme deň čo deň. Toto je spôsob, ako dokážeme vytvárať priestor pre Božiu prítomnosť medzi nami. On bude potom strojcom jednoty, ochrancom identity každého národa a tvorcom nových spoločenských vzťahov.

Chiara Lubichová to vytušila už v roku 1959 a v jednom veľmi aktuálnom a neuveriteľne prorockom spise hovorí: „Keby ľudia jedného dňa, no nie ako jednotlivci, ale ako národy (...) dokázali odsunúť na druhé miesto vlastnú predstavu o svojej vlasti (...) a robili by to kvôli vzájomnej láske medzi štátmi, lebo Boh ju požaduje rovnako, ako požaduje vzájomnú lásku medzi jednotlivcami, ten deň bude začiatkom novej epochy, lebo živý Ježiš bude prítomný medzi národmi (...).

Teraz je tu čas, (...) keď každý národ musí prekročiť vlastné hranice a hľadieť o kus ďalej; prišiel okamih, keď vlasť druhého musíme milovať tak ako svoju a náš pohľad musí nadobudnúť novú čistotu. Byť kresťanom neznamená len odpútať sa od seba samých. Od Kristových nasledovníkov sa dnes požaduje viac, musia mať kresťanské sociálne povedomie (...).

(...) my dúfame, že Pán sa zľutuje nad týmto rozdeleným a zmäteným svetom a nad národmi uzavretými do vlastnej ulity. Nadchýnajú sa vlastnou obmedzenou a neuspokojujúcou, no pre nich jedinečnou krásou, so zaťatými zubami si držia svoje poklady, aj veci, ktoré by mohli pomôcť iným národom, v ktorých sa umiera od hladu. Pane, daj, nech padnú prekážky, nech sa medzi krajinami rozprúdi neustávajúci prúd lásky so záplavou duchovných a hmotných statkov.

Dúfajme, že Pán má pre svet pripravené nové usporiadanie. Len on môže vytvoriť z ľudstva rodinu a zveľaďovať osobitosti každého národa preto, aby sa v žiare každého z nich, keď sa dá do služby ostatným, zaskvelo jediné svetlo života, čo skrášľuje pozemskú vlasť a robí z nej predizbu večnej Vlasti.“

Fabio Ciardi

Slovo života - Jún 2016

„Žite jeden s druhým v pokoji.“ (Mk 9, 50)

Ako nám dobre padne Ježišova výzva na pokoj uprostred všetkých konfliktov, čo sužujú ľudstvo na mnohých miestach sveta. Udržuje ňou pri živote nádej s vedomím, že on je ten pokoj, a sľúbil nám, že nám dá svoj pokoj.
Markovo evanjelium prináša túto vetu v závere celej série výrokov, s ktorými sa Ježiš obracia na učeníkov zhromaždených v dome v Kafarnaume. Vysvetľoval im, ako má žiť jeho komunita. Záver je jasný: všetko má viesť k pokoju, v ktorom je obsiahnuté každé dobro.

My sme povolaní prežívať tento pokoj v každodennom živote: v rodine, v práci, aj s tými, čo majú iný politický názor. Tento pokoj sa nebojí čeliť rozdielnym názorom, o ktorých treba hovoriť otvorene, ak chceme dosiahnuť hlbšiu jednotu v pravde. Tento pokoj od nás súčasne vyžaduje byť neprestajne pozorní, aby sa nič nedialo na úkor láskyplného vzťahu, lebo hodnota toho druhého je väčšia ako rozdiely, ktoré môžu medzi nami existovať.
„Kdekoľvek sa objaví jednota a vzájomná láska,“ hovorí Chiara Lubichová, „tam prichádza aj pokoj a dokonca pravý pokoj. Totiž kde je vzájomná láska, tam je aj určitá prítomnosť Ježiša medzi nami, a on je pokoj, pokoj s veľkým P.“

Jej ideál jednoty sa zrodil počas druhej svetovej vojny a hneď sa ukázal ako protiliek na nenávisť a rozkoly. Odvtedy Chiara pred každým novým konfliktom vytrvalo predkladala evanjeliovú logiku lásky. Keď napríklad v roku 1990 vypukla vojna v Iraku, vyjadrila trpký údiv, keď počula „slová, o ktorých sme si mysleli, že sú už zabudnuté: ‚nepriateľ‘, ,nepriatelia‘, ‚objavuje sa nevraživosť‘, a potom vojnové spravodajstvo, zajatci alebo prehry“ (...). S hrôzou sme si uvedomili, že je priamo do srdca zasiahnutý základný kresťanský princíp, Ježišovo prikázanie par excellence, to, ktoré nazval „nové“. (...) Namiesto toho, aby sme sa navzájom milovali a boli ochotní jeden za druhého zomrieť, hľa, ľudstvo sa znovu ocitá „v priepasti nenávisti“: opovrhovanie, mučenie, zabíjanie. Kládla si otázku, ako sa z toho dostať? „Medzi nami kresťanmi a veriacimi monoteistických náboženstiev – židmi a moslimami, prípadne s tými, čo boli v danom čase v konflikte, musíme – tam, kde sa dá – vytvárať nové vzťahy a prehlbovať tie, čo už máme.“

To isté platí pri akomkoľvek konflikte: medzi ľuďmi a národmi treba vytvárať vzťahy, pri ktorých si navzájom pomáhame, počúvame sa a zostávame v láske. A Chiara by ešte dodala: až po „pripravenosť zomrieť jeden za druhého“. Ak chcem druhého pochopiť, musím odsunúť vlastné argumenty a počítať s tým, že nie vždy ho dokážem úplne pochopiť. Pravdepodobne aj druhý sa rovnako zachová ku mne a hádam aj on nie vždy rozumie mne a mojim pohnútkam. Snažme sa však aj napriek odlišnostiam a nepochopeniu zostať voči druhému otvorení a v prvom rade udržme s ním vzťah.

Evanjelium to predkladá ako imperatív: „žite jeden s druhým v pokoji“, čím dáva najavo, že to vyžaduje vážne a neľahké úsilie. Toto je jeden z najzákladnejších prejavov lásky a milosrdenstva, ktorý sme povolaní medzi sebou udržiavať.

Fabio Ciardi

Slovo života - Júl 2016

„Buďte k sebe navzájom láskaví a milosrdní, navzájom si odpúšťajte, ako aj vám odpustil Boh v Kristovi!“ (Ef 4, 32)

Niet nič krajšie, ako keď nám niekto povie: „Mám ťa rád.“ Keď nás niekto miluje, necítime sa sami, máme pocit istoty a schopnosť čeliť ťažkostiam a náročným situáciám. Keď sa máme navzájom radi, posilňuje to našu nádej a dôveru, cítime sa v bezpečí. Všetci vieme, že deti potrebujú pre dobrý vývoj niekoho, kto ich miluje, potrebujú, aby ich obklopovalo prostredie plné lásky. Toto však platí pre každý vek. Práve preto nás slovo života vyzýva, aby sme boli jeden k druhému navzájom „láskaví“, aby sme sa mali radi a za vzor nám kladie samotného Boha.

Jeho príklad nám najlepšie ukazuje, že mať niekoho rád, to nie je len jednoduchý cit, ale je to veľmi konkrétny a náročný postoj „chcieť dobro druhého“. V Ježišovi sa Boh stal blízky chorým a chudobným, pociťoval súcit so zástupmi, bol milosrdný k hriešnikom, odpustil tým, čo ho ukrižovali.

Aj pre nás milovať druhého znamená vypočuť ho, prejavovať mu úprimnú pozornosť, podieľať sa na jeho radostiach a ťažkostiach, postarať sa oňho a sprevádzať ho na jeho ceste. Druhý nie je pre nás nikdy niekým cudzím, ale je to brat a sestra, ktorí patria ku mne a ktorým chcem poslúžiť. Je to pravý opak toho, čo nastáva, keď niekto v druhom vidí soka a konkurenta alebo nepriateľa, a to až do takej miery, že chce, aby sa mu nedarilo, utláča ho alebo dokonca odstráni, ako sa o tom dennodenne dozvedáme. Hoci nedospejeme až tak ďaleko, nestáva sa aj nám, že v sebe hromadíme zlosť, podozrievanie, nevraživosť alebo jednoducho nevšímavosť a nezáujem o ľudí, ktorí nám ublížili, sú protivní alebo nepatria do nášho spoločenského prostredia?

Podľa slova života mať jeden druhého rád znamená vydať sa cestou milosrdenstva a zakaždým, keď pochybíme, mať ochotu navzájom si odpustiť. Chiara Lubichová v súvislosti s tým uvádza, že v období, keď sa začínalo formovať jej nové kresťanské spoločenstvo, uzavrela so svojimi spoločníčkami pakt vzájomnej lásky, aby napĺňali toto Ježišovo prikázanie. Napriek tomu „najmä v úplných začiatkoch nebolo pre skupinku dievčat ľahké žiť s radikálnou láskou. Boli sme ľudia ako všetci ostatní, aj keď nám pomáhal mimoriadny Boží dar. Medzi nami a na naše vzťahy sa však tiež mohol usadiť prach a jednota mohla ochabnúť. Stávalo sa to napríklad vtedy, keď sme si všímali chyby či nedostatky ostatných a posudzovali sme ich. Zápal vzájomnej lásky vtedy pohasínal.

Na prekonanie podobných situácií sme sa jedného dňa rozhodli uzavrieť dohodu, ktorú sme nazvali „pakt milosrdenstva“. Znamenalo to vidieť každé ráno blížneho, ktorého sme stretli – či už vo fokoláre, v škole, v práci atď. –, ako nového človeka, úplne nového, naozaj si nepripomínať žiadne jeho chybičky alebo nedostatky, ale všetko prekryť láskou. Pristupovať ku každému s úplnou amnestiou v srdci, všetko mu odpustiť. Všetky spoločne sme brali na seba tento náročný záväzok a on nám pomáhal, aby sme stále milovali ako prvé, a tak napodobňovali milosrdného Boha, ktorý odpúšťa a zabúda.“

Pakt milosrdenstva! Aj toto by mohol byť spôsob, ako rásť v dobrotivosti.

Fabio Ciardi

Slovo života - August 2016

„Len jeden je váš Učiteľ, vy všetci ste bratia.“ (Mt 23, 8)

Už viac ako sedemdesiat rokov sa nám dostáva do rúk letáčik so Slovom života, ktoré chceme žiť. Čítame si jeho obsah, ale najviac by sme si priali mať stále na pamäti jeho základnú vetu, slovo z Písma, často Ježišovo. Slovo života nie je obyčajnou meditáciou, prihovára sa nám v ňom Ježiš, pozýva nás ku skutočnému životu, vedie nás k tomu, aby sme stále milovali a premieňali náš život na dar.

Je vynálezom Chiary Lubichovej, ktorá takto hovorí o jeho vzniku: „Cítila som hlad po múdrosti, a práve preto som študovala filozofiu. Ba viac: podobne ako mnohí mladí ľudia hľadala som pravdu a verila som, že ju nájdem v štúdiu. A tu sa objavila jedna z významných myšlienok v začiatkoch hnutia, o ktorú som sa hneď podelila so svojimi spoločníčkami: ,Prečo hľadať pravdu, keď ona žije vtelená v Bohočloveku, v Ježišovi? Ak nás priťahuje pravda, všetko zanechajme, hľadajme a nasledujme jeho.‘ A tak sme aj spravili.“

Vzali do ruky evanjelium a začali ho čítať slovo za slovom. Otváralo sa im úplne novým spôsobom. „Každé Ježišovo slovo bolo lúčom žiarivého svetla plného božskosti! (...) Jeho slová sú jedinečné, večné (...), očarujúce, napísané s Božím umom, (...) boli to slová života, ktoré bolo treba uvádzať do života, slová všeobecne platné v priestore a v čase.“ Objavovali, že nezostali naviazané na minulosť, nie sú prostou spomienkou, lež sú to slová, s ktorými sa Ježiš naďalej obracia na nás, podobne ako na všetkých ľudí na každom mieste a v každej dobe.

No skutočne je naším učiteľom Ježiš?
Život nás zahŕňa najrozličnejšími ponukami, množstvom ideových vodcov, medzi ktorými sú aj čestní a osvietení ľudia, ale aj zvrátení, čo navádzajú dokonca na násilie. Ježišove slová však majú hĺbku a schopnosť strhnúť nás, čo iným chýba, či už ide o slová filozofov, politikov či básnikov. Sú to slová života, je možné podľa nich žiť, poskytujú plnosť života, komunikujú nám priamo Boží život.

Každý mesiac sa sústreďujeme na jedno a tak evanjelium pomaly preniká do nášho bytia, premieňa nás, nadobúdame Ježišovo zmýšľanie, získavame schopnosť reagovať na najrozličnejšie situácie. Ježiš sa stáva naším učiteľom.
Niekedy si slovo života môžeme prečítať spoločne. Snažíme sa, aby nám ho objasňoval sám Ježiš, Zmŕtvychvstalý živý medzi nami zhromaždenými v jeho mene. On nám ho aktualizuje, pomáha pochopiť a uvádzať do života.

Najväčšia novota pri Slove života spočíva v tom, že sa môžeme podeliť o skúsenosti a milosti, ktoré sa zrodili, keď ho žijeme. Chiara to vysvetľuje, odvolávajúc sa na jeho začiatky, platí to však aj dnes: „Cítili sme, že sa musíme s ostatnými podeliť o to, čo sme zakúsili, už aj preto, lebo skúsenosť, ktorú darujeme, zostáva a buduje náš vnútorný život, ak však svoju skúsenosť nedarujeme, duša sa pomaly ochudobňuje. Počas celého dňa sme intenzívne žili slovo a výsledky sme nekomunikovali len medzi sebou navzájom, ale odovzdávali sme ich aj osobám, ktoré sa pridávali k prvej skupinke. (...) Keď sme ho žili, nebolo to už, že ho žijem ja alebo my, ale slovo žilo vo mne a v skupine. A to bola kresťanská revolúcia so všetkými svojimi dôsledkami.“
A tak to môže byť aj pre nás dnes.

Fabio Ciardi

[1] Scritti spirituali 3, Città Nuova, Rím 1979, s.124
[2] Tamtiež, s. 128, 130

Slovo života - September 2016

„Všetko je vaše. Ale vy ste Kristovi a Kristus Boží.“ (1 Kor 3, 22 – 23)

Nachádzame sa vo veľmi živej kresťanskej komunite v Korinte s množstvom iniciatív, v jej vnútri pôsobili skupiny pod vedením viacerých charizmatických vodcov. To sa stávalo príčinou napätí a rozdelení medzi osobami a skupinami, kultu osobnosti a túžby vyniknúť. Pavol vystupuje s rozhodnosťou a všetkým pripomína, že v bohatstve a rozmanitosti darov a vodcov, ktoré spoločenstvo má, je niečo omnoho hlbšie, čo ich zjednocuje: to, že patria Bohu.

Ešte raz zaznieva veľké kresťanské posolstvo: Boh je s nami, a my nie sme bezprizorní, siroty, nie sme ponechaní sami na seba, ale sme jeho deti, my sme jeho. On, ako skutočný otec, sa stará o každého tak, aby nám nechýbalo nič z toho, čo je potrebné pre naše dobro. Dokonca oplýva láskou a darmi: „Všetko je vaše – ako hovorí Pavol – svet, život i smrť, prítomnosť aj budúcnosť – všetko je vaše.“ Daroval nám dokonca aj svojho syna, Ježiša.

Aká nesmierna dôvera zo strany Boha, všetko vkladá do našich rúk! No koľko ráz sme jeho dary zneužili: až tak sme sa cítili pánmi stvorenstva, že sme ho drancovali a mrzačili, pánmi našich bratov a sestier až tak, že sme ich zotročovali a hubili, až tak sme sa stali pánmi našich životov, že sme ich márnivo a ledabolo prehajdákali.

Nesmierny Boží dar – „všetko je vaše“ – vyžaduje vďačnosť. Často sa ponosujeme, lebo nám niečo chýba, alebo sa obraciame na Boha len so žiadosťami. Prečo sa trochu nerozhliadneme vôkol seba, aby sme objavili, koľkými dobrými a peknými vecami sme obklopení? Prečo nepoďakovať Bohu za každodenné dary?

To „všetko je vaše“ predstavuje aj zodpovednosť, ktorá vyžaduje vytrvalosť a starostlivosť o to, čo nám bolo zverené: o celý svet a o každú ľudskú bytosť. Ide o rovnakú starostlivosť, akú Ježiš venuje nám („vy ste Kristovi“) a akú Otec venuje Ježišovi („Kristus je Boží“).

Mali by sme sa vedieť radovať s radujúcimi a plakať s plačúcimi, byť pripravení prijať každý vzdych, rozdelenie, bolesť alebo násilie ako niečo, čo patrí nám, a podeliť sa o to, až kým to nepremeníme na lásku. Všetko nám bolo darované preto, aby sme to priniesli ku Kristovi, čiže k plnosti života a k Bohu, a teda k jeho finálnemu zavŕšeniu, a tak vrátili každej veci a všetkým ľuďom ich dôstojnosť a najhlbší zmysel.

Jedného dňa v lete 1949 Chiara pocítila takú jednotu s Kristom, že sa s ním cítila zviazaná tak ako nevesta so ženíchom. To ju priviedlo k myšlienke na veno, ktoré by mala priniesť ako dar, a pochopila, že ním má byť všetko stvorenie! On jej zas prinášal ako dedičstvo celý raj. Vtedy si pripomenula slová žalmu: „Žiadaj si odo mňa a dám ti do dedičstva národy a do vlastníctva celú zem...“ (porov. Ž 2, 8). „Verili sme a žiadali a dal nám všetko, aby sme to priniesli jemu, a on nám dá nebo: my stvorenie, on nestvorené.“

Keď Chiara Lubichová na sklonku života hovorila o hnutí, ktorému dala život a v ktorom zas videla samu seba, napísala: „Aké je moje posledné prianie teraz? Chcela by som, aby Máriino dielo (Hnutie fokoláre), keď sa na konci časov zjednotené objaví pred Ježišom opusteným-vzkrieseným, mu mohlo zopakovať slová belgického teológa Jacquesa Leclercqua – ktoré prijme za svoje a ktoré ma vždy dojímajú: ,V tvoj deň, môj Bože, prídem k tebe... Prídem k tebe, môj Bože (...) s mojím najbláznivejším snom: priniesť ti v náručí svet‘.“

Fabio Ciardi

Slovo života - Október 2016

Odpusť svojmu blížnemu, ak ti uškodil: lebo aj tebe odpustia viny, ak o to poprosíš.“ (Sir 28, 2)

V násilníckej spoločnosti, ako je tá, v ktorej žijeme, je odpustenie ťažkou témou. Ako sa dá odpustiť niekomu, kto rozbil rodinu, kto sa dopustil nevýslovných zločinov, alebo pri jednoduchších veciach tomu, kto sa dotkol našich citlivých osobných stránok, zničil nám kariéru alebo zradil našu dôveru?

Prvý inštinktívny popud je pomsta, odplatiť sa zlým za zlé, a tak rozbehnúť kolotoč nenávisti a agresivity, ktorý vedie k barbarskému správaniu v spoločnosti. Alebo prerušíme akékoľvek styky, zhromažďujeme v sebe zášť a nenávisť a tento postoj potom strpčuje život a kazí vzťahy.
Božie slovo rázne zasahuje do rôznych konfliktných situácií a bez polovičatostí predkladá najnáročnejšie a najodvážnejšie riešenie: odpustenie.

Tentoraz tu máme výzvu od Ben Sira, jedného z mudrcov starých Izraelitov, ktorý poukazuje na nezmyselnosť počínania človeka, ktorý žiada Boha o odpustenie, ale sám nedokáže odpúšťať. V jednom zo starožidovských spisov čítame: „Komu (Boh) odpustí hriechy? Tomu, kto aj sám odpúšťa.“ Práve to nás učí aj sám Ježiš modlitbou, v ktorej sa obraciame na Otca: „Otče náš... odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom.“
Aj my robíme chyby a zakaždým chceme, aby sa nám odpustilo! Prosíme a dúfame, že opäť dostaneme možnosť začať znova, že nám ešte dôverujú. Ak to platí pre nás, nebude to takisto platiť aj pre druhých? Nemáme milovať blížneho ako seba samého?

Chiara Lubichová, ako trvalá podnecovateľka nášho porozumenia Slovu, k tejto výzve odpustiť poznamenáva: „Odpustenie však nie je zabudnutie, ktoré často znamená, že sa nechceme pozrieť skutočnosti do tváre. Odpustenie nie je ani slabosť, čiže nevšímať si bezprávie zo strachu, lebo ten, kto sa ho dopustil, je mocnejší. Odpustenie nespočíva ani v tom, že zľahčujeme to, čo je závažné, a označujeme za dobré, čo je zlé.

Odpustenie nie je ani ľahostajnosť. Odpustenie je úkon vôle a jasného poznania, teda slobody, čiže spočíva v prijatí brata a sestry takých, akí sú, napriek zlu, ktoré nám spôsobili, podobne ako Boh prijíma nás hriešnikov napriek našim chybám. Odpustenie spočíva v tom, že neodpovedáme na urážku urážkou, v tom, že sa zachováme podľa Pavlových slov: ‚Nedaj sa premôcť zlu, ale dobrom premáhaj zlo.‘“

Odpustenie spočíva v tom, že tomu, kto ti spôsobil ujmu, poskytneš možnosť, aby sa medzi vami vytvoril nový vzťah, čiže možnosť, aby ste, aj on, aj ty, začali nový život a v budúcnosti medzi vami nemalo posledné slovo zlo.
Slovo života nám bude pomáhať odolať pokušeniu hneď sa patrične odplatiť za utŕženú neprávosť. Pomôže nám vidieť svojho „nepriateľa“ novými očami a rozpoznať v ňom brata, aj keď zlého, ktorý potrebuje niekoho, kto by ho miloval a pomohol mu zmeniť sa. To bude naša „pomsta láskou“.

A Chiara pokračuje: „Niekto však povie: ‚Ale to je ťažké!‘ Áno, pravdaže. Ale v tom je krása kresťanstva. Nie nadarmo nasledujeme Boha, čo na kríži, keď zomieral, prosil Otca o odpustenie pre tých, čo mu spôsobili smrť. Treba mať odvahu. Začnime takto žiť. Uisťujem vás, že to prináša pokoj, aký ste doteraz nezakúsili, a radosť, veľa netušenej radosti.“

Fabio Ciardi

[1] Porov. Babylonský Talmud, Megillah 28a.
[2] Mt 6, 12.
[3] Rim 12, 21.
[4] Costruire sulla roccia, Città Nuova, Rím 1983, s. 46-58.

Slovo života - November 2016

„Všetko môžem v tom, ktorý ma posilňuje.“ (Flp 4, 13)

Sú okamihy, keď sa cítime šťastní, plní síl a všetko sa zdá ľahké a jednoduché. Inokedy sme zas zavalení problémami, čo nám strpčujú život. Môže ísť o malé zlyhania v láske k ľuďom okolo nás, o neschopnosť podeliť sa o náš životný ideál s druhými. Alebo na nás doľahnú choroby, finančné ťažkosti, sklamania v rodine, vnútorné pochybnosti a súženia, strata práce, alebo sme deprimovaní na prvý pohľad bezvýchodiskovými vojnovými konfliktmi. V takýchto situáciách najviac ťaží to, keď máme pocit, že týmto životným skúškam musíme čeliť sami, bez opory niekoho, kto by bol schopný nám poskytnúť zásadnejšiu pomoc.

Len málokto z ľudí prežíval svoje radosti a strasti, úspechy aj neuznanie tak intenzívne ako apoštol Pavol. A predsa len málokto dokázal plniť svoje poslanie s takou odvahou a nepodľahnúť malomyseľnosti. Bol Pavol superhrdina? Nie, cítil sa slabý, krehký a nehodný, mal však jedno tajomstvo, s ktorým sa zveril svojim priateľom vo Filipách: „Všetko môžem v tom, ktorý ma posilňuje.“ Objavil vo svojom živote trvalú Ježišovu prítomnosť. Aj keď ho všetci opustili, Pavol sa nikdy necítil sám: stál pri ňom Ježiš. Práve on mu dodával istotu, pobádal ho pokračovať a odolávať všetkým protivenstvám, naplno vstúpil do jeho života a stal sa jeho silou.

Pavlovo tajomstvo sa môže stať aj naším. Môžem čokoľvek, ak aj v bolesti spoznávam a prijímam tajomnú Ježišovu blízkosť, on, ani čo by sa stotožnil s touto bolesťou a berie ju na seba. Všetko môžem, ak žijem v spoločenstve lásky s ostatnými, pretože vtedy, tak ako Ježiš sľúbil, prichádza medzi nás (porov. Mt 18, 20) a cítim silu prameniacu z jednoty. Všetko môžem, keď prijímam a uskutočňujem slová evanjelia: ukazujú mi cestu, po ktorej som povolaný deň za dňom kráčať, učia ma, ako žiť, a dodávajú mi dôveru.

Dokážem čeliť nielen skúškam, ktoré doliehajú na mňa alebo na moju rodinu, ale aj tým vo svete okolo mňa. Problémy spoločnosti a národov sú také veľké, že to môže vyzerať naivne alebo ako utópia. No v prítomnosti Všemohúceho môžeme všetko; všetko a len dobro, ktoré vo svojej milosrdnej láske zamýšľal pre mňa a skrze mňa aj pre druhých. A ak sa to neuskutoční hneď, môžeme naďalej veriť a dúfať v Boží zámer lásky, ktorý objíma večnosť a raz sa naplní.

Stačí pracovať vo dvojici, ako to učila Chiara Lubichová: „Ja nemôžem urobiť nič pre tamten prípad, pre toho človeka, čo ochorel, alebo sa ocitol v nebezpečenstve, ani s tou zamotanou situáciou... Budem však robiť to, čo Boh odo mňa žiada v tomto okamihu: poriadne sa učiť, dôkladne zametať, dobre sa modliť či starať sa o svoje deti. A Boh sa postará o vyriešenie tamtej komplikácie, o útechu pre trpiaceho, o vyriešenie nečakanej situácie. Je to práca vo dvojici v dokonalom spoločenstve, ktorá od nás vyžaduje veľkú vieru v Božiu lásku ku svojim deťom. A my zas svojimi skutkami umožňujeme, aby Boh dôveroval nám. Táto vzájomná dôvera koná zázraky. Ukáže sa, že tam, kde sme my nemohli nič urobiť, naozaj zasiahol niekto iný a zariadil to neporovnateľne lepšie ako my.“

Fabio Ciardi

[1] Chiara Lubichová, Scritti Spirituali/2, Città Nuova, Rím 19972, s. 194-195

2017

Slovo života - Február 2017

„A dám vám nové srdce a nového ducha vložím do vás.“ (Ez 36, 26)

Slovo srdce v nás hneď vyvoláva myšlienky na city, náklonnosti či vášne. Pre biblického autora však srdce značí omnoho viac: spolu s duchom je centrom života a človeka, je miestom rozhodnutí, vnútorných záležitostí a duchovného života. Srdce z mäsa je vnímavé na Božie slovo, nechá sa ním viesť a formuluje „myšlienky pokoja“ k bratom. Srdce z kameňa je uzavreté do seba, neschopné načúvať a byť milosrdné.
Potrebujeme nové srdce a nového ducha? Stačí sa porozhliadnuť navôkol. Násilnosti, korupcia a vojny sa rodia z kamenných sŕdc uzavretých pred Božím plánom so stvorenstvom. Keď sa úprimne pozrieme aj do svojho vnútra, nemáme pocit, že aj nás často ovládajú egoistické túžby? Naozaj sú naše rozhodnutia vedené láskou a dobrom druhého?
Pri pohľade na toto úbohé ľudstvo sa v Bohu ozval súcit. Veď on nás pozná lepšie ako my sami a vie, že potrebujeme nové srdce. Sľúbil to prorokovi Ezechielovi a nemyslel pritom len na jednotlivé osoby, ale na celý svoj ľud. Božím snom je znovu vybudovať veľkú ľudskú rodinu osvietenú zákonom vzájomnej lásky, tak ako to bolo v jeho pôvodnom zámere. Naše dejiny viac ráz ukázali, že na jednej strane sami nie sme schopní naplniť jeho zámer, na druhej strane zas Boh zakaždým neúnavne zasiahol, dokonca nám prisľúbil, že on sám nám dá nové srdce a nového ducha. Svoj prísľub naplnil, keď poslal na zem svojho Syna a keď v deň Turíc zoslal svojho Ducha. Takto sa v Jeruzaleme zrodila komunita prvých kresťanov a tá sa stala ikonou, modelom ľudstva, pre ktoré je charakteristické, že „malo jedno srdce a jednu dušu”[1].
Aj ja, čo píšem toto stručné sprievodné slovo, i ty, čo ho čítaš alebo počúvaš, všetci sme povolaní byť súčasťou tohto nového ľudstva. Ba ešte viac, sme povolaní budovať ho okolo nás, sprítomňovať ho v našom prostredí, tam, kde žijeme a pracujeme. Pozri, aké významné poslanie nám bolo zverené a koľkú dôveru vkladá Boh do nás. Namiesto deprimovanosti zo spoločnosti, ktorá tak často pôsobí skorumpovane, namiesto ustupovania pred zlom, ktoré nás prevyšuje, a namiesto uzatvárania sa do nevšímavosti rozšírme svoje srdce „podľa miery Ježišovho Srdca. Koľko práce! No len toto jediné je potrebné. Ak to dokážeme, urobili sme všetko“. Je to pozvanie Chiary Lubichovej, ktorá pokračuje: „Každého, kto sa ocitne vedľa nás, treba milovať tak, ako ho miluje Boh. A keďže žijeme v čase, milujme vždy jedného blížneho, neprechovávajme v našom srdci nejaké citové pozostatky k bratovi, s ktorým sme boli pred minútou.“[2]
Nespoliehajme sa na vlastné nedostatočné sily a schopnosti, ale na dar od Boha: „Dám vám nové srdce a nového ducha vložím do vás.“
Ak budeme vnímaví na pozvanie milovať každého a necháme sa viesť hlasom Ducha v nás, staneme sa bunkami nového ľudstva, tvorcami nového sveta v rozmanitosti národov a kultúr.

Fabio Ciardi

[1] Porovn. Sk 4, 32.
[2] Ch. Lubich, La dottrina spirituale, Città nuova, 2002, s. 135.

Slovo života – apríl 2017

„Zostaň s nami, lebo sa zvečerieva“ (Lk 24, 29)

Takto pozývali dvaja pocestní neznámeho človeka, ktorého stretli cestou z Jeruzalema do dediny Emauzy. Po ceste sa „zhovárali a spoločne uvažovali“ o všetkom, čo sa v meste udialo v uplynulých dňoch.
Zdalo sa, že bol jediný, kto o tom ešte nič nevedel, a tak dvojica prijala jeho spoločnosť a rozprávali mu o „prorokovi, mocnom v čine i v reči pred Bohom aj pred všetkým ľudom“, do ktorého vkladali svoju nádej. Ich veľkňazi a poprední muži ho vydali Rimanom, potom bol odsúdený na smrť a ukrižovaný. Bola to obrovská tragédia a vôbec nechápali jej zmysel.

Cestou im neznámy na základe Písma pomohol pochopiť význam týchto udalostí a zažal v ich srdciach iskierku nádeje. V Emauzoch ho pozvali na večeru: „Zostaň s nami, lebo sa zvečerieva.“ A keď boli spolu za stolom, neznámy požehnal chlieb, lámal ho a podával im ho. Podľa tohto gesta ho spoznali: Ukrižovaný bol mŕtvy a teraz vstal z mŕtvych! Obaja ihneď zmenili program, vrátili sa do Jeruzalema a začali hľadať ostatných učeníkov, aby im oznámili veľkú novinu.

Aj my by sme mohli byť sklamaní, pobúrení a rozčarovaní z tragického pocitu bezmocnosti pred nespravodlivosťami, ktoré sa páchajú na bezbranných a nevinných. Ani v našom živote nechýba bolesť, neistota, nejasnosti... Ako radi by sme ich premenili na pokoj, nádej či svetlo, pre nás i pre druhých.
Chceli by sme stretnúť niekoho, kto nám bude rozumieť až do hĺbky a bude nám svetlom na našej životnej ceste?

Ježiš, Bohočlovek, aby mal istotu, že je nablízku každému z nás v akejkoľvek situácii, sa slobodne rozhodol prejsť tunelom bolesti tak ako my. Okúsil fyzickú, ale aj vnútornú bolesť zo zrady svojich priateľov až po pocit opustenosti od Boha, ktorého vždy volal Otcom. Vďaka svojej nezdolnej dôvere v Božiu lásku prekonal nesmiernu bolesť, opätovne sa odovzdal Bohu a dostal od neho nový život.

Na tú istú cestu privádza aj nás a chce nás na nej sprevádzať.
„... Prítomný je vo všetkom, v čom je príchuť bolesti... Skúsme ho spoznať vo všetkých úzkostiach, v životných ťažkostiach, nejasnostiach, v osobných tragédiách i v tragédiách druhých, v utrpení ľudstva vôkol nás. To všetko je on, pretože ich vzal na seba... stačí urobiť niečo konkrétne na zmiernenie ,jeho‘ utrpenia v chudobných... a nájdeme novú plnosť života“.

Sedemročné dievčatko rozpráva: „Veľmi som trpela, keď uväznili môjho otca. Milovala som v ňom Ježiša. Preto som pred ním neplakala, keď sme ho chodili navštevovať.“

Podobne jedna mladá manželka: „Po diagnóze, ktorá nedávala žiadnu nádej, som sprevádzala môjho manžela počas jeho posledných mesiacov. Celý čas som bola stále pri ňom. Keď som naňho pozrela, videla som Ježiša... Róbert bol naozaj na kríži.“ Ich vzájomná láska sa však stala svetlom pre ich známych, ktorí sa zapojili do reťaze pomoci, ktorá sa však neskončila, ale rozšírila sa na ďalších, až vzniklo združenie pre sociálnu pomoc Svetové objatie (Abraccio planetario). „Skúsenosť, ktorú sme prežili s Róbertom,“ hovorí jeden z priateľov, „nás viedla, aby sme ho nasledovali po skutočnej ceste k Bohu. Často sa pýtame, aký zmysel má utrpenie, choroba a smrť. Myslím, že všetci, ktorí dostali dar prejsť tento úsek cesty po Róbertovom boku, majú teraz jasno, aká je odpoveď.“

V tomto mesiaci všetci kresťania slávia tajomstvo Ježišovej smrti a zmŕtvychvstania. Je to príležitosť, aby sa opäť rozhorela naša viera v Božiu lásku, ktorá umožňuje premieňať bolesť na lásku; každý odstup, rozdelenie, omyl i samotná smrť sa aj pre nás môžu stať zdrojom svetla a pokoja. S istotou v Božiu blízkosť pre každého z nás, v akejkoľvek situácii, s dôverou opakujme modlitbu emauzských učeníkov: „Zostaň s nami, lebo sa zvečerieva.“

Letizia Magriová

Slovo života - Máj 2017

„Ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta.“ (Mt 28, 20)

V závere svojho evanjelia opisuje Matúš posledné udalosti Ježišovho pozemského života. Ježiš vstal z mŕtvych a naplnil svoje poslanie ohlasovať obnovujúcu Božiu lásku ku každému stvoreniu a znovu otvoriť v dejinách ľudstva cestu k bratstvu. Pre Matúša Ježiš znamená „Boh je s nami“, je Emanuel, ktorého sľubovali proroci a ktorého izraelský národ očakával.

Pred svojím návratom k Otcovi zhromaždil najbližších učeníkov, ktorí sa najviac podieľali na jeho misii, a poveril ich, aby pokračovali v jeho diele.

Náročná vec! No Ježiš ich uisťuje, že ich nenechá samotných, ba naopak, sľubuje im, že každý deň „až do skončenia sveta“ bude s nimi, aby ich podporoval, sprevádzal a povzbudzoval.

S jeho pomocou budú svedčiť o stretnutí s ním, o jeho slovách, o tom, ako vľúdne a milosrdne každého prijímal, aby sa s ním skrze toto svedectvo mohlo stretnúť čo najviac ľudí, a spoločne vytvoriť nový Boží ľud, založený na prikázaní lásky.
Dá sa povedať, že Boh má radosť práve z toho, že môže byť s nami, so mnou, s tebou deň čo deň, až do konca nášho osobného príbehu i dejín ľudstva.

No je to naozaj tak? Skutočne sa dá s ním stretnúť?

On „je za rohom, pri tebe, pri mne. Ukrýva sa v chudákovi, v opovrhovanom, v maličkom, v chorom, v tom, kto žiada o radu, v tom, kto stratil slobodu. Je v mrzkom, v odvrhnutom... Sám to povedal: ‚... bol som hladný a dali ste mi jesť...‘ ... Učme sa objavovať ho tam, kde je“.

Je prítomný vo svojom Slove a ono, keď ho uskutočňujeme, obnovuje naše bytie. Všade vo svete sa nachádza v Eucharistii a pôsobí aj prostredníctvom svojich nástupcov, služobníkov jeho ľudu. Je tam, kde do nášho prostredia prinášame svornosť , naša modlitba k Otcovi má potom väčší účinok a nachádzame svetlo pre každodenné rozhodnutia.

„Ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta.“ – Koľko nádeje prýšti z tohto prísľubu, čo nás pobáda hľadať ho všade, kde sa ocitneme. Roztvorme svoje srdcia aj náruč, aby sme dokázali prijímať a podeliť sa osobne či ako spoločenstvá v rodinách, v Cirkvi, na pracoviskách, alebo pri slávnostných okamihoch, v občianskych i náboženských združeniach. Všade sa budeme stretávať s Ježišom a on nás zahrnie radosťou a svetlom, znakmi svojej prítomnosti.

Keď budeme každé ráno vstávať s myšlienkou: „Dnes by som rád zistil, kde ma chce Pán stretnúť!“, môžeme aj my zažiť radostnú skúsenosť podobnú tejto:
„Moja svokra tak ľúbila svojho syna – môjho manžela, že to prechádzalo až do žiarlivosti. Pred rokom jej zistili nádor: podstupovala liečbu a potrebovala starostlivosť, ktorú jej však jej jediná dcéra nebola schopná poskytnúť. V tom období som sa zúčastnila na mariapoli a stretnutie s Bohom – Láskou zmenilo môj život. Prvým dôsledkom tejto premeny bolo rozhodnutie prekonať všetky obavy a vziať svokru ku nám domov. V srdci sa mi rozhorelo svetlo, vďaka ktorému som ju videla novými očami. Teraz som vedela, že v nej opatrujem Ježiša a pomáham mu.

Na moje prekvapenie ona takisto opätovala každý skutok s láskou.
Takto ubehli celé mesiace, a keď sa naša svokra vyrovnaná pobrala k Pánovi, vo všetkých zanechala pocit pokoja.
V tých dňoch som tiež zistila, že čakám dieťatko, túžili sme po ňom už deväť rokov! Tento syn sa pre nás stal hmatateľným dôkazom Božej lásky.“

Letizia Magri

Slovo života - Júl 2017

„Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním.“ (Mt 11, 28)

Vy, čo sa namáhate a ste preťažení – tieto slová nám vnukajú obraz tých ľudí, mužov a žien, mladých aj detí alebo starých, ktorí na svojej životnej ceste nesú najrozličnejšie bremená a dúfajú, že raz príde deň, keď sa od nich oslobodia.

V tomto úryvku z Matúšovho evanjelia vyslovuje Ježiš jedno pozvanie: „Poďte ku mne...“

Mal okolo seba zástup, ktorý ho chcel uvidieť a vypočuť si jeho slová. Bolo tam veľa jednoduchých, chudobných a málo vzdelaných ľudí, ktorí neboli schopní ani ovládať a ani zachovávať celú spleť vtedajších náboženských predpisov. Okrem toho na nich doliehalo často nezvládnuteľné bremeno daní a požiadaviek rímskej správy. Hľadali východisko z tohto súženia, nejakú možnosť lepšieho života.

Ježiš, so svojím učením, venoval osobitnú pozornosť týmto ľuďom a tiež všetkým, ktorých spoločnosť považovala za hriešnikov a odsúvala na okraj. Túžil po tom, aby mohli všetci porozumieť a prijať ten najdôležitejší zákon – zákon lásky, zákon, ktorý otvára dvere Otcovho domu. Boh totiž svoje obdivuhodné diela zjavuje tým, ktorí majú otvorené a jednoduché srdce.

No Ježiš aj nás dnes pozýva, aby sme pristúpili k nemu bližšie. Predstavil sa ako viditeľná tvár Boha, ktorý je láska, Boha, ktorý nás nesmierne miluje, takých, akí sme, s našimi schopnosťami aj obmedzeniami, s našimi ambíciami aj neúspechmi! Vyzýva nás, aby sme dôverovali jeho „zákonu“, lebo nie je ťarchou, čo by nás gniavila, ale bremenom, ktoré je ľahké, je to zákon schopný naplniť radosťou srdcia tých, čo podľa neho žijú. Jeho zákon vyžaduje úsilie, a nie uzavretosť do seba samých. Naopak, náš život má byť deň za dňom čoraz väčším darom pre druhých.

„Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním.“

Ježiš dáva aj prísľub: „... a ja vás posilním.“

Ako? Predovšetkým svojou prítomnosťou, ktorá v nás nadobúda väčšiu hĺbku a stáva sa silnejšou, keď si ho zvolíme za základ nášho bytia. Ďalej mimoriadnym svetlom, ktoré osvecuje naše každodenné činnosti, pomáha nám nachádzať zmysel života aj v ťažkých situáciách. Ak okrem toho začneme milovať tak, ako Ježiš, v láske nájdeme silu napredovať a plnosť slobody, pretože sa v nás bude udomácňovať Boží život.

Chiara Lubichová píše: „... kresťan, ktorý nie je v trvalom napätí milovať, si nezaslúži označenie kresťan. A to preto, lebo všetky Ježišove prikázania sú zhrnuté v jednom jedinom, ktoré požaduje lásku k Bohu a k blížnemu – v ktorom vidíme a milujeme Ježiša. Láska to nie je len niečo citové, ale prejavuje sa konkrétnym životom, službou bratom, najmä tým, ktorých máme vedľa seba, počnúc malými vecami a od tých najprostejších služieb. Charles de Foucauld hovorí: ,Keď niekomu preukazujeme lásku, vlastne doňho veľmi reálne vstupujeme: sme v ňom svojou láskou, žijeme v ňom svojou láskou, nežijeme už sebe, sme odpútaní od seba, sme mimo seba.‘ A práve touto láskou sa v nás vytvára cesta pre Ježišovo svetlo, ktoré prisľúbil: ,Kto ma miluje,... tomu zjavím seba samého.‘ Láska je prameňom svetla: keď milujeme, väčšmi chápeme Boha, lebo je Láska...“

Prijmime Ježišovo pozvanie prísť k nemu a spoznajme, že on je žriedlo našej nádeje a nášho pokoja.
Prijmime jeho „prikázanie“ a snažme sa milovať tak ako on, v najrôznejších každodenných príležitostiach, v našich rodinách, vo farnosti či v práci. Na urážky odpovedajme odpustením, namiesto múrov budujme radšej mosty a pomáhajme tým, ktorí sa ocitli v ťažkostiach.

Objavíme, že tento zákon nám nie je na príťaž, naopak, poskytuje krídla, s ktorými poletíme vysoko.

Letizia Magriová

(1) Ch. de Foucauld, Scritti Spirituali, VII, Città Nuova, Roma 1975, s. 110.
(2) Porov. Jn 14, 21.
(3) Porov. Ch. Lubichová, Parola di vita/maggio – La luce s‘accende con l‘amore (Slovo života na máj 1999), Città Nuova XXXVII, 1999/8, s. 49.

Slovo života - August 2017

Dobrý je Pán ku každému a milostivý ku všetkým svojim stvoreniam. (Ž 145, 9)

Tento žalm je chválospevom na oslavu Pánovej kráľovskej moci, ktorá ovláda celé dejiny: je večná a majestátna, no prejavuje sa spravodlivosťou a dobrotou, viac pripomína blízkosť otca než moc vládcu.

Protagonistom tohto hymnu je Boh, ktorý dáva najavo až materinskú prekypujúcu láskavosť: je milostivý a milosrdný, zhovievavý a veľmi láskavý, dobrý ku každému...

Božia dobrota sa prejavila na izraelskom národe, ale rozlieva sa aj na všetko, čo pochádza z jeho stvoriteľských rúk, na každého človeka, na všetko stvorenstvo.

V závere žalmu autor vyzýva všetko živé, aby sa pridalo k tomuto chválospevu, nech sa jeho slová znásobia v harmonickom mnohohlasnom chóre:

„Dobrý je Pán ku každému a milostivý ku všetkým svojim stvoreniam.“

Boh sám zveril stvorenstvo do pracovitých rúk mužov a žien ako otvorenú „knihu“, ktorá opisuje jeho dobrotu. Oni sú povolávaní k spolupráci na diele Stvoriteľa, majú kráčať podľa jeho plánu lásky a pridávať stránky plné spravodlivosti a pokoja. Žiaľ, navôkol však vidíme množstvo rán spôsobovaných neraz bezbranným osobám a prírode. Zapríčiňuje ich častá nevšímavosť, egoizmus a chamtivosť tých, čo využívajú veľké prírodné bohatstvo len pre vlastné záujmy a na úkor spoločného dobra.

V posledných rokoch sa v kresťanských spoločenstvách šíri nové povedomie a vnímavosť, ktoré prospievajú rešpektovaniu stvorenia. V tomto zmysle zaznievajú aj kompetentné výzvy, ktoré nabádajú na znovuobjavenie prírody ako zrkadla Božej dobroty a ako majetku celého ľudstva.

Ekumenický patriarcha Bartolomej I. sa pre minuloročný Deň stvorenstva vyjadril takto: „Potrebná je trvalá bdelosť, formácia a vzdelávanie na objasňovanie vzťahu súčasnej ekologickej krízy s ľudským utrpením... čoho ... výsledkom a plodom je súčasná kríza životného prostredia. Jediné východisko pre návrat k pôvodnej kráse predstavujú v súčasnosti... miernosť a odriekanie, ktoré nás môžu doviesť k múdremu spravovaniu prírodného prostredia. Zvlášť nenásytnosť pri uspokojovaní materiálnych potrieb je istou cestou k duchovnej chudobe človeka a tá prináša ničenie prírodného prostredia.“[1]

A v encyklike Laudato si‘ pápež František píše: „Starostlivosť o prírodu je súčasťou životného štýlu, ktorý zahŕňa schopnosť žiť spolu a spoločne. Ježiš nám pripomenul, že Boh je naším spoločným Otcom, ktorý z nás robí bratov. Bratská láska môže byť jedine nezištná... Táto nezištnosť nás vedie, aby sme milovali a prijímali vietor, slnko či mraky, aj keď nepodliehajú našej kontrole... Musíme znova precítiť, že sa navzájom potrebujeme, že máme zodpovednosť jedni za druhých a za svet, že stojí za to byť dobrí a poctiví.“[2]

Využívajme teda chvíle voľna, keď nie sme zaneprázdnení pracovnými povinnosťami, alebo príležitosti, ktoré sa naskytnú počas dňa, a zahľaďme sa na bezodnú nebeskú oblohu, na majestátne končiare či nekonečné more alebo čo i len na stebielko trávy na kraji cesty. Pomôže nám to uvedomovať si veľkosť Stvoriteľa, „milovníka života“, a znovuobjaviť korene našej nádeje v jeho nekonečnej dobrote, ktorá všetko obopína a sprevádza.

Zvoľme si pre seba a pre našu rodinu triezvy životný štýl, ktorý rešpektuje požiadavky životného prostredia a je úmerný potrebám ostatných, aby sme sa obohacovali láskou. Deľme sa o prírodné zdroje aj plody našej práce s chudobnejšími bratmi a dosvedčujme túto plnosť života a radosti tým, že sa staneme nositeľmi jemnosti, dobroprajnosti a uzmierenia v našom prostredí.

Letizia Magriová

[1] Porov. Ekumenický patriarcha Bartolomej I., Messaggio per la Giornata delcreato, 1. septembra 2016.
[2] Porov. Svätý Otec František, encyklika Laudato si’, 24. mája 2015 (č. 228-229)

Slovo života - September 2017

„Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma.“ (Mt 16, 24)

Ježiš je uprostred svojho verejného života, naplno ohlasuje blízkosť Božieho kráľovstva a pripravuje sa na cestu do Jeruzalema. Jeho učeníci vytušili veľkosť jeho poslaniaa vidia v ňom Božieho posla, ktorého očakával celý izraelský ľud, a predpokladajú, že konečne nastane oslobodenie spod rímskej moci a začne svitať na lepšie časy, čo prinesú mier a prosperitu.

Ježiš však nechce živiť tieto ilúzie. Jasne hovorí, že jeho cesta do Jeruzalema nepovedie k triumfu, ale k jeho odmietnutiu, k utrpeniu a smrti, vyjavil tiež, že na tretí deň vstane z mŕtvych. Tieto slová však len ťažko možno pochopiť a akceptovať. Peter na ne reaguje odmietnutím, považuje to za absurdný plán a dokonca sa snaží Ježiša odhovoriť.

Po príkrej výčitke na Petrovu adresu sa Ježiš obracia na všetkých učeníkov s ohromujúcim pozvaním:„Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma.“Čo však Ježiš týmito slovami požaduje od svojich vtedajších aj dnešných učeníkov? Chce, aby sme pohŕdali sami sebou? Aby sme sa všetci oddali asketickému životu? Požaduje od nás, aby sme vyhľadávali utrpenie, a tak za viac zapáčili Bohu?

Toto slovo nás predovšetkým vyzýva, aby sme kráčali v Ježišových šľapajach a prijímali evanjeliové hodnoty a požiadavky, aby sme sa mu čoraz viac podobali. A to znamená žiť život v plnosti so všetkým, čo prináša, tak ako to robil Ježiš, aj keď sa na ceste objaví tieň kríža.
„Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma.
“Nemožno poprieť, že každý má svoj kríž: bolesť, v jej najrozličnejších podobách, je súčasťou ľudského života, zdá sa nám to však nepochopiteľné, prieči sa to našej túžbe po šťastí. Lenže práve tu nás Ježiš učí objavovať neočakávané svetlo. Podobne ako keď vstúpime do nejakého kostola a zistíme, aká nádherná a celá presvetlená je výplň jeho okien, napriek tomu, že zvonku sa okná zdali tmavé a nebolo na nich nič pekné.

Od tých, čo ho chcú nasledovať, Ježiš požaduje úplné obrátenie hodnotového rebríčka, nepovažovať viac za stred sveta samých seba a odmietať logiku, ktorá sleduje osobné záujmy. Navrhuje nám, aby sme venovali viac pozornosti potrebám druhých ako našim vlastným, aby vynakladanie našich síl prinášalo šťastie druhým, podobne ako on nevynechal jedinú príležitosť na povzbudenie a posilnenie nádeje u tých, ktorých stretol. A s touto snahou oslobodiť sa od egoizmu môže začať rast našej ľudskosti, nadobúdanie slobody a plná realizácia našej osobnosti. „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma.“

Ježiš nás volá, aby sme sa stali svedkami evanjelia, aj keď je táto vernosť vystavená skúškam pre malé alebo veľké nedorozumenia v spoločenskom prostredí, v ktorom žijeme. Ježiš stojí pri nás a praje si, aby sme boli s ním pri tomto životnom zápase o najušľachtilejší ideál – univerzálne bratstvo a civilizáciu lásky.

Takáto radikálnosť v láske je hlbokou požiadavkou ľudského srdca, dosvedčujú to aj osobnosti, ktoré išli dôsledne za hlasom svedomia a sú z nekresťanských náboženstiev. Gándhí napísal: „Keby ma niekto zabil a ja by som zomieral s modlitbou na perách za môjho vraha, s myšlienkou na Boha a s vedomím jeho živej prítomnosti vo svätyni môjho srdca, až potom by bolo možné povedať, že som si osvojil nenásilie mocných.“[1]

Chiara Lubichová našla v tajomstve Ježiša ukrižovaného a opusteného liek, ktorý uzdravuje každé ľudské zranenie, každú nejednotu medzi ľuďmi, skupinami či národmi a podelila sa o tento objav s mnohými. V roku 2007 pri príležitosti zhromaždenia hnutí a spoločenstiev z rôznych cirkví v Stuttgarte napísala:
„Aj každý z nás prežíva v živote bolesti, ktoré sú aspoň trochu podobné na tie jeho. (...) Keď pociťujeme tieto bolesti, (...) spomeňme si na neho, ktorý ich vzal na seba, sú takpovediac jeho prítomnosťou, spoluúčasťou na jeho bolesti. Robme tak ako Ježiš, ktorý neuviazol v tejtobolesti, ale slovami ‚Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha‘ (Lk 23, 46) sa opätovne zveril Otcovi.

Tak ako on aj my môžeme prejsť cez bolesti a prekonávať skúšky slovami: ,Milujem v nej teba, Ježiš Opustený, milujem ťa, pripomína mi ťa, je jedným z tvojich prejavov, je to tvoja tvár.‘ A keď sa v nasledujúcom okamihu pustíme milovať brata a sestru a konáme to, čo od nás chce Boh, väčšinou zakúsime, ako sa bolesť premení na radosť (...). Malé skupiny, v ktorých žijeme (...), môžu zakúšať malé alebo veľké rozdelenia Aj v takejto bolesti môžeme vidieť jeho tvár, prekonať danú bolesť v nás a urobiť všetko pre obnovenie bratstva s ostatnými. (...) Vzorom a cestou pre kultúru spoločenstva je ukrižovaný a opustený Ježiš.“ [2]

Letizia Magriová

[1] M. K. Gándhí, Antiche come le montagne, Ed. di Comunità, Miláno 1965, s. 95-96.
[2] Chiara Lubichová, Per una cultura di comunione – Incontro Internazionale „Insieme per l’Europa“ (Spoločne preEurópu) – Stuttgart, 12. máj 2007, http://www.together4europe.org

Slovo života - Október 2017

„Zmýšľajte tak ako Kristus Ježiš.“ (Flp 2, 5)

Apoštol Pavol počas väznenia za svoje hlásanie napísal list kresťanskému spoločenstvu v meste Filipy. Evanjelium tam ako prvý priniesol on, mnoho ľudí tam uverilo a s nasadením sa zapojili do nového života a svedčili o kresťanskej láske aj po Pavlovom odchode. Z takýchto správ mal Pavol veľkú radosť, a aj preto je jeho list plný lásky k Filipanom.
Povzbudzuje ich, aby napredovali, aby rástli ako jednotlivci aj ako spoločenstvo, a preto im pripomína vzor, od ktorého si majú osvojovať evanjeliový životný štýl.

„Zmýšľajte tak ako Kristus Ježiš.“

A ako „zmýšľa“ Kristus? Ako sa dajú spoznať najhlbšie Ježišove priania, aby sme ho mohli napodobňovať?
Pavol to pochopil: Ježiš Kristus, Boží Syn, sa úplne daroval, zostúpil medzi nás, stal sa človekom a bol naplno oddaný službe Otcovi, aby nám umožnil stať sa Božími deťmi .
Svoje poslanie napĺňal skrze spôsob, akým žil celý svoj pozemský pobyt: nepretržite sa znižoval na úroveň, z ktorej sa mohol priblížiť k tomu, kto bol najmenší, slabý či neistý, aby ho pozdvihol, aby sa konečne mohol cítiť milovaný a zachránený: malomocný, vdova, cudzinec, hriešnik.

„Zmýšľajte tak ako Kristus Ježiš.“

Aby sme v sebe spoznávali a pestovali Ježišovo zmýšľanie, uvedomme si predovšetkým prítomnosť jeho lásky a silu jeho odpustenia v nás samotných, potom hľaďme na neho a osvojme si jeho spôsob života, ktorý nás pobáda otvoriť si srdce, rozum a náruč a prijímať každého takého, aký je. Vyhýbajme sa akémukoľvek posudzovaniu druhých a od osôb, ktoré stretáme, sa radšej nechajme obohatiť tým pozitívnym, aj keby bolo pod nánosom nedostatkov a omylov a my máme pocit, že hľadaním pozitívnych stránok len strácame čas.
Nezištná láska je ten najsilnejší cit, ktorý môžeme od Ježiša prebrať. Je to vedomé odhodlanie dať sa ostatným k dispozícii s našimi malými či veľkými schopnosťami, aby sme odvážne a konkrétne budovali pozitívne vzťahy vo všetkých našich životných prostrediach. Je to tiež schopnosť vedieť čeliť ťažkostiam, nedorozumeniam a nezhodám s duchom pokoja a s rozhodnutím nájsť cestu dialógu a súladu.

„Zmýšľajte tak ako Kristus Ježiš.“

Chiara Lubichová, ktorá sa po celý život nechala viesť evanjeliom a zakúsila jeho silu, napísala:
„Napodobňovať Ježiša znamená pochopiť, že my kresťania máme zmysel, ak žijeme pre druhých, ak svoju existenciu chápeme ako službu bratom, ak celý svoj život založíme na tomto základe. Takto budeme uskutočňovať to, čo Ježišovi najviac leží na srdci. Pochopili sme evanjelium. A budeme skutočne blažení."

Letizia Magriová

[1] Porov. Gal 4, 6: „Pretože ste synmi, poslal Boh do našich sŕdc Ducha svojho Syna a on volá: ‚Abba, Otče!‘“ Tiež Jn 1, 12: „Ale tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi.“

[2] Porov. Chiara Lubichová, Beati quelli che si amano a vicenda, Città Nuova, 26, (1982) 6, s. 43.

Slovo života - November 2017

„Kto je medzi vami najväčší, bude vaším služobníkom.“ (Mt 23, 11)

Ježiš sa obrátil k zástupu, čo ho nasledoval, a vysvetľoval, v čom spočíva novinka v životnom štýle tých, ktorí sa chcú stať jeho učeníkmi. Je to štýl „proti prúdu“ najrozšírenejšieho správania. [1]
Podobne ako dnes aj v jeho časoch bolo ľahké robiť moralizujúce príhovory a potom nežiť v súlade s nimi, ale hľadať si prestížne spoločenské postavenie, spôsob, ako na seba upozorniť a poslúžiť si druhými pri získavaní osobných výhod.
Ježiš však od svojich požaduje, aby vo vzťahoch k druhým používali celkom inú logiku, tú, podľa ktorej žil a praktizoval ju aj on sám:

„Kto je medzi vami najväčší, bude vaším služobníkom.“

Na jednom stretnutí s ľuďmi, ktorí chceli žiť podľa evanjelia, sa Chiara Lubichová takto podelila o svoju duchovnú skúsenosť:
„Svoj pohľad treba mať vždy zameraný na jediného Otca mnohých detí. A na všetky stvorenia hľadieť ako na deti jediného Otca... Náš vzor Ježiš nás naučil len dve veci, ktoré sú jednou jedinou: byť deťmi jediného Otca a byť bratmi medzi sebou navzájom... Boh nás teda povoláva k univerzálnemu bratstvu.“ [2]
Novinka spočíva v tomto: milovať všetkých tak, ako to robil Ježiš, pretože všetci – tak ja, ako aj ty a takisto všetci ostatní ľudia na zemi – sú Božími deťmi, on ich vždy miluje a očakáva.
Takto prídeme na to, že brat, ktorého máme milovať konkrétne, aj svalmi, je každá osoba z tých ľudí, ktorých každodenne stretávame. Je to otec, svokra, malé či vzdorovité dieťa, väzeň, žobrák aj invalid. Je to vedúci v práci aj upratovačka, kolega v strane, aj ten, kto má iný politický názor ako my, príslušník nášho náboženstva a kultúry, takisto ako aj cudzinec.
Charakteristický kresťanský postoj, ako milovať brata a slúžiť mu, je:

„Kto je medzi vami najväčší, bude vaším služobníkom.“

A ešte Chiara: „Trvale sa usilovať o evanjeliové prvenstvo tým, že sa budeme snažiť druhému čo najviac slúžiť. (...) A aký je najlepší spôsob služby? Zjednocovať sa s každým, koho stretneme, prežívať jeho pocity v nás, pristupovať k nim ako ku vlastným, aby sa stali mojimi z lásky. (...) Nežiť uzatvorení do seba samých, snažiť sa niesť ťarchy druhého a vedieť s ním prežívať jeho radosť. [3]
Každá naša dobrá vlastnosť a schopnosť, všetko, čo nás robí „veľkými“, je príležitosťou poslúžiť, ktorú nemôžeme premeškať: pracovné skúsenosti, umelecké cítenie, kultúra, ale aj schopnosť usmiať sa a rozdávať dobrú náladu, čas, ktorý môžeme venovať vypočutiu toho, kto má pochybnosti alebo prežíva bolesť, mladícka energia, ale aj sila modlitby, keď už tá fyzická chýba.

„Kto je medzi vami najväčší, bude vaším služobníkom.“

Takáto nezištná evanjeliová láska skôr alebo neskôr zapáli v bratovom srdci tú istú túžbu podeliť sa, obnoví vzťahy v rodine, vo farnosti, na pracoviskách alebo pri odpočinku, a tak vytvára základy novej spoločnosti.
Hermez, dospievajúci mladík zo Stredného východu, hovorí: „Bola nedeľa, a hneď ako som sa zobudil, poprosil som Ježiša, aby mi cez deň dával svetlo, ako môžem milovať. Videl som, že rodičia išli na svätú omšu, a tak mi napadlo doma upratať. Dôsledne som sa venoval každému detailu, nezabudol som ani na kvety na stole! Potom som prestrel a pripravil raňajky. Po návrate boli rodičia zo všetkého, čo tu našli, šťastní a milo prekvapení. Tú nedeľu sme raňajkovali v takej radostnej atmosfére ako ešte nikdy. Rozprávali sme sa o mnohých veciach a mohol som sa s nimi podeliť o veľa skúseností, ktoré som cez uplynulý týždeň prežil. Tento malý skutok lásky udal tón jednému prekrásnemu dňu.

Letizia Magriová

[1] Porov. Mt 23, 1 – 12.
[2] Chiara Lubichová, L’unità agli albori del Movimento dei focolari – Payerne (Švajčiarsko), 26. septembra 1982.
[3] Tamtiež